Ľavicové strany chystajú po debakli „woke“ revolúcie klasický podvod: Sociálne frázy pre robotníkov sú späť, aby porazili kresťanský a konzervatívny nacionalizmus

Branislav Michalka
24. augusta 2026   Politika   Komentár

Všadeprítomný nárast národno-konzervatívnych hnutí, nacionalizmu a odporu voči prebudenej ideológii otriasol globalisticko-papalášskymi istotami ľavicových liberálov natoľko, že sa v posledných dvoch rokoch rozhodli prehodiť výhybku zo svojho obľúbeného neomarxizmu (pôvodne kultúrny boľševizmus a dnes „woke“) a presmerovať vlak pokroku opäť na starú dobrú ľavicovú koľaj sociálnych fráz a boja za robotnícku triedu.

Z pohľadu našej domácej politiky môžeme povedať, že sa pragmaticky rozhodli pre tzv. „Ficov obrat“, vďaka ktorému sa nášmu velikánovi dvojtvárnosti darí vodiť slovenský nos už 20 rokov úspešne po európskych multikultúrnych pastvinách a tváriť sa antiliberálne a euroskepticky. Strata reálnej národnej suverenity, prijatie eura, prijatie zákonov proti „extrémizmu“, tiché zavádzanie LGBT ideológie a sexuálnej pandémie do školských osnov – to sú reálne výsledky fráz o sociálnych otázkach a hospodárstve, ktoré sú nadradené kultúrnym otázkam a vojnám.

V praxi to však znemená len jedno: kultúrna vojna proti kresťanskej civilizácii prebieha potichu pod deklom bez toho, aby tým úbohých dezolátov, ktorí majú radšej pracovať a budovať, niekto zaťažoval. S prípadnými zmenami sa majú dezoláti oboznámiť doma od svojich ratolestí, ktoré im morálne, pohlavné a sociálne inovácie zvestujú po návrate zo škôlky, školy či univerzity ako nezvratný fakt.

Takto „po starom“ to fungovalo v liberálnej demokracii od II. svetovej vojny až po rok 1990, keď sa kultúrni liberáli všetkých odtienkov (od marxistov až po neokonzervatívcov) nechali Fukuyamom presvedčiť, že ich milovanej liberálnej demokracii už nič nehrozí. Povzbudení týmto, ako sa ukázalo, nemiestnym optimizmom, popustili uzdu svojej odvekej arogancii a sociálnemu inžinierstvu, pričom sa pustili zvesela do diela. Odhodili svoju starú fungujúcu masku, svojich dlhoročných komplicov z radov kresťanských demokratov a ľudovcov donútili urobiť to isté a začalo sa realizovať to, čo mali v pláne už od Francúzskej revolúcie – totálny odklon od kresťanskej morálky, prirodzenosti, od národov, európskej kresťanskej civilizácie smerom ku globalizmu, LGBTQI+ propagande, ekologickým šialenstvám, popieraniu tradičnej rodiny, potratom, protibelošskému rasizmu a k ďalším prebudeným lahôdkam.

Ukázalo sa však, že podobne ako všetky utopické projekty, aj tento nezvratne smeruje ku krachu s potenciálom vyústenia do pohanskej džungle, namiesto do pohanského raja. Následkom tejto drobnej ľavicovo-liberálnej chybičky sa stala nepríjemná vec – masy funkčných a pracujúcich belochov, najmä mužov, skrátka – robotnícka trieda, si osvojili (či skôr oživili) zastarané myslenie s mierne nacionalisticko-konzervatívnym náterom.

https://cepr.org/voxeu/blogs-and-reviews/how-left-stopped-being-party-working-class https://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S026137942500112X

Zasvätený vedecký a odborný autor Fedrico Trastulli sa vo svojej práci (viď link) preto oprávnene pýta:

„Čo môže ľavica v súčasnosti urobiť pre udržanie si hlasov pracujúcich? Aké sú volebné kompromisy a ideologické dôsledky rôznych programových stratégií v časoch zmenených západoeurópskych politických súťaží z hľadiska základnej triednej štruktúry, dôležitých otázok a získavania príťažlivosti?“

Ľavicoví liberáli si niekoľko rokov ponariekali (niektorí samozrejme nariekajú stále ďalej, ale tí to majú v popise práce), potom si vysúkali rukávy a začali ako ujo Elektrón zaťahovať mozgovú skrutku, aby vymysleli, ako sa z tejto nepríjemnej šlamastiky opäť vynoriť pri korytách.

Riešenie sa ponúklo samo. Ako už počas Gorbačovovej perestrojky, tak aj teraz sa revolučné sily rozhodli putovať k ideologickým prameňom a napiť sa osviežujúcej ľavicovej socialistickej propagandy, ktorá by mohla robotnícku triedu opäť prinavrátiť do náručia ľavice. To, čo Robert Fico predviedol pred 20 rokmi – odvrátenie sa od demonštratívneho deklamovania prebudených pokrokových fráz a vnucovania sociálno-inžinierských nápadov v prospech klasických sociálnych fráz pre robotnícku triedu, to teraz papagájuje osvietená liberálna ľavica od USA až po EÚ, zametajúc LGBT, gender, klímu a súdružku Pachamamu pod koberec. Tam pod kobercom môžu ďalej pokojne infiltrovať inštitúcie, ako to navrhoval súdruh Gramsci, ale robotníci zase dostanú vo voľbách svoj „sociálny program“ namiesto preoperovaného pohlavia.

Jednou z prvých lastovičiek tohto trendu, ktorý má vytrhnúť robotnícku triedu v USA z pazúrov kresťanskej pravice, je Alexandria Ocasio-Cortezová, členka Demokratickej strany a newyorskej pobočky Demokratických socialistov Ameriky. S tou sa dokonca počíta ako s prezidentskou kandidátkou na rok 2028, tak jej to pekne ide. Mladá latino-krásavica, avšak už zaslúžilá ľavicová extrémistka, minulú nedeľu odrazu v rozhovore pre televíziu ABC pripustila, že ona a jej demokratickí súdruhovia si minule priznali to, že prebudené „woke“ hnutie bolo šialenstvo.

Podobne uvažuje aj moslimsko-americký socialista Zohran Mamdani, ktorý si ako moslim pred svojimi spoluveriacimi tak-či-tak príliš o LGBT a feminizme nepoklábosil už z princípu. Načo tým vlastne robotnícku triedu zaťažovať? Treba ju nechať pracovať a postupne to zaviesť bez veľkého humbugu. Je tu klasická téma – sociálne otázky.

K podobnému obratu sa odhodlali aj talianske ľavicovo-liberálne zombies: Conti, Renzi a Boldrini, ktorí začali „prehodnocovať“ doterajšiu woke politiku, aby sa opäť pekne po marxisticky zamerali na pracujúcu triedu a odbremenili ju na chvíľu od neustáleho premýšľania o LGBT fešákoch a 70 pohlaviach. Ďalší konvertiti z woke modloslužby na sociálne otázky sú už určite na ceste.

Robertovi Ficovi slúži k jeho ľavicovej cti a erudícii, že ako prvý možno pochopil, akej úžasnej chyby sa súdruhovia v EÚ a USA dopustili. Svojím správaním totiž potvrdili svoje metafyzické ambície, ktoré predtým vždy popierali a z ktorých ich obviňovali rôzni konzervatívni myslitelia. Jednoducho povedané: obvinenie, že chcú nahradiť pravé kresťanské náboženstvo svojím zamaskovaným pseudonáboženstvom, kopírujúc tak správanie satana – opice Božej, ktorý sa snaží karikujúco napodobňovať Boha vytvorením vlastnej, na Bohu nezávislej hierarchie a prirodzenosti, sa za posledných 40 rokov potvrdilo natoľko očividne, že už len blázon by nevidel, kam vlastne siahala ambícia Marxa a Engelsa v skutočnosti. Nie k nejakému banálnemu robotníckemu blahobytu, ale k totálnemu pretvoreniu ľudskej prirodzenosti a jej odtrhnutiu od Boha.

Tvrdenie Carla Schmitta o tom, že každá politika má teologické pozadie potvrdzovali prebudení „woke“ ľavicoví liberáli každodenne. Za ich činmi sa dali poľahky vypozorovať anti-teologické motívy a motorom ich konania bola stáročia sa odvíjajúca revolučná reakcia na kresťanstvo.

To sa však teraz ukázalo ako kompromitujúce a nefunkčné. Fukuyamovská arogancia a optimizmus zlyhali. Treba sa vrátiť k bľabotaniu o sociálnych otázkach tak, ako to už 20 rokov predvádza Robert Fico a zároveň potichu dokončiť dielo skazy.

Bývalý írsky homosexuálny premiér Leo Varadkar, ktorý teraz funguje ako „globálny výskumný pracovník pre ľudské práva LGBTQI+“ už vidí svetlo na konci pravicovo-populistického tunela:

„Ultrakonzervatívci a pravicoví populisti môžu byť porazení a odvolaní z funkcií naším zameraním sa na „každodenné“ alebo „sociálne“ problémy, ktoré sa týkajú väčšiny ľudí, ako sú životné náklady, bývanie a korupcia či neschopnosť. Krajná pravica by nemala mať povolené kooptovať si národné symboly alebo vlajky ako svoje vlastné politické logá. Patria aj k liberálom a umierneným, čo znamená, že ich treba prijať. Treba zohľadniť obavy verejnosti týkajúce sa migrácie a namiesto útokov na najsilnejšieho kandidáta, ktorý môže vyhrať, za to, že nie je dostatočne liberálny alebo ľavicový, progresívci musia stáť za nimi.“

To je ono súdruhovia: povolíme voličom trochu toho fangličkového, futbalového neškodného nacionalizmu, povodíme ich za nos nejakými „opatreniami“ proti imigrácii, nasľubujeme sociálne byty a rodinné prídavky (že popritom dostanú aj migranti je logické) budeme menej hovoriť o drag queen v škôlkach a viac o životnej úrovni (však pán Šimečka, noty už z Bruselu dorazili, takže sa bude proti Ficovi bojovať ficovskými metódami) a ono to nakoniec pôjde.

Podvod, ktorý sa tu chystá je starý ako ľavica sama. Tá sa po poznaní, že dúhovo to nepôjde vracia ku klasickej červenej rétorike. Oproti Robertovi Ficovi to predstavuje omnoho väčšie nebezpečenstvo. Zatiaľ čo Fico pre mnohých konzervatívcov predstavoval zúfalú, ale predsa len reálnu dočasnú alternatívu k prebudenému progresivizmu, tak model, ktorý sa chystajú ľavicoví liberáli obnoviť je taký, že v ňom naoko žiaden progresivizmus nehrozí a z toho dôvodu nebude potrebné hľadať ani žiadnu alternatívu. Politické bľabotanie sa bude opäť točiť okolo sociálneho zabezpečenia a samozrejme, okolo večnej témy – korupcie.

Tí, čo sa tešili, keď Fico odstrkával progresivizmus sloganom: „Toto obyčajných ľudí nezaujíma“, teraz budú môcť pochopiť, v čom bol tento slogan pre kresťanstvo zákerný. Keďže progresivistické pseudonáboženstvo bolo vyhodnotené ako pre ľud nezaujímavé a zbytočne zaťažujúce, rovnako bude (a vždy bolo) práve takisto ľavicou vyhodnotené aj kresťanské náboženstvo.

Mantra: nehovorme o kultúrnych témach a o kultúrnej vojne, ktorá u Fica vyzerala ako zbraň proti progresivizmu, je v skutočnosti univerzálnou zbraňou liberalizmu, sekularizmu a ľavice, na ktorú progresivisti vo svojej pýche a optimizme rezignovali, mysliac si, že už netreba nič skrývať, aby ju teraz opäť pracne vyčistili a naleštili. Robert Fico vedel ako správny ľavičiar, že pred konzervatívnymi masami je vždy čo skrývať. Často to dokonca otvorene hovoril, že súdruhovia v Bruseli si nedajú povedať, keď im pekne vysvetľuje, že ľudí LGBT témy nezaujímajú. Teraz sa mu dostane satisfakcie, stará osvedčená metóda bude reinkarnovaná.

V rámci tejto metódy bude však možné rovnako ako „woke“ pseudonáboženstvo, odpáliť aj kresťanstvo s jeho požiadavkami: neotravujte ľudí s vašimi morálkami, ľudia chcú pracovať a žiť, nelezte im do postelí, nechajte na pokoji ich vagíny, nediktujte im, čo majú robiť.

Teraz sa znovu ukáže, že mnohí „alternatívci“ aj počas veľkého pandemického šialenstva boli v skutočnosti len banálnymi liberálmi. Nevadilo im, že štát zatváral kostoly v rozpore s Božím právom, a nanucoval ľuďom falošnú pandémiu, ale to, že vôbec niečo zatváral a niečo nanucoval. Začína sa opäť hra na neutrálny priestor bez teológie (pravej či falošnej), v ktorom chce ľud len pokojne žiť a pracovať, bez polarizujúcich náboženských vojen.

To je tiež najzákladnejší omyl všetkých napálených demokratických konzervatívcov, ktorí sadli na tento lep – že totiž najdôležitejšia nie je teológia, ale demokracia, ľudské práva, sloboda, prosperita, či dokonca tzv. „slušnosť“. Opak je však pravdou. Na počiatku akéhokoľvek politického a sociálneho myslenia je vždy teológia a nikdy neexistovala a ani nebude existovať žiadna neutrálna zóna, v ktorej by mohla byť Cirkev „spolkom záhradkárov“, ako to kedysi tvrdil jeden český politik. Neutrálna zóna a sociálne otázky sú len pascou a metódou, ako vytlačiť pravú teológiu, pomaly pretlačiť falošnú teológiu za kulisami sociálneho blahobytu a potom kresťanstvo definitívne doraziť.

PDF (formát pre tlač)