Najsvätejšie Srdce Ježišovo a vojna – Plač Božského Srdca nad ľuďmi a svetom

Stanislav Kianička
8. mája 2024   Cirkev   Božské Srdce Ježišovo

Rok s Božským Srdcom Nášho Pána

Vo vianočnom období sme si pripomenuli 350. výročie zjavenia Božského Srdca Ježišovho svätej Margite Márii Alacoque. K zjaveniu došlo 27. decembra 1673. Preto sme sa v Nadácii Slovakia Christiana rozhodli, že rok 2024 až do 27. decembra venujeme úcte k Božskému Srdcu Ježišovmu.

Kult Božského Srdca Ježišovho predstavuje teda už 350 rokov signifikantnú formu katolíckej zbožnosti, ktorá formovala katolícku identitu po Tridentskom koncile a v reakcii na protestantskú revolúciu. Kult Božského Srdca Ježišovho, ktorého obraz dominoval väčšine starších vydaní Jednotného katolíckeho spevníka, bol ozdobou našich katolíckych domácností a zároveň pohoršením pre generácie bludárov, predstavuje jeden zo skúšobných kameňov katolíckej pravovernosti.

Je symbolom toho, že Ježiš Kristus, Boží Syn, prijal ľudské telo, ktorého centrom je práve srdce. Symbolom toho, že trpel v ľudskom tele a vstal z mŕtvych v ľudskom oslávenom tele. Je symbolom lásky Nášho Pána k nám ľuďom, je útočiskom kresťanských rodín v boji s ich nepriateľmi.

V rámci celoročného pripomínania tohto kultu, jeho histórie, umeleckej aj literárnej prezentácie, začíname na portáli Christianitas.sk pravidelnú sériu článkov na tému Božského Srdca Ježišovho.

Božské Srdce Ježišovo, zmiluj sa nad nami!

***

Dnes sa trasú a kŕčovito sťahujú od bolesti tisíce sŕdc. Tisíce úst sa žalostivo pýtajú: Ako sa zhoduje táto hrozná vojna s Božou otcovskou Prozreteľnosťou? Ako môže dopustiť Boh také strašné vraždenie? Ak je Boh nekonečne láskavý Otec, ako môže dať tak náramne trpieť mnohým miliónom? Ako môže dať vytiecť toľkej nevinnej krvi a toľkým horký slzám? Ako môže zostať chladný popri nevýslovnom utrpení toľkých ľudí?

Takto hovorí naše srdce. Nedokážeme sa pozerať na hrozné krviprelievanie. A keby to bolo v našej moci, hneď by sme urobili koniec tejto biede. Či nie je tak? Urobili by sme jej koniec, aj keby tu išlo len o cudzích ľudí, aj keby nestál v boji náš otec alebo muž, náš syn alebo brat, náš príbuzný alebo priateľ. Slzy sa nám tisnú do očí, i keď len čítame alebo počúvame o hrozných udalostiach.

A preto sa možno pýtame: Zostáva snáď Božské Srdce chladné pri pohľade na toľkú núdzu? Či necíti nič, to zo všetkých sŕdc najnežnejšie Srdce Ježišovo v tak hroznej biede, ktorá doľahla na milióny ľudí? Či to nie sú Jeho dietky, Jeho tak draho vykúpené dietky, Jeho v nesmiernych bolestiach vykúpené dietky, ktoré tu trpia?

Pohliadnime však do Evanjelia, v ktorom sa zjavilo svetu Najsvätejšie Srdce Ježišovo:

Raz prišiel Pán Ježiš do kruhu istej rodiny, ktorá mala veľký smútok. Dve sestry nariekali nad svojím bratom, ktorého pred štyrmi dňami pochovali. A Evanjelium vraví: „Keď Ježiš videl, ako plače a ako plačú aj Židia, čo s ňou prišli, zachvel sa v duchu a vzrušený sa opýtal: „Kde ste ho uložili?“ Povedali mu: „Pane, poď sa pozrieť!“ A Ježiš zaslzil.“ (Jn 11,33–35)

Ó, pohliadnime len na božského Spasiteľa! On vedel od malička, čo je to bieda. Žil tvrdo a pracoval únavne, bol to mocný a odolný muž, ale hľa – pri Lazárovom hrobe plače. Niežeby mu bolo vyhŕklo z očí len niekoľko sĺz, ale opanoval ho taký veľký žiaľ, že z Neho vytryskol celý prameň sĺz.

Tak hlboko mu Srdce zasiahla bolesť dvoch ľudských dietok. A preto sa pýtajme: Či by mu nezasiahla Srdce teraz bolesť toľkých miliónov ľudských dietok? Tam plakal zo súcitu s dvoma sestrami, že stratili brata. A či by nežalostilo Jeho Srdce dnes nad toľkými rodinami, ktoré plačú za svojím živiteľom, za svojou jedinou nádejou? Či by sa ho nedotkla bolesť toľkých vdov a sirôt, ktorým už nenahradí nikto otca a manžela, ktorého stratili? Tomu nemožno uveriť.

Pozrime sa na iný obraz. Ježiš kráča víťazoslávne do Svätého mesta na Kvetnú nedeľu. Jeruzalem ho radostne víta. Lenže keď práve najviac znejú výkriky:

„Hosanna!“ – Ježiš začne plakať.

A prečo plače? Nie preto, že On sám má tam trpieť, nie preto, že má tam podstúpiť tú najbolestnejšiu a najpotupnejšiu smrť, ale preto, že pred Jeho vševedúcim okom zrazu stojí všetka bieda, ktorú musí okúsiť toto mesto, pretože nielenže nechcelo prijať Jeho učenie, ale i preto, lebo Ho ide ešte aj umučiť a zavraždiť.

Ježiš vidí mesto v plameňoch, vidí jeho obyvateľov pozabíjaných, vidí jeho domy rozbúrané, vidí i jeho skvostný Chrám ohavne spustošený. Plače, lebo vidí, že Rimania rozvrátia Jeruzalem vo vojne.

Hľa, Ježiš plače nad budúcim utrpením nevďačného mesta, nad skazou, ktorú prinesie vojna národu, tomu národu, ktorý Jeho prenasleduje a na kríž pribíja ako zločinca. Bolí ho, že skaza vojny zasiahne Jeho nepriateľov. A myslíme si, žeby ho nebolela omnoho väčšia skaza vojny, ktorá zastihla toľko Jeho verných, milovaných dietok?

On však vtedy plakal, už aj nad týmto naším dnešným nešťastím. Plakal až krvavými slzami. Len pohliadnime na Olivový vrch. Tam nielenže mu tečú zo svätých očí potoky sĺz, ale tvár mu zalieva aj potok krvi a steká mu po tele na zem.

Prečo tak plakal? Nezapríčinila to skutočnosť, že mal trpieť, lebo On šiel trpieť rád.

Tie krvavé slzy mu síce spôsobili v prvom rade naše hriechy, lebo hriechy sú pre Boha väčšie zlo ako vojna, ale spôsobili mu ich aj naše dočasné, pozemské utrpenia.

A On tam vtedy na Olivovom vrchu predvídal aj dnešný hrozný rozvrat. Zneli mu v ušiach náreky tisícich matiek a nešťastných detí, počul i stonanie ranených na bojiskách, videl i spustošené mestá a obce toľkých krajín, videl i roztrhnuté rodinné zväzky toľkých národov, videl i mŕtvolami posiate bojiská. Nad týmto zaplakal tak horko; nad týmto zatriaslo sa Jeho Najsvätejšie Srdce tak, že prerážalo krvou Jeho kožu. Preto by sme Spasiteľovi krivdili, veľmi krivdili, keby sme pochybovali o Jeho láske k nám kvôli strašnej vojne.

Porovnajme to s takýmto príkladom: Nejaký otec by sa trápil po desaťročia, len aby zabezpečil svojim deťom bezstarostnú budúcnosť. Lenže naraz vypukne nešťastie, ktoré otec nezavinil a rodina príde o majetok. Ale deti napriek tomu obviňujú otca a hovoria, že nemá k nim dosť lásky.

Spasiteľ urobil pre nás omnoho viac. On, Boh, nekonečný Boží Syn – pre nás biedne stvorenia! Keby sa nás bol spýtal, ako nám má dokázať svoju lásku, sotva by sme boli prišli na ten veľkolepý prejav lásky, ktorý si On sám zvolil. Nebolo by nám napadlo povedať mu: Bože, ak nás máš rád, zomri za nás! Ak nás máš rád, daj nám tvoje Telo a svoju Krv!

A láskavý Boží Syn sa rozhodol práve takto prejaviť svoju lásku. Dal za nás život na kríži a dal sa nám za pokrm vo Sviatosti oltárnej. Dnešné nešťastie nezapríčinil On, ani nám neodníma kvôli nemu svoju lásku. O láske jeho Najsvätejšieho Srdca nesmieme pochybovať ani na chvíľu.

Ubezpečujme preto Nášho Pána čo najčastejšie:

Božské Srdce Ježišovo, veríme pevne, že nás miluješ! Radujeme sa, že prebývaš medzi nami i v týchto ťažkých časoch. Aj keď sme doma, len čo nám vyvstane pred očami pamiatka na tých, čo sú od nás vzdialení. Aj keď sme medzi ľuďmi, len čo nám začnú rozprávať o vojne a o nepriateľoch z každej strany.

Len pri Tebe vládne pokoj. Pri Tebe z nás každý nepokoj padá. Preto skláňame hlavu na Tvoje Najsvätejšie Srdce. Bez Teba nemôžeme žiť. Ty si prameň dokonalej útechy, preto v Teba dúfame.

Najsvätejšie Srdce Ježišovo, pomoc pre všetkých, ktorí v Teba dúfajú, zmiluj sa nad nami!

***

Článok vyšiel pôvodne v časopise Posol Božského Srdca č. 9/1915, redakciou Christianitas dodatočne štylisticky upravený

PDF (formát pre tlač)