Pred Liber Gratissimus (2. časť): Keď sa Augustínova náuka stretla s praxou – od Akakia cez Formosa po simonickú krízu

Jakub Tužinský
25. augusta 2026   Cirkev

predchádzajúca časť:
Pred Liber Gratissimus (1. časť): Od Cypriána k Augustínovi – ako Cirkev rozlišovala platnosť sviatostí od svätosti služobníka

***

Nie každý rozsudok nad mŕtvym zostane pri mŕtvom. Začiatkom roka 897 dal pápež Štefan VI. vykopať telo svojho predchodcu Formosa, obliecť ho do pápežského rúcha a posadiť pred synodu. Za mŕtveho odpovedal diakon. Po odsúdení mu odťali prsty, ktorými žehnal a svätil, a telo napokon hodili do Tiberu.

Štefan však neposadil na lavicu obžalovaných iba mŕtveho pápeža. Rozsudok mal zrušiť aj jeho úkony a svätenia. Zrazu sa množstvo živých biskupov a kňazov muselo pýtať, či sú ešte vôbec biskupmi a kňazmi. A ak ich Formosus platne nevysvätil, čo svätenia, ktoré medzitým udelili oni? Jeden súd nad mŕtvym človekom mohol spustiť lavínu, ktorá by zasypala celé vetvy apoštolskej postupnosti.

V predchádzajúcej časti sme prešli od svätého Cypriána cez donatistickú krízu až k svätému Augustínovi. Ten rozlíšil medzi sviatosťou, osobnou svätosťou služobníka a právom vykonávať cirkevnú službu. Hriešneho či odpadnutého klerika možno zosadiť, ale platný krst ani svätenie nemožno vymazať, akoby sa nikdy nestali.

Augustínova odpoveď bola jasná. Zostávala však otázka, či sa ju podarí zachovať aj v praxi – keď do hry vstúpia herézy, simónia, sporní pápeži a boj o moc. Dejiny medzi Augustínom a Petrom Damianim ukazujú, že Cirkev tento princíp poznala, no nie vždy ho dokázala bez zaváhania uplatniť.

Milosť, ktorú nemožno predať

Iba niekoľko desaťročí po Augustínovej smrti odsúdil Chalcedónsky koncil (451) v druhom kánone biskupa, ktorý by za peniaze vysvätil biskupa, kňaza či diakona alebo predával iný cirkevný úrad. Koncil hovorí, že taký človek dáva „na predaj milosť, ktorú nemožno predať“. Predávajúci mal prísť o vlastnú hodnosť, kupujúci nemal mať zo zakúpeného povýšenia nijaký prospech a sprostredkovateľ mal byť podľa svojho stavu zosadený alebo anatematizovaný.

Chalcedón teda nedáva svätokupcom ani kúsok priestoru na výhovorku. Zároveň však jeho disciplinárny jazyk nemožno automaticky preložiť ako hotovú neskoršiu definíciu neplatnosti sviatosti. Jedno je odstrániť človeka z kúpeného úradu, druhé zakázať mu vykonávať službu a tretie vyhlásiť, že sviatosť vôbec nenastala.

Toto rozlíšenie sa bude vracať v ďalších storočiach. Cirkev totiž nemôže simóniu iba karhať a ponechať svätokupca pokojne pri oltári. Nemôže však spolu s vinníkom zahodiť aj Kristov dar, ktorý svätokupec nevytvoril a nikdy ho nevlastnil.

Akakiova vina neprešla na tých, ktorých vysvätil

Počas akakiánskej schizmy bol konštantínopolský patriarcha Akakios odsúdený Rímom. Po jeho smrti však zostali ľudia, ktorých pokrstil, a kňazi či diakoni, ktorých vysvätil. Mali niesť jeho vinu len preto, že na nich položil ruky?

Pápež Anastázius II. roku 496 cisárovi napísal, že tých, ktorých Akakios pokrstil alebo podľa kánonov vysvätil, nemá pre jeho meno zasiahnuť nijaká ujma. Inak by sa totiž mohlo zdať, že sviatostná milosť je menej pevná, keď ju odovzdáva nespravodlivý človek. Pápež pripomína, že krst zostáva neporušený, hoci ho vyslúži cudzoložník alebo zlodej. Zlí služobníci škodia sebe, nie Božím sviatostiam.

Anastázius Akakia nerehabilitoval ani z neho neurobil pravoverného patriarchu. Urobil niečo presnejšie: jeho vinu nechal na jeho hlave. Nepreniesol ju vkladaním rúk na ľudí, ktorí od neho prijali Kristov dar.

Tu Augustínova náuka skutočne vstúpila do života Cirkvi. Nie ako abstraktná veta, ale ako ochrana konkrétnych ľudí pred tým, aby sa stali obeťami cudzieho hriechu.

Svätý Gregor Veľký: simónia nie je drobná administratívna chyba

Svätý Gregor Veľký pridal druhý nevyhnutný dôraz. V liste z roku 592 označil simóniu za haeresis Simonis – „herézu Šimona“, pretože človek sa pri nej pokúša obchodovať s Duchom Svätým. Nešlo iba o mince odovzdané pri svätení. Úplatkom mohla byť protislužba, priazeň aj lichôtka, ktorou si niekto otváral cestu k úradu.

Keď bol Maximus zo Salony obvinený, že získal biskupské svätenie svätokupectvom, Gregor mu zakázal sláviť svätú omšu, kým sa prípad nevyšetrí, a predvolal ho na kánonické konanie. Gregorov postup ukazuje, že prísnosť nemusela znamenať okamžité vymazanie všetkých biskupových úkonov. Podozrivého mohol odstaviť, vyšetrovať a potrestať bez toho, aby vopred vyhlásil za nič všetko, čo sviatostne vykonal.

To je katolícka prísnosť v správnom poradí. Najprv rozlíši, čo urobil Boh a čo pokazil človek. Potom človeka súdi bez toho, aby pred súd postavila aj Boží dar.

Konštantín II.: prípad, ktorý sa nedá uhladiť

Rok 769 však priniesol rozsudok, ktorý do tejto línie nezapadá bez vysvetlenia. Po smrti pápeža Pavla I. roku 767 rímska šľachtická skupina dosadila na pápežský stolec laika Konštantína. V zrýchlenom postupe prijal potrebné stupne svätenia a ako Konštantín II. si nárokoval pápežský úrad. Od začiatku však išlo o protipápeža, ktorého na stolec vytlačila moc jeho rodiny, nie o riadne zvoleného pápeža, ktorý neskôr mravne zlyhal.

Po jeho páde zvolal pápež Štefan III. roku 769 rímsku synodu. Tá zrušila Konštantínove úkony a ľudí, ktorých vysvätil, vrátila do stupňa, ktorý mali predtým. Ním ustanovení biskupi mohli po riadnej voľbe prijať svätenie znovu; o kňazoch a diakonoch mal rozhodnúť pápež.

Toto nie je čistý príklad nehodného, ale platného pápeža. Konštantín legitímnym pápežom nikdy nebol a problém sa týkal aj násilného zmocnenia sa úradu a celého nekánonického postupu. Napriek tomu prípad nemožno z dejín vyhodiť len preto, že nezapadá do hladkej schémy. Ukazuje, ako ľahko sa mohla neplatnosť nároku na úrad spojiť s otázkou platnosti svätenia. Rím ešte musel presnejšie rozlíšiť, či nelegitímny pápežský nárok automaticky znamená aj nejestvovanie každého sviatostného úkonu.

Konštantín II. teda nie je rozhodujúcim argumentom proti augustínskej línii. Je skôr dôkazom, prečo ju bolo potrebné ďalej vyjasňovať.

Formosus: misionár, odsúdenec a napokon pápež

O necelých 130 rokov sa podobná otázka vrátila s omnoho väčšou silou. Tentoraz nešlo o laika pretlačeného na pápežský stolec, ale o muža, ktorému rímski pápeži už desaťročia zverovali biskupstvo, misie a dôležité diplomatické úlohy.

Životopis v Dizionario Biografico Formosa predstavuje ako človeka vzdelaného, prísnych mravov a energického. Pápež Mikuláš I. ho roku 864 ustanovil za biskupa Porta a neskôr poslal na úspešnú misiu do Bulharska. Knieža Boris si ho vážil natoľko, že ho chcel za arcibiskupa novej cirkevnej provincie. Rím to odmietol aj pre zákaz prechodu biskupa z jednej diecézy do druhej – a práve tento kánon sa neskôr stane jednou zo zbraní proti Formosovi.

Ďalšie roky už také priamočiare neboli. Po konflikte s pápežom Jánom VIII. utiekol z Ríma a roku 876 bol v neprítomnosti zosadený, laicizovaný a exkomunikovaný. Medzi obvineniami bolo opustenie diecézy, sprisahanie i túžba po rímskom stolci; ich politické pozadie však nedovoľuje prijať všetky bez výhrad. V Troyes požiadal o odpustenie a bol prijatý do laického spoločenstva. Pápež Marinus I. ho neskôr zbavil prísahy a vrátil mu biskupstvo v Porte. Roku 891 sa Formosus stal pápežom.

Formosus teda nebol bezchybný hrdina, ale ani človek, ktorého život by vysvetľoval hrôzu nasledujúceho procesu. Bol rešpektovaným misionárom a mužom prísnych mravov, no zároveň bol vtiahnutý do tvrdých mocenských sporov a jeho prechod z Porta na rímsky stolec narážal na starý kánonický zákaz. Práve preto je jeho prípad taký silný. Platnosť svätenia nemôže zakaždým meniť farbu podľa toho, ktorá rímska strana práve vyhrala a aký životopis svojho protivníka napísala.

Keď sa rozsudok pokúsil vymazať minulosť

Formosus zomrel 4. apríla 896. O niekoľko mesiacov dal Štefan VI. zvolať synodu s mŕtvym. Telo posadili na sedadlo, diakon odpovedal v jeho mene a súd ho odsúdil najmä za porušenie zákazu prechodu medzi biskupstvami a niekdajšej prísahy. Rozsudok anuloval jeho úkony a svätenia, telo bolo zneuctené a napokon skončilo v Tiberi.

Často sa opakuje, že Štefana VI. vysvätil za biskupa sám Formosus a zrušením jeho úkonov riešil aj problém vlastného biskupského prechodu z Anagni do Ríma. Ak to bolo tak, pápež sa paradoxne usiloval zrušiť vlastné biskupské svätenie. Novšie skúmanie však upozorňuje, že toto tvrdenie sa objavuje až v neskorom prameni a naráža na chronologické ťažkosti. Presný motív procesu posmrtnej synody teda nepoznáme.

Morálnu povahu samotného činu však netreba domýšľať. Máme ju priamo pred očami. Zo všetkých pápežov zapletených do formosovského sporu práve Štefan použil cirkevný súd na proces s rozkladajúcim sa telom a trest nad predchodcom rozšíril na živých ľudí, ktorých Formosus vysvätil. Ešte roku 897 ho počas povstania zosadili, uväznili a napokon vo väzení uškrtili.

Tu už nešlo iba o Formosovu povesť. Ak rozsudok platil, prvé pokolenie svätencov nemalo čo odovzdať druhému a druhé tretiemu. Cirkevná politika sa zmenila na sviatostnú lavínu.

Pápežom dvadsať dní – a predsa tak dôležitých

Obrat prišiel rýchlo. Pápež Teodor II. vládol koncom roka 897 iba približne dvadsať dní. Prečo zomrel tak skoro, nevieme. Za taký krátky čas však stihol zrušiť rozhodnutia synody s mŕtvym, rehabilitovať Formosa, uznať jeho svätenia a dať jeho telo znovu pochovať pri svätom Petrovi.

Jeho nástupca Ján IX. bol kňazom vysväteným Formosom. Niekto by preto mohol jeho konanie odbaviť ako osobný záujem. Lenže Ján nepostavil rehabilitáciu iba na súkromnom pápežskom rozhodnutí. Na synode v Ravenne roku 898, za prítomnosti cisára Lamberta a 73 biskupov, dal odsúdiť synodu s mŕtvym, nariadil zničiť jej akty a uznal Formosove úkony i svätenia za platné. Biskupom, ktorí tvrdili, že Štefanov rozsudok prijali pod nátlakom, odpustil; potrestal hlavných iniciátorov a zneuctiteľov hrobu. Podľa tradičnej rekonštrukcie to Ján IX. potvrdil aj na ďalšej Rímskej synode (novší výskum jej existenciu spochybňuje).

Ani Teodor, ani Ján nemuseli z Formosa urobiť bezchybného pápeža, aby odmietli Štefanov rozsudok. Synoda v Ravenne naďalej chránila zákaz svojvoľného prechodu biskupa na iný stolec a nedovolila, aby sa Formosov prípad stal všeobecným precedensom. Dokázala povedať dve veci naraz: kánon bol porušený, ale svätenie udelené inému človeku preto nezmizlo.

Tu je rozdiel, na ktorom záleží: uznať Formosove chyby a zároveň odoprieť jeho odporcom moc prepísať sviatostnú minulosť Cirkvi.

Sergius III.: ďalší obrat a reordinácie

Ani tým sa spor neskončil. Sergius, ktorý už roku 898 neúspešne súperil s Jánom IX. o pápežský stolec, sa po rokoch vrátil a roku 904 sa s podporou rímskej skupiny okolo Teofylakta ujal pontifikátu.

Spor o Formosove svätenia sa pritom Sergia týkal osobne. Formosus ho pravdepodobne roku 893 vysvätil za kňaza a následne konsekroval za biskupa Santa Maria di Caere. Po Formosovej smrti sa Sergius biskupského úradu zriekol, vyhlásil, že bol konsekrovaný proti svojej vôli, a vrátil sa dokonca k diakonátu – odmietol teda aj kňazské svätenie, ktoré prijal od Formosa. Za Štefana VI. potom zrejme prijal kňazské svätenie znovu, pretože akty Synody v Ravenne z roku 898 ho už označujú za kňaza.

Sergius teda vo vlastnom prípade podstúpil postup, ktorý neskôr požadoval od iných: Formosom udelené svätenie odmietol a prijal nové. Keď sa stal pápežom, obnovil protiformosovskú politiku a vyhlásil za neplatné všetky Formosove svätenia – rímske aj mimorímske. Keďže Formosom vysvätení biskupi medzitým vysvätili ďalších klerikov, pochybnosť o platnosti sa preniesla aj na nasledujúcu generáciu a vyvolala rozsiahly zmätok.

Muž, ktorého Formosus vysvätil za kňaza a biskupa, sa tak stal pápežom, ktorý popieral sviatostný účinok Formosových svätení. A tu sa dôsledky tejto náuky ukazujú bez akejkoľvek teoretickej hmly. Nestačilo presvätiť niekoľko ľudí. Bolo potrebné nájsť všetkých, ktorých vysvätil Formosus, potom všetkých, ktorých vysvätili jeho svätenci – a pokračovať dovtedy, kým sa celý reťazec nestratil v minulosti, ktorú už nik nedokázal spoľahlivo zrekonštruovať.

Auxilius Sergiovi pripisuje, že dal chytiť a uväzniť svojho predchodcu Krištofa; Liutprand (cremonský biskup) mu zasa pripísal nedovolený pomer s Maroziou, z ktorého sa mal narodiť budúci pápež Ján XI. Kritický životopis však upozorňuje, že správy o tejto stránke jeho pontifikátu pochádzajú od protivníkov. Pre otázku svätení najťažšie obvinenia ani nepotrebujeme. Isté je, že Sergius znovu otvoril cestu k reordináciám a spolu s ňou aj otázku, či sviatostná istota môže závisieť od toho, ktorý pápežský rozsudok práve platí.

Auxilius: od Formosa k sv. Petrovi Damianimu

Za Sergia dopadli následky sporu na klerikov, ktorým hrozila strata hodnosti alebo opakované svätenie. Kňaz Auxilius preto začiatkom 10. storočia napísal traktát De ordinationibus a Formoso papa factis, v ktorom obhajoval svätenia udelené Formosom. Zhromaždil staršie kánony, pápežské rozhodnutia a patristické texty, aby ukázal, že neskoršie odsúdenie svätiteľa nemôže spätne odstrániť sviatostnú skutočnosť.

Tu sa Formosov príbeh priamo spája s Liber Gratissimus. Damiani Formosa výslovne pripomína a rozlišuje medzi obnovením práva vykonávať službu a sviatosťou, ktorú nemožno opakovať. V závere diela zároveň preberá Auxiliov materiál a používa prípady starších pápežov, ktorých život alebo postavenie boli vážne problematické.

Niektoré podrobnosti týchto starších podaní historici neskôr spresnili; na Damianovom teologickom argumente to však nič nemení.

Auxilius je teda konkrétnym mostom medzi sporom o Formosa a Damianiho knihou. Keď svätec varoval pred pokusom zrušiť platné svätenia, nevaroval pred vymysleným nebezpečenstvom. Cirkev už vedela, ako taká lavína vyzerá.

Libériov poklesok a sneh na Eskvilíne

Jedným z príkladov, ktoré sa cez Auxilia dostali k sv. Petrovi Damianimu, bol pápež Libérius. Za cisára Konštancia II. najprv odmietal odsúdiť svätého Atanáza a roku 355 odišiel do vyhnanstva. Atanáz však neskôr zaznamenal, že po dvoch rokoch Libérius pod hrozbou smrti ustúpil tlaku ariánov a podpísal ich heretické vyznanie viery, hoci v umiernenejšej forme. Čo presne podpísal však zostáva predmetom sporu: staroveké správy sa rozchádzajú a nie každá formula vyznania viery uvádzaná v tejto súvislosti bola otvorene ariánska. Aj katolícke spracovanie preto rozlišuje medzi istým cisárskym nátlakom, pápežovým ústupkom a neistotou o presnom texte vyznania.

Damiani pracoval s podaním, podľa ktorého Libérius podľahol heretickému tlaku. Jeho otázka však nesmerovala k tomu, aká veľká bola pápežova vina. Pýtal sa, či táto vina zrušila svätenia, ktoré Libérius udelil. Cirkev ich za neplatné nepovažovala.

S Libériom sa spája aj tradícia, ktorú dodnes rozpráva Bazilika Santa Maria Maggiore. Panna Mária sa mala zjaviť vo sne pápežovi a rímskemu patricijovi Jánovi a zázračným snehom označiť miesto budúceho chrámu na Eskvilíne. Samotná bazilika dnes zázrak kladie na 5. august 358, kým Libériov návrat z vyhnanstva sa odohral ešte pred koncom roka 357. Ak vychádzame z datovania, ktoré dnes uvádza bazilika, tradícia umiestňuje snežný zázrak až po Libériovom vyhnanstve a ústupku, ktorý mu historické podanie pripisuje. Štyri výjavy udalosti dodnes zachytáva mozaika na fasáde baziliky.

Aj toto je príklad toho, že Božie znamenie sa nespája s bezchybným človekom, ale so služobníkom, ktorého predchádzajúcu slabosť cirkevné dejiny nezakrývajú. Boh môže dať Cirkvi dar aj prostredníctvom človeka, ktorý predtým vážne zlyhal. Podobne o Kajfášovi hovorí evanjelista Ján (Jn 11,49–52). Veľkňaz, ktorý sa podieľal na rozhodnutí zabiť Krista, predsa prorokoval, že Ježiš zomrie za národ. „Nepovedal to sám od seba“, ale preto, že bol v tom roku veľkňazom.

Proroctvo z Kajfáša neurobilo svätca a mariánska tradícia nerobí bezchybnými všetky Libériove rozhodnutia. Oboje oddeľuje Božiu moc od morálneho vysvedčenia služobníka.

Starý problém sa vracia ako simonická kríza

Formosovský spor napokon utíchol, ale jeho základná otázka nezmizla. V 11. storočí sa vrátila v ešte širšej podobe: ak biskup získal úrad peniazmi, mohol platne vysvätiť človeka, ktorý mu nič nezaplatil a o jeho vine možno ani nevedel?

Rímska synoda za Klementa II. roku 1047 uložila štyridsaťdňové pokánie klerikom, ktorých bez vlastnej viny vysvätili svätokupci, ale ponechala ich v prijatých stupňoch. Riešenie bolo prísne, no ešte nerozbíjalo sviatostnú postupnosť. Dotyk so simonickým systémom neostal bez následku, nevinný svätenec sa však nestal laikom.

Za Leva IX. sa spor vyostril. Pápež od roku 1049 v niektorých prípadoch pristúpil aj k reordináciám simonicky vysvätených klerikov. Damiani pripomína tri rímske synody rokov 1049, 1050 a 1051 a opisuje, ako Lev najprv uvažoval o neplatnosti takýchto svätení. Biskupi však upozornili, že plošné riešenie by na rozsiahlych územiach mohlo zastaviť vysluhovanie sviatostí.

Radikálne riešenie opäť sľubovalo poriadok jediným rezom: vyhlásiť svätenia za neplatné a všetkých presvätiť. Lenže Cirkev si nemôže pri každej reforme vynulovať vlastné dejiny. Nesie sviatosti a apoštolskú postupnosť, ktorú jej Kristus nezveril iba do chvíle, kým všetci služobníci zostanú svätí.

V lete 1052 preto Peter Damiani napísal Liber Gratissimus. Dielo venoval ravennskému arcibiskupovi Henrichovi a zameral ho osobitne na tých, ktorí prijali svätenie zadarmo od simonického biskupa. Damiani obhajoval platnosť ich svätení, ale simóniu nezľahčoval. Vinníka bolo možné a potrebné zosadiť; nevinného svätenca však nebolo možné odsúdiť za cudziu vinu ani opakovať to, čo už vykonal Duch Svätý.

Damiani teda neprišiel k svojmu riešeniu z ničoho. Za ním stál Augustínov teologický základ, Anastáziova odpoveď pri Akakiovi, Gregorova prísnosť proti simónii, ale aj nepríjemná skúsenosť Konštantína II. a najmä formosovskej krízy. Liber Gratissimus nevzniklo mimo dejín. Vzniklo aj preto, že Cirkev už zažila, čo sa stane, keď trest prestane rozlišovať medzi hriechom služobníka a Kristovým darom.

Kniha vyšla, ale spor sa neskončil

Rok 1052 nebol poslednou bodkou. Kardinál Humbert zo Silva Candida v troch knihách proti svätokupcom obhajoval prísnejší postoj k sväteniam udeleným simonickými biskupmi. Takzvaný List Guidona sa kedysi pripisoval Guidonovi z Arezza a datoval približne do roku 1031; Charles West však jeho vznik kladie do rokov okolo 1060. List prináša radikálny záver: tvrdí, že simonických kňazov nemožno považovať za skutočných kňazov a že ich omše a modlitby privolávajú na ľud Boží hnev. Na rozdiel od Damianiho rozlíšenia medzi platnosťou svätenia a dovolenosťou služby teda nespochybňuje iba právo takýchto klerikov vykonávať úrad, ale samotnú platnosť ich svätenia.

List Guidona teda nemožno bezpečne postaviť pred pôvodné Liber Gratissimus z roku 1052. Oveľa prirodzenejšie patrí k ďalšiemu vývoju sporu – približne do obdobia, keď sa Damiani k svojej knihe vrátil dodatkom.

Ani Damianiho dielo nezostalo „zmrazené“ v prvej redakcii. Roku 1061 k nemu pripojil dodatok, v ktorom prijal neskoršie synodálne riešenie: svätenia, ktoré už svätokupci udelili bezplatne, sa ponechali v platnosti, do budúcnosti sa však prijímanie svätenia z ich rúk zakázalo. Minulosť sa nerušila, budúcnosť sa disciplinárne uzavrela.

Práve odtiaľ budú pokračovať články po Liber Gratissimus, aby sme mohli sledovať vývin náuky o sväteniach naprieč dejinami Cirkvi. Už nepôjde iba o to, z akých základov Damiani vychádzal, ale čo z jeho rozlíšenia prijali reformné synody, kánonisti a neskoršia teológia – až k presnému učeniu o nezmazateľnom charaktere svätenia a k dnešnej disciplíne sviatosti posvätného stavu. Obzvlášť dnes, keď sa cirkevná náuka relativizuje, je dôležité mať v otázke sviatostí jasno.

Dejiny pred Damianim netvoria hladkú čiaru bez omylov. O to vážnejšie je ich svedectvo: aj po rozsudkoch, ktoré priviedli Cirkev k sviatostnej neistote, sa znovu presadilo rozlíšenie teologicky sformulované Augustínom. Hriešneho služobníka možno súdiť, zosadiť a potrestať. Nijaký pápežský rozsudok však nedokáže spätne odňať to, čo pri platnom svätení udelil Boh.

Titulný obrázok – Jules Eugene Lenepveu, Pohreb raných kresťanov – mučeníkov v katakombách, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)