Herézy a bludy, XXIX: Reformácia, 3. časť – Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia

Jozef Duháček
7. apríla 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Taliansko a Španielsko

Aj keď sa v týchto krajinách objavili izolovaní stúpenci reformácie, nevznikla tu žiadna silná alebo rozsiahla organizácia. V Taliansku podporovali reformný pohyb niektorí vplyvní jednotlivci (napr. Vittoria Colonna a jej kruh), ale žiadali, aby sa reforma uskutočnila v rámci Cirkvi, nie ako povstanie proti nej. Niekoľko Talianov prijalo luteránstvo alebo kalvinizmus, napr. Ján Valdez, tajomník neapolského vicekráľa. V mestách ako Turín, Pavia, Benátky, Ferrara (kde vojvodkyňa Renata podporovala reformáciu) a Florencia sa dali nájsť stúpenci nemeckých a švajčiarskych reformátorov, aj keď nie takí radikálni ako ich vzory. Tí najvýznamnejší museli krajinu opustiť – napríklad Pietro Paolo Vergerio, ktorý utiekol do Švajčiarska a odtiaľ do Wittenbergu; Bernardino Ochino, ktorý utiekol do Ženevy a neskôr sa stal profesorom na Oxforde; Petrus Martyr Vermigli, ktorý utiekol do Zürichu a neskôr pôsobil na Oxforde, v Štrasburgu a opäť v Zürichu.

Prostredníctvom energickej implementácie toľko potrebnej cirkevnej reformy v duchu Tridentského koncilu, a pôsobenia mnohých svätcov, ktorí túto reformu viedli (ako sv. Karol Boromejský, sv. Filip Neri, sv. Pius V., sv. František Saleský, sv. Robert Bellarmin), bdelosti biskupov a usilovnosti inkvizície bola reformácia z Talianska vylúčená. Je zaujímavé, že reformu po poslednom koncile neviedlo mnoho mužov, ktorí by sa svätosťou charakteru vyrovnali spomínaným mužom a možno aj preto bolo potrebné radikálne prehodnotiť a zjednodušiť proces svätorečenia, aby aj II. vatikánsky koncil mohol získať svojich svätých.

V niektorých kruhoch sa prejavili racionalistické a antitrinitárne tendencie a Taliansko sa stalo kolískou socinianizmu, ktorý založili dvaja bludári, Laelius Socinus a jeho synovec Faustus Socinus. Sociniáni odmietali sv. Trojicu, Ježiša považovali len za výnimočného muža, odmietali dedičný hriech, sviatosti a cirkevnú hierarchiu, pestovali racionalizmus. Rozšírili sa v 16. – 17. storočí najmä do východnej Európy, no čelili odporu z katolíckej i luteránsko-kalvínskej strany a ich vplyv na neskoršie dianie nebol významný.

Priebeh udalostí v Španielsku bol podobný ako v Taliansku. Napriek niektorým pokusom šíriť proticirkevné spisy reformácia nezaznamenala žiaden úspech, vďaka horlivosti cirkevných a verejných autorít, ktoré sa snažili brániť jej úsiliu. Pár Španielov, ktorí prijali nové učenia, nedokázalo vyvinúť akúkoľvek reformnú činnosť doma a žili v zahraničí – napríklad Francisco Enzinas (Dryander), ktorý preložil Bibliu, Juan Diaz, Gonsalvo Montano, Miguel Servede (Servetus), ktorý bol od Kalvína v Ženeve odsúdený za svoje učenie proti Trojici a upálený na hranici.

Uhorsko a Sedmohradsko

Reformácia sa rozšírila v Uhorsku prostredníctvom Maďarov, ktorí študovali vo Wittenbergu a tam prijali luteránstvo. V roku 1525 boli prijaté prísne zákony proti stúpencom heretických učení, ale ich počet naďalej rástol, najmä medzi šľachtou, ktorá túžila zmocniť sa cirkevného majetku (vskutku ušľachtilý motív pre prijatie „čistej náuky“), a v slobodných kráľovských mestách. Víťazný postup Turkov a vojna medzi Ferdinandom Habsburským a Jánom Zápoľským priali reformátorom. Okrem luteránov sa v krajine čoskoro objavili aj stúpenci Zwingliho a Kalvína. Päť luteránskych miest v Hornom Maďarsku prijalo Augsburské vyznanie, avšak prevahu postupne získal kalvinizmus, aj keď domáce spory medzi reformnými sektami neprestali. V Sedmohradsku obchodníci z Hermannstadtu (rum. Sibiu), ktorí sa zoznámili s Lutherovou herézou v Lipsku, šírili po roku 1521 reformáciu.

Napriek prenasledovaniu bola v Hermannstadte založená luteránska škola a šľachta sa snažila využiť reformáciu na zhabanie cirkevného majetku. V roku 1529 boli z mesta vyhnané rehoľné rády a najbojovnejší obhajcovia Cirkvi. Kronštadt ovládol v roku 1534 luteránsky kazateľ Johann Honter, zrušil omšu a bohoslužba bola usporiadaná podľa luteránskeho modelu. Na synode v roku 1544 sa saský národ v Sedmohradsku rozhodol pre Augsburské vyznanie, zatiaľ čo vidiecki Maďari prijali kalvinizmus. Na sneme v Klausenburgu v roku 1556 bola poskytnutá všeobecná náboženská sloboda a cirkevný majetok bol zabraný na „obranu krajiny“, ale tiež na zriadenie luteránskych škôl.

Medzi stúpencami reformácie panovali veľké spory. Okrem luteránov tu boli aj unitári (sociniáni) a anabaptisti, pričom každá z týchto sekt bojovala proti ostatným. Katolícka menšina prežila medzi grécko-valašským obyvateľstvom.

Poľsko, Livónsko a Kurónsko

Poľská spoločnosť sa o reformácii dozvedela prostredníctvom niekoľkých mladých študentov z Wittenbergu a cez českých a moravských bratov. Arcibiskup Laski z Hniezdna a kráľ Žigmund I. (1501–48) energicky vystupovali proti šíreniu heretických doktrín. Napriek tomu sa stúpencom reformácie podarilo získať podporu na Krakovskej univerzite, v Poznani a v Gdaňsku. Z Gdaňska sa reformácia rozšírila do Toruňa a Elbingu a niektorí šľachtici podporili nové učenie. Počas vlády slabého Žigmunda II. (1548–72) sa v Poľsku, okrem luteránov a českých bratov, nachádzali aj zwingliáni, kalvíni a sociniáni. Knieža Radziwill a Ján Laski podporovali kalvinizmus, a v roku 1563 bola Biblia preložená do poľštiny, samozrejme, s príslušnými úpravami potvrdzujúcimi postoje kalvínskej strany.

Napriek snahám pápežského nuncia Aloisia Lippomana (1556–58) bolo tajne povolené slobodné praktizovanie náboženstva v spomenutých troch mestách a šľachte bolo dovolené vykonávať súkromné náboženské obrady v ich domoch. Rôzne reformované sekty bojovali medzi sebou, vyznanie viery, ktoré predstavili na Generálnej synode v Sandomiere (poľ. Sandomierz) v roku 1570 luteráni, reformovaní a českí bratia, nevytvorilo jednotu. V roku 1573 dosiahli vo Varšave heretické strany náboženský mier, ktorý zaručoval rovnaké práva katolíkom a „disidentom“ a ustanovil trvalý mier medzi oboma stranami. Prostredníctvom horlivého šírenia skutočnej cirkevnej reformy, usilovnej činnosti pápežských legátov a schopných biskupov a predovšetkým práce jezuitov, ktorých v tej dobe nezaujímalo šírenie modernizmu a LGBT ideológie, ale vyučovanie pravej katolíckej viery, bol ďalší postup reformácie v Poľsku zastavený ba dokonca zvrátený a Poľsko sa vrátilo takmer kompletne ku katolíckej jednote.

V Livónsku a Kurónsku, na územiach Teutónskeho rádu prebiehala reformácia podobne ako v Prusku. Komandér Gotthard Kettler z Kurónska prijal Augsburské vyznanie a premenil panstvo na svetské dedičné vojvodstvo, ktoré bolo poddané Poľsku. V Livónsku sa komandér Walter z Plettenbergu usiloval o podporu luteránstva, ktoré bolo prijaté v Rige, Dorpate a Revali od roku 1523, dúfajúc, že si tým zabezpečí nezávislosť od arcibiskupa v Rige. Keď sa v roku 1539 arcibiskupom v Rige stal markgróf Wilhelm z Brandenburska, luteránstvo Livónsko ovládlo úplne.

Anglicko a Škótsko

V Anglicku reformácia získala svoju konečnú podobu za vlády kráľovnej Alžbety (1558–1603). Na základe liturgie ustanovenej v Knihe spoločných modlitieb (Book of common prayers) za Eduarda VI. (1547–53) a vyznania viery podľa Štyridsiatich dvoch článkov, ktoré vypracovali arcibiskup Cranmer a biskup Ridley v roku 1552, a po neúspešnom pokuse kráľovnej Márie (1553–58) obnoviť jednotu krajiny s Rímom a katolíckou vierou, získali za vlády Alžbety anglikáni prevahu. Štyridsaťdva článkov bolo zrevidovaných na Tridsaťdeväť článkov Anglikánskej cirkvi a tie sa v roku 1562 stali normou jej náboženského vyznania. Anglikáni uznali, že v kráľovná má v cirkevných veciach najvyššiu moc a od všetkých vyžadovali prísahu (Supremacy oath), ktorej porušenie viedlo k strate úradu a majetku.

Niekoľko prelátov a univerzít síce odporovalo, ale boli násilím donútení k poslušnosti. Väčšina nižšieho kléru prísahu zložila, a tá bola čoraz prísnejšie požadovaná od všetkých členov Snemu, všetkých duchovných, právnikov a učiteľov. Čo sa týka vonkajších foriem, mnoho zo starých katolíckych obradov zostalo zachovaných. Po neúspechu pokusu škótskej kráľovnej Márie Stuartovej, ktorá v roku 1568 utiekla do Anglicka, pokračovalo utláčanie anglických katolíkov so vzrastajúcou krutosťou. Okrem Anglikánskej cirkvi existovali v Anglicku aj kalvínski nonkonformisti (pod menom presbyteriáni), ktorí proti episkopálnej hierarchii postavili presbyteriánsku ľudovú organizáciu; ale podobne ako katolíci, aj oni boli panovníkmi silne utláčaní.

V Škótsku spoločenská a politická situácia poskytla reformácii silný impulz. Prispela k tomu nevedomosť a hrubosť kňazov (do značnej miery výsledok neustálych feudálnych sporov). Šľachta využila reformáciu ako zbraň v boji proti kráľovskej rodine, ktorú podporoval vyšší klérus. Už za vlády Jakuba V. (1524–42) sa stúpenci luteránskej viery, ako Patrick Hamilton, Henry Forest a Alexander Seton, kráľov spovedník, otvorene prihlásili k reformácii. Prví dvaja boli popravení, posledný utiekol na pevninu. Napriek tomu heretické doktríny naďalej nachádzali nových stúpencov.

Keď Jakub V. zomrel, jeho dcéra a dedička bola ešte nemluvňa. Funkcia regenta pripadla Jamesovi Hamiltonovi, ktorý, hoci predtým mal protestantské názory, sa vrátil ku katolíckej Cirkvi a podporil arcibiskupa Davida Beantona v jeho energických opatreniach proti novátorom. Po poprave reformátora Georgea Wisharta zosnovali protestanti proti arcibiskupovi sprisahanie, v roku 1545 zaútočili na jeho hrad a zabili ho. Povstalci (medzi nimi John Knox), podporovaní 140 šľachticmi, sa potom v hrade opevnili. Knox odišiel v roku 1546 do Ženevy, prijal kalvinizmus a od roku 1555 sa stal hlavou škótskej reformácie, ktorá sa niesla v čisto kalvínskych kontúrach. Politický zmätok po smrti Jakuba V. uľahčil zavedenie reformácie v Škótsku.

Rôzne formy reformácie

Základné formy reformácie boli luteránstvo, zwingliánstvo, kalvinizmus a anglikanizmus. V rámci každej z vetiev však vznikali v dôsledku rôznych názorov jednotlivých predstaviteľov spory a následné delenie. Prostredníctvom rokovaní, kompromisov a spoločných vyznaní viery sa často, zvyčajne bez trvalého úspechu, usilovali o nastolenie jednoty.

Celá reformácia, spočívajúca na čisto ľudskej autorite, už od samého začiatku predstavovala – na rozdiel voči katolíckej jednote viery – smutný obraz vzájomného nesúhlasu. Okrem týchto hlavných vetiev sa objavilo množstvo ďalších foriem, ktoré sa v podstatných bodoch od nich odchýlili, a postupne vyústili do nespočetných rozdelení protestantizmu. Hlavné z týchto foriem, ktoré sa objavili do konca 19. storočia možno zhrnúť takto:

Anabaptisti, ktorí sa objavili v Nemecku a nemeckom Švajčiarsku krátko po vystúpení Luthera a Zwingliho, sa snažili spätne odvodiť svoje chápanie cirkvi až k apoštolským časom. Popierali platnosť detského krstu, v Eucharistii videli iba pamiatku a usilovali sa obnoviť Božie kráľovstvo podľa vlastných heretických a mystických názorov. Napriek útokom od ostatných reformátorov získali stúpencov v mnohých krajinách. Z nich vznikli aj menoniti, ktorých zakladateľom bol Menno Simons († 1561). V našich krajoch ich poznáme pod menom habáni.

Schwenkfeldiáni boli založení Kasparom von Schwenkfeldom, kanonikom a dvoranom vojvodu Frederika z Liegnitzu. Spočiatku sa pridal k Lutherovi, no od roku 1525 sa postavil proti nemu v otázkach kristológie, Eucharistie a doktríny ospravedlnenia. Nemeckí reformátori proti nim útočili, ale jeho stúpenci si vytvorili len niekoľko komunít. Schwenkfeldiáni sa stále udržujú v Severnej Amerike.

Sebastian Franck (1499–1542), čistý spiritualista, odmietal akúkoľvek vonkajšiu formu cirkevnej organizácie a podporoval duchovnú, neviditeľnú cirkev. Nepodnikol teda zakladanie samostatnej komunity a usiloval sa len o šírenie svojich myšlienok.

Sociniáni a ďalší antitrinitári. Niektorí z raných reformátorov napadli základnú katolícku doktrínu o Svätej Trojici, najmä Španiel Miguel Servet (Servetus), ktorého spis De Trinitatis erroribus, vytlačený v roku 1531, spálil Kalvin v Ženeve v roku 1553. Spolu so Servetom. Hlavnými postavami antitrinitarizmu boli Laelius Socinus, učiteľ práva v Siene, a jeho synovec, Faustus Socinus. Donútení utiecť zo svojej vlasti, udržali sa v rôznych častiach a založili špeciálne sociniánske komunity. Faustus šíril svoju doktrínu najmä v Poľsku a Sedmohradsku.

Valentin Weigel (1533–1588) a Jakob Böhme († 1624), obuvník zo Zhorelca (nem. Görlitz), hlásali mystický panteizmus, ktorý učil, že vonkajšie zjavenie Boha v Biblii môže byť rozpoznané len prostredníctvom vnútorného svetla. Obaja získali početných nasledovníkov. Böhmeho nasledovníci sa neskôr nazývali rosenkruciáni, pretože sa predpokladalo, že sú pod vedením skrytého vodcu menom Christian Rosenkreuz.

Pietisti – v Nemecku ich viedol Filip Jakob Spener (1635–1705). Pietizmus bol predovšetkým reakciou na sterilnú luteránsku ortodoxiu a považoval náboženstvo hlavne za záležitosť srdca.

Tzv. Inšpirované komunity vznikli v Nemecku počas 17. a 18. storočia pod rôznymi apokalyptickými vizionármi. Považovali kráľovstvo Svätého Ducha za už prítomné a verili v univerzálny dar proroctva a v milénium. Medzi zakladateľov takýchto vizionárskych spoločností patrili Johann Wilhelm Petersen († 1727), superintendent v Lüneburgu, a Johann Konrad Duppel (nar. 1734), lekár v Leidene. Nemohli pochopiteľne vedieť, že druhé Turíce a druhý príchod Ducha Svätého sa mal udiať až po II. vatikánskom koncile.

Herrnhuterov založil gróf Nikolaus von Zinzendorf (* 1700; † 1760). Na Hutbergu, ako sa tomu hovorilo, založil komunitu Herrnhut, ktorá sa skladala z moravských bratov a protestantov, s osobitnou ústavou. Dôraz sa kládol na doktrínu vykúpenia a prísnu morálnu disciplínu. Táto komunita bratov sa rozšírila do mnohých krajín.

Kvakerov založil John George Fox z Draytonu v Leicestershire (1624–1691). Podporoval vizionársky spiritualizmus a našiel v duši každého človeka časť Božskej inteligencie. Všetci majú právo kázať, podľa toho, ako ich podnecuje duch. Morálne predpisy tejto sekty boli veľmi prísne.

Metodistov založil Johnom Wesley. V roku 1729 Wesley spolu so svojím bratom Charlesom a priateľmi Morganom a Kirkhamom vytvoril v Oxforde združenie na pestovanie náboženského a asketického života a z tejto spoločnosti vznikol metodizmus.

Baptisti vznikli v Anglicku v roku 1608. Tvrdili, že krst je nevyhnutný len pre dospelých, za základ svojej teológie prijali kalvinizmus a zachovávali sobotu namiesto nedele.

Švédski swedenborgiáni sú pomenovaní po svojom zakladateľovi Emmanuelovi Swedenborgovi († 1772), synovi švédskeho protestantského biskupa. Veril, že má schopnosť komunikovať so svetom duchov a že mal Božské zjavenia, na základe ktorých založil komunitu so špeciálnou liturgiou, „Nový Jeruzalem“. Získal mnohých nasledovníkov a jeho komunita sa rozšírila do mnohých krajín.

Irvingiti (irvingiáni) sú pomenovaní podľa svojho zakladateľa Edwarda Irvinga, pôvodom zo Škótska, ktorý bol od roku 1822 kazateľom v presbyteriánskej kaplnke v Londýne.

Mormónov založil Joseph Smith, ktorý mal údajne v roku 1822 zjavenie.

Okrem týchto najznámejších sekundárnych vetiev reformácie existuje mnoho rôznych denominácií, pretože od reformácie stále prebieha vývoj nových foriem a vždy bude pokračovať, keďže subjektívna ľubovôľa sa stala princípom heretického učenia 16. storočia. Náuku a osudy niektorých zo spomínaných siekt preberieme v ďalších častiach nášho seriálu.

Výsledky a dôsledky reformácie

Reformácia zničila jednotu viery a cirkevnej organizácie kresťanských národov Európy, odrezala milióny ľudí od pravej katolíckej Cirkvi a pripravila ich o takmer všetky prostriedky na rozvoj a udržiavanie nadprirodzeného života. Ak by sme aj prijali učenie II. vatikánskeho koncilu, že aj iné náboženstvá obsahujú útržky, či iskričky pravdy, tak vrstva popolu bludov, omylov a vyslovených klamstiev je tak vysoká, že len veľmi, veľmi zriedka sa tá iskrička rozhorí a zapáli v neborákovi protestantovi, ktorého v otázkach náboženstva od detstva klamú iní oklamaní.

Reformáciou vznikla nesmierna škoda predovšetkým z náboženského hľadiska. Falošná základná doktrína ospravedlnenia len vierou, ktorú učili reformátori, nutne a neodvrátiteľne spôsobila tragickú povrchnosť a plytkosť v náboženskom živote protestantov. Nadšenie pre dobré skutky zmizlo, asketizmus, odriekanie, pokánie, ktoré Cirkev praktizovala od svojho založenia, boli v opovrhnutí, charitatívne a cirkevné diela boli zrušené alebo, ak prežili, boli zdeformované, nadprirodzené záujmy upadli do pozadia a dominanciu si získali prirodzené žiadosti zamerané na čisto svetské záujmy.

Popieranie Božsky ustanovenej autority Cirkvi, ako v doktríne, tak v cirkevnej správe, otvorilo širokú cestu pre každú výstrednosť, viedlo k nekonečnému deleniu na sekty a sektičky a k nikdy nekončiacim sporom, ktoré sú pre protestantizmus typické, a nutne to vedie k úplnej neviere a ateizmu, ktoré z protestantských princípov automaticky plynú. Po skutočnej slobode viery medzi reformátormi 16. storočia nebolo ani stopy; naopak, práve reformátori vykonávali tú najväčšiu tyraniu v otázkach svedomia. Zároveň podporovali ten najškodlivejší predstaviteľný cezáropapizmus, pretože reformácia uznala svetské autority za najvyššie aj v náboženských záležitostiach.

Takto vznikli od samého začiatku rôzne protestantské „národné cirkvi“, ktoré sú úplne v rozpore s kresťanským univerzalizmom katolíckej Cirkvi a záviseli stále menej na viere a stále viac na vôli svetského vládcu. To bol hlavný faktor vo vývoji kráľovského absolutizmu. V každej krajine, kde sa reformácia uchytila, spôsobila nevyjadriteľné utrpenie ľudu; spôsobila občianske vojny, ktoré trvali desaťročia, so všetkými svojimi hrôzami a ničením; ľudia boli utláčaní a zotročení; nesmierne poklady umenia a neoceniteľné rukopisy boli zničené; medzi občanmi jednej a tej istej krajiny a rasy boli zasadené semienka nezhody a nenávisti.

Nemecko, ktoré bolo na začiatku reformácie bohatou a prosperujúcou krajinou, sa počas tridsaťročnej vojny stalo púšťou a Svätá rímska ríša nemeckého národa stratila vedúcu pozíciu, ktorú v Európe mala po celé stáročia. Iba pomaly, a vďaka silám, ktoré nepochádzali priamo z reformácie, ale boli podmienené inými historickými faktormi, sa spoločenské rany zahojili, ale náboženská korózia stále pokračuje, a to napriek úprimným náboženským citom, ktoré počas celých dejín charakterizovali mnohých jednotlivých nasledovníkov reformácie. Je nepochopiteľné, prečo, po týchto bolestne zaplatených skúsenostiach, vládne dnes medzi mnohými katolíckymi prelátmi predstava, že protestantizmus je vlastne nejaká alternatívna verzia katolicizmu, že rozdiely sú nedôležité a treba sa pozerať iba na to čo nás spája a spoločne kráčať niekam do budúcnosti.

V nasledujúcej časti sa pozrieme na osobnostné profily otcov zakladateľov protestantských náboženstiev. Zakladateľom katolíckeho náboženstva bol Ježiš Kristus a jeho osobnostný profil, ktorý poznáme z evanjelia, by mal byť vzorom, etalónom pre osobnosť Luthera, Zwingliho, Henricha VIII. a ostatných, ktorí v 16. storočí vystúpili s tvrdením, že obnovujú cirkev v jej pôvodnej čistote a svätosti.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia, 1. časť – Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia, 2. časť – Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku

Titulný ilustračný obrázok k 29. časti Heréz a bludov – obraz Juliusa Hübnera (z 19. storočia) stvárňuje zverejnenie téz Lutherom ako senzáciu pred davom. V skutočnosti bolo zverejňovanie téz na dišputáciu bežnou vecou. Zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)