Charles de Foucauld, apoštol Tuaregov a autor Modlitby odovzdanosti (Prière d’abandon)

Branislav Krasnovský
30. mája 2025   Cirkev

Pár slov namiesto úvodu

Približne pred piatimi rokmi som napísal pre portál Christianitas.sk kratší článok o Charlesovi de Foucauld, francúzskom trapistickom mníchovi a katolíckom mystikovi, patrónovi Tuaregov, ktorý vykonal ťažkú duchovnú púť od agnostika a hedonistu až ku zbožnému katolíkovi. Záujemcovia si ho môžu pripomenúť na tomto odkaze: https://christianitas.sk/charles-de-foucauld-a-jeho-cesta-zivotom-mlcanie-treba-zachovavat-ako-sa-len-da/

Charles de Foucauld (1858 – 1916) pochádzal zo Štrasburgu zo zámožnej šľachtickej rodiny de Foucauld de Pontbriand. Vo veku 6 rokov osirel a vychovával ho spoločne so sestrou v Nancy jeho starý otec. Približne do 16 rokov žil bohabojným katolíckym životom, študoval u jezuitov. No puberta, zvody veľkomesta a jed antiklerikálnych francúzskych filozofov vážne oslabili jeho vieru, takže sa stal agnostikom a voľnomyšlienkárom toho najhrubšieho razenia.

Keďže starý otec jeho výstrelky netoleroval a zbavil ho príjmov, mladý Charles de Foucauld, ktorý ako šľachtic nemienil pracovať, vstúpil do armády. Začal študovať na vojenskej akadémii v Saint Cyr a v roku 1878 sa stal podporučíkom. Starý otec umrel, mladý Charles de Foucauld sa dostal k rodinnému majetku a jeho hedonistický spôsob života sa ešte viac prehĺbil. Škandály ho nakoniec stáli miesto v armáde, v roku 1880 ho kvôli morálnym pochybeniam z francúzskej armády vyhodili vo veku necelých 22 rokov. Zmenil si meno a ako vojak vstúpil do francúzskej cudzineckej légie (francúzski dôstojníci mali zakázané slúžiť v cudzineckej légii) a v jej radoch zmapoval oblasť južnej Sahary a Maroka.

Južné Alžírsko a Maroko so svojou drsnou krásou a hrdými Tuaregmi Charlesovi de Foucald učarovali. Ako som napísal už v roku 2020, začal cielene študovať arabčinu a hebrejčinu, zoznámil sa so židovským obchodníkom a sprievodcom Mordechajom, s ktorým začal putovať po Alžírsku a Maroku. Pri týchto cestách Charlesovi de Foucald spočiatku veľké nebezpečenstvo, Európania mali totiž vstup do južného Alžírska a Maroka pod trestom smrti zakázaný. Vďaka židovskému obchodníkovi a rabínovi Mordechajovi sa však jeho arabčina i hebrejčina zlepšovali, takže čoskoro ho už aj miestni subsaharskí obyvatelia považovali za Žida a nie Európana. Zemepisný prieskum uvedenej oblasti odborníci hodnotili nesmierne vysoko, za svoju prácu získal aj pomerne veľké finančné ocenenie, čo prijal s úľavou, pretože jeho predchádzajúci bohémsky život ho pripravil o veľkú časť majetku.

Medzi Tuaregmi si po dlhom čase opätovne uvedomil duchovnú prázdnotu, do ktorej sa dostal vďaka svojmu agnosticizmu a amorálnemu spôsobu života, pre ktorý ho vyhodili z francúzskej armády a neskôr aj z légie (prišli mu na to, že je francúzskym prepusteným dôstojníkom). Neskôr vo svojom denníku uviedol, že ho počas potuliek v južnom Alžírsku a v Maroku ako blesk z neba zasiahol pohľad na modliaceho sa Tuarega. Do svojho denníka si zapísal nasledujúce slová: „Tuaregovia ma naučili padnúť na kolená. A až potom som mohol začať opäť hľadať Boha.“

V októbri 1888 sa v Paríži stretol so skupinou úprimne veriacich Francúzov, rozhovory s týmito katolíkmi ním v pozitívnom zmysle otriasli. Charles de Foucauld prežil svoju „noc duše“ a v temných a prebdených nociach, keď trýznivo rozmýšľal o Bohu, svete, význame človeka vo svete, sa začal formovať jeho prerod. Milostivý Boh mu v kostole svätého Augustína v Paríži poslal do cesty francúzskeho kňaza Henri Huvelina, ktorému Charles de Foucald rovno oznámil, že nechce ísť na spoveď, potrebuje však konzultovať niektoré morálne a teologické otázky, ktoré ho zaujímali. Henri Huvelin, ako skúsený spovedník takmer okamžite spoznal, že má pred sebou zmučenú dušu, ktorá sa vzdialila od katolíckej viery a teraz sa snaží vymaniť zo satanových pút, takže mu po niekoľkých stretnutiach oznámil: „To, čo ti chýba, aby si uveril, je čisté srdce. Kľakni si, vyspovedaj sa Bohu a uveríš.“

Charles de Foucauld poslúchol, vyspovedal sa a po rokoch opäť pristúpil k svätému prijímaniu. Sám o tom vo svojom denníku neskôr napísal: „Po spovedi a prijímaní som okamžite uveril, že Boh existuje a pochopil som, že nemôžem urobiť nič iné, len pre Boha žiť. Moje nové duchovné povolanie sa zrodilo v rovnakom okamihu ako moja viera.“

Po návrate do lona katolíckej Cirkvi sa zmocnila Charlesa de Foucauld obrovská duchovná netrpezlivosť. Rozhodol sa odísť do Svätej zeme, neskôr sa pridal ku trapistom v Sýrskej púšti a začal s dobrovoľnými pôstami a umŕtvovaním, ktoré si určil ako pokánie za svoje hriechy. Potom sa vrátil do Francúzska, v roku 1901 sa stal kňazom a svoju primičnú omšu slúžil vo francúzskom meste Viviers. V októbri roku toho istého roku odišiel na Saharu medzi Tuaregov.

Charles de Foucauld, apoštol Tuaregov

Charlesa de Foucauld beatifikoval 13. novembra 2005 v Ríme za prítomnosti mnohých Tuaregov pápež Benedikt XVI., čo bolo samozrejme v poriadku. 15. mája 2022 ho pápež František kanonizoval. Za to, že ho kanonizoval pápež František samozrejme Charles de Foucauld nemôže, rovnako ako nemôže za to, že si ho v rámci pretláčaného bratstva s moslimami zvolili rôzni synodálne „vanutí“ modernisti a progresívci za ikonu pseudokatolíckeho synkretizmu.

Pravda je však iná. Charles de Foucauld nebol žiaden synkretista. Žil medzi Tuaregmi svoj katolícky život, šiel im príkladom a Tuaregovia si ho nesmierne vážili. Synodálne vanutým však nerobí ťažkosti zneužiť akýkoľvek symbol pri presadzovaní vlastných propagandistických cieľov. Družba s moslimami podľa nich musí byť bez ohľadu na to, že Tuaregovia nie sú sunnitskí moslimovia a ich vzťahy s Arabmi boli dlhodobo napäté až nepriateľské. Tuaregovia neboli žiadne bezbranné ovce a Arabi za svoje útoky na Tuaregov platili veľkými stratami na životoch. Charles de Foucauld žil ako apoštol medzi Tuaregmi a mučenícku smrť (za ktorú sa ku Kristovi modlil) prijal z rúk Arabov, nie Tuaregov.

Na margo národa Tuaregov, sú to berberskí (amazighskí) nomádi žijúci na Sahare, najmä v oblasti štátov Mali, Maroko, Niger, Alžírsko a Líbya. Vzťahy medzi Tuaregmi a Arabmi boli vždy napäté, medzi oboma etnikami sú totiž veľké kultúrne a etnické rozdiely. Tuaregovia boli vždy hrdí na svoj berberský pôvod a arabský vplyv v politike a náboženstve považovali za cudzí element. Zjednodušene povedané: Arabi považujú Tuaregov za „moslimských cigánov“.

Na rozdiel od semitských Arabov patria Tuaregovia k berberským národom (pôvodné obyvateľstvo severnej Afriky už od antiky). Tuaregovia majú vlastné písmo (tifinagh) a ako i jazyk (tamahaq), pričom berberský jazyk sa nepodarilo nikdy výrazne unifikovať, tak ako arabčinu. Dodnes existuje obrovské množstvo berberských dialektov.

Odpor k unifikácii jazyka je tiež svedectvom o tom, že si Berberi nesmierne ctili svoju slobodu, rovnako ako ich partikularizmus (výrazne partikulárne cítenie mali napríklad starovekí Gréci, ktorí až do Filipa a Alexandra Macedónskeho nikdy nevytvorili jednoliaty štát, antické Grécko bolo dovtedy konglomerátom mestských štátov – Sparta, Atény, Téby, Epeiros, Thesália…)

Takže, ako som uviedol vyššie, medzi Tuaregmi a Arabmi existuje veľký etnický a kultúrny rozdiel. Opäť si pomôžem zjednodušením: pre mňa sú Tuaregovia ako Lucie Bíla a Arabi ako Věra Bíla :-), samozrejme, viac sympatizujem s Tuaregmi, šiítmi či alavitmi, ako so sunnitskými Arabmi. Samotní Tuaregovia sa považujú za odlišných od Arabov a vždy boli hrdí na svoj berberský pôvod.

Tuaregovia sa vynikajúco adaptovali na život v púšti a kontrolovali veľkú časť transsaharského obchodu, najmä v západnej Sahare. Nerobilo im žiadne problémy útočiť na karavány Arabov, ktorí vozili zo subsaharskej Afriky čiernych otrokov. Arabi, ktorí útočili na berberské komunity platili svojimi hlavami, Arabi a Tuaregovia sa vzájomne zotročovali (ale aj spolupracovali). Ich vzťahy boli napäté a nevyrovnané, veľmi často nepriateľské.

Keď do saharskej Afriky vstúpili kolonizátori (Briti, Taliani, Francúzi), lepšie kontakty mali s Arabmi, ktorí servilne vychádzali kolonizátorom v ústrety. Berberi a Tuaregovia v Alžírsku, Maroku, Líbyi, Nigeri či Mali však neustále bojovali proti kolonizátorom i Arabom, spojencom kolonizátorov.

Sunnitských Arabov nesmierne dráždili rozdiely v náboženskej praxi a teológii. Tuaregovia praktizovali miernejšiu formu islamu s množstvom predislamských prvkov, vrátane animizmu a uctievania predkov, čo arabských náboženských vodcov nesmierne iritovalo. Považovali Tuaregov za nedostatočne pravoverných a snažili sa ich nasilu islamizovať, čo sa im vypomstilo, Tuaregovia nikdy nemali ďaleko k nožu alebo puške. Bez Tuaregov, ktorí v saharskej a subsaharskej oblasti dlhodobo žili, dobre poznali miesta oáz, pastvín, studní a vodných zdrojov, ktorí kontrolovali obchodné trasy však Arabi mali v západnej Sahare množstvo problémov.

Charles de Foucauld bol jednoznačne na strane Tuaregov. Udržiaval priateľské a dôverné kontakty najmä s Moussa Ag Amstanom, náčelníkom tuaregského kmeňa Ahaggar v oblasti Hoggar na juhu dnešného Alžírska (región Tamanrasset). Tento sympatický Tuareg a zberateľ arabských hláv žil v rokoch 1867 – 1903 a aj vďaka Charlesovi de Foucauld pristúpil v roku 1903 k akceptácii francúzskej prítomnosti v Alžírsku, udržal si však status nezávislého vládcu a francúzski cudzineckí legionári na jeho územie nikdy neútočili.

Moussa Ag Amstan teda udržiaval nadštandardné vzťahy s Charlesom de Foucauld, ktorý prišiel do regiónu Tamanrasset ako misionár a pustovník. Verejne vyhlásil, že Charles de Foucauld je na jeho území pod jeho ochranou a zaručil mu bezpečnosť v oblasti, kde dovtedy žiaden cestovateľ dlho nevydržal medzi živými. Medzi oboma mužmi panoval vzájomný rešpekt, de Foucauld vnímal Moussu ako čestného a spravodlivého náčelníka, Moussa si vážil Foucauldovu zbožnosť, pokoru, úprimnosť a múdrosť. Moussa sa často s Foucaldom radil a dôveroval mu, de Foucald prinášal Tuaregom Krista cez ticho, bratstvo a bez snáh o rýchlu konverziu. Svoj pobyt medzi nimi de Foucauld využil aj na to, aby zostavil francúzsko-tuaregský slovník, zmapoval kultúru a tuaregské zvyky. De Foucald vyhotovil prvú gramatiku a slovník tuaregského jazyka tamahaq, ktorý obsahuje viac ako 20 000 slov.

Žil medzi najbiednejšími Tuaregmi ako zbožný kresťan, podľa Evanjelia. V každej ľudskej bytosti sa snažil vidieť Krista a dušu, ktorú treba spasiť a za ktorú prelial Ježiš svoju krv. Každý deň slávil sväté omše za obrátenie Tuaregov. Tuaregovia nakoniec Charlesa de Foucauld prijali za svojho brata a označovali ho ako kresťanského marabuta (Božieho muža). Charles de Foucauld si získal Tuaregov svojou dobrotou, láskou a pomocou.

V roku 1909 sa vrátil do Francúzska, pretože chcel získať laikov pre ďalšiu evanjelizáciu Tuaregov. Chystal sa na Tuaregmi obývanej Sahare vytvárať kresťanské komunity, podľa vzoru svätého manželského páru Aquily a Prisky. Rehoľu, navrhovanú Charlesom de Foucauld založil až jeho žiak Louis Massign v roku 1936 ako Malých bratov Ježišových a v roku 1939 uzreli svetlo sveta Malé sestry Ježišove.

V roku 1914 sa začala I. svetová vojna a celá severná Afrika sa ponorila do chaosu. Charles de Foucauld v tomto pohnutom období odmietol opustiť svojich milovaných Tuaregov, ktorí sa dostávali s Arabmi čoraz častejšie do konfliktov. Pomáhal im vybudovať pevnosť, kde by mohli ukryť svoje ženy a deti. Využíval pritom všetko, čo sa naučil svojho času ako mladý podporučík na vojenskej škole Saint Cyr vo Francúzsku.

V decembri 1916 Arabi Charlesa de Foucauld zajali. Bili ho, mučili a nútili konvertovať na islam. Odmietol konvertovať, Arabi ho zavraždili a niekto ho potom pochoval v priekope pri ceste – Charlesovi de Foucauld sa splnil jeho sen, umrel ako mučeník. Tuaregovia si pamätali miesto, kde zahynul mučeníckou smrťou, exhumovali ho a pochovali ho podľa jeho poslednej vôle blízko vchodu do jeho pustovne. V roku 1929 ukázali príslušníkom francúzskej cudzineckej légie, kde sa nachádzajú kňazove ostatky. Foucauldovo telo bolo opäť exhumované a s úctou pochované v oáze El Golea (neskôr El Menia v provincii Ghardaja), na malom kresťanskom cintoríne Svätého Jozefa.

Modlitba odovzdanosti (Prière d’abandon) sv. Charlesa de Foucauld

Modlitba sv. Charlesa de Foucald je pomerne jednoduchá a poznáme ju z denníkov Charlesa de Foucauld. Vznikla v púšti medzi Tuaregmi, kde žil v samote, odlúčený od katolíckeho sveta. De Foucauld medzi Tuaregmi žil evanjeliový život Nazaretu, kde žil aj Ježiš skrytý a jednoduchý život. V modlitbe sú badateľné aj vplyvy Kristovej modlitby v Getsemanskej záhrade (Otče, nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.“)

Z teologického hľadiska z tejto modlitby vytryskáva absolútna dôvera v Boha ako Otca, ktorá pretrváva napriek tomu, že nerozumieme Božím cestám. Sv. Charles de Foucauld vyjadril svoju absolútnu odovzdanosť (nie pasívnu rezignáciu), ale prijatie všetkého ako Božieho daru. Modlitba nie je motivovaná strachom alebo povinnosťou, ale čistou láskou k Bohu – láska je hlavnou motiváciou tejto modlitby. De Foucauld v nej kladie dôraz na duchovnú slobodu – slová „dávam Ti“ sú slobodným činom, nie činom z donútenia.

Foucauldova Modlitba odovzdanosti inšpirovala mnohých kňazov, rehoľníkov i laikov najmä v čase utrpenia, choroby, či neistoty. Pomerne často sa modlí pri duchovných cvičeniach, sprevádzaní a tiež v čase pred odchodom na večnosť.

Text modlitby s vysvetlivkami:

„Otče, odovzdávam sa Ti, urob so mnou, čo sa Ti páči.“

Význam: Začína oslovením „Otče“, čím sa modliaci postaví do úplne dôverného vzťahu – ako dieťa voči milujúcemu otcovi.

Duchovná hĺbka: Ide o akt úplnej dôvery a podriadenosti Božej vôli, podobný Ježišovej modlitbe v Getsemanskej záhrade (Lk 22,42).

Odovzdanosť: Je to gesto zrieknutia sa vlastných plánov, výmenou za dôveru v Boží zámer.

„Čokoľvek urobíš, ďakujem Ti.“

Význam: Ide o ďakovanie ešte predtým, než sa niečo stane – vopred.

Duchovná hĺbka: Znamená to vieru v Božiu dobrotu aj v nepochopiteľných situáciách. Ďakovanie vopred je skutkom viery, nie istoty.

„Som pripravený na všetko, prijímam všetko.“

Význam: Otvorenosť aj voči bolesti, neúspechu, nepochopeniu – nie ako pasívna rezignácia, ale ako vedomé áno Božím cestám.

Súvislosti: Podobne ako Mária pri Zvestovaní: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38).

„Nech sa len Tvoja vôľa vo mne a vo všetkých Tvojich stvoreniach splní – nič viac si neprajem, môj Bože.“

Význam: Vrchol modlitby – úplná identifikácia s Božou vôľou.

Spiritualita: Je to životný cieľ svätcov: chcieť len to, čo chce Boh, a nič navyše.

Teológia: Vychádza z kresťanskej antropológie, že pravý pokoj nájdeme len v jednote s Bohom.

„Svoju dušu Ti odovzdávam s nekonečnou láskou, lebo Ťa milujem.“

Význam: Odovzdanosť nie zo strachu, ale z lásky.

Kľúčové: Boh nie je sudca, ktorému sa podriadime zo strachu, ale Otec, ktorého milujeme.

Hlbší kontext: Láska je motorom tejto modlitby – nie poslušnosť, ale zamilovanosť do Boha.

„A táto láska ma vedie, aby som sa Ti dal úplne, bez výhrad, s nekonečnou dôverou, lebo Ty si môj Otec.“

Záver: Láska vedie k dôvere, dôvera vedie k odovzdanosti bez hraníc a podmienok.

Kľúčové: Božia otcovská tvár je posledným dôvodom: „… lebo Ty si môj Otec.“

Duchovná výzva: Nechať sa Bohom viesť ako dieťa – s dôverou, jednoduchosťou a pokojom.

Táto modlitba sa nečíta ako formula, ale žije sa ako postoj. Nie je určená len pre mystikov, ale pre každého, kto prechádza neistotou, temnotou, stratou alebo rozhodovaním.

Duchovný odkaz Charlesa de Foucauld – bezvýhradne sa zverme do Božích rúk

Charles de Foucauld miloval Ježišove slová z Evanjelia sv. Jána (Jn 12,24–26) a často o týchto slovách rozmýšľal: 24 Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. 25 Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život. 26 Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník. Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec.

De Foucauld v liste svojmu priateľovi Henrymu de Castries napísal: „Nech Kristus zvíťazí v miestach, kde je jeho vláda tak neistá. Čo sa týka možnosti príchodu Kristovej vlády, moja viera je neotrasiteľná. Kristus prelial svoju Krv za nás a jeho milosť je dostatočne silná na to, aby osvietila všetkých ľudí. Čo je nemožné pre človeka, je možné pre Boha.“

Svojim učeníkom Charles de Foucauld prikázal, aby išli ku všetkým ľuďom sveta a hlásali Evanjelium, tak ako o tom hovorí Evanjelista Matúš (Mt 28,19–20): 19 Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého 20 a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta.“ (Takže z úst úst Charlesa de Foucould nezaznievalo žiadne synodálno-synkretistické táranie o všeobjímajúcom náboženskom multikulti bratstve, ale skutočné Evanjelium).

Najznámejšie výroky Charlesa de Foucald:

„Keď miluješ, chceš byť s tým, koho miluješ.“

„Chcem byť posledný, aby Ježiš bol prvý.“

„Môj apoštolát bude apoštolátom dobroty.“

„Musíme kričať evanjelium svojím životom.“

„Buď ako lampáš na ceste púští, ktorý nezhasne ani v búrke.“

„Ticho je jazyk Boha, všetko ostatné je len zlá prekladová verzia.“

„Ži tak, aby si bol bratom všetkých.“

„Láska nepočíta. Láska sa vydáva celá.“

„Všetko, čo urobíš najmenšiemu z mojich bratov, mne si urobil.“

„Zomrel som pre svet, aby som žil len pre Ježiša.“

„Ježišu, otváram Ti svoje vnútro s vierou, že ma môžeš vnútorne premeniť.“

„Môj Bože, odovzdávam sa Ti. Urob so mnou čo chceš, ak urobíš hocičo, ďakujem Ti za to. Som pripravený na všetko a všetko prijímam. Neprajem si nič iné, len nech sa Tvoja vôľa vyplní vo mne a vo všetkých tvoroch. Amen.“

„Bože, odovzdávam svoju dušu do Tvojich rúk. Dávam Ti ju Bože s celou láskou svojho srdca, pretože Ťa milujem a chcem sa odovzdať do Tvojich rúk s nekonečnou dôverou, pretože Ty si môj Otec. Amen.“

„Ľuďom môžeme urobiť nesmierne veľa dobrého bez slov, bez kázania, bez rozruchu, mlčky a dobrým príkladom.“

„Mlčanie treba zachovávať ako sa len dá. Musíme ho však prerušiť tam, kde by to urobil Ježiš a tak, ako by to urobil.“

„Štúdiom kníh sa hľadá Boh, modlitbou sa nachádza.“

PDF (formát pre tlač)