Cirkevná hudba dnes – výsledok liturgickej reformy

Jozef Duháček
24. augusta 2023   Cirkev

II. vatikánsky koncil použil na opis cirkevnej hudby v šiestej kapitole svojej liturgickej konštitúcie pekné slová:

Hudobná tradícia všeobecnej Cirkvi je poklad neoceniteľnej hodnoty. Vyniká nad ostatné umelecké prejavy najmä preto, lebo ako posvätný spev spojený so slovami je potrebnou alebo integrálnou súčasťou slávnostnej liturgie. A naozaj, posvätný spev vyzdvihuje tak Sväté písmo, ako aj cirkevní otcovia a rímski veľkňazi, ktorí v poslednom období, počínajúc svätým Piom X., presnejšie objasnili služobnú úlohu sakrálnej hudby v bohoslužbe. Sakrálna hudba bude teda tým posvätnejšia, čím tesnejšie bude spätá s liturgickým slávením, či už tým, že vrúcnejšie vyjadrí modlitbu alebo podporí jednomyseľnosť, alebo tým, že dodá posvätným obradom slávnostnejší ráz. Pritom Cirkev schvaľuje všetky formy pravého umenia, ktoré majú náležité vlastnosti, a pripúšťa ich do Božieho kultu. …

Cirkev pokladá gregoriánsky spev za vlastný rímskej liturgii, a preto má mať pri liturgických úkonoch za rovnakých podmienok prvé miesto. … Hudobní umelci preniknutí kresťanským duchom majú si byť vedomí, že sú povolaní rozvíjať sakrálnu hudbu a zveľaďovať jej dedičstvo. Nech komponujú skladby s vlastnosťami pravej sakrálnej hudby, ktoré by mohli spievať nielen väčšie spevácke zbory, ale vyhovovali by aj menším zborom a napomáhali aktívnu účasť celého zhromaždenia veriacich. Texty určené na posvätný spev nech sú v súlade s katolíckym učením, ba nech sa vyberajú najmä zo Svätého písma a z liturgických prameňov.

Konštitúcia prezentuje pohľad na cirkevnú hudbu, v ktorej sú gregoriánsky spev – ako najvhodnejší pre liturgiu, polyfónia vysokej umeleckej kvality a náboženské hymny spievané ľudom navzájom vyvážené a „dávajú liturgickej akcii vznešenejšiu formu“. Cirkevnú hudbu chápe v súlade s cirkevnými tradíciami tak, že jej najvyššou normou je „duch liturgickej akcie“. Cirkevná hudba musí byť pestovaná pod dohľadom usilovných biskupov a kňazov, ktorí dostávajú solídne hudobné vzdelanie.

V podobnom duchu sa 50 rokov pred koncilom vyjadril sv. Pius X. v hádam najlepšom dokumente o posvätnej hudbe:

Posvätná hudba ako integrálna časť slávenia liturgie má s ňou spoločný všeobecný cieľ, totiž oslavu Boha, posvätenie aj vzdelanie veriacich. Hudba prispieva k zväčšeniu krásy a lesku cirkevných obradov. Jej hlavnou úlohou je priodievať liturgický text vhodnou melódiou, aby sa takto veriaci ľahšie roznietili k nábožnosti a lepšie sa pripravili na prijatie plodov milosti, ktoré pochádzajú zo slávenia presvätého tajomstva.

Posvätná hudba musí teda mať v najvyššej miere vlastnosti, ktoré sú vlastné liturgii, a to predovšetkým posvätnosť, správnosť foriem; odtiaľ prirodzene vyplýva jej ďalší charakter, totiž všeobecnosť. Musí byť posvätná, a teda bez akýchkoľvek svetskostí nielen sama v sebe, ale aj v spôsobe, akým býva podávaná účinkujúcimi. Musí byť pravým umením, lebo nie je možné, aby inak mala na ducha poslucháčov onú pôsobivosť, ktorú chce Cirkev dosiahnuť, prijímajúc do svojej liturgie zvukové umenie. Ale musí byť zároveň všeobecná v tom zmysle, že hoci je dovolené každému národu užívať pri cirkevných skladbách oných zvláštnych foriem, ktoré akosi tvoria odlišný ráz jeho vlastnej hudby, predsa majú byť podriadené hlavným rysom posvätnej hudby takým spôsobom, aby nikto z iného národa pri ich počúvaní nemal nepriaznivý dojem.

Ba aj dekrét Posvätnej kongregácie obradov Musicam Sacram z roku 1967 hovorí:

Autentické usporiadanie liturgického slávenia okrem náležitého rozdelenia úloh a úkonov, podľa ktorého totiž „každý, tak posluhujúci, ako aj veriaci, vykonávajúc svoju úlohu, koná len to a všetko to, čo mu podľa povahy vecí a liturgických smerníc prináleží,“ tiež vyžaduje, aby sa zmysel a vlastná povaha každej liturgickej časti a každého spevu riadne zachovali. Na dosiahnutie toho je predovšetkým potrebné, aby sa tie časti, ktoré si vyžadujú spev, naozaj spievali, a to primeraným spôsobom a formou, ako si to vyžaduje ich povaha.

Ako posvätnú hudbu vymedzuje tento dekrét:

A tak za posvätnú sa pokladá tá hudba, ktorá sa utvorila na slávenie Božieho kultu a ktorá vyniká posvätnosťou a ušľachtilosťou foriem.

V skutočnosti však cirkevná hudba po koncile upadla do takej hlbokej krízy ako nikdy predtým vo svojej histórii. Vo veľkej časti Cirkvi po celom svete sa cirkevná hudba nepestuje, ale zanedbáva; prevláda hudobný odpad; sakrálnu hudbu ovládli na mnohých miestach nevzdelaní diletanti; jej osud a každodenná prax závisí od rozhodnutí kňazov, ktorí koncilový dekrét úplne ignorujú.

„Poklad neoceniteľnej hodnoty“ sa stratil. V mnohých kostoloch zaznieva tá najfrivolnejšia hudba bez jediného upozornenia zo strany hierarchie; a hudbu, ktorá prevládla, možno sotva nazvať „výrazom skutočného umenia“. Zodpovednosť za tento úpadok nesú jednej nejednoznačné pokyny pokoncilových komisií, po druhé cirkevná vrchnosť, ktorá zanedbáva plnenie vôle koncilu (Sacrosanctum Concilium, ďalej SC), po tretie duchovenstvo a po štvrté samotní cirkevní hudobníci.

Iba hudba?

Otázka cirkevnej hudby nie je otázkou hudby. Dobrá cirkevná hudba vyžaruje do pastoračnej praxe, spirituality, cirkevnej disciplíny, morálky a dokonca teológie. Zlá cirkevná hudba ovplyvňuje toto všetko deštruktívnym spôsobom. A naopak: za úpadkom cirkevnej hudby sa skrýva liturgický úpadok; za liturgickým úpadkom nesprávny obraz Cirkvi a v konečnom dôsledku implicitne heretické názory, ktoré sa nekontrolovateľne šíria v Cirkvi. Mala to byť úloha teológov znalých cirkevnej hudby alebo cirkevných hudobníkov znalých teológie, aby jasne opísali teologické princípy bohoslužby a jej hudby, aby sa vylúčilo podozrenie, že ide o kultúrnych aristokratov a obrancov čisto estetických hodnôt.

Diagnóza, ktorá nasleduje, neplatí pre každú krajinu, každú diecézu alebo každý farský kostol – aspoň nie v rovnakej miere. Ale s ľútosťou treba povedať, že tieto príznaky nie sú ani zďaleka zriedkavými výnimkami.

Prvým problémom je zanedbaný stav cirkevnej hudby. Nová idea liturgie je, že to je verbálna oslava a hudba už nie organická súčasť, ale slúži ako emocionálny doplnok. Po koncile (II. vatikánskom, pozn. red.) bola hudba na mnohých miestach úplne vylúčená z liturgie, organista a kantor boli prepustení a Cirkev sa uspokojila s činnosťou amatérskych skupín. Dôsledkom tohto zlého prístupu je aj pokles finančných zdrojov investovaných do vzdelávania cirkevných hudobníkov a rozvoja liturgickej hudby. Cenné staré píšťalové organy sa nepoužívajú, sú v zlom stave alebo zanikli, pretože ich nahradili spotrebnou elektronikou alebo gitarové zostavy.

Cirkevné autority sa nezaujímajú o stav cirkevnej hudby a ignorujú potrebu pastoračnej praxe. Na podporu hudobnej kultúry kňazov sa nič nerobí a takisto sa úplne ignoruje ďalšie dôležité prianie koncilu: „Aby skladatelia a speváci, najmä chlapci, dostali skutočnú liturgickú výchovu…“ Hlavnou príčinou je podceňovanie úlohy hudby v liturgii a náboženstve vôbec. Dnes je Cirkev „doma“ v hnutiach, aktivitách a prejavoch sekulárnej spoločnosti a cení si hudbu len v takej miere, v akej ju možno v tomto kontexte využiť. Hudba z tohto pohľadu nemá žiadnu vlastnú hodnotu, žiadnu hodnotu pri stavaní mostov medzi kresťanskou dušou a Bohom, medzi Cirkvou a jej Božskou Hlavou.

Druhým problémom je dôsledok antropocentrického pohľadu na liturgiu. Liturgia bola tradične chápaná ako stála kňazská činnosť svätej Cirkvi: skrze ňu mala Cirkev konať tie najvyššie veci spásy pred Božím trónom a zároveň je to dôverná komunikácia s jej božským Ženíchom. Najväčšou cťou pre veriaceho je pripojiť sa k tomuto božskému dielu (opus Dei) ako člen Tajomného tela. A zatiaľ čo sa veriaci snaží žiť svoj život skrytý v Kristovi a Cirkvi, „stráca“ svoj život, aby ho vzápätí našiel: liturgia nie je niečo, čo vytvárame, ale objektívna realita, na ktorej sa podieľame, vzácne dedičstvo, ktoré dedíme.

To, čo sa deje v omši, relatívne platí pre všetky časti liturgie: nie my, ale Boh v nej koná svoje dielo, a my sami sa stávame božskými, keď prijímame sväté prijímanie. Takže realita, ktorú oslavujeme, sa stáva našou vlastnou. Čo sa týka modlitieb a spevov, túto pravdu vyjadruje klasický výrok svätého Benedikta: mens concordet voc – myseľ by mala byť v súlade s hlasom. Nie duša hovorí hlasom, ale je to Cirkev a Duch Svätý. Harmónia medzi dušou a hlasom nepochádza z toho, že duša sa prejavuje hlasom, ale že sa duša prispôsobí hlasu, ktorý Cirkev a Duch Svätý vydávajú skrze naše hrdlá a pery.

Antropocentrizmus

Liturgická konštitúcia koncilu nehovorí nič, čo by odporovalo tomuto tradičnému pohľadu. A predsa, podľa pokoncilového prístupu to bol práve moderný človek, človek hic et nunc, kto sa stal centrom a normou liturgie. Liturgia a jej spev majú teda vyjadrovať náboženskú skúsenosť jednotlivcov a spoločenstiev. Výsledkom je: vox concordat menti, tzn. hlas je v súlade so stavom mysle.

Poľutovaniahodným výsledkom tohto prístupu je, že liturgia viac nedokáže pozdvihnúť k jednotlivcov ani komunity k nebesiam. Vyjadruje momentálne rozpoloženie ľudu a ponecháva ho v ňom. Tento liturgický prístup ovplyvnil aj cirkevnú hudbu. Veľká časť kléru dokáže prijať hudbu len ako spev zhromaždenia. Požiadavka aktívnej účasti sa berie len v zmysle, ktorý vylučuje možnosť tichého a pozorného počúvania spevu spevákov alebo zboru. V dôsledku toho sa na mnohých miestach zbory rozpustili a hudobníci rozišli.

Každému, kto číta SC je jasné, že toto sa tam nepožaduje. Odsek 28 hovorí, že „každý, či vysvätený služobník, alebo veriaci, koná pri plnení svojej funkcie len to a všetko to, čo mu podľa povahy veci a liturgických predpisov patrí“. Aj v novom misáli Pavla VI. nájdeme časti patriace schole, zboru. Veci sú ešte jasnejšie, ak skúmame ich povahu: liturgia je dramatická udalosť a zhromaždenie sa „aktívne“ zúčastňuje obradu vykonávaním častí, ktoré sú mu vlastné. Ak koncil požadoval aktívnu účasť, bolo to preto, že niektoré úlohy zhromaždenia prevzali počas priebehu storočí iní. To však neznamená, že teraz musí zhromaždenie prevziať úlohu iných!

Ďalším dôsledkom antropocentrického pohľadu je, že zhromaždenie v skutočnosti nespieva to, čo sa má spievať „podľa povahy veci“, ale skôr to, čo dokáže spievať, alebo čo farár či miestny organista, alebo zbormajster považuje za prijateľné alebo pastoračne opodstatnené. Úlohou zhromaždenia by malo byť:

• najprv spievať (a nie hovoriť) responzória a ordinárium (ktoré bolo samo osebe pôvodne zvláštnym druhom responzória);
• po druhé, spievať Božské ofícium. (Vieme, že ofícium sa zborovo konalo už v 4. alebo 5. storočí, a dokonca aj v našich časoch je ofícium v niektorých východných cirkvách úlohou laikov.)

Ľudia sa, samozrejme, môžu zapojiť aj do spevov Propria, hoci história ukazuje, že tieto časti podľa správnosti patria žalmistovi, resp. žalmistom. Veľké zmiešané zbory boli do kostolov zavedené pomerne nedávno; na začiatku bol však „profesionálnym“ spevákom jediný žalmista a zo skupiny žalmistov sa utvorila schola, ktorá vznikla v neskoršom štádiu vývoja. Taktiež medzi 11. a 18. storočím viachlasné skladby spievala skupina 6 až 8 spevákov.

Po koncile, keď bol spev v mnohých kostoloch úplne odovzdaný zhromaždeniu, sa urobilo len veľmi málo pre kvalifikáciu zhromaždenia na plnenie jeho dvojitej úlohy: spievať to, čo je skutočne part patriaci zhromaždeniu, a nejakým spôsobom spievať časti, ktoré predtým patrili profesionálnym spevákom. Výsledkom takejto formy aktívnej účasti nie je, že zhromaždenie spieva liturgiu, ale že niečo počas liturgie spieva, inými slovami, nahrádza spevy liturgie hotovými alebo nedávno skomponovanými strofickými piesňami. Pamätáme si slová koncilu? „Texty určené na posvätný spev nech sú v súlade s katolíckym učením, ba nech sa vyberajú najmä zo Svätého písma a z liturgických prameňov.“ To, čo ľudia v skutočnosti spievajú, nemá nič spoločné s textom v misáli alebo iných liturgických knihách.

Veľkú časť zborového repertoáru tvorí zle zložená hudba, infantilné texty bez hlbšieho zmyslu, na nízkej teologickej a poetickej úrovni. Keď nám misál umožňuje nahradiť proprium vhodnými spevmi, vyžaduje, aby tieto spevy mali rovnaký obsah ako oficiálne liturgické skladby. To sa plošne ignoruje. Skutočný zámer SC je úplne popretý domnelým cieľom. V 19. storočí zhromaždenie spievalo vlastné ľudové piesne, zatiaľ čo kňaz pri oltári potichu recitoval text liturgických spevov. Toto bolo považované za úpadok a nežiaduci stav a otcovia liturgického hnutia, ktoré na to reagovalo, chceli, aby ľudia spievali omšu, aby sa vrátili gregoriánske scholy, aby ľud bol schopný spievať chorál.

To sa však nestalo. Teraz zhromaždenie spieva v lepšom prípade to isté, čo predtým (u nás z JKS) alebo veci oveľa horšie, pričom liturgické posolstvo pôvodného chorálu úplne zmizlo.

Princípy liturgického spevu

Tretím problémom novej situácie je nedostatok noriem spravujúcich záležitosti liturgického spevu. Predtým bol spev regulovaný tromi princípmi:

Prvým bol text, propria danej omše alebo ofícia, ktorý vznikal pod vplyvom liturgických vysvetlení a teologických úvah cirkevných otcov. Textový materiál zaručoval spevu univerzálnosť a univerzálnu normu; nešlo o myšlienky jednotlivcov, ale o posolstvo modliacej sa Cirkvi.

Druhou regulujúcou zásadou bol poriadok slávenia. Modlitba Otčenáš potrebuje iný druh melódie ako Gloria in excelsis, Communia alebo Offertorium, teda melodickú formu v súlade s jej povahou. Liturgicko-hudobné žánre obsahovali liturgické črty a vznešený ritualizmus (v pravom zmysle slova), a tak určitým spôsobom definovali aj normu svätosti. Neskoršie polyfónne nastavenia už do určitej miery rozmazali toto rozlíšenie žánrov. Ale dnes, zriedka, ak vôbec, sú piesne spievané zhromaždením definované liturgickým momentom.

Tretím prvkom bola požiadavka absolútnej umeleckej kvality. Hudobné diela môžu stelesňovať alebo dosahovať umeleckú kvalitu na rôznych úrovniach. Nie je nevyhnutné, aby hudobná kvalita vždy vyžadovala vysokú technickú náročnosť. Je nepochybné, že vývoj v hudbe smeroval k čoraz zložitejšiemu materiálu, ale za to nemožno viniť skladateľov: je to historická nevyhnutnosť. Existuje však veľké množstvo dobrej hudby vhodnej pre akúkoľvek technickú úroveň interpretov.

Keď cirkevná hudba stratila svoje normy, vládu prevzal jeden jediný princíp: či to osloví ľudí (alebo skôr: či tí, ktorí rozhodujú predpokladajú, že to osloví ľudí). Nový princíp spustil inváziu čoraz dekadentnejších módnych trendov do Cirkvi, pričom ich ospravedlňuje „vkusom“. K tomu pristupuje aj fakt, že typ človeka, ktorý je dnes považovaný za meradlo hudby, nie je človek určený k veľkosti a povolaný k vynikajúcim duchovným vlastnostiam; nie, je to konzumný človek, homo oeconomicus, vystavený akejkoľvek manipulácii. Nikto sa dôsledne nezamýšľal nad krátkozrakosťou tohto princípu. Ako môže Cirkev žiadať, aby bolo akceptované čo učí, ak relativizuje svoju liturgickú činnosť? Ako sa dokáže vyhnúť dojmu, že ak liturgiu a cirkevnú hudbu možno prispôsobiť rôznym vkusom, potom by sa aj otázky viery a morálky mali podriadiť názorom jednotlivcov alebo rozdielnym sociálnym a psychologickým požiadavkám našej doby?

Tento apel na „iný vkus“ zabúda na to, ako ľudia (najmä deti a mládež) vstupujúci do kostola sú otvorení a smädní po všetkom dobrom, čo sa tam naučia. Keď Cirkev ponúka svoj vlastný originálny tovar s materinskou nehou, ľudia ho prirodzene prijímajú, lebo oni pochádzajú z Cirkvi, ktorú milujú a rešpektujú. A to čo absorbujú a osvoja si, sa stane silno formujúcim pre ich názory, vkus, preferencie, zvyky a vlastne celý ich život.

Ako čítame v Ofíciu svätého Augustína: „Cibus sum grandium, cresce et manducabis me, nec tu me mutabis in te, sicut cibum carnis tuae, sed tu mutaberis in me“: Pokrm som pre dospelých, vyrasť a požívať ma budeš; nie ty ma zmeníš na seba, ako pokrm tela svojho, ale ty sa zmeníš na mňa“. To platí pre liturgiu a cirkevnú hudbu, ako aj pre učenie viery a mravov. Keď povieme: „Ľuďom sa to páči“, považujeme ich za neschopných sa rozvíjať a zanedbávame svoje povinnosti pomáhať im ku skutočnej ľudskej existencii, – v tomto prípade ku skutočne kresťanskej existencii.

Čo sa však prihodilo? V sedemdesiatych rokoch zobrali kostoly útokom folk a rockové združenia, ktoré zatúžili urobiť z omše katolícku verziu Woodstoku. Slovensko si toto zažilo v deväťdesiatych rokoch. Sekulárna hudba pri liturgii má však dve slabiny. Nehodí sa tam, čo každý cíti a tiež je mimo kostol tisíc lepších interpretov. Takže vkusu človeka lepšie vyhovel skutočný Bob Dylan než jeho „kresťanská“ paródia. Pokoncilové zmeny priniesli drastický pád návštevníkov bohoslužieb, čo viedlo k usilovnému hľadaniu hudby, ktorá by vyhovela vkusu zmenšujúceho sa stáda veriacich, k experimentom vo forme detských, mládežníckych, rockových, hiphopových a iných bohoslužieb. Výsledky boli žalostné a zúfalý nedostatok univerzality, náležitosti a kvality viedol k ďalšiemu úpadku.

Reakcia

Cirkevní hudobníci na tento druh odpadnutia od viery reagovali protestom. Akonáhle však zistili, že nie je nádej veci zmeniť, vzdali to. A tu spočíva zodpovednosť cirkevných hudobníkov za krízu.

Aby mohli čeliť kríze, mali podstúpiť namáhavú intelektuálnu prácu s takmer nadľudskou odvahou. Cirkevní hudobníci sa mali znovu naučiť teológiu (samozrejme, nie novú teológiu) bohoslužby a jej hudby, liturgiu a dejiny cirkevnej hudby, aby mohli diagnostikovať príčiny choroby a nájsť prostriedky na zmiernenie. Mali vytvoriť pevnú ligu k obrane hodnôt a myslím tým „obranu“ kreatívnym spôsobom. Je možné, žeby aj tento boj prehrali, ale na tomto duchovnom základe by možno mohla stavať budúca generácia.

Namiesto toho sa cirkevní hudobníci stiahli do skanzenov, ktoré im boli milostivo ponechané. Ťažkosť spočívala aj v tom, že zmeny v liturgickej hudbe boli realizované ruku v ruke s implementáciou novo vytvoreného omšového obradu, ktorý už štrukturálne a ani liturgicky úplne s pokladom starej liturgickej hudby nesedí a tak hudobníci, ktorí, priznajme, v teologických a liturgických oblastiach zaostávali, nevedeli dostatočne argumentovať. Ponechali im tu a tam „slávnostnú omšu“, aby si vyskúšali vedenie scholy, tu a tam sa im ujde omša, kde si môžu vyskúšať obľúbené skladby od Palestriny či Mozarta. Môžu organizovať festivaly, koncerty liturgickej hudby, konferencie, gregoriánske workshopy. To dáva ilúziu záchrany „pokladu neoceniteľnej hodnoty“, ktorý bol odkázaný univerzálnej Cirkvi, aj keď len v rámci geta.

Počas prvých storočí kresťanstva neexistovala žiadna „cirkevná hudba“, ale len liturgia slúžená spevom. Postupom času vznikli dva smery: prvým je umelecká cirkevná hudba (začínajúc už v 7. – 8. storočí), druhým ľudová cirkevná hudba, ktorá sa objavuje v 10. – 11. storočí. Spočiatku sa používali obmedzene a zotrvávali v tesnej blízkosti liturgie. Ich autonómny život mocnel a od liturgie sa vzdialili: umelecká hudba k skladbám inšpirovaným náboženským cítením, ľudový spev k populárnym žánrom.

Hoci dnes majú cirkevní hudobníci cez spevníky určitú kontrolu nad ľudovým spevom, v realite ponechali cirkevnú hudbu feriálných dní a bežných nedieľ svojmu osudu. Prestali, ak vôbec niekedy začali, protestovať proti dekadencii a skazenosti, proti invázií populárnej hudby a prestali hľadať cestu skutočnej obnovy v duchu liturgie. Za svoju hlavnú úlohu považovali záchranu cirkevnej umeleckej hudby a zadosťučinenie nachádzajú v umeleckej produkcii výnimočných slávnostných omší a koncertov.

Cirkevná hudba sa teda rozdelila na dve časti. Vrcholná cirkevná hudba je v tomto prípade oblasťou gregoriánskych a polyfónnych omší a vidieť ju len veľmi zriedka. Bežná cirkevná hudba je tvorená populárnymi popevkami a amatérskymi skladbami iniciatívnych, ale zväčša neschopných nadšencov. Niekde medzi týmito dvoma nájdeme „tradičnú“ hudbu, ľudový zborový spev sprevádzaný organom.

Čo ďalej?

Existuje vôbec nejaké riešenie? Nie je to tak, že cirkevná hudba bola po tisíc rokov presiaknutá myšlienkou, ktorá sa dnes nedá udržať a cirkevný hudobník nemôže urobiť viac, než zachovať spomienku na tieto niekdajšie hodnoty v „Múzejných omšiach“?

Otázka nie je celkom neopodstatnená. Orchestrálna omšová skladba z 18. storočia je neoddeliteľne spojená s takou osobitou formou celebrovania a náboženskou mentalitou, že si ju dnes možno pripomenúť len vo výnimočných prípadoch. Stačí pozrieť o koľko dlhšia je viachlasná Gloria alebo Agnus, ako je čas, ktorý je na to dnes pri omši vyhradený. Ofertórium od Palestrinu sa zmestí do obetného obradu slúženého slávnostne, v dôstojnom tempe, s incenzom a celým liturgickým aparátom – ale to drasticky presahuje jednu alebo dve minúty, ktoré je treba na vykonanie žalostného pozostatku ofertória, ktoré v Novus ordo missae (NOM) zostalo.

Samozrejme, hudobníci sa môžu nesmelo opýtať: Je slávnostná akcia „ofertória“ naozaj hodná len minúty, nanajvýš dve, nášho času? Otázkou teda nie je len to, či je dnešná liturgia vhodná na uchovávanie pokladov cirkevnej hudby; ale aj to, či je dnešná liturgia hodná svojej vlastnej dôstojnosti?

A predsa úlohou nie je bojovať iba za obnovu liturgie ústretovej k cirkevnej hudbe. Ide o obnovenie pôvodnej rovnováhy liturgie, ktorú treba obnoviť spolu s organickým vzťahom troch druhov cirkevnej hudby, o ktorých sme sa zmienili vyššie. Samozrejme, táto otázka zahŕňa nielen hudobné technické aspekty, ale aj duchovný a finančný rozmer.

Žiadna iná hudba nezodpovedá tak dokonale vnútornej štruktúre a dramatickej forme liturgie ako gregoriánsky chorál. Len takáto hudba ponúka vhodný jazyk pre dialógy, striedavý chorál celebranta, speváka a zhromaždenia. Len toto médium je schopné prispôsobiť sa charakteristikám liturgických častí; umožňuje spievať samotné liturgické slová, pričom verne zachováva osobitosti slov namiesto toho, aby biblickú prózu násilím mrzačilo na Prokrustovej posteli cudzorodých taktov, melódií a rytmov. Ak by sa v štrukturálnych bodoch bohoslužby objavil gregoriánsky chorál, naplnila by sa aj vôľa koncilu a cantus Gregorianus by naozaj získal svoje náležité miesto.

Pokiaľ ide o gregoriánsky chorál, nemyslím, že treba nariadiť globálne a bezpodmienečné používanie Graduale Romanum. Dlhé gregoriánske melódie by asi nemohli spievať na každej omšu len schola alebo zhromaždenie. Gregoriánsky repertoár však obsahuje vrstvy, ktoré sa značne líšia spôsobom prejavu, štýlom a obťažnosťou. Portfólio je obrovské a poskytuje riešenia uplatniteľné na podmienky a okolnosti rôznych bohoslužieb.

V kresťanskej antike zborový spev zahŕňal ordinárium a žalmové refrény, zatiaľ čo prepracovanejšie skladby boli ponechané sólovým spevákom. To znamená, že sme sa už stretli minimálne s dvomi typmi hudobného jazyka. Recitatívy, melodické responzá, krátke antifóny a hymny patrili do zborového repertoáru a melizmatické kusy či individuálne kompozície patrili sólistom a neskôr scholám. V najstaršom hudobnom materiáli daný text nie je definitívne spojený s jednou danou melódiou. Niektoré základné melódie sa dali použiť na množstvo textov a táto skutočnosť výrazne uľahčila učenie sa melódií. V takom prípade aj ten najmenší farský kostol mohol nájsť jednoduchý repertoár liturgického spevu, ktorý by sa dal naučiť bez neprekonateľných ťažkostí. Postupujúc od tohto štádia smerom nahor sa postupne dostávame na úroveň slávnostnej spievanej gregoriánskej omše v kláštoroch, katedrálach a veľkých farských kostoloch („ecclesiae majores“).

Treba zdôrazniť, že gregoriánsky chorál sa neviaže len na latinský jazyk. O tejto téme by sme mohli diskutovať celé hodiny a dávať príklad za príkladom, ale nateraz stačí povedať, že gregoriánske skladby žili (nezmenené alebo s miernymi úpravami) v minulosti v rôznych jazykoch. V skutočnosti sa niektoré z týchto repertoárov používajú dodnes, dokonca aj mimo sféry katolíckej liturgie. Zlé experimenty neznehodnocujú možnosť adaptácie, ale podčiarkujú potrebu poctivej práce a primeraného talentu v tejto oblasti. V skorších dobách bola melódia považovaná skôr za elastickú hudobnú myšlienku, ktorá sa mala prispôsobiť textu než nemenné opus perfectum. Podobne v prípade ľudového spevu nie je úlohou vnútiť text pod jednotlivé tóny stabilnej melódie, ale predniesť text pomocou daného melodického typu.

Bolo by chybou myslieť si, že problém sa vyrieši vydaním niektorých nábožných latinských skladieb v ľudových spevníkoch. Niektorí cirkevní hudobníci považujú za veľký úspech zaradiť do spevníka skladby Adoro te devote, Salve Regina, Ave verum corpus alebo iné „hity“. Tieto pokusy nemajú nič spoločné s riešením hlavného problému. Ten bude vyriešený až keď hlavné časti omše, introit, Kýrie, Glória, Krédo, ofertórium, prijímanie atď. budú spievané v správnom hudobnom jazyku liturgie. Táto úloha môže byť splnená v hudobnom zmysle a môže byť tiež splnená v pastoračnom zmysle.

Je však nevyhnutné, aby sa úloha považovala za tak dôležitú, aká skutočne je; spev musí byť zaradený k pravidelným kurzom katechizmu a iných foriem náboženskej výuky, ktoré takisto zanikli a potrebujú vzkriesiť a okrem toho by mal byť v každom prípade na čele kongregácie postavený žalmista (alebo schola).

Akonáhle sa vytvorí taká pevná pôda, polyfónna hudba aj ľudový spev si nájdu svoje miesto. V rámci omše sú miesta, kde ktorýkoľvek z nich funguje dobre bez akéhokoľvek narušenia liturgie, aj keď nie bez rozdielu.

Prvé miesto patrí takým hudobným elementom, ktoré preberajú slová z liturgických textov alebo ich parafrázujú. Potom sú to skladby vypožičané z repertoáru dňa alebo ročného obdobia (napr. preklady niektorých sezónnych hymnov). Na treťom mieste sú diela obsahovo a hudobne porovnateľné so striktne liturgickým materiálom.

Podiel „profesionálnej“ umeleckej hudby môže byť samozrejme vyšší, ak to podmienky dovolia. Niekedy jednu položku, ordinárium (vo výnimočných prípadoch celé) možno odspievať v polyfónnom móde pričom časti Propria sa spievajú s gregorianom z Graduále. Ako vrcholnú métu môžeme postaviť celú latinskú gregoriánsku omšu alebo omšu s kombináciou gregoriánskych a polyfónnych skladieb. To nespôsobuje žiadne rozdelenie v liturgickom slúžení, pretože rovnaký systém je realizovaný vo všetkých omšiach všetkých kostolov, rozdiel je len na úrovni hudobnej realizácie. Tá istá omša sa spieva v tom či onom prostredí a postupné kroky či stupne vedú od ľudového jazyka k latinčine, ako aj od jednoduchých antifón k veľkým skladbám. Vo svojej vlastnej sfére môže byť každá realizácia rovnako dokonalá.

To si môže vyžadovať aj personálne zmeny spolu s finančnými. Najdôležitejšie je však mať hudobného riaditeľa, vedúceho, šéfa, ktorý sleduje plný hudobný život v Cirkvi a všetko riadi. Na každú jednu omšu a hodinku ofícia potrebuje dobre pripraveného žalmistu alebo skupinu žalmistov. Skutočný liturgický hudobný program nemožno riadiť z organistovej lavice, hoci organista je dôležitým pomocníkom a kolegom „arcikantora“ (tento názov berieme v pôvodnom význame!). Možno sa podľa toho musí zmeniť celý systém prípravy cirkevných hudobníkov.

Je oveľa ťažšie položiť duchovné základy. Dobrá liturgická hudba potrebuje hlboký teologický základ, vžitý a žitý čoraz dôvernejšie. Návrat k spevu založenému na biblických a liturgických textoch bude plodný len vtedy, ak speváci aj zhromaždenie plne pochopia liturgický význam slov. Ale nestačí len porozumieť: tie slová musia preniknúť do duchovnej a mystickej sféry jednotlivých duší, musia preniknúť do katechézy, kázania a cirkevného života aj mimo liturgie. Spievané slová a melódie zabudované v pamäti komunít a jednotlivcov hlboko ovplyvnia ich spôsob myslenia. Takáto cirkevná hudba bude môcť prispieť k resakralizácii nášho pohľadu na Cirkev.

Inými slovami, cirkevná hudba nebude môcť plniť svoju úlohu, ak sa jej postavenie oddelí od ostatných aktivít Cirkvi. Ideálny vzťah je taký, že cirkevnú hudbu riadi život modliacej sa Cirkvi. Smer je však niekedy opačný: cirkevná hudba môže ovplyvniť život Cirkvi. Pamätajte, že obnova liturgie v 19. storočí začala gregoriánskou reformou Solesmes!

Zdroje:
Laszlo Dobszay – Bugniniho liturgia a reforma reformy
https://tridentskaomsa.weebly.com/ uploads/5/7/8/8/57880451/o_posv%C3%84tnej_hudbe._tra_le_sollecitudini.__sv._pius_x._1903_.pdf
http://www.biskupstvo-nitra.sk/ wp-content/uploads/2017/02/MUSICAM-SACRAM_Ins%CC%8Ctrukcia_rady_a_kongrega%CC%81cie_obradov.pdf
https://www.kbs.sk/ obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/druhy-vatikansky-koncil/c/sacrosanctum-concilium

PDF (formát pre tlač)