Amoris Laetitia alebo Veritatis Splendor?

Jozef Duháček
17. augusta 2023   Cirkev   Komentár

Obhajcovia hermeneutiky kontinuity radi argumentujú tým, že údajné rozdiely medzi výrokmi a dokumentmi predkoncilového a pokoncilového Magistéria sú iba domnelé a pri aplikácii správnej hermeneutickej metódy je možné všetko vyložiť jednotne, bezrozporne a v kontinuite.

Naozaj? Veď to neplatí ani v rámci pokoncilového obdobia.

Encyklika o morálnej teológii pápeža Jána Pavla II. Veritatis Splendor oslavuje výročie. Bola zverejnená pred tridsiatimi rokmi, 6. augusta 1993. V porovnaní s dnešnými produktmi cirkevného Magistéria je treba priznať tejto encyklike určite viac intelektuálnej sily a i hlbokej múdrosti a ak uvážime spomínanú hermeneutickú argumentáciu, zostáva aktuálna aj dnes rovnako, ako bola aktuálna predtým. Keď sa tento pápežský dokument objavil prvýkrát, mnohí morálni teológovia ho privítali s otvoreným nepriateľstvom.

Bernhard Häring (obľúbený morálny teológ pápeža Františka) opísal svoj pocit po prečítaní Veritatis Splendor ako veľké znechutenie. Neprekvapuje to, keďže pápež opravoval chyby, ktoré Häring a ďalší revizionistickí teológovia šírili v Cirkvi od konca II. vatikánskeho koncilu. Ako zdôraznil Ján Pavol II., nešlo o izolovaný alebo obmedzený nesúhlas, ale o „systematické spochybňovanie tradičnej morálnej doktríny“.

Základná voľba, proporcionalizmus, gradualizmus, suverenita svedomia a morálny subjektivizmus¹

– všetky tieto heterodoxné doktríny boli dôkladne vyvrátené prostredníctvom argumentov pretkaných principiálnymi úvahami. Istý čas to vyzeralo tak, že personalisticky filozof-pápež uspel vo svojom herkulovskom úsilí obnoviť morálnu teológiu. Potom však prišiel pontifikát pápeža Františka, ktorý sa neustále snažil marginalizovať a podkopávať základné morálne učenie tejto encykliky.

Dokument Veritatis Splendor je teraz v Pápežskom teologickom inštitúte Jána Pavla II. pre manželstvo a rodinu prakticky ignorovaný. Namiesto toho noví členovia inštitútu, najatí arcibiskupom Pagliom, chcú zdôrazniť, ako musí byť morálny zákon neustále upravovaný a aktualizovaný v reakcii na kultúrny vývoj a historické skúsenosti. Na konferencii o morálnej teológii, ktorá sa konala minulý rok v Ríme, niektorí teológovia, najmä jezuiti, vyjadrili svoje absolútne pohŕdanie encyklikou Veritatis Splendor a požadovali jej úpravy. (https://www.cal-catholic.com/jesuit-in-rome-admits-francis-is-correcting-jpii-moral-theology)

O. Julio Martinez, profesor morálnej teológie na Pápežskej univerzite v Comillas, v Španielsku, povedal, že je potrebné „rozviazať uzly, ktoré Veritatis Splendor urobil na katolíckej morálke“. Veritatis Splendor, povedal, inicioval „veľmi hlboký rozvoj morálnej teológie zavedením konceptu, ktorý nazývame podstatné (lat. intrinsecus, ang. intrinsic, slov. podstatné, vnútorné, hoci slovenský ekvivalent nie je úplne presný) zlo“. Podľa o. Martineza, toto je „kontroverzný filozofický koncept, ktorý priniesol vážne ťažkosti morálnej teológii“.

Samozrejme, je smiešne tvrdiť, že pojem podstatné zlo objavil pred tridsiatimi rokmi práve Ján Pavol II. Naopak, túto doktrínu obhajovali sekulárni filozofi ako Aristoteles, učili ju Cirkevní Otcovia spolu so svätým Augustínom a svätým Tomášom Akvinským a učili ju bez námietok v katolíckej Cirkvi po mnoho storočí.

Taktiež novovymenovaný prefekt Dikastéria pre náuku viery, arcibiskup Victor Manuel Fernandez, dal slovom a skutkom jasne najavo, že Veritatis Splendor už nemá veľký význam. V jednom zo svojich nedávnych rozhovorov vyjadril svoj odmietavý názor na túto encykliku, pretože jej osobitným záujmom je „stanoviť určité hranice“. Preto podľa Fernandeza „nie je najvhodnejším textom na podporu rozvoja teológie“. (https://www.pillarcatholic.com/p/the-growth-of-catholic-theology-pope)

Biskupovo reduktívne hodnotenie je však ďaleko od pravdy. Veritatis Splendor robí oveľa viac, než len stanovuje morálne limity, hoci táto úloha je predsa morálnej teológii vlastná. Sám Ježiš sa nebál stanoviť hranice nášho správania. Ale Ján Pavol II. sa pokúšal predstaviť holistickú víziu morálnej teológie, syntézu biblického kresťanského učenia, filozofie a teológie, ktorá pokrýva širokú škálu vzájomne súvisiacich tém vrátane ľudskej slobody, božského a prirodzeného zákona, ľudskej prirodzenosti a úlohy svedomia v morálnom rozhodovaní.

Známy katolícky filozof Alasdair MacIntyre ocenil Veritatis Splendor ako hlavný zásadný vstup do morálnej diskusie a „výrazný príspevok… k prebiehajúcemu filozofickému skúmaniu“. Podľa jeho názoru táto encyklika poskytla životaschopnú platformu pre tvorivý rozvoj teológie alebo filozofie. Ale liberálni teológovia, ktorí dominovali a dominujú akadémii, jednoducho o takúto formu diskusie nemali a nemajú záujem.

Hlavná myšlienka

Hlavná myšlienka Veritatis Splendor je vcelku jednoduchá a pre katolíckeho teológa by nemala byť kontroverzná: Cesta ku spáse je cesta mravného života. Konať dobro a vyhýbať sa zlu. Kresťanská viera prináša do mravného života špecifické morálne požiadavky, požiadavky prirodzeného a Zjaveného zákona. Tieto požiadavky sú jasne stanovené v Dekalógu, ktorý je Ježišom Kristom znovu a výslovne potvrdený a zdokonalený v Novom zákone.

Encyklika sa začína exegézou Ježišovho dialógu s bohatým mladíkom v Evanjeliu podľa Matúša (kapitola 19). Ježiš upriamuje pozornosť tohto muža na ústredné miesto prikázaní Desatora. Takto „z úst Ježiša, nového Mojžiša, sú človeku opäť dané prikázania Desatora“. Jedno z týchto prikázaní je potvrdené odkazom na pôvodný poriadok stvorenia – Ježišovo učenie o cudzoložstve (Mk 10,4–12).

Okrem toho Boh odovzdal svojmu ľudu tie isté špecifické morálne požiadavky, ako na človeka uvaľuje prirodzený morálny zákon, ktorý zakazuje určité správanie, ako je cudzoložstvo, krádež a zobratie nevinného života. Zdá sa, že tieto „hranice“, ktoré arcibiskupa Fernandeza natoľko vyrušujú, chránia základné dobrá ľudskej prirodzenosti, akými sú manželstvo a život. Predstavujú tiež „cestu zahŕňajúcu morálnu a duchovnú púť k dokonalosti“.

Až na niekoľko výnimiek sa pokoncilová morálna teológia sústredila na nerozvážny a pomýlený pokus zmierniť zákazy nachádzajúce sa vo Sv. písme a prirodzenom zákone. Revizionistickí teológovia priniesli teórie ako proporcionalizmus (variácia utilitarizmu), ktoré umožňujú výnimky z morálnych noriem, pokiaľ sa dosiahne cieľ väčšieho dobra alebo aspoň menšieho zla. Nič nie je vo svojej podstate zlé alebo dobré, pretože všetko závisí od kontextu. A učia, že negatívne prikázania zakazujúce určité činy, ako sú vyjadrené vo Sv. písme, nie sú absolútne.

Ale Ján Pavol II. trvá na tom, že popieranie pravdy o morálne absolútnych veciach, ako je zákaz cudzoložstva, je filozoficky neudržateľné, pretože otvára dvere morálnemu subjektivizmu. Je tiež v rozpore so Zjavením, pretože „sám Ježiš znovu potvrdzuje, že tieto zákazy nepripúšťajú žiadne výnimky“. Zatiaľ čo niekto nemusí byť subjektívne vinný za spáchanie cudzoložstva, krádeže, lží alebo dokonca aj vraždy (z nevedomosti alebo donútenia), cudzoložstvo, krádež, lož a vražda sú vždy objektívne nesprávne, bez ohľadu na okolnosti.

Ak treba túto encykliku „opraviť“ a odložiť, aká morálna teológia nastúpi na jej miesto? Alternatívu k princípom Veritatis Splendor nachádzame v hmlisto formulovanej a nejednoznačnej apoštolskej exhortácii pápeža Františka Amoris Laetitia, ktorú podľa dostupných informácií z veľkej časti mal napísať arcibiskup Fernandez. Náuka pápeža Františka v otázkach vnútorného zla a absolútnej platnosti morálnych maxím jasne stojí na strane revizionistov. V ôsmej kapitole vysvetľuje:

Je nedostatočné zastaviť sa len pri posudzovaní toho, či konanie nejakej osoby zodpovedá alebo nezodpovedá nejakému zákonu alebo všeobecnej norme, pretože to nestačí na rozlíšenie a zaistenie plnej vernosti Bohu v konkrétnej existencii človeka. Veľmi prosím, aby sme vždy pamätali na to, čo učí svätý Tomáš Akvinský a naučili sa prevziať to do pastoračného rozlišovania: „Aj keď vo všeobecných veciach existuje istá nevyhnutnosť, čím viac sa schádza ku konkrétnym veciam, tým viac sa objavuje neurčitosť. (…) V praktickej oblasti pravda alebo praktická norma nie je rovnaká pre všetkých vzhľadom na konkrétne, ale len vzhľadom na to, čo je všeobecné; a aj pri tých, ktorí v konkrétnych prípadoch prijímajú tú istú praktickú normu, nie je táto norma známa všetkým v rovnakej miere. (…) A neurčitosť sa zväčšuje o to viac, o čo viac sa schádza do konkrétnosti.“ Je pravda, že všeobecné normy predstavujú dobro, ktoré sa nikdy nesmie zanedbať ani prehliadať, ale vo svojej formulácii tieto normy nemôžu zahŕňať úplne všetky konkrétne situácie. Zároveň je pre ten istý dôvod potrebné povedať, že to, čo je súčasťou praktického rozlišovania vzhľadom na konkrétnu situáciu, nemôže byť pozdvihnuté na úroveň normy. To by nielenže viedlo k neznesiteľnej kazuistike, ale by aj ohrozilo hodnoty, ktoré treba uchovávať s osobitnou starostlivosťou. (304 – https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/apostolska-exhortacia-amoris-laetitia)

Vernosť Tomášovi

Pápež František trvá na svojej vernosti sv. Tomášovi Akvinskému, keď vyhlasuje, že „čím viac sa schádza ku konkrétnym veciam, tým viac sa objavuje neurčitosť“. Lenže tento argument je postavený falošne. Pre Tomáša Akvinského sa morálna nejednoznačnosť, resp. znížená istota, čo je mravne správne robiť v danej situácii, objavuje iba vtedy, keď uvažujeme kladné praktické normy. Napríklad, obľúbený Sokratov problém vrátenia požičanej veci. Príkaz vrátiť požičané platí vždy, ale nie v každej situácii. Ak by za vrátené peniaze dotyčný plánoval zorganizovať trestný čin, kúpiť zbraň a niekoho zastreliť, za takých okolností je treba vrátenie pozdržať. V oblasti zákazov, napríklad „nescudzoložíš, nezabiješ, nebudeš krivo svedčiť“ však nejestvuje výnimka a takáto nejednoznačnosť sa nevyskytuje. Amoris Laetitia úplne ignoruje tento zásadný tomistický rozdiel medzi affirmatívnymi a negatívnymi predpismi.

Podľa Tomáša Akvinského, hoci nemôžeme pre každú situáciu presne určiť, čo by sa malo robiť v súlade s pozitívnym predpisom, môžeme vždy určiť, čo sa nesmie robiť v súlade s negatívnymi predpismi.

V diele Summa Theologica, II-II, q. 140, a. 1 si Tomáš Akvinský, v súvislosti s cnosťou statočnosti, kladie otázku:

Zdá sa, že sa v Božom zákone nevhodným spôsobom podávajú prikázania statočnosti. Nový zákon je totiž dokonalejší než Starý. Ale v Starom zákone sa niektoré prikázania o statočnosti uvádzajú, ako je zrejmé z Deut. 20. a preto aj v Novom by mali nejaké prikázania statočnosti byť.

Okrem toho sa affirmatívne príkazy zdajú byť väčšie ako negatívne, pretože tie kladné zahŕňajú aj záporné, ale nie naopak. Preto je nesprávne, že sa v Božom zákone prikázania statočnosti uvádzajú iba ako záporné, zakazujúce strach.

Odpovedá:

K prvému sa teda musí povedať, že Starý zákon mal prisľúbenia časné, Nový však duchovné a večné, ako hovorí Augustín, v IV. Proti Faust. A preto bolo nutné, aby v Starom zákone bol ľud poučovaný, ako má bojovať aj telesne, aby získal pozemské majetky. Avšak v Novom zákone mali byť ľudia poučení, ako duchovným bojom dospieť k pokladu večného života, podľa Mt 11: „Kráľovstvo nebeské trpí násilie a násilníci sa ho zmocňujú.“ Preto Peter prikazuje v Prvom liste: „Váš protivník, diabol obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral.“ A Jakub 4: „Vzoprite sa diablovi a utečie od vás.“ Pretože však ľudia usilujúci o duchovné dobrá by mohli byť od nich odvádzaní telesnými nebezpečenstvami, musel aj Nový zákon dať prikázanie o statočnom znášaní časného zla, podľa. onoho Mt 10: „Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo.“

K druhému bodu treba povedať, že zákon vo svojich prikázaniach nesie všeobecnú inštrukciu. Ale to, čo je treba v nebezpečenstve konať, sa nedá jednoducho previesť na niečo všeobecné, ako to, čomu sa treba v nebezpečenstve vyhýbať. A preto sa prikázania statočnosti skôr dávajú záporne ako affirmatívne.

Pokiaľ ide o negatívne normy, ako napríklad „nescudzoložíš“, nikdy nedochádza k morálnej neistote alebo zmätku, bez ohľadu na to, ako hlboko sa ponoríme do detailov. Veritatis Splendor sleduje túto tomistickú líniu uvažovania a argumentuje rozhodujúcim významom týchto negatívnych morálnych noriem ako nevyhnutnej ochrany proti prenikaniu morálneho relativizmu.

Podľa o. Martineza, pápež František však rozviazal „uzly“, ktoré zaviazal Ján Pavol II., zavedením rozlišovania ako spôsobu vedenia morálneho rozhodovacieho procesu. Ako poznamenáva: „Zamerať sa na rozlišovanie s cieľom nájsť dobro je skutočne nová vec v morálnej teológii.“

V skutočnosti Amoris Laetitia prirovnáva činnosť svedomia skôr k procesu rozlišovania než k úsudkom, ktoré uplatňujú stabilné morálne princípy na konkrétne situácie.

Avšak toto svedomie môže spoznať nielen to, že nejaká situácia objektívne nezodpovedá všeobecnému pozvaniu evanjelia; môže tiež úprimne a čestne spoznať to, čo je v danom momente ušľachtilou odpoveďou, ktorú možno ponúknuť Bohu a objaviť s určitou morálnou istotou, že práve toto je darovanie, ktoré sám Boh žiada uprostred konkrétnej zložitosti ohraničení, i keď to ešte naplno nezodpovedá objektívnemu ideálu.(303 – https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/apostolska-exhortacia-amoris-laetitia)

Ale ako zdôrazňujú John Finnis a Germain Grisez vo svojej kritike Amoris Laetitia, tradičný pohľad na rozlišovanie prezentovaný svätým Ignácom z Loyoly a inými sa nezaoberá tým, čo je morálne správne alebo nesprávne, ale výberom medzi dvoma morálne prijateľnými možnosťami.

Veritatis Splendor je zakorenený v morálnych istotách zakotvených vo Svätom písme a vo filozofii jedinečných mysliteľov ako Tomáš Akvinský – obohacuje nás svojou múdrosťou, určitosťou, systematickým a objektivizujúcim pohľadom do problému morálnej teológie.

Na druhej strane Amoris Laetitia skresľuje alebo odmieta múdrosť svätých ako Augustín a Tomáš Akvinský a uprednostňuje uvoľnenejšiu paradigmu, kde prakticky každé morálne pravidlo podlieha, po procese rozlišovania, výnimke. Uprednostňuje sentiment a pragmatické uvažovanie pred morálnou pravdou a dôslednosťou. Keďže morálny terén je podľa tohto konceptu zafarbený všetkými odtieňmi sivej, morálne princípy nám nemôžu robiť nič viac, než poskytnúť istý všeobecný smer. Svedomie musí urobiť zvyšok práce tvorivým a flexibilným rozlišovaním správneho postupu. Na margo obľúbeného tvrdenia, že veci v živote nie sú čiernobiele, ale že je v nich tisíc odtieňov sivej farby reagoval už pred 100 rokmi G. K. Chesterton. Povedal, že pri dôkladnom priblížení vidíme, že morálny život je mozaika zložená z čiernych a bielych kamienkov, dobrých a zlých skutkov a ako sivý sa javí len pri lajdáckom a povrchnom pohľade z diaľky.

Kontinuita?

Kým princípy a idea, z ktorých Veritatis Splendor vychádza, sa usilujú o udržanie kontinuity so Sv. písmom a Tradíciou, Amoris Laetitia predstavuje zámerné a radikálne porušenie oboch. Katolíci sa musia rozhodnúť, ktorú možnosť uprednostnia. Je to prísna voľba medzi jasnosťou a konzistentnosťou pápežov, veľkých teológov a svätcov, alebo sieťou nezrovnalostí a diskontinuít, ktoré sa nachádzajú v nových pápežských dokumentoch ako Amoris Laetitia.

Amoris Laetitia predstavuje tvrdý oriešok pre obhajcov hermeneutiky kontinuity, pretože svojím radikálnym rozchodom s morálnym rámcom Veritatis Splendor a princípmi katolíckej morálky, ako boli fixované pred koncilom významnými prácami sv. Tomáša Akvinského, sv. Alfonza a iných, im nesmierne sťažuje, a ja by som povedal znemožňuje, výklad a interpretáciu v duchu tradičnej katolíckej morálky. Nejasnosti ohľadom nových morálnych princípov, ktoré Amoris Laetitia, zdá sa, zavádza a teda otázku, ako je treba interpretovať niektoré jej sporné časti, mohol rozriešiť pápež František v odpovedi na známe dubiá, ktoré vzniesli kardináli Burke, Meisner a Caffara.

Pápež sa však s odpoveďou neunúval, no prihlásil sa k radikálnej, tzv. Argentínskej interpretácii, ktorá v zásade odmieta všetko, na čom stojí Veritatis Splendor. Argentínski biskupi tvrdia, že v niektorých prípadoch je nemožné vyhnúť sa cudzoložstvu. Tým zavádzajú do katolíckej teológie také chápanie, ktoré je jej absolútne cudzie – a síce predstavu, že niekto nie je schopný plniť Božie prikázanie a že táto osoba sa nepreviňuje, ak pácha cudzoložstvo. Pod rúškom pastoračnej lásky sa skrýva zvrátenie morálneho poriadku. Konanie, ktoré je samo v sebe zlé, ako napríklad cudzoložstvo, nemôže byť nikdy dobré len preto, že sa jednoducho tvrdí, že ľudia sa tomuto hriechu nedokážu vyhnúť.

Nový prefekt Dikastéria pre náuku viery Fernandez prichádza z Argentíny, je prinajmenšom spoluautorom Amoris Laetitia a pravdepodobne aj spolutvorcom argentínskej interpretácie. A na hermeneutiku kontinuity sa už nechce hrať.

1 Základná voľba – je pokus opísať základnú orientáciu morálneho života človeka ako nepretržitý proces s určitým morálnym smerovaním, a nie ako sled diskrétnych, nesúvisiacich skutkov. Jednotlivé skutky sa považujú za vyjadrenie a úpravu základnej možnosti, jej potvrdenie a rozvinutie alebo jej zmenšenie, či v konečnom dôsledku zvrátenie. Dôraz sa tak presúva z konkrétneho konania na živý subjekt ako nositeľa morálky. V tejto perspektíve sa milosť a hriech považujú za stavy existencie – výsledok základnej voľby, nie za výsledok konkrétneho skutku. Pripomína to protestantský koncept sola fide, podľa ktorého stačí uveriť (základná voľba) a všetky ostatné skutky už nie sú pre spásu potrebné.

Proporcionalizmus – je tvrdenie, že správny postup v nejakej situácii je možné určiť zvážením dobra a nutného zla spôsobeného zvoleným konaním. Výsledkom je, že proporcionalizmus sa zameriava na výber menšieho zla. Magistérium katolíckej Cirkvi vždy klasifikovalo ľudské skutky, z pohľadu prirodzeného i zjaveného zákona, ako vnútorne dobré alebo vnútorne zlé a ponúka výklad o morálnom konaní založenom na predmete aktu (finis operis), úmysle osoby, ktorá tento akt vykonáva (finis operantis) a okolnostiach konania. JPII. vo Veritatis splendor proporcionalizmus výslovne odmietol.

Morálny subjektivizmus – je založený na individuálnej osobnej perspektíve toho, čo je správne alebo nesprávne. Jednotlivec sa môže sám rozhodnúť, že schvaľuje alebo neschvaľuje určité správanie, a to je to, čo určuje, či je jeho konanie správne alebo nesprávne. Keď je niečo subjektívne, je to založené na osobných názoroch, myšlienkach alebo uhloch pohľadu jednotlivca. Inými slovami, morálny subjektivizmus je v mysli osoby, ktorá sa rozhoduje, a iba on sa môže ako jednotlivec rozhodnúť, čo je dobré alebo zlé.

Subjektivizmus tvrdí, že etické princípy sú relatívne pre každého jednotlivca a neexistujú žiadne univerzálne štandardy, ktoré by platili pre každého. Morálny subjektivizmus konceptualizuje morálku a tvrdí, že každý človek má iné myšlienky a presvedčenia o morálke, preto by každý mal byť autorom noriem správania, podľa ktorých žije. Morálne nároky sú len vecou osobného názoru. Subjektivizmus robí akúkoľvek diskusiu o morálke zbytočnou, pretože závisí od princípov každého človeka, a preto nemôže existovať žiadny argument alebo nesúhlas.

Gradualizmus – pod týmto menom sa objavujú dva koncepty. Zákon graduality je predstava, že ľudia zdokonaľujú svoj vzťah s Bohom a rastú v cnostiach postupne a nedosiahnu dokonalosť v jednom kroku. Tento zákon uznáva, že životy a vzťahy ľudí s morálne neprijateľným životným štýlom môžu obsahovať niektoré prvky dobra. Gradualizmus rozpoznáva prvky dobra v tom, čo je celkovo zlé, aby povzbudil kroky k väčšej dokonalosti. V tomto zmysle je gradualizmus uznaním toho, že aj vo veciach vážneho zla môžu existovať stupne objektívnej skazenosti, hoci ťažké zlo neprestáva byť vážnym zlom. Odlišuje sa od graduality zákona, idey, ktorá sa usiluje znižovať požiadavky zákona. Niektorí teológovia urobili z tohto konceptu základ pre tolerantný postoj k morálnym normám, pričom mravné normy chápu za nedosiahnuteľné ideály – toto vidíme v Amoris Laetita –, a preto neviažu vždy. V koncepte zákona graduality, tí, ktorí skutočne nie sú schopní dodržiavať normu, sú napriek tomu povinní pokúsiť sa vytvoriť podmienky na jej dodržiavanie. Naopak, v koncepte graduality zákona nemajú povinnosť ani sa o to pokúsiť. Pápež Ján Pavol II. povedal, že morálne učenia sú vždy záväzné (žiadna gradualita zákona) a prax uľahčuje ich dodržiavanie (zákon graduality). Upozornil tiež, že zákon graduality nemožno stotožňovať s gradualitou zákona.

A v usmerneniach pre spovedníkov v roku 1997 Pápežská rada pre rodinu uviedla, žeby sa nemali nechať viesť zákonom graduality, aby nevzbudzovali v ľuďoch dojem, že pokánie si nevyžaduje rozhodný rozchod s hriechom.

PDF (formát pre tlač)