Biskup Marian Eleganti: Katolíci nemajú „bratstvo“ s príslušníkmi iných náboženstiev, ani s heretikmi

30. mája 2025   Krátke správy

Emeritný švajčiarsky biskup Marian Eleganti, ktorého podnetné texty sme publikovali už viackrát, vo svojom najnovšom texte kriticky komentuje myšlienku tzv. ekumenického a všeľudského bratstva. Pre jej aktuálnosť, mimoriadnu odvážnosť v súčasnej pokryteckej atmosfére a osviežujúcu jednoznačnosť uverejňujeme text celý. Kiežby dopadol na úrodnú pôdu.

***

Myšlienka bratstva medzi všetkými ľuďmi bez ohľadu na ich vierovyznanie, pokiaľ sú to ľudia dobrej vôle, sa v Cirkvi upevnila nielen medzi katolíkmi a protestantmi, ale aj medzi nimi (katolíkmi a protestantmi) a príslušníkmi iných náboženstiev.

Považujem to za veľmi otázne, ak nie za nesprávne! Radšej by som hovoril o priateľstve, ak si tieto vzťahy v jednotlivých prípadoch toto pomenovanie zaslúžia, čo vo všeobecnosti neplatí.

Radšej by som hovoril o našom blížnom, ktorého nám Evanjelium prikazuje milovať (aj našich nepriateľov). Ale bratia a sestry? Súrodenci? Aké bratstvo existuje napríklad medzi kresťanstvom a islamom, ktorý prenasleduje alebo potláča kresťanskú vieru vo väčšine krajín, kde prevláda? Kresťania sú v islamských krajinách preukázateľne najviac prenasledovaní.

Situácia nie je o veľa lepšia ani v komunistickej Číne. Takzvané „vlastenecké združenie“ pod vedením Si Ťin-pchinga v Číne je úspešným pokusom o podmanenie si katolíckej Cirkvi a jej sinizáciu (reinterpretáciu a transformáciu), čo mnohí nevidomí ľudia stále považujú za zisk. Aké poľutovaniahodné!

Naozaj veríte v benevolenciu Komunistickej strany Číny, islamu alebo ortodoxného judaizmu voči kresťanstvu vo všeobecnosti a katolicizmu zvlášť? Aj hinduizmus sa v poslednej dobe stal oveľa agresívnejším voči kresťanom. Koľko katolíckych kostolov napríklad podpálili naši takzvaní „bratia a sestry“ vo Francúzsku? Koľko katolíckych kňazov bolo zabitých? Deje sa to každý rok.

Koľko veriacich bolo obvinených a odsúdených na smrť alebo jednoducho zabitých islamskými teroristickými skupinami, napríklad v afrických krajinách? V Jeruzaleme sa môže stať, že ako s kresťanom s vami ortodoxní Židia zaobchádzajú s otvoreným pohŕdaním. Zoznam je dlhý.

Uvádzam tu len niekoľko príkladov. V akej bubline alebo paralelnom svete sa vlastne odohrávajú reči o univerzálnom bratstve, ak sa na to pozrieme na základe celosvetových faktov v medzináboženských vzťahoch?

Ako môžeme my katolíci v tejto súvislosti hovoriť bez rozdielu o našich „bratoch a sestrách“, medzi ktorými sú militantní zástancovia ich náboženstva alebo ideológie? Neveria v Ježiša Krista, Božieho Syna, Cestu, Pravdu a Život, jediné dvere k Otcovi. Bojujú proti tomuto vyznaniu viery a všetkým, ktorí sa ho držia. Počet kresťanských mučeníkov určite neklesá.

Ako môžu byť prenasledovatelia kresťanov mojimi bratmi a sestrami, mojimi súrodencami? Nemôžu nimi byť. Nespochybňujem Evanjelium dobrého Samaritána. Ani neobmedzujem lásku, ktorá sa vzťahuje aj na nepriateľov. Ale tých druhých nenazývam svojimi bratmi a sestrami, aspoň nie dovtedy, kým nespĺňajú kritériá viery, odmietajú ju, bojujú proti nej – niekedy až do krviprelievania – alebo ju tolerujú len za cenu masívnej diskriminácie a útlaku.

Svätý Ján tiež v prológu svojho evanjelia celkom výslovne hovorí, že Ježiš Kristus nám dal moc stať sa Božími deťmi a že to vyžaduje plodenie zhora: v Duchu a v Pravde. Nie sme teda Božími deťmi z prirodzenosti, ale kvôli našej viere v Ježiša Krista a krstu, ktorý On ustanovil za podmienku spásy.

Reči o univerzálnom bratstve sú nereálne, ak nie sentimentálne. V našich ústach je to akési naivné a dobre mienené capatio benevolentiae („získavanie si priazne“) ľudí inej viery, aj keď fakty hovoria proti nim. Každá ich chyba, sa vďaka tomu stáva „prijateľnou“.

V ústach iných náboženstiev sa takáto reč v medzináboženskom kontexte vôbec nenachádza, alebo len sporadicky, aspoň podľa môjho názoru. Chcel by som pritom zdôrazniť, že mám moslimských príbuzných a priateľov a mal som ich už od mladosti.

Situácia medzi pokrstenými kresťanmi je iná. Nemusím to rozvádzať. Ale ani v tomto vzťahu neexistuje skutočná jednota okrem Pravdy. A tá je rímsko-katolícka. Toto treba povedať veľmi jasne.

Toto nevyplýva z mojej arogancie, mojej namyslenosti, mojej psychiky ani z nejakého údajného extrémizmu z mojej strany, ale z viery rímsko-katolíckej Cirkvi, v ktorú, ako je dobre známe, veríme a ktorú vyznávame vo Vyznaní viery.

Takto sme pomenovali problém, ktorému sa vo všeobecnosti vyhýbame. Ak sa však ignoruje, toľko vychvaľovaná jednota nie je ničím iným ako rozporom, beznádejnou heterogénnosťou a nezhodou s katolíckou vierou, krásne zafarbenou ako údajná „rozmanitosť“.

Pri bližšom skúmaní a štrukturálne je tento ekumenický spôsob všetkým len nie jednotou v pravde. Neverím v lásku bez pravdy. Nie láska, ale Pravda nás robí jednými, rovnako ako nie láska, ale Pravda nás rozdeľuje.

Všetky tieto reči o bratstve a rozmanitosti sú teda založené na vylúčení otázky pravdy s cieľom dosiahnuť údajne lepšie vzťahy. Vo vzťahu k ľuďom iných vierovyznaní to znamená relativizáciu Ježišovho nároku na absolútnosť, vylúčenie Jeho jedinečnosti a normatívnosti pre všetkých ľudí; a vo vzťahu k iným kresťanom to znamená relativizáciu nevyhnutnosti rímsko-katolíckej Cirkvi pre spásu, jej viditeľnosti, jej univerzálneho významu pre spásu a sprostredkovanie, jej sviatostí a v neposlednom rade relativizáciu alebo zníženie jej pápežstva na čestný primát s maximálnou ústupnosťou.

Opakujem svoju tézu: Tí, ktorí nemajú Pravdu, môžu splynúť s každým a byť ku každému milí bez toho, aby im to ublížilo. Môžu zahrnúť všetko a každého.

Exkluzivita a jedinečnosť sú potom minulosťou. A ľudia to chcú. Ale akonáhle sa otázka pravdy nastolí v celej jej šírke a rozsahu, dochádza k polarizácii, dištancovaniu, odmietaniu a mučeníctvu či naopak k obráteniu v najlepšom zmysle slova: prijatiu katolíckej viery, krstu, rímsko-katolíckej Cirkvi v jej viditeľnosti, jedinečnosti, katolicite a apoštolskosti, jej sviatostí, jej apoštolského nástupníctva a jej jednoty sub Petro et cum Petro (pápežstvo).

Rozdeľujúci meč Pravdy, ktorý si Ježiš Kristus nárokoval a stotožnil so sebou, prechádza rodinami podľa Jeho slov. Neobviňujeme však pritom Ježiša z neláskavosti. Súhlasíme s Ním, že On je Pravda a že túto pravdu mnohí odmietajú. Preto odkaz na meč. Na rozdiel od Mohameda však Ježiš nepozná násilie. Povedal, že meč by sa mal vrátiť do pošvy (a to práve Petrovi, ktorý má ručiť za pravdu tradičnej viery). V tomto ohľade však nemožno od iných náboženstiev očakávať rovnaký ústupok ani súhlas, pokiaľ sa neobrátia k zjavenej, božskej Pravde, ako sa prejavila v Ježišovi Kristovi.

Ale ani s kresťanmi, ktorí sú od nás oddelení, neexistuje skutočná jednota, pokiaľ sa neobrátia k rímsko-katolíckej Cirkvi, ako to konvertiti vždy robili a nevrátia sa k jednote s Petrom a jeho nástupcom. Kristus založil svoju Cirkev na tejto skale. V biblickom zmysle znamená pápežova moc kľúčov autoritu nad celým domom, latinskú jurisdikciu, nielen čestné predsedníctvo, či len primát v láske, ale skalu a záväzného garanta Jednoty v plnej Pravde tradičnej viery. Pre oddelených kresťanov to zahŕňa aj znovuzískanie sviatostí, ktoré stratili, apoštolskej postupnosti a skutočnej jednoty vo viere, ktorú nemôžu nájsť ani medzi sebou.

Príď, Duchu Svätý! Konsenzuálne rozhovory to nevyriešia.

+ Emeritný biskup Marian Eleganti

Branislav Michalka

Zdroj: LifeSite News, titulný ilustračný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)