Sv. Bartolomej, apoštol

24. augusta 2025   Svätec týždňa

Sv. apoštol Bartolomej pochádzal z Kány Galilejskej vo Svätej zemi a živil sa rybárstvom. Bol verným priateľom sv. apoštola Filipa. Obaja boli nábožní a spravodliví, a túžili po prísť majúcom Spasiteľovi. Jeho otec sa volal Tolomej, preto sa nazýva synom Tolomejovým, v sýrskom jazyku Bartolomej; hebrejsky sa volá i Natanael, to jest «Boží dar».

Keď sv. Filip počul učenie Ježiša Krista a videl zázraky, ktoré On konal, išiel naradovaný k svojmu priateľovi a zvolal radostne: «Našli sme Toho, o ktorom písal Mojžiš v zákone a proroci, Ježiša z Nazaretu! Galilea mala zlú povesť u Židov. Obyvatelia tejto krajinky sa často stýkali s pohanmi susednej Sýrie a Fenície a osvojili si mnohé ich zvyky a obyčaje. Preto židovskí zákonníci a farizeji upodozrievali Galilejčanov. Mestečko Nazaret, v ktorom sa narodila Panna Mária, Matka Spasiteľova a v ktorom i On sám dlhší čas prebýval, ležalo v tejto krajinke a bolo upodozrievané. Preto sa podivným zdalo Natanaelovi, žeby mal Židom zasľúbený Spasiteľ pochádzať z Nazareta. Začudovane sa pýtal svojho priateľa Filipa: «Či môže z Nazareta byť niečo dobré?» Tento náruživý židovský úsudok o Nazarete sa veľmi bôľne dotkol čestného Filipa, ktorého srdce nebeskou radosťou plápolalo od šťastia, že našiel dávno zasľúbeného Mesiáša; a nevyvracal bludný židovský predsudok, ani nevykladal zoširoka, ako sa dá židovské očakávanie prirovnať k Ježišovmu rodisku, ale len riekol:

«Poď a viď!» A horlivý Filip vracal sa naspäť k Spasiteľovi tak rýchlo, že ho Natanael sotva dokázal nasledovať. Keď sa priatelia priblížili k Pánu Kristovi, riekol Pán o Natanaelovi: «Hľa, opravdivý izraelský, v ktorom niet podvodu!» Natanael sa začudoval, lebo Ježiš ho videl prvý raz. I pýtal sa Spasiteľa: «Odkiaľ ma poznáš?» Ježiš odpovedal: «Skôr než ťa zavolal Filip, keď si bol pod figovým stromom, som ťa videl.» Týmito slovami poukázal Kristus Pán, že Mu je známe, o čom Natanael pod figou rozjímal. Sv. Písmo síce mlčí o tom, ale sv. Otcovia, ktorí vykladali zmysel Svätého Písma, hovoria, že Natanael pod figovým stromom čítal proroctvá o zasľúbenom Vykupiteľovi a modlil sa skrúšene k Bohu, aby Ho čím skôr na zem zoslal. Keď sa teda Natanael tými slovami presvedčil, že Ježiš je vševedúci, zvolal: «Majstre, Ty si Syn Boží, Ty si kráľ izraelský!» A Pán Kristus pochválil jeho úprimné a pevné presvedčenie a vyznanie, keď riekol: «Že som ti riekol: Videl som ťa pod figovým stromom, veríš: uzrieš ešte väčšie veci!» A obrátil sa ku všetkým učeníkom a zvýšeným hlasom zvolal: «Zaiste hovorím vám: uzriete Nebo otvorené a anjelov Božích zostupujúcich na Syna človeka.»

Od toho času sa pridŕžal Natanael, ako ho menuje sv. evanjelista a apoštol Ján, avšak iní evanjelisti podľa jeho otca Bartolomej, Ježiša Krista ako verný apoštol a nasledoval Ho všade s inými apoštolmi a počúval Jeho božské učenie. Bol svedkom Jeho zázrakov, umučenia a smrti, Jeho slávneho vzkriesenia a Nanebovstúpenia. Keď Duch Svätý v deň Turíc zostúpil na apoštolov, prijal i on dary Ducha Svätého a začal hneď ohlasovať Židom ukrižovaného Spasiteľa. Dvanásť rokov sa zdržiaval vo Svätej zemi a s ďalšími apoštolmi šíril kráľovstvo Božie medzi Židmi. A keď boli apoštolovia pochytaní a bičovaní preto, že viac Boha počúvali než ľudí, bol i Bartolomej medzi nimi a tešil sa veľmi z toho, že boli hodnými učinení, keď trpeli pohanenie a muky pre meno Ježiša Krista. Sv. apoštolovia videli, že tvrdohlaví Židia nechcú prijať sv. Evanjelium, a rozišli sa k pohanským národom do celého sveta.

Svätý apoštol Bartolomej išiel k najsurovším pohanom do východných krajín. Precestoval podľa cirkevného dejepisca Eusébia Perziu, Arábiu, prišiel do kraja Nabatheja, potom do Sáby. Zaniesol odpis sv. Evanjelia, ktoré napísal sv. Matúš, až do Indie. Keď sv. Pantenus prišiel na konci 2. storočia do Indie, aby tam sv. Evanjelium ohlasoval, našiel tam stopy kresťanstva a obyvatelia mu ukázali odpis evanjelia sv. Matúša v hebrejskej reči a hovorili, že ho sv. apoštol Bartolomej ich praotcom doniesol, keď im kresťanskú vieru ohlasoval. A kamkoľvek prišiel sv. Bartolomej, zvestoval slovo spásy a jeho slová boli, ako píše sv. Ján Zlatoustý, také požehnané, že sa pohania sami tomu čudovali, aká zmena sa tak rýchlo udiala v zmýšľaní a mravoch medzi novými vyznávačmi viery Kristovej, a zvelebovali ich čistotu, striedmosť, pokoru, lásku k blížnym a ďalšie kresťanské cnosti.

Po Indii sa vybral sv. apoštol Bartolomej k národom, ktoré bývali na severozápade Ázie. V meste Hierapolis vo Frýgii sa stretol so sv. apoštolom Filipom, ktorý tam prišiel zo Skýtie. A ohlasoval tu nejaký čas so svojím priateľom sv. Evanjelium.

A keď sv. Filip bol pohanmi umučený, oslobodili kresťania sv. Bartolomeja zo žalára a on sa vydal do Lykaonie a Malej Arménie, kde ohlasoval vieru s veľkým prospechom pre ľud, chrámy vystaval a biskupov ustanovil. Keď tu upevnil sv. Cirkev, vydal sa do Veľkej Arménie, kde obyvatelia boli ešte stále v ohavnej modloslužbe. Tu tiež pôsobil požehnane. Potom prišiel do kraja Albána, do dnešnej zakaukazskej krajinky pri Kaspickom mori (Azerbajdžan), kde dokončil svoje apoštolské cesty.

V tej zemi panoval kráľ Polymius, ktorý mal dcéru; tá bola veľmi chorá a pre jej divoké výbuchy reťazami zviazaná a väznená. Sv. apoštol Bartolomej počul o tomto kráľovom nešťastí a využil túto príležitosť, aby jeho dcéru uzdraviť a Kristovu vieru zdarne ohlasovať mohol. Išiel ku kráľovi a sľúbil mu, že jeho dcéru uzdraví, ak v Ježiša Krista uverí a dá sa i s celým domom pokrstiť. Kráľ s radosťou privolil, že sa stane kresťanom, ak ten zázrak uvidí. Rozkázal priviesť nešťastnú dcéru a sv. Bartolomej sa modlil skrúšene a prežehnal chorú znamením sv. kríža. Polymiova dcéra sa okamžite uzdravila.

Tento zázrak vyvolal u kráľovského dvora a všetkých obyvateľov veľké začudovanie. Natešený kráľ sa chcel odmeniť sv. Bartolomejovi striebrom, zlatom a drahými kameňmi. Horlivý apoštol však riekol: «Nie zlato a striebro ma privábili do tvojej krajiny, ale horlivosť pre spasenie duší. Nežiadam od teba poklady, ale to, aby si sa stal hodným večných pokladov, keď sa zriekneš opovrhnutiahodnej pohanskej povery, a keď sa budeš klaňať pravému Bohu, ktorý je pôvodcom nášho života a najvyšším pánom všetkých vecí.»

Aby presvedčil kráľa Polymia, navrhol mu sv. Bartolomej, aby išiel s ním do pohanského chrámu. Keď doň vkročili, modlil sa sv. apoštol skrúšene k Bohu a pohanský žrec – kňaz, ktorý z modly k zaslepenému ľudu hovorieval, volal mocným hlasom, že je len jeden pravý Boh, ktorého sv. Bartolomej vyznáva a že modla je mŕtva a ničomná. Keď to kráľ počul, dal modly rozbiť a uveril aj s celým svojím dvorom a s obyvateľmi dvanástich miest v Ježiša Krista a prijal sv. krst.

Pohanskí žreci v tej krajine sa báli o svoju živnosť a vynaložili všetko svoje úsilie, aby sv. Bartolomeja zničili. Podarilo sa im poštvať kráľovho brata proti sv. apoštolovi. Kráľov brat dal sv. Bartolomeja v meste Albanopolis (Derbend) chytiť, a pýtal sa ho: «Či si ty ten, ktorý si zviedol môjho brata a porúcal štátnych bohov?» Sv. Bartolomej odpovedal zarytému pohanovi: «Niet iného Boha, okrem najvyššieho Stvoriteľa všetkých národov a vecí, ktorý v Nebi so svojím jednorodeným Synom, Ježišom Kristom kraľuje. Všetky modly, ktorým sa klaniate, sú diablami posadnuté, i nepatrí im božská úcta. A preto som nezničil žiadnu bohoslužbu, ale len starú pohanskú poveru a klaňanie sa diablovi. Ja som kráľa Polymia nezviedol, ale napravil som ho na cestu večného života, mimo ktorej niet spasenia.»

Kráľov brat Astyages rozkázal pohanom, aby sv. Bartolomeja čo najukrutnejšie mučili. Krutí pohanskí žreci stiahli mu zaživa kožu z tela. Sv. Bartolomej vyzeral, že necíti hrozné bolesti. Milosť Božia ho natoľko posilňovala, že počas mučenia sv. Evanjelium prítomným pohanom ohlasoval a živého Boha zveleboval. Ukrutný kráľov brat dal umučeného sv. apoštola na kríž dolu hlavou pribiť. To stalo sa v meste Albanopolis roku 71 po Kr. Nábožní kresťania potom počestne pochovali jeho telo.

Roku 508 preniesol cisár Anastasius pozostatky sv. apoštola Bartolomeja do mesta Dury v Mezopotámii, kde neskôr cisár Justín dal k ich úcte veľkolepý chrám. Keď pri konci 6. storočia Peržania vtrhli do Mezopotámie vtrhli a mesto Dury obľahli a dobyli, boli ostatky sv. Bartolomeja prenesené na ostrov Lipari pri Sicílii. Roku 839 obsadili divokí Saracéni ostrov Lipari a pozabíjali biskupa, kňazov a mníchov kláštora, v ktorom boli prechovávané ostatky sv. Bartolomeja. Divosi rozváľali kláštor a pohádzali kosti pod chrámom pochovaných a medzi nimi i ostatky sv. Bartolomeja do mora. Za panovania cisára Teofila počul kráľ Beneventa v Kampánii o zázrakoch, ktoré sa na príhovor sv. Bartolomeja stali. Povolal preto lodníkov z mesta Amalfi a sľúbil im veľkú odmenu, ak mu nájdu a donesú ostatky sv. Bartolomeja. Lodníci by nedokázali vyplniť kráľovu žiadosť, keby im dobrotivý Boh nebol mimoriadnym spôsobom pomáhal. Nábožnému mníchovi menom Teodor zjavil sa v snoch sv. apoštol Bartolomej a oznámil mu, aby išiel nocou na morský breh na ostrove Lipari a aby pobral tie kosti spomedzi tam rozhádzaných, ktoré budú svietiť. Mních skutočne našiel ostatky svätého na morskom brehu a zaniesol ich do Beneventa, kde boli potom slávnostne uložené v hlavnom chráme. Cisár Otto II. ich dal roku 983 preniesť do Ríma, a uložiť do porfýrového hrobu, nachádzajúceho sa pod hlavným oltárom chýrneho chrámu sv. Bartolomeja na ostrove rieky Tiber.

Sv. apoštol Bartolomej sa vyobrazuje s nožom v ruke, ktorým mu bola stiahnutá koža z tela.

Poučenie

Sv. Pavol hovorí (porov. 1Kor 12; 27, 31): «Vy ste telo Kristovo a údy z údov. A niektorých postavil Boh v Cirkvi za apoštolov, druhých za prorokov, tretích za učiteľov. Snažte sa dôjsť darov lepších a ešte vyššiu cestu vám ukážem.» Skrze vieru stal sa sv. Bartolomej údom Kristovým; ale len skrze lásku bol oživený, že cítil, ako stal sa údom živého tela, ktorého hlavou je Kristus, láska však dušou. Podľa tejto lásky poznávajú sa pravé údy živého, nadpozemského tela – sv. Cirkvi. A sv. Bartolomej bol taký šťastný, že bol vyvoleným nielen za živý úd sv. Cirkvi, ale i za jej apoštola.

Vševedúci Boh poznal jeho vieru a lásku, jeho schopnosti a horlivosť v službe Božej, i určil mu stav najvyšší vo Svojej sv. Cirkvi – vyvolil si ho za apoštola, to jest za Svojho vyslanca. A sv. Bartolomej bol horlivým apoštolom, podstúpil za sv. vieru najbolestnejšiu mučenícku smrť zo všetkých dvanástich apoštolov. Predtým jednoduchý rybár, posilnený a osvietený milosťou Božou hlásal sv. Evanjelium zatvrdeným Židom, ktorí vlastnou rukou ukrižovali Spasiteľa: a mnohí z nich uznali a prijali Ho za svojho Mesiáša. Sv. Bartolomej ohlasoval sv. Evanjelium hlboko padlým pohanom, ktorí sa chvastali svojimi hlbokoučenými mudrcmi. Zdalo sa, že sa skôr svetlo s temnotou spojí a voda s ohňom, než by pyšní a skazení pohania prijali Kristovo Evanjelium. A predsa sa rúcali pohanské chrámy pred pravdou Kristovou, ktorú horlivý apoštol ohlasoval! A sv. Cirkev sa šírila uprostred neustálych útlakov a prelievania krvi, až napokon unavení mučitelia vstúpili do lona sv. Cirkvi. Tak pomáhala milosť, ktorú Boh udelil Svojim vyslancom.

Sv. Bartolomej bol teda verným vyslancom Božím; opustil všetko, aby svojho nebeského Majstra nasledoval, Jeho sv. Evanjelium ohlasoval, Jeho slávu šíril; obetoval ako verný apoštol i svoj vlastný život. Kresťan, i ty si údom živého tela, ktorého hlavou je Pán Kristus; i ty si vyvolený vyslanec Boží, aby si podľa svojho stavu slávu Ježiša Krista šíril, a spáse duší napomáhal. Čo si vykonal pre česť Božiu a spasenie duši?

Boh žiada i od teba, aby si ako Jeho verný vyslanec na tom pracoval! Modlievaj sa každodenne k Bohu, ako sv. Bartolomej, aby si bol vstave svätú vôľu večného Boha plniť. Či si opravdivým apoštolským robotníkom? Sv. Bernard sa pýta: «Kde je duch apoštolov, kde pokora, kde práca, kde horlivosť prvých kresťanov?»

Modlitba

Všemohúci večný Bože, ktorý si dnešný deň svätou a ctihodnou slávnosťou sv. apoštola Bartolomeja nám potešiteľný učiniť ráčil: popraj, prosíme, Svojej Cirkvi, aby milovala, čo on veril, a ohlasovala, čo on učil. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.

PDF (formát pre tlač)