Škandál na sviatok Nanebovzatia Panny Márie v Španielsku: Kňaz v homílii spochybnil dogmu a pred oltárom tancovali muži v sukniach!

17. augusta 2026   Cirkev   Cirkevná kríza, Liturgia

Počas slávenia hlavnej svätej omše na sviatok Nanebovzatia Panny Márie, vysielanej naživo televíziou Cantabria Televisión, farár z kostola Nanebovzatia Panny Márie v Torrelavege relativizoval dogmu o Nanebovzatí definovanú Piom XII., pripísal mariánske tituly „mytológii“ a medzi čítaním Evanjelia a homíliu zaradil „kontemplatívny tanec“, pri ktorom prítomní veriaci vrátane mužov v pestrofarebných sukniach krúžili okolo oltára. Počas obetovania navyše zazneli a tancovali sa jota a pericote.

https://infovaticana.com/2026/08/17/esperpento-televisado-en-torrelavega-homilia-heretica-y-bailes-en-el-altar/

Farnosť Nuestra Señora de la Asunción v Torrelavege – chrám, ktorý jeho veriaci nazývajú „našou katedrálou“ a pre ktorý Santanderská diecéza vybavuje v Ríme titul farskej baziliky – si tento rok pripomínala okrúhle výročie: 125 rokov od svojho otvorenia 15. augusta 1901. Hlavnú svätú omšu slávnosti Virgen Grande celebroval farár Juan Carlos Rodríguez del Pozo a koncelebrovali s ním rehoľníci z kongregácie amigonianov, Félix Martínez a Juan Manuel González. Omšu vysielala naživo Cantabria Televisión. Vďaka tomuto prenosu zostalo zaznamenané všetko, čo sa tam povedalo a odohralo.

Nemusíme to brať doslovne

Najzávažnejší okamih nastal počas homílie. Keď farár hovoril o slávnosti toho dňa, pričom podľa televízneho záznamu povedal nasledovné:

„Mária, dnes oslavujeme, že vystupuje do neba s telom i dušou. Samozrejme, nemusíme to brať doslovne. Žiadny človek nevystúpi do neba s telom i dušou. Nebo nie je nijaké fyzické miesto. Nebo je stav duše, stav plnosti, šťastia.“

Je vhodné pripomenúť, čo presne kňaz vyzval „nebrať doslovne“. Pius XII. 1. novembra 1950 v apoštolskej konštitúcii Munificentissimus Deus, vykonávajúc pápežský učiteľský úrad v jeho najvyššom stupni, vyhlásil: „Vyhlasujeme a definujeme ako Bohom zjavenú dogmu viery, že Nepoškvrnená Božia Matka, vždy Panna Mária, po skončení svojho pozemského života bola s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy.“

Ten istý dokument zároveň varuje, že ak by sa niekto, čo nech Boh nedopustí, odvážil úmyselne popierať alebo spochybňovať to, čo bolo definované, má vedieť, že odpadol od božskej a katolíckej viery.

Nejde teda o zbožný obraz, ktorý možno ľubovoľne symbolicky interpretovať, ale o samotný predmet slávnosti, ktorá sa práve slávila: o pravdu božskej a katolíckej viery, ktorej tvrdošijné popieranie má svoje pomenovanie aj v Kódexe kánonického práva (kán. 750 a 751). Katechizmus ju uvádza v bode 966. A kňaz túto pravdu relativizoval z ambóny počas hlavnej svätej omše patrónky, pred civilnými predstaviteľmi Kantábrie a pred televíznymi kamerami.

Tituly Panny Márie ako „mytológia“

Nešlo o jediné nešťastné vyjadrenie. Krátko predtým farár vysvetľoval pôvod mariánskych pôct týmito slovami:

„Boh si vyberá Máriu, pokornú ženu, ženu z ľudu. Mytológia ju vytvorila a natoľko ju vyzdvihla, dala jej množstvo náhrdelníkov, množstvo korún, množstvo privilégií, množstvo titulov, pretože niekedy sa musíme uchýliť k mytológii, aby sme hovorili o skutočnostiach, ktoré sú pozemské (…), sú to svetské skutočnosti, ktoré sa nám ťažko vyjadrujú slovami, a preto sa musíme uchýliť k mytológii.“

„Privilégiá“ a „tituly“ Panny Márie – Nepoškvrnená, Nanebovzatá, Matka Božia, Kráľovná – nie sú produktom nijakej mytológie. Sú dogmami a súčasťou stáleho učenia Cirkvi. Predstavovať ich ako mytologický prostriedok na vyjadrenie „svetských či pozemských skutočností“ znamená zbaviť celú katolícku mariológiu jej obsahu. To všetko navyše zaznelo iba niekoľko minút po tom, čo zhromaždenie spievalo žalm: „Po tvojej pravici stojí kráľovná ozdobená zlatom z Ofíru“. V rovnakom duchu celebrant dodal: „Tituly, majetky, to sú iba ohňostroje sviatkov.“

Kontemplatívny tanec v krinolínach medzi Evanjeliom a homíliou

Ďalšou kapitolou bola samotná liturgia. Bezprostredne po prednesení čítania z Evanjelia – a ešte pred homíliou, teda priamo v srdci liturgie slova – farár oznámil:

„Teraz budeme sledovať farskú skupinu kontemplatívneho tanca…, ktorá nám pri príležitosti tohto 125. výročia niečo predvedie. Uvidíme množstvo farieb symbolizujúcich rozetové okno…, farby, rozmanitosť, radosť… Budú tancovať v kruhu. Kruh je dokonalosť… Okolo eucharistického stola nie je nikto navyše… Tak si to teraz v tomto duchu chvíľku vychutnajme.“

Následne skupina mužov a žien oblečených do obrovských kruhových sukní krikľavých farieb – oranžovej, fuksiovej, červenej, fialovej, svetlomodrej, bielej a žltej – predviedla choreografiu v kruhu. Držali sa pritom za ruky na červenom koberci v presbytériu, priamo pri oltári.

Po skončení nasledoval potlesk v chráme a komentár celebranta, podľa ktorého nás tanec „postupne obklopoval týmto kruhom lásky a solidarity“.

Svätá stolica túto otázku vyriešila už pred polstoročím. Kongregácia pre Boží kult vo svojom stanovisku o tanci v liturgii (Notitiae, 1975) uviedla, že v západnej tradícii nemožno tanec zavádzať do liturgických slávení: znamenalo by to „vniesť do liturgie atmosféru profánnosti“. Ak sa má tanec predviesť ako kultúrny prejav, má sa tak stať mimo liturgického slávenia.

Inštrukcia Redemptionis sacramentum (2004) odmieta prvky predstavenia vo svätej omši (č. 57) a pripomína, že liturgia nie je k dispozícii svojvoľnej tvorivosti jednotlivcov: „Preto nikto iný, ani kňaz, nesmie nič na vlastnú päsť v liturgii pridať, vynechať alebo pozmeniť.“ (Sacrosanctum concilium, 22 § 3; kán. 846 § 1).

Jota, pericote a picayos počas obetovania; príhovory a odovzdávanie darov po svätom prijímaní

Druhé tanečné vystúpenie predviedol súbor Agrupación de Danzas Nuestra Señora de las Nieves de Tanos, ktorý oslavuje svoju storočnicu. Samotný televízny prenos opisuje, že počas „prvej časti obetovania“ skupina „zatancovala jotu a pericote a rozlúčila sa tancom picayos“.

Inými slovami, zatiaľ čo sa pripravovali obetné dary pre svätú obetu, presbytérium sa stalo miestom regionálneho folklórneho vystúpenia. Nikto nespochybňuje tanec picayos pred obrazom patrónky počas procesie – ide o legitímnu ľudovú zbožnosť so stáročnou tradíciou a s vlastným miestom, teda na ulici. Čo však nemožno obhájiť, je prenesenie takéhoto vystúpenia priamo do liturgického úkonu. Práve toto rozlíšenie robí aj Svätá stolica.

Po svätom prijímaní a pred záverečným požehnaním bola svätá omša opäť prerušená kvôli „protokolárnemu aktu“: farnosť odovzdala tanečnému súboru obraz, súbor na oplátku odovzdal svoj erb a jeho predstavitelia predniesli z presbytéria príhovory vrátane „výzvy“ na budúci rok.

To všetko prebiehalo priamo počas liturgického slávenia, krátko po rozdávaní Najsvätejšej Sviatosti.

Vzorová svätá omša alebo Ako sa to robiť nemá

Celok – liturgické formulácie upravované podľa vkusu celebranta už od úvodného pozdravu, scénický tanec po Evanjeliu, folklór počas obetovania, príhovory a odovzdávanie darov po svätom prijímaní a predovšetkým verejná relativizácia dogmy viery priamo v deň jej slávnosti – vykresľuje obraz liturgie chápanej ako komunitný festival a kázne, ktorá obsah viery nahradila neurčitými rečami o prijímaní a rozmanitosti.

Paradox je bolestný: odohralo sa to v chráme, ktorý sa usiluje získať titul baziliky, pri príležitosti jeho 125. výročia, za prítomnosti predsedníčky Kantábrie a predstaviteľov mesta a navyše v priamom televíznom prenose. Práve pre túto viditeľnosť má to, čo sa odohralo, význam príkladu pre celú diecézu.

Je na santanderskom biskupovi Mons. Arturovi Rosovi, ktorého meno bolo spomenuté aj v kánone tejto svätej omše, aby ako prvý zodpovedný za liturgický život svojej diecézy (kán. 838; Redemptionis sacramentum 19 – 25) objasnil, či o tom, čo sa odohralo, vedel a či to schválil. Predovšetkým však musí objasniť, či považuje za zlučiteľné s katolíckou vierou, aby jeho farár na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie hlásal, že „žiadny človek nevystúpi do neba s telom i dušou“.

Veriaci majú právo – právo, nie estetickú preferenciu – na to, aby sa liturgia slávila podľa noriem Cirkvi a aby sa im hlásala viera Cirkvi, a nie osobné názory celebranta (Redemptionis sacramentum 11 – 12).

Branislav Krasnovský

Zdroj: infovaticana.com, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)