Synodalita je znakom toho, ako málo samotná Cirkev pochopila II. vatikánsky koncil. Naozaj?

Jozef Duháček
24. augusta 2026   Cirkev   Komentár

Martin Grichting je švajčiarsky rímskokatolícky kňaz, cirkevný právnik (kánonista) a publicista, narodený 22. júla 1967 v Zürichu. Pôsobil v Diecéze Chur vo Švajčiarsku a bol jej generálnym vikárom, teda jedným z najvyšších predstaviteľov diecéznej správy. Grichting nie je a ani sa nedá označiť za tradicionalistu. O to zaujímavejší je jeho postreh o synodálnom procese, ktorý prebieha v Cirkvi. Grichtingov text vyšiel na stránke infovaticana.com.

V úvode Grichting prichádza s tvrdením, že II. vatikánsky koncil nevytvoril novú Cirkev, ale zamýšľal aplikovať novú spoločenskú formu Cirkvi, ktorá by bola opäť v súlade s požiadavkami doby. Podľa Grichtinga bola rozhodujúcou politickou inováciou od Tridentského koncilu (1545 – 1563) skutočnosť, že sa zmenila povaha štátu. Z absolutistického štátu, prostredníctvom ktorého kráľ a šľachta ovládali spoločnosť, vznikol v dôsledku osvietenstva a demokratizácie sekulárny právny štát. Ten sa podľa Grichtinga vyznačuje tým, že sa už nesnaží ovládnuť celú spoločnosť v každom aspekte jej života. Štát sám seba už nepovažuje za dokonalú spoločnosť, „Societas perfecta“.

Z toho vznikla široká sféra nazývaná „občianska spoločnosť“. Moderný štát sa zmenšil v jej prospech. Z právneho hľadiska je síce naďalej rámcom a sociálnou záchrannou sieťou. Prostredníctvom súdnictva pôsobí ako arbiter medzi politickými aktérmi a občianskou spoločnosťou. Tým, že takto obmedzil, vytvára priestor pre jednotlivcov a ich združenia. Tí sú povzbudzovaní, aby svojím vlastným aktívnym konaním formovali sféru občianskej spoločnosti. Táto sféra zahŕňa hospodárstvo, médiá, kultúrny sektor, časť vzdelávacieho sektoru, lobistické a záujmové skupiny, zábavný priemysel, priemysel voľného času a aj šport. Je to tiež svet federácií, združení a nadácií, ktoré sú rôzneho druhu a sledujú rozličné ciele.

Grichting je presvedčený, že keď starý štát týmto spôsobom urobil hranicu medzi formálnou štátnou mocou a občianskou spoločnosťou, vyžiadalo si to reakciu zo strany Cirkvi. Hovorí, že konciloví otcovia dospeli k záveru, že Cirkev by mala vo vzťahu k svetu urobiť to isté. To neznamená zrušiť jej hierarchicko-sviatostný poriadok, ktorý je neodňateľný. Znamená to však nájsť novú spoločenskú formu, ktorá môže byť v novej ére opäť apoštolsky účinná. Súčasný svet a občiansku spoločnosť, možno považovať za dobrú vec alebo aj nie. Cirkev si však s ním musí vytvoriť primeraný vzťah. Grichting zdôrazňuje, že to nesmie znamenať spochybňovanie obsahu kresťanskej viery.

Prijatie oddelenia v štátnej sfére znamená, že:

1. hierarchia stále zostáva hlavným partnerom štátnej moci;
2. v modernom právnom štáte sa aj laici prostredníctvom volieb a hlasovania stávajú politickými aktérmi;
3. laici sú sprítomnením kresťanstva v občianskej spoločnosti.

Grichting vidí paralelu – tak ako občianska spoločnosť nie je spojená so štátom, tak ani laici v občianskej spoločnosti nekonajú ako oficiálni predstavitelia Cirkvi. Skôr konajú vo vlastnom mene ako občania, ktorí sú zároveň kresťanmi. Toto je podľa Grichtinga vzťah Cirkvi k „svetu“, obnovený posledným koncilom.

Po povinnom okiadzaní „múdrosti a predvídavosti“ koncilových otcov, ktorá patrí do repertoára kňazov Grichtingovej generácie, kanonik hovorí, že nový postoj Cirkvi voči pozemským skutočnostiam je opísaný v Lumen gentium (kapitola IV, č. 30–38). Laikom koncil odovzdal spiritualitu, ktorá im umožňuje byť svedkami Ježiša Krista vo svete, ktorý je teraz charakterizovaný silnou prítomnosťou občianskej spoločnosti.

Tento teologický pokrok uložil nadmerné bremeno tak hierarchii, ako aj laikom, hovorí Grichting. V čom spočíva?

Spočíva v tom, že to správne pochopenie a uskutočnenie II. vatikánského koncilu (ktoré sa ani za 60 rokov nepodarilo) znamená, že všetko podstatné pre kresťanské svedectvo a pôsobenie Cirkvi v sekulárnej sfére už nie je možné vykonávať v rámci štruktúry Cirkvi a prostredníctvom jej oficiálnych inštitúcií.

Znamená to, že odteraz to musia v občianskej spoločnosti robiť predovšetkým laici, jednotlivo alebo združenia podobne zmýšľajúcich ľudí. Keďže moderný štát má demokratickú ústavu, laici sú tiež povolaní vydávať svedectvo v tejto sfére, čo tam nevyhnutne nemôžu robiť prostredníctvom cirkevnej hierarchie, ale iba ako jednotlivci. Pre oba aspekty – tak pre ich politické svedectvo, ako aj pre svedectvo v občianskej spoločnosti – však laici potrebujú pastoračnú starostlivosť, kresťanskú formáciu a nebojácne svedectvo viery zo strany hierarchie. Tieto tri veci však dnes v Cirkvi masívne absentujú.

Synodálny proces je podľa Grichtinga dôkazom, že ani svet, v ktorom dnes žijeme, ani posledný koncil nie sú pochopené. Synodalita je v protiklade ku svetu i koncilu. Vyzýva laikov, aby sa začlenili do oficiálnej štruktúry Cirkvi s cieľom hľadať tam spolu s cirkevným vedením a pod jeho autoritou oficiálne odpovede na početné otázky, ktoré kladie rozmanitá sekulárna realita. Výsledky týchto synodálnych diskusií sa potom musia preniesť do politiky a občianskej spoločnosti vo forme dokumentov, uznesení a činností nesúcich pečať cirkevnej hierarchie. Takže Grichting hovorí, že synodalita, ktorá mala byť podľa argentínskeho pápeža a jeho stúpencov liekom na klerikalizmus je len inou, rafinovanou formou tejto škaredej klerikálnej hydry. Že laici boli vlákaní do klerikálnej pasce pomocou synodality, ktorá im naznačuje, že pokiaľ ide o cirkevné a apoštolské pôsobenie v sekulárnej realite, záleží iba (alebo predovšetkým) na inštitucionálnej Cirkvi. Preto čakajú, kým im synodálne zhromaždenie povie, čo majú robiť.

Takže súčasné vedenie Cirkvi, ktoré podľa Grichtinga nedokáže odovzdať laikom na tento účel primeranú spiritualitu, ale vťahuje ich do činnosti hierarchie a robí z nich akýsi paraklérus.

Odtiaľ majú, údajne, spolupracovať na poslaní Cirkvi. Laici sú v takzvaných synodálnych orgánoch bez rozdielu zmiešaní s nástupcami apoštolov, tak ako sa to kedysi stalo na Synode biskupov. Tým sa opäť ignoruje II. vatikánsky koncil. Veď ešte aj v Lumen gentium stojí, že medzi hierarchickým kňazstvom a všeobecným kňazstvom existuje podstatný rozdiel.

Týmto spôsobom sa laikom zastiera povaha a charakter ich misie: sprítomňovať Ježiša Krista – proroka, kňaza a kráľa – uprostred roztrieštenej a mätúcej reality občianskej spoločnosti.

Vatikánski synodálni aktivisti sa už roky snažia zrovnať duchovenstvo a laikov aj v partikulárnych cirkvách. Grichting odkazuje na „Poznámky na použitie biskupmi a synodálnymi tímami“, ktoré Apoštolský stolec zverejnil koncom júla 2026. Robí sa to s čoraz väčším zúfalstvom a neujíma sa to, pretože to veriacim nepomáha žiť ich kresťanstvo v dnešnom svete.

So synodálnym procesom sa dnes opäť odovzdáva posolstvo, ktoré vo svojej dobe správne obhajoval Robert Bellarmín (1542 – 1621): Cirkev je taká viditeľná ako Benátska republika. Keď reformátori popierali viditeľnosť Cirkvi ako inštitúcie, katolícka strana túto viditeľnosť musela zdôrazniť. Grichting hovorí, že to viedlo k tomu, že cirkevný život sa začal považovať za niečo, čo sa rozvíja predovšetkým v rámci cirkevných inštitúcií. Z toho vznikla dôležitá a rozhodujúca úloha farnosti s jej združeniami, bratstvami a ďalšími pripojenými orgánmi. Na vyšších úrovniach vznikali katolícke nátlakové skupiny a dokonca politické strany. Tieto inštitúcie, riadené alebo prinajmenšom vedené cirkevnými autoritami, mali zaistiť vplyv Cirkvi na svet a v tej dobe to bez debaty prinieslo dobré výsledky. Keď však prišiel rozchod medzi štátnou mocou a občianskou spoločnosťou, vznikol nový svet, ktorý bol čoraz menej schopný vtlačiť týmto skutočnostiam kresťanskú pečať.

Preto je synodalita opakovaním toho, čo sa stalo anachronizmom. Preto sú súčasní synodalisti, ktorí často s pohŕdaním hľadia na tých, ktorí vyhľadávajú tridentskú liturgiu, sami (v problematickom zmysle) tridentskí. Od liturgických tridentistov sa však líšia v jednom bode: neuvedomujú si, že sami zostávajú tridentskí (ekleziologicky a politicky), hovorí Grichting.

Cirkev, ako duchovná „Societas perfecta“, totiž už nie je jednoducho postavená proti štátu, všemocnej štátnej „Societas perfecta“. Hoci stále čelí štátnej moci, teraz žije predovšetkým (najmä prostredníctvom laikov) uprostred reality občianskej spoločnosti. Už jej nemôže jednoducho čeliť zvonka prostredníctvom cirkevnej hierarchie alebo para-cirkevných orgánov. Sekulárny svet musí byť kresťanským duchom prostredníctvom laikov preniknutý „zvnútra“ (Lumen gentium 31).

Grichting hovorí, že otcovia II. vatikánskeho koncilu pochopili zásadnú zmenu, ktorá sa v pozemských skutočnostiach odohrala od novoveku. Modernitu pochopili lepšie než dnešní synodalisti, ktorí sa považujú za moderných. Tí totiž zostávajú mentálne ukotvení v kategóriách minulosti. Uplatňovaním anachronických receptov synodalisti zatemňujú hierarchickú a sviatostnú povahu Cirkvi a vnášajú do nej kompetenčné konflikty medzi duchovenstvom a laikmi.

Bolo by naivné zamieňať hluk spôsobovaný synodalistami za ozvenu evanjelia v politickej, občianskej a spoločenskej sfére, uzatvára svoj komentár kanonik Martin Grichting. Čo na to povedať? Zdá sa, že úskočný a podvodný charakter synodality začínajú chápať i ľudia mimo tradicionalistických kruhov. No nemožno súhlasiť s Grichtingovým nadšením pre Lumen gentium, pretože semená synodality boli zasiate už týmto nešťastným dokumentom a Grichting ich nechce vidieť, aby sa mu nezrútila jeho starostlivo vybudovaná predstava dobrého, ale nepochopeného koncilu. No jeho postreh, že synodalita je obludná forma klerikalizmu je dobrý.

Výstižne to zhrnul o. John Zhulsdorf:

Synodálny proces je cirkevná forma niekdajších sovietov. Kedysi sa hovorilo: Všetku moc sovietom (synodám)! Soviety (synody) sú miesto, kde proletariát (laici) hlasuje a rozhoduje a vykonáva svoju diktatúru.

V Sovietskom zväze to znamenalo nekonečné mlátenie prázdnej slamy o politbyrom vopred určených výsledkoch. A teraz to znamená to isté. Toto divadlo riadia skúsení bábkoherci disponujúci „triednym (synodálnym) uvedomením“, ktoré utláčané masy (laici trpiaci pod vládou klerikalizmu) ešte stále nemajú, pretože sú kontrarevolučnými silami držaní v nevedomosti.

Aká taktika a stratégia sa skrýva za sloganom „kráčania spolu“ (synodality)? Čo synodálny proces predstavuje? Je to čarovný kľúč k nejakému cieľu. O aké ciele môže ísť? Ako dlhodobý cieľ sa nám tu črtá premena Cirkvi na mimovládnu organizáciu venujúcu sa migrantom, ekológii a možno dobročinnosti. Bezprostredné ciele sú akceptácia homosexuality, homosexuálne manželstvá a ženy kňažky. Zo strategického hľadiska bude treba prepísať Lumen gentium. K tomu bude treba ešte viac znejasniť úlohy duchovenstva a úplne zmazať rozdiel medzi klérom a laikmi. Bude treba menovať do významných diecéz špeciálny typ biskupov. A uzavrieť Tradíciu do geta a vytlačiť ju na okraj a nakoniec von z Cirkvi.

Otec David Nix tvrdí, že povedať laikom, ako im nahovárajú synodálni bábkoherci, že oni zachránia Cirkev aj svet je nezmysel. Iba Kristus zachráni svoju Cirkev zo súčasného chaosu. Je zrejmé, že to, čo predpovedala Panna Mária Dobrého diela, teda úplná obnova katolíckej Cirkvi, si bude vyžadovať obrovskú mieru spolupráce s Božou milosťou. Z Fatimy však vieme, že víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie sa začne až vtedy, keď pápež (spolu so všetkými biskupmi sveta) správne zasvätí Rusko (a iba Rusko) Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Vtedy Kristus začne zachraňovať Cirkev prostredníctvom skutočných ľudí na zemi, ale iba vtedy, keď bude hierarchia poslušná. Podľa slov Panny Márie nastane „éra pokoja“ až vtedy, keď pápež zasvätí Rusko jej Srdcu. Hovoriť laikom, že ich „poslaním je dohliadať na to, aby sa kňazi správali ako kňazi a biskupi ako biskupi“ je po všetkých škandáloch za posledných päťdesiat rokov vrcholným prejavom štokholmského syndrómu. Takáto predstava je hlboko neusporiadaná a nemá absolútne žiadny základ v Tradícii. Boh ustanovil v Cirkvi hierarchiu. Tvrdiť, že laici musia strážiť morálny život alebo učenie biskupov ide proti celému apoštolskému poriadku, ktorý Kristus ustanovil už od prvého storočia katolicizmu. Tvrdenie, že obnova katolíckej Cirkvi musí začať u laikov, pričom hierarchiu takmer úplne obchádza, je nezmysel. V celej histórii Cirkvi nikdy obnova neprichádzala zdola nahor.

Dnešná kríza v Cirkvi je viac vinou hierarchie než laikov. Áno, laici, ktorí suplujú nedostatočné vyučovanie kňazov a biskupov, konajú dôležitú vec a veľký duchovný skutok milosrdenstva, ak vyučujú katechizmus vo svojej farnosti alebo odovzdávajú apoštolskú vieru a tradíciu svojim deťom. Tváriť sa však, že pacienti zachránia celú nemocnicu, zatiaľ čo lekári neovládajú ani základy medicíny, je šialené. Mnohí kňazi nepoznajú katechizmus a udeľovanie sviatostí sa stalo akýmsi „katolíckym fastfoodom“ a kňaz dá každému, čo potrebuje, keď to potrebuje a tak, ako to chce.

Kňazom a zvlášť biskupom boli vo sviatosti posvätného stavu zverené tri dary či úrady (munera): učiť, posväcovať, spravovať (riadiť).

Druhý z nich, teda posväcovanie, sa osobitne vzťahuje na sviatosti. Tento úrad je však neoddeliteľne spojený s prvým a tretím. Učiť katolícku vieru je v prvom rade úlohou biskupov a kňazov. Sociálne siete často odhaľujú zlé učenie toho alebo onoho biskupa a otec Nix hovorí, že bez ohľadu na dôstojnosť ich stavu v tom treba pokračovať, lebo katastrofa je horšia ako bola za ariánskej krízy. No nebolo to vždy tak. Po väčšinu dejín Cirkvi boli pápež, biskupi a kňazi najdôveryhodnejšími zdrojmi učenia. Biskupi a kňazi sú tiež povolaní riadiť. Tradične si Cirkev nárokovala právomoc v duchovných a cirkevných záležitostiach. Zároveň si nárokovala aj veľmi významný vplyv v občianskych záležitostiach.

Toto tradičné učenie o tom, že katolícki biskupi majú určitú riadiacu autoritu aj na občianskej úrovni, je očividne v rozpore s modernou predstavou odlúčenia Cirkvi od štátu ako aj s postojom mnohých biskupov, ktorí často zdôrazňujú svoju oddanosť náboženskej slobode. A je to v rozpore aj s Grichtingovou interpretáciou zámeru II. vatikánskeho koncilu, ktorý údajne požaduje, aby laici boli svedkami Ježiša Krista vo svete skrze ich aktivitu v občianskej spoločnosti. Tradicionalisti sa často venujú učeniu o spoločenskom panovaní Krista Kráľa. Kristus nie je Kráľom iba našich sŕdc, ale aj každého mesta, štátu a krajiny na zemi. Hierarchia katolíckej Cirkvi je jeho vyslancom. Náboženská sloboda presadzovaná klérom je vlastizrada proti Kristovi Kráľovi.

Keď sa teda hovorí, že laici zachránia Cirkev, pred kým ju zachránia? Pred hierarchiou? Obnova sa nemôže uskutočniť bez kňazstva, pokiaľ nechcete vyvolať protestantskú vzburu. Obnova, musí začať zhora. Dom Jean-Baptista Chautard v diele Duša apoštolátu hovorí o živote vo farnosti, ale jeho slová možno vztiahnuť aj na celú Cirkev:

Ak je kňaz svätý, ľud bude horlivý.
Ak je kňaz horlivý, ľud bude zbožný.
Ak je kňaz zbožný, ľud bude aspoň slušný.
Ak je kňaz iba slušný, ľud bude bezbožný.

Súčasné vedenie Cirkvi ako celku podľa Grichtinga nedokáže odovzdať laikom primeranú spiritualitu, nedokáže im odovzdať pravú vieru a horlivú zbožnosť. Prečo? Nemo dat quod non habet. A ak je samotná hierarchia iba zbožná alebo dokonca len slušná, akí budú potom laici? A ako môžu takíto laici byť sprítomnením kresťanstva v občianskej spoločnosti?

PDF (formát pre tlač)