V diecéze Mainz biskup ustanovil Ženskú komisiu. Tá dozerá na rodovú rovnosť, inkluzívny jazyk a chce vysviacku žien: „Nestretli sme sa so žiadnym odporom“
14. augusta 2026
Cirkev
Je fascinujúce sledovať ako Revolúcia generuje neustále tie isté štruktúry a postupy, rozmnožuje byrokraciu a aktivizuje stále väčšie množstvo ľudí, ktorí v podstate neprinášajú napriek svojmu pocitu vlastnej originálnosti nič nové, len nekonečnú recykláciu tých istých fráz a banalít. Už táto neschopnosť vymaniť sa z uzavretého kruhu, upadanie do stále tých istých revolučných stereotypov, by mohla aktérov (veľkých aj drobných) Revolúcie upozorniť na nemennosť ľudskej povahy a jej zaťaženie dedičným hriechom, avšak sila zaslepenosti a fascinácia „novosťou“ toho čo reprezentujú ich neomylne vedie späť k opakovaniu revolučných smiešností.

zdroj: Picryl
Rozhovor s dvoma členkami Ženskej komisie v diecéze Mainz nesie všetky tieto znaky revolučno-komisárskeho nadšenia, evokuje atmosféru občianskych výborov, množiacich sa ako hraboše poľné v úrodných rokoch, atmosféru neustáleho schôdzovania a zasadania, hlasovania a zvolávania, skrátka toho neustáleho občiansko-byrokratického nepokojného hemlesenia, v ktorom sa každú minútu ide zachraňovať vesmír, ako to mohli pozorovať udivení svedkovia už počas Francúzskej revolúcie.
Už na začiatku sa dozvedáme v duchu revolučnej hyperbolizácie, že táto Ženská komisia je jedinečná:
„V diecéze Mainz už päť rokov existuje Ženská komisia – orgán v tejto forme jedinečný medzi nemeckými diecézami.“
Príčinou ustanovenia tejto mimoriadne originálnej komisie, sa stala potreba diecézy získať odpoveď na zrejme mimoriadne dôležitú otázku pre spásu duší vo vyľudňujúcej sa nemeckej cirkvi „ako možno podporovať a implementovať účasť žien a rodovú rovnosť na všetkých úrovniach v diecéze Mainz“.
Portál Katholisch.de pripomína, že jedným z cieľov komisie je presadzovanie rodovej rovnosti a pýta sa dvoch súdružiek komisárok – Christiny Feiferovej a Anne-Kathrin Lamkeovej – či sa im darí. Súdružky neskrývajú revolučné nadšenie:
„Áno, samozrejme! Urobili sme veľké kroky a aj mnoho malých. Podľa mňa je kľúčový tento kultúrny posun, ktorý nastal od nášho vzniku: rodová rovnosť je teraz v diecéze zavedenou témou. Môžeme sa zúčastňovať na činnosti mnohých výborov a prispievať svojím pohľadom. Už len táto prítomnosť mení mentalitu. Týmto spôsobom sme si stanovili mnoho dôležitých priorít v širokej škále tém, ako je napríklad pastorácia žien, liturgia, zviditeľňovanie žien a funkcia úradníka pre rovnosť.“
„Biskup Kohlgraf hneď od začiatku zdôraznil, že si môžeme slobodne vybrať vlastné témy a priority. To bola vítaná sloboda. A možnosť zúčastňovať sa na všetkých výboroch bola tiež pozitívnou skúsenosťou. Nestretli sme sa so žiadnym odporom. Napríklad sme mali veľmi intenzívnu a úprimnú výmenu názorov s biskupom a ďalšími ženami na tému ženských povolaní.“

zdroj: Picryl
Aby zrejme nevzbudili dojem, že organizácií, výborov, komisárov, úradníkov, poverencov, kontrolných orgánov, delegátov a zasadnutí je málo, pripomína komisárka Lemkeová, že Ženská komisia sa v diecéze zmaterializovala ako výron dvoch ďalších ženských organizácií: Katolíckeho ženského spoločenstva v Nemecku (KFD) a Katolíckej nemeckej federácie žien (KDFB), ktoré ho na diecéznej úrovni iniciovali.
Ako správnej revolučnej komisii ani tej ženskej neunikne ani myška. Presnoria všetky zákutia a odhalia prežitky. Jedným z obzvlášť dôležitých bojísk o nového cirkevného človeka je pole jazyka, ktorý, ako vedel už Jacques Derrida, má sklony sa automaticky sám od seba fašizovať, pokiaľ je ponechaný bez pokrokového dozoru. Preto sa súdružky komisárky zamerali v prvom rade práve na naň:
„Vezmime si napríklad otázku jazyka. Vypracovali sme odporúčací list, v ktorom sa zasadzujeme za rodovo inkluzívny jazyk. To dokazuje, že táto otázka je v našej diecéze uznaná a berie sa vážne. V tomto smere sme v Mainzi dosiahli významný pokrok. Viditeľnosť a účasť žien na cirkevných aktivitách neustále rastie.“
To všetko za aktívnej a výdatnej účasti otca biskupa Petra Kohlgrafa:
„Podľa môjho názoru je dôvera biskupa jedným z najdôležitejších úspechov našej práce. Táto dobrá spolupráca nie je niečo, čo by sme mali brať ako samozrejmosť. Samozrejme, existujú aj limity toho, čo je možné. Tie sú po prvé finančného charakteru. Po druhé, nemôžeme uskutočniť zmeny, ktoré presahujú hranice diecézy alebo ktoré sa nedajú vyriešiť v rámci diecézy.“
Ako pri väčšine revolúcií aj tu si aktéri/aktérky ťažkajú (neskôr sa rozčuľujú) ako to, že ľud neprijíma ich osvietenú snahu s nadšením a neangažuje sa:
„Pokiaľ ide o prilákanie mladých žien k našej práci, zatiaľ nie sme takí úspešní, ako by som chcela. Okrem toho si to vyžaduje veľa odvahy od všetkých zúčastnených, aby prelomili nové cesty, a na tom neustále pracujeme.“

zdroj: Picryl
Skrátka revolúcia nenapreduje tak rýchlo, ako by si komisia želala a navyše – ešte sále je tu tabu:
„Či už si vymieňame názory s biskupom alebo sa rozprávame medzi sebou, v miestnosti je vždy biely slon, ktorý sa volá ženská kňazská vysviacka.“
Ale revolučné nadšenie neupadá, práve naopak. Vyzerá to doslova na posadnutosť zmenami:
„Fascinujú ma procesy zmien, ktoré v súčasnosti prebiehajú v diecéze. Vidím tu veľkú príležitosť, napriek všetkým smútkom a sklamaniam, aktívne formovať túto zmenu. Vo svojej práci učiteľky náboženstva a školskej kaplánky na vlastnej koži zažívam, že Cirkev potrebuje úplné prehodnotenie a že staré formy už nie sú účinné. Neustále ma povzbudzuje a cítim sa požehnaná, keď vidím, akú silu má, keď sa ženy aktívne podieľajú na týchto zmenách.
A možno ak by založili ešte niekoľko ďalších komisií, výborov a podvýborov, tak by sa pocit požehnanosti možno ešte znásobil. Hlavne sa nezastaviť, nespomaliť, nezaspať na vavrínoch, nedať sa ukolísať prvými úspechmi, nepadnúť na prvej prekážke, nehádzať flintu do žita, nesťahovať nohavice, keď brod je ešte ďaleko, neprepriahať uprostred brodu, neplakať nad rozliatym mliekom…
Branislav Michalka
Zdroj: Katholisch.de, sprievodný obrazový materiál, zdroj – Picryl

