Pseudokonzervativizmus, alebo ako sa z ľavičiarstva 19. storočia stal konzervativizmus 21. storočia
Redakcia
11. júna 2019
Cirkev
Konzervativizmus
Často počujeme, a to aj z úst mnohých konzervatívnejšie orientovaných politológov, že výrazy ako ľavica a pravica stratili význam. Podľa nich, ideový chaos súčasnej politiky znemožňuje racionálne rozlíšiť politické a ideové tábory tak, aby zodpovedali členeniu, na ktoré sme boli zvyknutí počas dvoch storočí politických bojov medzi ľavicou a pravicou. Často sa poukazuje na to, že súčasná ľavica a pravica si vzájomne preberajú témy i voličov, spájajú rôzne koncepcie, ktoré boli údajne z ideového hľadiska predtým nekompatibilné.
Tento veľmi pohodlný model uvažovania, tak veľmi vyhovujúci práve súčasným politikom, slúži vládnucej nomenklatúre k zastieraniu pravej podstaty veci. A tou je očividný fakt, že nedošlo k stieraniu rozdielov medzi ľavicovým a pravicovým táborom, ako boli známe napr. v 19. storočí, ale k úplne inému procesu. V praxi došlo k úplnému a efektnému vytlačeniu skutočného pravicového konzervativizmu viac či menej ľavicovými ideológiami.
Nie je preto vôbec zarážajúce, že si súčasné politické strany v euro-atlantickom priestore preberajú témy, ideológie, postoje, fúzujú navzájom, metajúc pri tom tie najkrkolomnejšie morálne kotrmelce a podobajú sa navzájom ako vajce vajcu. Je to jednoducho tým, že nielen vyzerajú, ako hovorí klasik, „akoby ich jedna mater mala“, ale preto, že ich skutočne mala jedna „mater“. Tou „materou“ je Francúzska revolúcia so svojou koncepciou ľudských práv a ideami slobody, rovnosti a bratstva.
Rozdelenie politickej scény v konštitučných a parlamentných monarchiách 19. storočia, vychádzalo pojmovo zo situácie vo francúzskej snemovni po reštaurácii bourbonskej monarchie. Na „pravici“ sedeli ultrakonzervatívni roajalisti nazývaní tiež „ultras“ a na „ľavici“ sedeli liberáli. Pre pravicu bolo typické bojovať proti novotám zavedeným Francúzskou revolúciou a jej dedičom Napoleonom a pre liberálov zas tieto novoty nejakým spôsobom (zjavným či skrytým; podľa okolností) obhajovať. Toto rozdelenie postojov k ideám Francúzskej revolúcie sa stalo poznávacím znamením pravice a ľavice vo všetkých európskych parlamentoch 19. storočia.
Každému bolo jasné, že kresťanský konzervatívec odmieta:
– všeobecnú slobodu – politickú či náboženskú, pretože sa jedná:
- o hrozbu, že bude daná voľnosť aj tým najnemorálnejším a postupne sa zničí tak morálka ako aj pravoverné náboženstvo
- o hrozbu, že sa budú šíriť náboženské bludy, sekty a iracionálny individuálny fanatizmus, či už politický alebo náboženský
- o hrozbu, že sa bude šíriť morálka davu, pudovosti a hedonizmu
– všeobecnú rovnosť (a to aj pred zákonom), pretože sa jedná:
- o nesplniteľnú lož (ako vidíme aj dnes), ktorá značne znevýhodňuje nižšie vrstvy, lebo im pod pláštikom rovnosti rozmnožuje a zvyšuje povinnosti voči štátu, ktoré predtým nemali, na úroveň horných vrstiev (vojenská služba v čase vojny, dane, politická zodpovednosť a pod.) bez kompenzácie, ktorú majú horné vrstvy (majetok, spoločenské privilégia a pod.)
- jedná sa o protiprirodzenú a nespravodlivú tendenciu, ktorá nivelizuje ľudí bez ohľadu na ich morálne a intelektuálne kvality a zamieňa rovnosť pred Bohom a jeho súdom, za rovnosť spoločenskú tu na Zemi
– všeobecné bratstvo: pretože sa jedná o iracionálnu, ničím nepodloženú fantáziu, ktorú nikto nikdy nevidel zrealizovanú a ktorá nakoniec vyústi (ako sa dokonale potvrdilo) do brutálnych masakrov a genocíd
Nad tým všetkým sa klenie idea ľudských práv, o ktorej pôvodní konzervatívci tvrdili a vedeli, že svojou beztvarosťou a flexibilnosťou privodí skazu prirodzeného poriadku. Liberáli a ľavicoví ideológovia celé dve storočia popierali túto hrozbu a vysmievali sa konzervatívcom, až sme sa nakoniec dopracovali k dobe, keď podľa oficiálnych dokumentov neexistuje nemenné mužské a ženské pohlavie. Aký ešte dôkaz by bolo treba predložiť, aby sa prebrali všetci „kresťanskí“ liberáli?
Čo logicky pre pravicovú politiku v 19. storočí plynulo z hore uvedených zistení? Odmietnutie ideológie Francúzskej revolúcie viedlo vždy k nasledovnému:
- odmietnutie demokracie a všeobecného hlasovacieho práva
- odmietnutie zrušenia stavovských a občianskych privilégií, tj. zrušenie aristokracie
- odmietanie narušenia štátnej suverenity, čo znamená: pevné hranice, clá na dovoz tovaru, podpora domácej produkcie, sebestačnosť, podpora armády a obrany
- privilegovanie kresťanského náboženstva
- odmietanie všeobecnej slobody prejavu a vyznania
- obhajoba stáročiami overených monarchistických systémov
Netreba mať príliš vycibrený pozorovací talent, aby sme ľahko rozpoznali, že podobné postoje v súčasnom politickom spektre nenájdeme. A ak áno, tak jedine ako kuriózum označené paušálne pojmom „extrémizmus“.
Všetky politické idey, koncepcie a strany, ktoré sú na trhu odvodzujú svoju ideológiu z trendov Francúzskej revolúcie. Alebo niekto pozná „kresťanskú a konzervatívnu“ stranu, ktorá je proti všeobecnému hlasovaciemu právu? Proti abstraktným a v ničom neukotveným (a už vôbec nie v kresťanskom náboženstve) ľudským právam, umožňujúcim, aby sa hocikto zadefinoval ako hocičo?
Väčšina súčasných nositeľov pojmu konzervatívci sú teda len umiernení liberálni revolucionári, ktorí sa po druhej svetovej vojne začali prepadávať stále hlbšie a hlbšie do ľavicového trasoviska, pomaly zaplavujúceho Európu. Kresťanská demokratka A. Merkelová ako ministerka pre ženy a mládež navrhovala liberalizáciu potratového zákona. Zašli už tak ďaleko, že akceptujú stále novšie definície ľudských práv, až sme nakoniec videli tzv. kresťansko-demokratických „konzervatívcov“ (napr. v Nemecku, Rakúsku či Taliansku) ako akceptujú „práva“ homosexuálov, transsexuálov a ďalších držiteľov novej „prirodzenosti“, alebo ako ešte chvíľu odolávajú manželstvám párov rovnakého pohlavia, aby nakoniec sami iniciovali podobný zákon, aby predbehli tzv. oponentov v náleze predvolebnej témy!
A tak teda, keď budeme opäť počúvať žurnalistické frázy o tajomnom prepletenci ľavicovej a pravicovej politiky, nezabúdajme, že sa jedná len o spoluprácu liberálnych a ľavicových síl na projekte zničenia kresťanstva, Cirkvi a Európy. Skutočný konzervativizmus a pravicu totiž v bývalom kresťanskom svete nie je vidno ani v parlamente a už vôbec nie pri moci.
