Ježiš je ten prisľúbený Mesiáš, verme v Neho!

1. júna 2025   Cirkev

„A večný život je v tom, aby poznali Teba, jediného a pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“
(Jn 17,3)

Svet nemal nikdy radostnejší deň, Nebo nemalo nikdy slávnejší sviatok ako keď si sa ty narodil: radosť Neba, nádej zeme, predrahý Ježišu náš!

Radujte sa, osirotelé deti Evine, lebo v ten deň vzišla vaša radostná hviezda: v ten deň svitol deň vášho spasenia, v ten deň bolo vyhlásené oslobodenie strateného sveta, v ten deň narodil sa ti Spasiteľ, Ježiš Kristus.

Vezmime do ruky písma svätých mužov Starého zákona, čítajme a viďme, ako sa vyplnili proroctvá o Mesiášovi.

Ach, prosíme, na nás vzhliadni, Ježišu milený,
Z ktorého príchodu k hriešnym sme potešení,
Ráčiš posilniť nás – Hojne požehnať nás –
Na tele i na duši!

1. Sv. Tomáš Akvinský sa raz zišiel v jednej väčšej spoločnosti s dvoma židovskými rabínmi. Pretože sv. Tomáš bol kňazom, pripojili sa tí dvaja židovskí rabíni k nemu a pustili sa s ním do rozhovoru. Začali rozprávať o Mesiášovi: Či už prišiel alebo ešte nie? Sv. Tomáš z predpovedí prorokov im dokazoval, že už prišiel. Predniesol im patriarchu Jakuba. Arciotec Jakub tušiac, že sa mu blíži smrť, dal si k sebe zavolať všetkých svojich dvanásť synov, každého z nich osobitne požehnal. Synovi Júdovi zvlášť to povedal, že on bude kniežaťom ľudu a dotiaľ zostane v jeho ruke kniežatská berla, dokiaľ nepríde Mesiáš (porov. Gn 49). A hľa, pokolenie Júdovo za času Ježišovho narodenia už viac nekraľovalo, to i sami židia uznali, keď pred Pilátom volali: „Nemáme kráľa, iba cisára!“ (Jn 19,15)

Tí dvaja židovskí rabíni pozreli jeden na druhého, lež nič nepovedali. Toto ich mlčanie ešte viac oduševnilo sv. Tomáša, takto pokračoval vo svojej reči: Sťa horliví židia, poznáte dejiny vášho národa. Z dejín viete, že babylonský kráľ Nabuchodonozor ovládol židovskú krajinu, slávny Šalamúnov chrám podpálil a židov odvliekol do Babylonu do zajatia. Medzi zajatými bol i prorok Daniel, ktorý utešoval svoj ľud slovami, že o sedemdesiat rokov im bude navrátená krajina, znovu si vybudujú chrám. A tak „potom po sedemkrát sedemdesiat rokoch narodí sa Mesiáš. Nuž teraz vyrátajte a presvedčíte sa, že Ježiš práve vtedy sa narodil, na ktorý čas to Daniel predpovedal.

Tí dvaja židovskí rabíni s údivom počúvali slová sv. Tomáša, najviac sa tomu divili, že jeden katolícky kňaz tak dôkladne pozná židovské sväté knihy.

A z múdrych úst sv. Tomáša plynuli ďalšie slová, že tí dvaja židovskí rabíni ustrnutí, s hlbokou pozornosťou napnuto ho počúvali. Rozpovedal im predpoveď proroka Izaiáša, ktorá takto znie: „Hľa, panna počne a porodí Syna“ (Iz 7,14), a dodal, že tá podivná matka, ktorá prinesie syna na svet, napriek tomu zostane pannou; Preblahoslavená Panna Maria, Ježišova matka porodila toho Syna v Betleheme, ako to prorok Micheáš predpovedal: „A ty, Betlehem, Efrata primalý si medzi tisícami Júdu; z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli“ (Mich 5,1).

Hľa, vaše vlastné sväté knihy vydávajú svedectvo o našej viere, vaši vlastní proroci Mesiášom nazývajú nášho Boha Vykupiteľa! Čože teda ešte chcú židia? Na koho čakajú? Prečo očakávajú Mesiáša, keď on sa už dávno narodil?

Tí dvaja rabíni, zarmútení sa rozlúčili so sv. Tomášom. Celú noc ani oka nezažmúrili: preberali a čítali sväté knihy Starého zákona. Na druhý deň zavčas ráno zaklopali u sv. Tomáša a ponížene ho prosili, aby ich prijal do jedine pravej Cirkvi katolíckej.

Ó, akí blažení, akí šťastní sme my katolíci, pretože Pána Ježiša za Boha máme, za Vykupiteľa ho vyznávame, za Mesiáša ho máme.

Preto sa už Tebe, večný Bože z Neba všetci klaniame!

Pred Tebou v tieto dni, ako sluhovia nehodní na zem padáme!

Prijmi, Kristu Ježišu – naše srdcia, tiež dušu – ako dar od nás!

Po smrti ráč k sebe šťastlivo do Neba – prijať všetkých nás!

2. Pretože predpovede prorokov o Ježišovi sa splnili, on musí byť tým Mesiášom, Bohom Vykupiteľom sveta. – On je Boh, lebo od večnosti z Boha sa narodil; Boh, teda jeho učenie je božské; ak je božské, je i pravdivé; ak je pravdivé, musíme v ňom veriť, ako to on bol povedal: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16,16).

Ani to nie je dosť, aby sme jedno alebo druhé Ježišovo učenie verili, máme veriť všetky. Akože to i povedal Pán Ježiš: „Ja som cesta, pravda a život; nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14,6). Ak čo len to najmenšie slovo Pána Ježiša odvrhneme, alebo nesprávne vysvetľujeme, už nie sme jeho učeníkmi. Práve takto povstalo každé nepravé učenie, rozkol a kacírstvo. Martin Luter najprv len o odpustkoch Cirkvi inak zmýšľal a pomaly upadol do najžalostnejšieho bludu.

Mesto Rím preplnené je podzemnými chodbami; tieto tzv. katakomby za starodávna slúžili ako pohrebiská. Istý maliar, Nemec, putoval do Ríma. Chcel si obzrieť tieto podzemné hroby. Zišiel dolu do katakomb a aby v tých podzemných uličkách ako v zamotanej sieti nepoblúdil, vzal si so sebou jedno klbko nití a jednu fakľu. Fakľu zažal a koniec klbka priviazal ku vchodu. Klbko pomaly odmotávajúc, pozorne kráčal po úzkych uličkách. Zrazu mu klbko vypadlo z ruky, so strachom sa načiahol za ním, lež vtedy mu zhasla i fakľa a obkľúčila ho nepreniknuteľná tma. Zúfalo hmatal, hľadal okolo seba, žeby predsa našiel to klbko, lež všade nahmatal iba samé ľudské kosti. Padol na kolená a tak, ako sa ešte nikdy nemodlil, obrátil sa k Bohu o pomoc. Dôveryplná modlitba ho upokojila. Znova sa pustil do hľadania. A ako tak vo tme sem a tam nahmatáva, čosi mäkké a okrúhle cíti pod nohou. Zohne sa, zdvihne, to klbko mu prišlo do ruky. Nedá sa ani len vypovedať, len cítiť možno tú radosť, ktorá vtedy naplnila jeho srdce. Za tou niťou pomaly kráčal späť, až sa konečne zaradoval, keď uzrel denné svetlo sveta.

Kresťania! Náboženstvo, náboženstvo Ježiša Krista je tou život ratujúcou niťou, ktorá nás, blúdiacich z tmavej priepasti hriechu, z tohoto slzavého údolia vyvedie k nebeskému svetlu, do našej nebeskej večnej vlasti.

Každý deň nášho života, každý okamih nášho jestvovania buď chválou, buď vďakou za milosť viery. Následníkovi Krista je viera útechou v živote, viera je posilou pri smrti, viera mu vlieva nádej k životu večnému.

Vidíte, drahí moji, túto pravú vieru náš Spasiteľ Ježiš Kristus priniesol nám z Neba.

Milujte tohoto predrahého Ježiša, ctite a vážte si našu pravú vieru, vzácny to Jeho dar.

Ktorú rodinu náboženský duch sprevádza a vedie, v tej rodine sa radi modlievajú, bohumilým úmyslom pracujú, na svätú omšu ochotne chodievajú, ku sviatostiam častejšie pristupujú. V takejto rodine prebýva pokoj a blaženosť, k ním zostúpi a medzi nimi prebýva Boh. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)