Liber Gratissimus (4. časť): Cirkev môže hriešneho služobníka zosadiť, ale nemôže zrušiť svätenie, ktoré platne udelil Boh

Jakub Tužinský
4. augusta 2026   Cirkev

predchádzajúce časti:
Liber Gratissimus (1. časť): Môže nehodný kňaz zrušiť Kristovo dielo?
Liber Gratissimus (2. časť): Nehodný služobník nemôže poškvrniť Boží dar, ale pripravuje si väčšie odsúdenie
Liber Gratissimus (3. časť): Horlivosť bez rozlišovania môže zničiť istotu sviatostí a rozbiť Cirkev na sekty

***

V predchádzajúcej časti sme videli, že horlivosť bez rozlišovania môže v mene očisty spochybniť všetky sviatosti a napokon rozbiť Cirkev na stále množiace sa sekty. Zostáva však posledná otázka: Ak svätenie udelené nehodným alebo simonickým biskupom zostáva platné, nie je potom Cirkev voči takému človeku bezmocná a preto de facto opovrhnutiahodná? Svätý Peter Damiani odpovedá presným katolíckym rozlíšením. Cirkev môže vinníka potrestať, exkomunikovať, zosadiť z úradu a zakázať mu vykonávať službu. Nemôže však predstierať, že platne udelená sviatosť nikdy nenastala.

Jedno svätenie, nie séria opravných pokusov

Cirkevný učiteľ venuje celú kapitolu tvrdeniu, že opätovné svätenie treba posudzovať podobne ako opätovný krst. Píše, že „znovukrstenie a opätovné svätenie treba vážiť na tej istej váhe“. Kto dá znovu vysvätiť platne vysväteného človeka, správa sa, akoby Duch Svätý pri prvom svätení nekonal alebo akoby sa jeho dar medzitým vyparil. Preto svätec pripomína tzv. Apoštolské kánony: biskup, kňaz alebo diakon, ktorý prijme druhé vkladanie rúk, má byť zosadený spolu s tým, kto sa ho pokúsil znovu vysvätiť. Nejde o zákaz napraviť neplatný obrad. Ak prvý pokus pre chýbajúcu podstatnú matériu, formu alebo úmysel sviatosťou nebol, následné platné svätenie nie je opakovaním. Damiani však bojuje proti presvedčeniu, že platnú sviatosť možno „opraviť“ dôstojnejším vysluhovateľom.

V tomto bode stojí na základe, ktorý položil najmä svätý Augustín v sporoch s donatistami. Augustín vysvetľuje, že tak ako pokrstený odchodom z jednoty Cirkvi nestráca krst, ani vysvätený nestráca sviatosť svojho svätenia. Keď sa vráti, nevysviaca sa znovu: buď opäť vykonáva službu, ak to dobro Cirkvi vyžaduje, alebo ju nevykonáva, no prijaté svätenie mu zostáva. Sv. Peter z jednoty pôvodcu sviatostí vyvodzuje, že nemôžeme pri krste uznávať Krista za konajúceho a pri svätení všetko pripisovať mravnosti biskupa. Ak Kristus platne krstí aj prostredníctvom nehodného služobníka, nemožno tvrdiť, že pri svätení sa jeho pôsobenie končí tam, kde sa začína hriech ordinára.

Formosus: Súd nad mŕtvym nezrušil jeho svätenia

Sv. Damiani potom spomína pápeža Formosa. Jeho stručná poznámka ukrýva jeden z najbrutálnejších príbehov cirkevných dejín. Formosus zomrel v roku 896. O niekoľko mesiacov jeho telo vykopali z hrobu, obliekli do pápežských rúch a posadili na trón pred synodu, ktorá ho mala súdiť. Za mŕtveho odpovedal diakon. Rozsudok zrušil jeho pápežské úkony a vyhlásil ním udelené svätenia za neplatné. Z jeho pravej ruky odsekli tri prsty používané pri konsekráciách a telo napokon hodili do rieky Tiber. Neskoršia synoda však tento rozsudok zrušila a Formosove svätenia vyhlásila za platné; pápež Ján IX. to následne potvrdil na synodách v Ríme a Ravenne.

Celý desivý priebeh „Synody mŕtvoly“ nerozpráva. Odpovedá však na námietku, že Formosus bol po zosadení znovu prijatý:

„Niečo iné je, keď je človek synodálnym rozsudkom navrátený k právam strateného stupňa, a niečo iné je prijať milosť Ducha Svätého tajomstvom svätenia, ktoré nemožno opakovať.“

Obnovenie práv nebolo novým svätením. Formosus nemusel druhýkrát dostať to, čo nestratil. Rozsudok môže človeka pripraviť o úrad, česť a právo slúžiť. Nemôže zmeniť minulosť a urobiť z platného svätenia „neudalosť“. Ani proces vedený so všetkými pápežskými insígniami nedáva človeku moc vymazať to, čo už vykonal Boh.

Exkomunikovaný nie je odsvätený

Práve pri Formosovi náš učiteľ vyslovuje azda najpresnejšiu vetu poslednej časti:

„V zosadenom zostáva sviatosť raz prijatého stupňa, hoci navonok stráca oprávnenie používať jeho dôstojnosť.“

Hneď pridáva analógiu. Aj človek exkomunikovaný pre zločin si ponecháva sviatosť znovuzrodenia, teda krst, hoci by sa nikdy nezmieril s Bohom. Exkomunikácia nie je sviatostná guma. Oddeľuje človeka od plného cirkevného spoločenstva a zakazuje mu vykonávať určité úkony, no nerobí z pokrsteného nepokrsteného ani z platne vysväteného nevysväteného. Podobne zosadenie či suspendovanie môže odňať výkon služby, nie samotné svätenie.

Svätec to neskôr zhŕňa ešte kratšie:

„Ak strácajú výkon služby, sviatosť svätenia predsa stratiť nemôžu.“

A kladie svojim oponentom jednoduchú otázku: Ak je svätokupec po svojom hriechu naozaj iba laikom, prečo ho cirkevné kánony prikazujú synodálne zosadiť? Laik sa predsa z kňazstva nezosadzuje. Samotný cirkevný trest predpokladá, že človek prijaté svätenie má, hoci ho nesmie vykonávať. Učiteľ Cirkvi sa opiera o ďalšieho svätého – svätého Hieronyma:

„Biskup, kňaz a diakon nie sú názvami zásluh, ale úradov.“

Osobná svätosť a sviatostný stupeň sa majú stretnúť, no nie sú totožné. Kňazstvo nie je odmena za bezúhonnosť, ktorá sa pri prvom ťažkom hriechu odoberie.

K čomu sv. Peter Damiani dospel pred sv. Tomášom Akvinským

Približne o dve storočia neskôr tento záver systematicky vysvetlí svätý Tomáš Akvinský náukou o nezmazateľnom sviatostnom charaktere. Charakter je podľa neho účasťou na Kristovom kňazstve. Keďže Kristovo kňazstvo je večné, znak vtlačený svätením nemožno z duše vymazať. Sv. Tomáš pritom nadväzuje na svätého Augustína a jeho obraz vojenského znaku, ktorý sa dezertérovi po návrate neudeľuje nanovo, ale rozpoznáva sa ako niečo, čo nestratil.

Akvinský následne cituje Augustínov ešte priamejší záver: krst aj posvätný stav sú sviatosti udeľované konsekráciou, a preto katolíci nesmú opakovať ani jednu z nich. Zosadený kňaz nestráca moc konsekrovať; stráca dovolenie používať ju. Biskup totiž pri svätení nekoná ako vlastník Božieho daru, ktorý by mohol neskôr vziať späť, ale ako Boží služobník. Sv. Peter Damiani ešte nepoužíva celú neskoršiu scholastickú terminológiu. V konkrétnom spore však dospel k tomu istému: hriech, heréza, exkomunikácia ani zosadenie nedokážu z platne vysväteného človeka urobiť človeka, ktorý nikdy vysvätený nebol.

Aj súčasný Katechizmus katolíckej Cirkvi učí, že posvätný stav udeľuje nezmazateľný duchovný charakter a nemožno ho opakovať ani udeľovať iba dočasne. Platne vysvätenému možno odňať povinnosti a zakázať vykonávať funkcie spojené so svätením, no v presnom zmysle sa nestáva znovu laikom.

Takmer všetky baziliky by zostali bez kňazov

V argumentácii pokračuje a ukazuje, že opačný názor by nezasiahol iba niekoľko vinníkov. Podľa jeho svedectva pápež Lev IX. na Rímskej synode najprv vyslovil zrušenie všetkých svätení pochádzajúcich od svätokupcov. Nasledoval však veľký odpor rímskych kňazov a viacerí biskupi upozornili, že:

„Takmer všetky baziliky by zostali bez kňazskej služby.“

Slávenie svätých omší by sa na mnohých miestach úplne zastavilo „na rozvrat kresťanského náboženstva a zúfalstvo všetkých veriacich“. Akty Rímskej synody z roku 1049 sa nezachovali, preto udalosť musíme podávať ako Damianovo svedectvo, nie ako úplný stenografický záznam. Nezávislý historický výskum však potvrdzuje, že práve Damianova pasáž patrí medzi hlavné pramene na rekonštrukciu tejto synodálnej diskusie.

Simónia bola natoľko rozšírená, že plošné zneplatnenie všetkých svätení by neodstránilo iba vinných biskupov. Pripravilo by rozsiahle oblasti o kňazov, Eucharistiu, rozhrešenie a ďalšie sviatosti. Po dlhom rokovaní sa podľa autora prijalo riešenie, ktoré už predtým určil pápež Klement II. Kto vedome prijal bezplatné svätenie od svätokupeckého biskupa, mal vykonať štyridsaťdňové pokánie a potom zostať v prijatom stupni. Lev IX. toto rozhodnutie potvrdil. Praktická núdza však nevytvorila platnosť sviatostí. Damiani nehovorí: Musíme predstierať, že svätenia platia, lebo nemáme dosť kňazov. Tvrdí, že platia preto, lebo v nich koná Kristus. Katastrofálne dôsledky opačného názoru iba odhaľujú, kam vedie teória, ktorá robí Kristovu starostlivosť o Cirkev závislou od nepretržitej bezúhonnosti každého článku ľudského reťazca.

Platnosť nie je amnestia

Niekto by mohol nadobudnúť dojem, že svätý svojou obranou sviatostí zľahčuje simóniu. Stačí však otvoriť posledné kapitoly knihy. Biskupov vyzýva:

„Nech železo zasiahne to, čo je v tele Cirkvi skazené, ale nech všetko zdravé zostane vo svojej sile.“

Vinné previnenia majú byť potrestané, no nedotknutosť neviny musí zostať zachovaná. Skazený strom nech je vydaný sekerám, ale rastliny, ktoré z neho boli presadené, nech ďalej zapustia korene vo vlastnej zeleni. To je katolícka prísnosť v jej pravom svetle. Nezametá hriech pod koberec, ale ani netrestá nevinného preto, že je jednoduchšie rúbať všetko bez rozlišovania. Aj preto musí existovať Cirkev, ktorá má dar neomylnosti a ktorú vedie Duch Svätý, inak by nebolo možné, aby sa mohla zachovať pravda Božieho zjavenia.

Svätý Peter Damiani tu opäť stojí na pleciach cirkevných otcov. Pripomína slová svätého Gregora Veľkého, že svätokupec je zovretý medzi dve nebezpečenstvá: ak opustí zverené stádo, hreší zanedbaním; ak zostane v zle získanom úrade, zostáva v osídlach svojho hriechu. Platnosť svätenia ho teda neoslobodzuje od viny. Naopak, robí jeho zodpovednosť ešte vážnejšou. Na zatvrdilých svätokupcov svätec obracia svoj spravodlivý hnev. Píše, že u nich sa:

„Požehnanie mení na kliatbu, charizma na herézu, sviatosti na svätokrádež, česť na potupu a povýšenie na záhubu.“

Budú sa podľa neho zodpovedať za toľko duší, koľkým sú predstavenými. Kupovanie cirkevných úradov (simónia) teda neruší sviatosť, ale ničí dôveryhodnosť jej služobníkov. Veriaci môže nadobudnúť dojem, že sväté veci sú iba kulisou mocenského obchodu. Neveriaci v tom vidí potvrdenie, že Cirkev nehlása evanjelium, ale predáva vplyv. Svätý Pavol píše: „Pre vás sa medzi pohanmi rúhajú Božiemu menu“ (Rim 2,24). Simónia preto nie je súkromným hriechom dvoch obchodníkov. Je verejným pohoršením a škvrnou na viditeľnej tvári Cirkvi. Práve preto musí nasledovať náprava, pokánie a primeraný cirkevný trest. Ani prípadná exkomunikácia však človeka „neodsvätí“. Pohoršenie je dôvodom na očistu a trest, nie dôkazom neplatnosti sviatosti.

Reformátor, ktorý zo seba neurobil Cirkev

Svätý Peter napísal rozsiahlu a miestami nemilosrdnú argumentáciu. Citoval Sv. Písmo, pápežov, cirkevných otcov, kánony a dejiny. Napriek tomu sa nevyhlásil za posledného sudcu nad Cirkvou. Svoje dielo poslal arcibiskupovi Henrichovi z Ravenny a požiadal ho, aby spolu s ďalšími biskupmi preskúmal, či súhlasí s katolíckou vierou a zdravou náukou. Ak sa v ňom nachádza napraviteľná chyba, nech ju opraví a potom knihu ukáže pápežovi. Ak by sa opraviť nedala, píše Damiani, nech ju skôr strávi oheň, než sa dostane na verejnosť.

Keď sa spor neskôr znovu otvoril za pápeža Mikuláša II., Damiani k dielu pripojil dodatok. Priznal, že svoje úvahy:

„Vyhradil definitívnemu rozsudku apoštolskej autority.“

Synodálne rozhodnutie ponechalo v ich stupňoch tých, ktorí už boli bezplatne vysvätení svätokupcami, no do budúcnosti takéto svätenia zakázalo. Damiani vysvetľuje dôvod: aby sa prísnosťou nezrútil celý cirkevný poriadok, ale ani zhovievavosťou nezískal simonický mor novú silu. A potom pridáva vetu, ktorú by si mal prečítať každý samozvaný záchranca Cirkvi:

„Nehájime tvrdošijne vlastné dôvody, ale pokorne poslúchame synodálne dekréty.“

Ak Apoštolská stolica neskôr ustanoví niečo presnejšie a spásonosnejšie, Damiani vopred vyznáva poslušnosť. Sektársky reformátor postaví vlastný úsudok nad Cirkev. Katolícky reformátor použije všetok rozum, odvahu a učenosť, ktoré dostal, ale napokon predloží svoj úsudok Cirkvi. Damiani nebol poslušný preto, že by nemal názor. Bol poslušný napriek tomu, že mal názor mimoriadne premyslený, podložený a vyslovený bez strachu.

Čo Boh udelil, človek nemôže vymazať

Celá argumentácia Liber Gratissimus sa tak uzatvára. Sviatosť nie je súkromným dielom kňaza, ale Kristovým konaním. Nehodný služobník nemôže poškvrniť Boží dar, no môže ním privolať väčšie odsúdenie na seba. Horlivosť bez rozlišovania môže zničiť istotu sviatostí a rozbiť Cirkev na sekty. A cirkevný trest môže vinníka pripraviť o úrad i právo slúžiť, nikdy však neurobí z platne prijatého svätenia „neudalosť“.

Katolícka odpoveď teda nie je ani mäkkosť, ktorá prestane trestať zlo, ani radikalizmus, ktorý spolu s chorobou rozseká celé telo. Je to rozlišovanie: vinného potrestať, nevinného nezaťažiť cudzou vinou a to, čo platne vykonal Boh, neopakovať ani nerušiť ľudským rozsudkom.

Liber Gratissimus nerieši iba dávny spor o stredovekých svätokupcov. Pomáha rozlišovať aj dnes, keď nás pohoršujú hriechy duchovných, keď niekto spochybňuje platnosť sviatostí alebo keď vyhlasuje celú Cirkev za odpadnutú a v mene čistoty zakladá ďalšiu „pravú cirkev“. Jeho slovenské tlačené vydanie by preto nebolo iba knihou pre zopár vyvolených teológov. Mohlo by byť veľmi konkrétnou pomôckou pre ľudí, ktorí sa potrebujú zorientovať v súčasnom cirkevnom zmätku bez toho, aby popreli zlo alebo stratili vieru v Kristovu Cirkev. Dielo, ktoré po takmer tisícročí dokáže chrániť pred rezignáciou aj sektárskym radikalizmom, by si slovenskú knižnú podobu nepochybne zaslúžilo.

Titulný obrázok – Sv. Peter Damiani, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)