„Reč na vrchu“ a blahoslavenstvá – Magna charta Nového zákona, I. časť: Priblížilo sa Božie kráľovstvo…

Prof. ThDr. Mgr. Helena Hrehová, PhD.
5. februára 2022   Cirkev

Na úsvite dejín Božieho kráľovstva zaznel z vrchu Ježišov mocný hlas: „Blahoslavení chudobní v duchu, plačúci, tichí, hladní a smädní, milosrdní, čistého srdca, pokojamilovní a prenasledovaní!“ Či azda možno počuť čudnejšie prognózy šťastia? Takto sa pýtajú mnohí už dve tisícročia… A vnútorný hlas im jasne hovorí, že Krista nemožno obísť, lebo On s láskou predišiel nás… A tak len nemúdry si pred svetlom zakryje tvár, naivne si mysliac, že pravdu smie ľahkovážne brať… Z vrchu do údolia sa ale nesie aj „beda!“ „… boháčom, nasýteným, tým, čo sa teraz smejú, ako aj tým, ktorých všetci chvália!“ Každý človek bytostne tuší, že Božia logika je iná ako ľudská. Krista možno aj obísť, no nie bez osobnej ujmy. Raz príde čas a my pochopíme, že v žití sme sa s Kristom konformovať mali.

Úvod

Hovoriť o blahoslavenstvách v 21. storočí nie je jednoduché. Ľudia zháňajúci sa len po materiálnom bohatstve, po rýchlej kariére a sláve nemajú čas zastaviť sa, nieto ešte ponoriť sa do kontemplácie Boha a do tajomstva jeho lásky. A blahoslavenstvá hovoria predovšetkým o Bohu, ktorý je Abba (Otec), zjavujúci ľuďom seba. On Stvoriteľ a Pán očakáva lásku zo strany ľudí, ktorých má rád, preto je otcom láskavým, zhovievavým, odpúšťajúcim…

Sú blahoslavenstvá kritériom pre etické konanie? Ovplyvňuje Reč na vrchu ľudské správanie a kvalitu interpersonálnych vzťahov? Človek si tieto dve otázky kladie jednak vďaka prirodzenej intelektuálnej aktivite, jednak pod vplyvom nadprirodzenej Božej milosti, keď reflektuje dejinné udalosti v ich premenách, alebo aj pri stretnutiach s inými ľuďmi. V každodenných stretnutiach s ľuďmi, ale aj prostredníctvom osobných príbehov sú často ukryté obrazy metafor, ktoré poukazujú na vnútornú i vonkajšiu silu, ktorá nás nabáda k úžasu nad videným i k hľadaniu zmyslu všetkého.

Ľudstvo ako celok všeobecne smeruje odniekiaľ niekam. V priestore medzi nebom a zemou vnímajú ľudia všetkých čias seba a zároveň cítia, že večnosť je budúcnosťou. Žiť na zemi znamená existovať v konečnom priestore a čase, ale kto môže zabrániť tomu, aby sme my ľudia nesnívali o večnom domove? V dynamizme života je odpoveď na dve úvodné otázky, ktoré súvisia s objavom špecifického individuálneho poslania každého človeka. Osobnostný rozmer a autentickosť, interpersonálny dialóg, ale aj komunikácia a tvorivosť odzrkadľujú správanie, ktoré má súvis s láskou a s etickou zodpovednosťou.

V predkladanom texte sa pokúsime oživiť Ježišovu programovú „Reč na vrchu“, a to aj preto, že v posledných dvoch storočiach sme svedkami veľkej pýchy o nekonečnom pokroku ľudstva, o všemocnom intelekte, slobode a práve na svojvôľu. Na strane druhej však paradoxne zakúšame neustále nové formy ponižovania človeka ako osoby (vojnové tragédie, zlyhania v humánnosti, krátke intermezzá entuziazmu zo slobody a demokracie až po nové súčasné úsilia o totalitné ovládanie ľudí a nastolenie nového svetového poriadku (NWO).

Spomenuté skutočnosti opäť postulujú rozdelenie ľudí na: bohatých a stále chudobnejších, na oligarchov a kvázi otrokov, až po doposiaľ nevídané epidemicko-sanitárne delenia už nie viac na: zdravých a chorých, ale rodí sa nový antagonizmus, podporujúci striktné obmedzenia pripomínajúce rasovo-náboženskú diskrimináciu z 30. rokov 20. storočia. Zdá sa, že na obzore je niečo veľmi zlé a nenávistné. Dnes znova, tak ako už mnohokrát predtým, stojíme na križovatke, aby sme sa múdro zorientovali a smerovali k väčšej spravodlivosti a solidarite.

„Ježišova reč na vrchu“ bola a aj naďalej je výzvou k dokonalosti a predstavuje reálnu ponuka šťastia pre tých ľudí, ktorých Ježiš nazval „blahoslavenými“. Jeho cesta dokonalosti sa zakladá na priateľstve: s Bohom, so všetkými ľuďmi a s celým stvorením. Homo sapiens, homo publicus, homo faber, ani homo ludens si nevystačia. K ľudskej celostnosti patrí aj religiózny rozmer (homo religiosus), alebo aj homo meditans, ak ľudstvo nechce stratiť svoju dôstojnosť. Pripomenutie takejto komplementárnej nevyhnutnosti je naliehavé, ak sa chceme oslobodiť od obdivu seba a zintenzívniť v sebe záujem o pochopenie logiky Božieho plánu s človekom a svetom. Žiaden človek nie je pánom dejín, len ich aktívnym činiteľom. Z toho vyplýva poučenie, že preto, aby sme mohli kráčať po priamych cestách a napredovať v dokonalosti, potrebujeme aj iné ako len prirodzené svetlo. V našej súčasnosti zaznamenávame rapídny pokles vzdelanosti, vytrácajú sa múdri ľudia, vedomí si vlastného povolania a poslania „spolupracovať na zavŕšení Božieho stvorenstva“ (porov. GS 67).

Zdá sa, že nepovieme nič prehnané, ak zvýrazníme, že v postmodernej sekularizovanej kultúre v dôsledku oslabenia viery v Boha sa zastrel výhľad aj na to, čo je podstatné. Mnohí ľudia sú natoľko dezorientovaní, že nevedia rozlíšiť už ani medzi pravdou a lžou, medzi úprimnosťou a pokrytectvom, medzi skutočnými hodnotami a tým, čo sa iba leskne, ale nie je to zlato, alebo medzi svetlom a tmou.

Požiadavky blahoslavenstiev budú mať v tejto štúdii za cieľ priblížiť podstatu novozákonného posolstva a konfrontovať ho s Ježišovou výzvou: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14,6). Hĺbka týchto citovaných slov evokuje potrebu osobne sa angažovať pri realizácii Božieho kráľovstva, ktoré je kráľovstvom jednoty a pokoja. Táto cesta zaiste nie je pohodlná, ľahká ani lákavá. Skôr naopak, je to cesta úzka, namáhavá, na ktorej je potrebné vidieť druhých a hľadieť na nich s láskavou ohľaduplnosťou. Takúto ľudskosť možno uskutočniť len v námahe bytia, ktorú možno prirovnať k metaforickému obrazu odvíjania klbka: čím viac sa dostávame k jadru, tým viac začíname rozumieť, čo je podstatné. K objasneniu podstatného sa pochopiteľne dopracovávame pomaly a v úprimnom hľadaní. Prirodzený rozum tu nestačí, potrebujeme aj svetlo nadprirodzené – Božiu milosť. Blahoslavenstvá sú Božím slovom (živým a večným), syntézou šťastia aj novou nádejou, že humánnosť na zemi raz predsa len bude predchádzať Božiu spravodlivosť. Šťastie blahoslavených počíta s ľuďmi, ktorí sú radostní „v službe druhým“ a táto radosť je zároveň tichá, prežívajúca úžas nad „tajomstvom stvorenia i vykúpenia“.

Bohatstvo a veľkosť človeka sú merateľné podľa lásky, ktorá sa vyjavuje v slovách aj v skutkoch. Požiadavky blahoslavenstiev prispievajú k humánnejšiemu a duchovnejšiemu svetu cez našu „poníženosť v duchu“ a „disponovanosť voči Božiemu Slovu“. Reflexie o blahoslavenstvách nás majú priviesť k pochopeniu morálneho obsahu slov „o paradoxne znejúcom šťastí“, ktoré k nám dolieha ešte aj dnes s rovnakou intenzitou ako pred dvetisíc rokmi. V istom zmysle nám blahoslavenstvá nastavujú zrkadlo, v ktorom sa môžeme všetci „vzhliadnuť v pravde“. Z tohto dôvodu sa pokúsime ukázať Ježišove blahoslavenstvá v príťažlivom svetle a zároveň realisticky. To znamená tak, aby ich obsah neodradil, ale inšpiroval k dobročinným skutkom. Zároveň zdôrazníme slovo „autentickosť“ v zmysle pochopenia Ježišovej reči (rozumom a srdcom), tiež hodnotu osoby, v ktorej je zahrnuté intelektuálne ratio i sloboda, to znamená dve kvalitatívne schopnosti, ktoré inšpirujú ľudí k zodpovednosti za spôsob ich vlastnej existencie na zemi.

Blahoslavenstvá sú vernou podobou Božej tváre, sprítomnenej v Ježišovej tvári. Sú to proklamačné slová, vyzývajúce ku tvorivej spolupráci na uskutočňovaní spravodlivosti na zemi, ktorá sa má podobať spravodlivosti Božej. Prekvapujúca oslava ponížených a posledných zaznieva ako realita, ktorá prispieva k „zmene zmýšľania“, alebo aj ako „vykročenie na cestu nádeje a odovzdanosti“. Požiadavky z „Reči na vrchu“ sú piliermi zdravej ľudskej civilizácie – „magnou chartou“ humánnosti aj ideálom svätosti. Šťastie blahoslavených je šťastím nielen v perspektíve sveta, ale aj v perspektíve eschatologickej. Je to šťastie tých ľudí, ktorí už v Starom zákone pochopili, že bázeň pred Pánom a spravodlivosť privádzajú k vnútornej radosti, a v Novom zákone sú ponímané aj ako „vyhlásenia zhora“, ktoré majú kresťanom ponúknuť plán ako zosúladiť počúvanie Božieho slova s praktickým konaním, viery s rozumom všetko v slobode a spoluzodpovednosti za vzrast lásky a dobra. Ľudia neprestávajú túžiť po plnosti šťastia, aj preto je šťastie predmetom štúdia filozofie aj teológie.

1. Kontúry blahoslavenstiev v Starom zákone

O kontúrach blahoslavenstiev možno hovoriť už v Starom zákone. Umožňuje to exkurz do dejín vyvoleného národa, to znamená na miesta, kde sa rodili „prvotné línie obrazu šťastia“. Prioritne treba siahnuť po knihe Exodus, ktorá je druhou knihou Pentateuchu, popisujúcou uzavretie Zmluvy a vyhlásenie Zákona na Sinaji (Ex 20–24). V týchto kapitolách je naznačená etika Izraela, ktorej počiatky siahajú do druhej polovice 13. storočia pred Kristom. Ďalej je to kniha Levitikus, predstavujúca kódex predpisov, ktoré sú akoby pokračovaním požiadaviek zo Sinaja. Aj tu možno nájsť náznaky, ako byť šťastným na zemi. Obzvlášť zaujímavé je rozprávanie o svätosti Boha a povinnosti Izraela byť svätým a tiež nádherné state o milosrdenstve v súvislosti so sobotným a jubilejným rokom. (porov. Lv 19,2 a Lv 25). Ďalším svedectvom vzrastajúceho etického pochopenia je kniha Deuteronómium, ktorej princípy sú obsiahnuté najmä v Dt 5 a Dt 15. Náznaky etiky blahoslavenstiev môžeme nájsť aj v knihe Žalmov, kde sú opísané dojímavé zmienky o bohabojných ľuďoch, ktorí sú milí Bohu. Šťastní sú tu tí, ktorí pozitívne odpovedajú na Božiu ponuku spásy. V žalmoch 18,28; 22,25; 34,7 sú identifikovaní štyrmi výrazmi:

a) chudobní (hebrejsky anavím);

b) spravodliví (hebrejsky saddikím), ktorí sú vernými služobníkmi Jahveho, veria jeho slovu a podľa neho žijú, ktorí majú „úprimné srdce“ (porov. Ž 32,11; 97,11; 140,14);

c) nábožní (hebrejsky chasidím) – sú to ľudia „nábožensky horliví“, ktorých pokladali aj za „Božích vyvolencov“ a „verných služobníkov zmluvy“ (porov. Ž 19,12);

d) svätí (hebrejsky kedosím) – sú to ľudia „bezúhonní“ a „mravní“, „zasvätení Jahvemu a jeho službe“ (porov. Ž 34,19; 132,16).[1]

Zaujímavé zmienky nájdeme aj v knihe Prísloví, ktorá je akousi obraznou výpoveďou ľudovej múdrosti a dlhoročnej etickej skúsenosti. Cieľom Prísloví bolo sprostredkovať životné pravdy, morálne zásady a povinnosti voči blížnemu, s pomocou ktorých si môže človek zabezpečiť blažený a pokojný život. Z textu je zrejmé, že počiatkom každej múdrosti je predovšetkým bázeň pred Pánom. Múdry sa tu stotožňuje s nábožným človekom. Výroky v knihe Prísloví ohlasujú odmenu za „zachovávanie zákona a spravodlivosti“ a trest za „neveru a bezbožný život“ (porov. Prís 4,10; 4,18). Mnoho chvál na spravodlivých nájdeme aj priamo v knihe Múdrosti: „(…) lebo spravodlivosť neokúsi smrť“ (Múd 1,15) alebo „Duše spravodlivých sú v Božích rukách“ (Múd 3,1).

Celý Starý zákon je procesom postupného vyzrievania etických noriem, ako aj napätým očakávaním Mesiáša a jeho kráľovstva spravodlivosti a pokoja. Búrlivé dejiny viery Izraela sú bezprostrednou predprípravou na pochopenie evanjeliového posolstva lásky. Popri knihách Pentateuchu, Žalmoch a sapienciálnej literatúry sú svedkami a ohlasovateľmi spravodlivosti aj starozákonní proroci, ktorých môžeme právom nazvať „strážcami mravnosti Izraela“. Na strane druhej nie je však až také jednoduché posúdiť, čo mali na mysli proroci, zmieňujúci sa o spravodlivej spoločnosti, ktorú vyžadoval Boh.[2]

Evolučný trend milosrdenstva možno sledovať aj v otrockom zákonníku, ktorý smeruje k svojmu zrušeniu. Biblické právo odráža vyvíjajúce sa spoločenské vedomie. Kráľ v Izraeli nemal neobmedzenú moc, ale zaväzoval sa, že sa nebude vyvyšovať nad „svojich bratov“ (porov. Dt 17,14–20). Etika Starého zákona bola prísne realistická. Vyžadovali si to okolnosti v rovine sociálneho poriadku, pretože Boh od počiatku žiadal od ľudí spoločenskú znášanlivosť určovanú bratskými štruktúrami. Zdrojom každej starozákonnej blaženosti bol Boh, aj preto rozlišovali medzi:

1. blaženosťou na zemi („tí, ktorým Boh žehnal“); 

2. a nebeskou blaženosťou („budúca odmena“).

Ľudskú blaženosť tu treba vnímať ako dielo Božej priazne i ako účasť na Božej sláve: „Blahoslavený je človek, ktorý dúfa v Boha“ (porov. Ž 2,12; 65,5; 84,13; 146,5), „Kto zachováva Zákon a počúva Múdrosť“, „Kto žije v očakávaní blaženosti ako odmeny“, a šťastný ten: „Kto je spravodlivý, kto má súcit s nešťastnými“ (Prís 14,21).

Ak by sme hľadali niť predobrazu blahoslavenstiev u prorokov (inšpirovaných mužov), narazíme na slová proroka Amosa (žil v 8. stor. pred Kr. a jeho meno v hebrejčine znamená „zaťažený bremenom“). Amos bol považovaný za advokáta spravodlivosti, hoci bol pastierom a pestovateľom figovníkov, no zo skúsenosti dôverne poznal, ako je to v praxi medzi bohatými a chudobnými. Aj preto ostro pranieroval vykorisťovanie chudobných ziskuchtivosťou boháčov, ktorí mali nadbytok, ale aj požívačníkov a nespravodlivých, vysloviac im svoje: „Beda!“ (porov. Am 6,4).

Podobne aj u proroka Izaiáša (jeho meno znamená „Jahve je spása“, „Jahve spasí“) nájdeme výčitku: „Beda tým, čo uzákoňujú zlé zákony, a pisárom, ktorí spisujú útlak, aby drobných ľudí odtisli od práva, a biednych môjho ľudu odviedli od pravdy, aby vdovy boli ich korisťou a aby ozbíjali siroty. Čo však spravíte v deň navštívenia, keď nešťastie príde zďaleka? Ku komu sa budete utiekať o pomoc a kde zanecháte svoje bohatstvo?“ (Iz 10,1–3).

Aj u proroka Jeremiáša (jeho meno znamená „Jahve povyšuje“), ktorého Boh povolal za proroka ako veľmi mladého (nemal ani 20 rokov), nájdeme tiež zaujímavú prosbu, ktorá je volaním po spravodlivosti Božej (porov. Jer 18,18–23).

V závere tejto podkapitoly možno konštatovať, že v kultúrach starovekých národov niet veľkých rozdielov pri pochopení toho, čo je šťastím pre ľudí. Šťastím je zdravie, sloboda, spravodlivosť, pokoj, hojnosť dobra, odstránenie chudoby, veľkorysosť v odpúšťaní, ochrana vlastníctva, atď. V Starom zákone je šťastie dôsledkom dobročinnej aktivity a spája sa so slovami: „budúcnosť majú“, čím sa naznačuje veľký význam tohto slova. Je to objavovanie ľudského naplnenia, ktoré spočíva v praktizovaní úcty voči Jahvemu a v spravodlivosti voči blížnym. Blahoslavený je ten: „Kto v Pánovom zákone má záľubu“ (Ž 1,1–2); „Kto prebýva v dome Pánovom“ (Ž 84,5–6); „Komu Boh pomáha“ (Ž 17,5; 146,5); „Kto sa vyhýba zlu a dobre robí“ (Ž 37,27).

2. Ježišova „Reč na vrchu“

Blahoslavenstvá, ktoré Ježiš vyhlásil vo svojej „Reči na vrchu“, sa objavili na počiatku nového letopočtu. Nadväzujú na Jánovo „ohlásenie Božieho kráľovstva“ (Mt 3,2) a stali sa základom nového naliehavého správania: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4,17). V novozákonnej terminológii „šťastných ľudí“ treba rozlišovať medzi:

a) prídavným menom „blahoslavený“, ktoré sa používa iba pre ľudí. Je stav ľudského šťastia (hebrejsky „ašrej“, grécky „μακαριος“, latinsky „beatus“). Stretávame sa s ním najmä u evanjelistu Matúša;

b) a trpným príčastím „požehnaný“ (hebrejsky „baruch“, grécky „ευλογετος“, latinsky „benedictus“), ktoré je výkrikom radosti.

Protagonistom obsahu blahoslavenstiev je sám Ježiš Kristus, Boží Syn. On osobne vyhlásil podmienky pre vstup do Božieho kráľovstva a sám je aj cieľom a centrom blahoslavenstiev. Túžba po šťastí je teda božského pôvodu. Boh ju vložil do ľudského srdca a volá všetkých k blaženosti. Toto volanie je osobné a zároveň všeobecné. Je to výzva pre svet i skrytá výčitka zároveň. Každý, kto chce byť už na zemi a potom aj vo večnosti šťastným, musí nevyhnutne zosúladiť vlastné hodnoty s Božím poriadkom. V tomto zmysle je náš osobný čas darom i priestorom, ktorý treba vyplniť takým spôsobom života a takým správaním, ktoré by malo pozitívny vzťah k Božiemu zákonu a k všeobecne prijatým spoločenským normám.

Požiadavky vyhlásené na „vrchu“ pripomínajú Mojžišov výstup na vrch Sinaj. Ježiš chcel rozhýbať svojich poslucháčov, aby konali, ale aj sa správali k sebe navzájom podľa modelu ľudskosti. Hnala ho k tomu jeho láska k Otcovi a k ľuďom. Ježišovo srdce „plné lásky“ horí túžbou po tom, aby každý človek dosiahol večné šťastie a mal účasť na spásonosných dobrách. Motívom Ježišových požiadaviek bolo Božie kráľovstvo a jeho budúce dobrá. Ľudia sú povolaní k blaženosti, ale aj zranení hriechom, preto potrebujú Božiu milosť a spásu.

Ježiš Kristus sa v blahoslavenstvách predstavil ako niekto, kto je viac ako prorok, viac ako múdry a bohabojný človek. Predstavil sa ako ten, ktorý má moc a autoritu v absolútnom slova zmysle. Blahoslavenstvá sú preto „vstupnou bránou do šťastia“. Cieľom „Ježišovej reči“ bolo pozdvihnúť ľudskú nádej a prebudiť ľudí k vzájomnému rešpektovaniu bratských vzťahov.

Podľa väčšiny súčasných katolíckych exegétov nebola „Ježišova reč“ jednorazovým vyhlásením, ale sériou rečí.[3] Evanjelista Matúš ju zachytil ako „Reč na vrchu“ a evanjelista Lukáš ako „Poľnú reč“. Samotné požiadavky blahoslavenstiev predstavujú vyvrcholenie Ježišovho učenia o nebeskom kráľovstve a zároveň sú naliehavou výzvou neuspokojiť sa s priemerným spôsobom života. Vrch blahoslavenstiev je pre kresťanov symbolom panoramatického videnia a mierou slobody. Čím viac sa odchýlime od tohto nadhľadu, tým menej sme slobodní. K reálnemu dosiahnutiu Božieho kráľovstva sú potrebné tri podmienky:

1. podmienka konverzie, lebo všetci ľudia sú hriešni, ale Boh je milosrdný;

2. podmienka viery, ktorá je dôverou v Božiu pomoc a ochranu;

3. podmienka nasledovania, ktorá sa javí ako centrálna v morálke Nového zákona.

Všetky tri podmienky sú vzorovým modelom pre imitáciu Krista – Bohočloveka, čo v praxi znamená, že sa mu máme podobať v láske k Bohu a k blížnemu (a dokonca aj k nepriateľom), ale tiež aj v odpúšťaní, v pokore, v poslušnosti, v horlivej službe, lebo tieto vlastnosti sú znakmi adoptovaných Božích detí.

Nemecký teológ Rudolf Schnackenburg vo svojej knihe Messaggio morale del Nuovo testamento (Morálne posolstvo Nového zákona) píše, že: „(…) na prvý pohľad sa zdá, akoby Ježiš nežiadal nič nové oproti Starému zákonu.“[4] Evanjelista Matúš napr. zaujímavo opíše udalosť stretnutia Ježiša s istým mladíkom, ktorý sa ho pýtal: „Čo mám robiť, aby som mal večný život?“ A Ježiš mu odpovie: „Ak chceš vstúpiť do života, dodržiavaj prikázania“ (Mt 19,17). A aj evanjelisti Marek a Lukáš spomínajú túto udalosť a Ježišovu odpoveď: „Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš!?…“ (Mk 10,19; Lk 18,20).

Ako vidíme, Ježiš bol hlboko zakorenený v Zákone a v etike vyvoleného národa. Na Boha a jeho Zákon sa odvolával často. Sám sa považoval za „podriadeného zákonu“ (porov. Gal 4,4). Sv. Matúš dokonca vložil do jeho úst slová: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo prorokov; neprišiel som ho zrušiť, ale naplniť“ (Mt 5,17). Novátorským v oblasti nábožensko-morálnej sa Ježiš ukázal až v „Reči na vrchu“, ktorá symbolizuje vrchol etického správania ľudí, ktorí chcú slobodne vstúpiť do nebeského kráľovstva (Mt 5,1–12; Lk 6,20–49).

Kľúčový výrok tejto novej etiky je vyjadrený v slovách: „Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako tá zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 5,20). Zdá sa, že Ježiš na tomto mieste už nedbal natoľko na literu zákona. Omnoho viac mu záležalo na plnení Božej vôle. A prianím Božej vôle je spravodlivosť a bratské spolunažívanie pred Bohom. Ježiš Kristus vyžadoval viac ako len spravodlivosť v zmysle „dať každému, čo mu patrí“. Toto sa však nedalo povedať o farizejoch a zákonníkoch, ktorí pripisovali veľkú hodnotu dodržiavaniu zákona „ad litteram“, ale chýbal im úprimný náboženský úmysel. Plnili zákon bez motívu lásky. Bolo to iba vonkajšie dodržiavanie zákonov, no „bez srdca“. Farizeji sa sami vyhlasovali za spravodlivých (Lk 20,20), povyšovali sa nad tých, ktorí „nepoznali zákon“ (Jn 7,49; Lk 18,9). Ježiš aj preto rozpovie podobenstvo O farizejovi a mýtnikovi (Lk 18,9–14), v ktorom zdôraznil pýchu prvého a pokoru druhého. Pre Ježiša bol už aj úmysel momentom morálneho konania, preto zopakoval s prorokom Izaiášom, čo akcentoval evanjelista Matúš: „Tento ľud si ma ctí perami, zatiaľ čo jeho srdce je ďaleko odo mňa“ (Iz 29,13; Mk 7,6). Z výroku vyplýva, že ľudské srdce má byť pozorné na to, aké myšlienky vychádzajú z jeho srdca. Srdce je totiž pre Semitov sídlom myšlienok, túžob, citov, morálnych rozhodnutí. Zodpovedalo tomu, čo my dnes pripisujeme svedomiu.

Ježišove blahoslavenstvá sa na prvý pohľad javia ako ideály, avšak Ježiš nebol teoretik, ale praktik, učiteľ a majster morálneho života, skrze ktorého Otec volá a priťahuje k sebe všetkých ľudí. Komentáre k „Reči na vrchu“ napísali stovky autorov (katolíckych, pravoslávnych i protestantských). Požiadavky blahoslavenstiev sú však aj dnes málo pochopené a ešte menej žité. Kresťania ich dokážu uskutočniť len s pomocou Božej milosti. Závislosť na Bohu a jeho milosti je dôkazom toho, že ide o ťažkú a náročnú úlohu. Ťažkosť a náročnosť, ale neznamená nemožnosť. Toto vidíme najlepšie na príklade mnohých svätých. Oni najlepšie dosvedčili vo svojich životoch, že Ježišove požiadavky sú realizovateľné a robia tých, ktorí sa ich pridržiavajú šťastnými. Katolícka morálna teológia vždy považovala a aj považuje blahoslavenstvá za základ morálneho správania.

Ježišova „Reč na vrchu“ sa nám zachovala v podaní dvoch evanjelistov: sv. Matúša a sv. Lukáša. Matúš lokalizoval Ježišovo kázanie na vrch (Reč na vrchu), Lukáš na pole (Poľná reč). V žiadnom prípade ani u Matúša, ani u Lukáša nejde o roztrieštené zlepovanie slov, ale ide o vecnú a logickú jednotu. Obsah a centrálna myšlienka sú nápadne podobné, ale Matúš je podstatne obšírnejší (devätoraké zvolanie: „blahoslavení!“). Tieto zvolania úzko korešpondujú u Matúša so Žalmom 37,11 a so Žalmom 23. Predstavujú kresťanské cnosti, ktoré sa vyžadujú pre Božie kráľovstvo a „vyššiu spravodlivosť“.

Evanjelista Lukáš sa zmienil o štvorakých podmienkach blahoslavených. Jeho text je kratší a chýba v ňom aj kázanie o Božom kráľovstve. Lukáš namiesto toho cituje proroka Izaiáša (61,1–2) a ním sa aj inšpiruje v prvých troch blahoslavenstvách. Ústrednou pointou textu je láska. Boh je Kráľom i ochrancom slabých, ktorí sú blahoslavení nie preto, že žijú morálne, ale preto, že Boh im venuje zvláštnu pozornosť. Podľa súčasného amerického biblistu, dominikána Benedicta Thomasa Viviana: „Štvrté blahoslavenstvo u Lukáša pochádza z ústnej tradície ranej Cirkvi.“[5] Tvrdenie biblistu vyplýva zo skutočnosti, že v Lukášovom texte je už citeľne prítomná skúsenosť prvotnej Cirkvi s prenasledovaním pre vieru v Ježiša Krista.

Rozdiely medzi dvoma evanjelistami (pokiaľ ide o blahoslavenstvá) sú aj inde. Matúš napr. pri blahoslavenstve „chudobní v duchu“ má na mysli „chudobu ducha“. Lukáš, ako sa zdá, myslí viac na „chudobu tela“. Podobne aj pri blahoslavenstve „hladní po spravodlivosti“. Matúš myslí pod týmto hladom „stav duše“, Lukáš „stav tela“. V ôsmom blahoslavenstve Matúš rozlišuje medzi: „prenasledovanými pre spravodlivosť“ a „pre Krista“.

Podľa belgického benediktína a exegétu Jacquesa Duponta, chce Matúšov text povedať, že: „Blahoslavenstvá nie sú len niečím historickým. To, čo Ježiš povedal na vrchu, nepatrí minulosti, pretože tu nejde o text definitívne uzavretý, ale naopak, je to text obsahovo „stále aktuálny“ a svojím obsahom bohatý pre každodenný život. Ježišove slová, nakoľko sú „duch a život“, nemôžu byť nikdy mŕtvou literou.[6] J. Dupont navyše tvrdí, že: „(…) evanjelista Matúš poznal tradíciu „Reči na vrchu“ vo forme čistejšej ako Lukáš.“[7] A napokon aj podľa Nového Katechizmu katolíckej Cirkvi sledujú blahoslavenstvá poriadok šťastia, milosti, krásy a pokoja (porov. II. časť, 10. kap., 2546).

***

Poznámky:

[1] V žalmoch možno nájsť náznaky eschatologickej perspektívy, ktoré treba chápať v kategóriách starovekých predstáv. Odmena dobra a zla tu ešte nebola osvetlená Božím zjavením. Spomenuté perspektívy sú prítomné najmä v žalmoch: (16,10–11) a (73,23–24), podľa ktorých bude odmena spočívať v blaženom spojení s Bohom.
[2] V sociálnych vzťahoch, ako to dokumentujú spisy starovekých národov, mal nový kráľ povinnosť v prvom roku svojej vlády „znovunastoliť právo“ veľkým nariadením „o milosti“. V praxi to znamenalo škrtnutie dlhov, ale dbalo sa aj na to, aby mocní neublížili sirotám a vdovám, ktoré popri chudobných patrili k tej vrstve spoločnosti, na ktorú sa malo hľadieť s ohľaduplnosťou a zhovievavosťou. V dôležitom texte knihy Levitikus (25,23) je zmienka o tom, že ak sa majetok nejakej rodiny dostal do cudzích rúk, napr. zadlžením, mal sa tento stav čo najskôr zmeniť, a to buď vnútro-kmeňovou pomocou, alebo v 49. roku, kedy sa mal majetok vrátiť pôvodným vlastníkom. V tomto roku sa mali škrtnúť aj dlhy chudobných a prepustiť otroci. Zem je totiž v koncepcii tejto knihy chápaná ako „vlastníctvo Božie“, preto roľník nesmie zozbierať úrodu do posledného klasu a ani celkom obrať vinič. Chudobní, ba aj zvieratá sú spoluvlastníkmi zeme, preto musia nájsť svoj podiel. Toto platí aj v každom siedmom roku, keď vlastníci nesmú vôbec obrábať polia, vinice a olivové háje (porov. Ex 23,10n; Lv 19,9n; 25,2–7; Dt 24,19–22).
[3] Porov. LIMBECK, M. Malý stuttgartský komentár Evanjelia podľa sv. Matúša, II. časť.
[4] SCHNACKENBURG, R. Messaggio morale del Nuovo Testamento, Ed. Paoline, 2 ed., Alba 1971, s. 53.
[5] VIVIANO, B. Th. Kázanie na hore, Košice: Vyd. Sursum, 1992, s. 3.
[6] DUPONT, J. Le beatitudini II., Roma: Ed. Paoline, 1979, s. 187.
[7] Tamže, s. 187.

dokončenie v II. časti

Článok vyšiel pôvodne na portáli www.slovenskikatolici.sk, bez rozdelenia na dve časti

PDF (formát pre tlač)