Sv. Peter z Verony, mučeník

28. apríla 2024   Svätec týždňa

Jeden z najväčších mužov kazateľského rádu, čiže dominikánov bol Peter, ktorý sa narodil roku 1205 v talianskom meste Verona. Jeho rodičia boli oddaní bludu albigéncov, nazývaných i katarmi, tzn. čistými. Tí tvrdili, že katolícka Cirkev vo svojom učení a kázni sa odchýlila, že už nie je Kristovou čistou nevestou a že oni sú povolaní, aby ju očistili.

Vo svojej nadutosti zabudli, že Duch Svätý sv. Cirkev ustavične riadi a že sa preto nikdy – ani v učení, ani v kázni nemôže odchýliť, hoci jej jednotlivé údy, ktorí sa tej viery a kázne nedržia, do neprávostí upadajú. Medzi týchto bludárov patrili i rodičia sv. Petra. Jeho otec chcel svojho synka dobre vzdelať, odovzdal ho ešte ako dieťa katolíckemu učiteľovi v domnení, že dieťa rozdiel nepozná a neskôr bude čas nové učenie do neho vštepiť. Boh však nechcel, aby sa malý Peter stal bludárom.

Životopisné údaje

Keď sa sedemročného chlapca jeho strýc opýtal, čo sa v škole naučil, odriekal mu apoštolské vyznanie viery a zreteľne mu vysvetľoval, ako tomu sv. Cirkev verí a rozumie, najmä slovám: «Stvoriteľa Neba i zeme.» Márne sa snažil bludár pravú vieru vybiť mladíkovi z hlavy. Peter ostal pri nej. Keď to Petrov otec počul, nevšímal si to, považoval to za detinstvo.

Ešte v útlej mladosti išiel Peter na vysoké učenie do vtedy slávnej Bologne a robil tam veľké pokroky vo vedách, čo jeho otca náramne tešilo. Mladí ľudia, ktorí s ním chodili do školy, boli skoro všetci nakazení tými najohavnejšími neprávosťami. Peter bol teda vo veľkom nebezpečenstve; avšak Boh, ktorý ho dovtedy uchránil pred bludom, uchránil i jeho cnosť pred pádom. Uprostred skazených spolužiakov ostal Peter čistým a nevinným.

Mal veľkú obľubu v modlitbe. Lásku k samote a strach, aby nebol zvedený, pohol ho radosťou k jej prijatiu. I našiel útulok u sv. Dominika, ktorý práve založil kazateľský rád a ku ktorému prichádzali najšľachetnejší mládenci, aby rádu obetovali svoje mladistvé sily. Pred tohto svätého predstúpil aj vtedy štrnásťročný Peter a prosil o prijatie. Dominik ho najprv skúšal a keď poznal jeho čisté srdce a veľkú vieru, s radosťou ho prijal. Skoro po svojom prijatí tak pokročil horlivosťou vo vykonávaní všetkých cností, že ho Dominik miloval ako svojho syna. Následkom pôstov a ďalších skutkov pokánia už po jednom roku však upadol do ťažkej choroby. Len s veľkou námahou spolubratov zostal pri živote; bol vysvätený za kňaza a dostal kazateľský úrad, ktorý v priebehu mnohých rokov s vynikajúcimi výsledkami vo svojom rodnom meste zastával. Veľmi rýchlo rozniesol sa chýr o jeho kázňach po celom vtedajšom Taliansku. V biednom mníšskom odeve precestoval mnohé kraje, a Boh sprevádzal jeho slová takým nebeským požehnaním, že sa zástupy ľudu zo všetkých strán hrnuli, aby si ho vypočuli. Kamkoľvek prišiel, vítaný bol slávnostne; z miest i zo zámkov išli mu veriaci so zástavami a hudbou v ústrety, a keď odchádzal, valilo sa také množstvo s ním, že bol v pomyslení utiecť zo sveta.

I posadil ho ľud na nosidlá a niesol ho na miesto, ktoré bolo určené, aby stade kázal. Mnohí sa odvrátili od bludu, nepriatelia sa vyrovnávali a zmierovali, veľkí hriešnici činili pokánie. Keď jedného dňa kázal v Miláne pred chrámom sv. Eustorgia, priviedol ľud k nemu nemého mládenca. Sv. Peter mu vložil prst do úst a hneď sa mu rozviazal „uzol“ jeho jazyka, takže mohol opäť hovoriť. Lebo, keď sa toho mládenca, ktorý bol už desať rokov nemý, pýtal, čo mal v ústach, odpovedal: «Tvoj prst.» Tak, hľa, sám Boh vydával svedectvo svojmu svätému sluhovi tým, že mohol robiť divy a zázraky, a tak podvracať a zahanbovať bludovercov, a práve preto ho oni nenávideli.

Keď v meste Como s obyčajnou horlivou výrečnosťou hlásal slovo Božie, získal si i tu veľkú slávu, ale tiež nepriateľov, áno i nenávistných spolubratov, ktorí mu závideli jeho slávu. Niektorí z nich o ňom rozširovali, že prijal do svojej cely (kláštornej izby) cudzinca, ba i ženské osoby, čo bolo práve sv. rádom prísne zakázané. Ale bolo to hanobné, zlomyseľné ohováranie. Sv. Peter sa síce ospravedlňoval; ale jeho obrana bola tak skromná a pokorná, že sa predsa len zdalo, akoby nebol úplne nevinný. Jeho predstavení mu teda uložili pokánie – poslali a zavreli ho do kláštora. Tam si mal pred obrazom Ukrižovaného vzdychnúť: «Prečo, ó Pane, nezastávaš moju nevinnosť?» A dostal odpoveď: «A ja, Peter, čím som sa previnil, že ma na kríž pribili?» A v tých slovách našiel útechu. Potom s tichou a áno, radostnou oddanosťou trpel náš svätý toto pohanenie, a pokladal sa za šťastného, že mohol s Ježišom, svojím vzorom, trpieť. Jeho nevina vyšla čoskoro najavo a po ročnom prísnom pokání a nábožnom rozjímaní zaujal opäť svoj predošlý úrad.

S obnovenou horlivosťou nastúpil svoje kazateľské dielo. Hlásal pokánie svojou skvelou výrečnosťou v krajoch Ríma, Ancony, Toskánska, Bologne a Milána. Nikdy nezišiel z kazateľnice, žeby nebol zatriasol i tými najzatvrdnutejšími dušami, žeby nebol obrátil tých najväčších hriešnikov a nepohol svojich poslucháčov k slzám. Vo Florencii, akonáhle tam začal kázať, neopovážil sa žiaden bludár verejne sa ukázať. Po šiestich rokoch jeho kázania nebolo badať žiadneho bludoverca. Veľké kostoly stali sa primalými – nedokázali pojať zástupy veriacich, ktorí sa zo všetkých strán do nich hrnuli, aby jeho slová hlásajúce pokánie mohli počuť; a preto musel kázavať aj pod holým nebom, najmä v Miláne, kde sa namáhali jeho nepriatelia, aby ho pred ľudom zosmiešnili.

Jeden pochábeľ robil sa chorým a chcel, keď sa ho sv. Peter dotkne a on bude „uzdravený“, verejne vyhlásiť, že chorý nebol a že kazateľovo pôsobenie je podvod. Keď falošník k bohumilému kazateľovi pristúpil a o uzdravenie prosil, zvolal Peter k zástupu: «V mene Ježiša Krista, ak si nezdravý, buď zdravým; ak si však snáď zdravý, buď nezdravým!» A hľa, podvodník omdlel a keď k sebe opäť prišiel, prosil svätého na kolenách o odpustenie. Peter mu odpustil a on stal sa jeho učeníkom.

Morová rana bludu šírila sa po celom Taliansku, a preto pápež Gregor IX. vymenoval Petra za generálneho vyšetrovateľa (inkvizítora) proti kacírom. Jeho povinnosťou bolo pátrať po bludoch, bludovercov privádzať späť k pravde, obrátených viesť, a tiež mal plnú moc zatvrdnutých bludárov trestať.

A sv. Peter pod panovaním tohto pápeža, ako i jeho nástupcu Inocenta IV. zastával svoj úrad horlivo, neohrozene hľadiac bludárov pre pravdu získať. Dvadsať rokov bojoval proti bludu a klamu, obrátil mnohých bludárov a ešte za pontifikátu Inocenta IV. takmer úplne vykorenil kacírstvo. Zarytí bludári boli z jeho pôsobenia takí zúriví, že sa usilovali pripraviť ho o život. Peter rozprával verejne z kazateľnice, takže sa nik neopovážil naň ruku vystrieť. Milánski bludári si preto najali dvoch vrahov, ktorí ho mali na ceste z mesta Como, kde sa počas veľkonočných sviatkov zdržiaval, zavraždiť.

Títo neďaleko mesta Barlassina naňho striehli. Keď sa k nim Peter priblížil, jeden z nich mu sekerou znenazdania zaťal do hlavy, ba aj jeho sluhu, Dominika zavraždil. Svätý, ešte pri živote, stihol vyznanie viery vyriecť, pokľakol, aby dušu svoju Bohu odporúčal, keď ho v tom druhý z vrahov preklal nožom, a tak učinil koniec jeho požehnanému životu. To sa stalo 29. apríla roku Pána 1252. Sv. Peter sa dožil len 46 rokov. Keď umieral a už nedokázal hovoriť, napísal ešte na zem slovo «Credo», čo značí «Verím». Jeho mŕtvola bola za bolestného nariekania ľudu odnesená do Milána, kde sa podnes v drahocennej schránke u dominikánov nachádza jeho hlava. Jeden z jeho vrahov ušiel rukám spravodlivosti, lež neskôr predsa len oľutoval svoj čin; obrátil sa k Bohu a stal sa členom dominikánskeho rádu a ako taký kajúcne zomrel v kláštore.

Petra o rok po jeho mučeníckej smrti vyhlásil pápež Inocent IV. za svätého. Na mieste jeho zavraždenia neskôr vystavali k jeho úcte chrám a kláštor pre dominikánsky rád.

Poučenie

Sv. Peter pôsobil ako inkvizítor proti bludárom. Slovo inkvizícia je latinského pôvodu a znamená «vyšetrovanie» bludu. Kristus Pán prikazoval apoštolom a ich nástupcom, biskupom, aby starostlivo bdeli nad rýdzosťou náuky a jej pokrivenie netrpeli, pretože len «pravda oslobodzuje» (Jn 8) od hriechu a vedie k spaseniu. Preto biskupi majú povinnosť blud vyšetrovať, veriacich poučovaním od bludu odvracať, bludárov k odvolaniu bludu napomínať, a ak v ňom tvrdohlavo zotrvávajú, vyobcovaním z Cirkvi neškodnými ich urobiť. To sa nazýva cirkevnou inkvizíciou.

Už apoštolovia konali takúto inkvizíciu – napríklad sv. Pavol vylúčil z Cirkvi Hymena a Alexandra preto, že náuku spásy menili; alebo keď sv. Ján, miláčik Pánov, proti doketistom, ktorí Kristu Pánovi pripisovali len zdanlivé telo, sa oprel, antikristami ich nazýval a pred stýkaním sa s nimi veriacich vystríhal. Tak činili aj nástupcovia apoštolov, ako napr. sv. Ignác a sv. Polykarp, posledný menovaný bludárovi Marcionovi na jeho otázku: «Či ho pozná?» odpovedal: «Poznávam v tebe satanovho prvorodeného»; ďalej sv. Cyprián, ktorý bludára Novatiána vyobcoval z Cirkvi; a sv. pápež Kornel, ktorý to isté urobil s Novatiánom. V IV. storočí, keď sa Rímska ríša kresťanskou stala, spojil prvý kresťanský cisár Konštantín s trestami cirkevnými i občiansky trest, a síce vyhnanstvo, aby bludárov, ktorí tiež pokoj štátu rušili, neškodnými spravil.

Cirkev vždy mierne zaobchádzala s bludármi, vymeriavajúc im na svojom súde len cirkevné pokuty, napr. že nesmeli prijímať sv. sviatosti, a pod. Toto sa zmenilo za pápeža Inocenta III., ktorý nariadil, aby biskupi každý rok raz alebo dvakrát osobne svoje biskupstvá prešli a v každej farnosti spoľahlivých ľudí určili, ktorí mali pátrať po bludároch a svojim biskupom oznámiť. Pri zavedenom vyšetrovaní bol vypočutý nielen žalobca, ale i obžalovaný, a len po nestrannom uvážení bol vynesený súd.

Takto sa vtedy muselo pokračovať, pretože nebezpečné albigénske kacírstvo, ktoré svojimi bludmi Cirkev i štát podrývalo, sa veľmi rozšírilo. O týchto kacíroch, ktorí proti duchovnej i svetskej vrchnosti vystupovali a ktorých hlavný ochranca, Raimond VI., gróf z Toulouse mal naraz päť žien, pápež Inocent III., inak mierny, povedal, že sú horší ako moslimovia. Preto ich štát stíhal mečom i ohňom. V stredoveku bol štát úplne kresťanský. Preto odboj proti Cirkvi bol považovaný za odboj proti štátu, a pokutovaný bol občianskymi trestami. A tieto tresty boli prísne, prevzaté ešte z pohanských čias.

V Španielsku následkom tých zákonov boli tisíce kacírov upálené zaživa. O týchto inkvizíciách však s prehnanou zlomyseľnosťou hovoria a píšu nepriatelia sv. Cirkvi a hanobia ju. Cirkev sv. sa nikdy nedopustila tých ukrutností, z ktorých ju jej nepriatelia obviňujú; to činili štátne a svetské vrchnosti za činy ako velezrada a buričstvo namierené aj proti štátu.

V Španielsku bola inkvizícia kráľovským súdnym dvorom a mala dočinenia so židmi a Maurmi. Tí druhí menovaní prešli cez more z Afriky do Španielska a ich cieľom bolo kresťanskú vieru úplne potlačiť a španielsku národnosť zničiť. Židia sa dávali naoko pokrstiť, natlačili sa do duchovných úradov; no naďalej ostali len židmi a navádzali na zlé i kresťanov a kazili ich. Proti týmto ľuďom španielski králi používali inkvizíciu, aby ich spravili neškodnými. Kráľ menoval sudcov, medzi ktorými boli i duchovní.

Títo sudcovia dali, pravda, mnohých takýchto tvrdohlavých nevercov popraviť, upáliť; medzi nimi sa však nachádzala väčšina takých, ktorí ohavné čary, tajné umenie a hanebné neprávosti konali, napr. sodomský hriech, mnohoženstvo, vraždu, atď. Králi chceli svoju moc rozmnožiť a povýšiť, a k tomu používali inkvizíciu; dopustili sa často aj nespravodlivosti, keď aj biskupov, ktorí boli kráľovi nepohodlní, pomocou tejto inkvizície odstraňovali. Pápeži proti tejto svetskej inkvizícii vždy vystupovali a jej tresty sa usilovali zmierniť. No ani tento kráľovský súd nebol taký ukrutný, za aký ho nepriatelia katolíckej Cirkvi vyhlasujú. Tí, ktorí oľutovali svoje prečiny, dostali milosť a museli činiť verejné pokánie, a iba tí, čo tvrdohlavo ostali vo svojom blude a neprávostiach, po dokázanej vine boli popravení.

Toto, milý čitateľ, dobre zváž a nedovoľ očierňovať svätú Cirkev – kvôli španielskej inkvizícii; a ukáž ohováračom, že sú v blude, že po pravde zlomyseľne šliapu nohami.

Modlitba

Popraj nám, všemohúci Bože, podľa našej prosby, milosti Svojej, aby sme svätú vieru, za ktorej rozšírenie Tvoj blahoslavený mučeník Peter svoj život položil a víťaznú palmu si vydobyl, stále a verne zachovali, a podľa nej živí boli, skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen

-mip-

PDF (formát pre tlač)