Kňaz Adam Štefanec, ktorý vo videách obhajoval LGBT, poskytol Adele Vinczeovej rozhovor plný nehorázností: „Nemám rád slovo Boh“!

18. augusta 2026   Aktuality   Cirkevná kríza

Paleta slovenských kňazov, ktorí cítia potrebu prejavovať svoje progresívne názory sa utešene rozrastá a posúva tak Slovensko z pozície zaostalého mladšieho brata z východnej Európy do centra európskeho duchovného diania.

Pred piatimi dňami poskytol mediálne už známy kňaz Adam Štefanec ešte známejšej Adele Vinczeovej rozhovor, pri ktorom sa na divákov z rohu hojnosti vysypal kvetopád progresívnych múdrostí:

V minulosti sa Adam Štefanec preslávil účinkovaním v LGBT propagandistických videách českej progresívnej kresťanskej scény:

https://christianitas.sk/traja-slovenski-katolicki-knazi-a-biskup-bezak-na-videu-ceskeho-youtuboveho-kanala-vira-v-barvach-duhy-siria-otvorenu-lgbt-propagandu-a-kritizuju-ucenie-cirkvi/

Už samotný názov rozhovoru dáva vopred tušiť, s akými gejzírmi teologickej invencie bude mať divák dočinenia – Adam Štefanec: Nemám rád slovo Boh. Hľadám slová pre veriacich aj neveriacich.

– Pokiaľ kňaz verejne vyhlási, že nemá rád slovo Boh, tak je skutočne namieste sa pýtať: Čo ešte robí v pastorácii a predovšetkým – ako to, že to zrejme jeho nadriadeným nevadí?

A aké ďalšie múdrosti rozhovor obsahoval? Z pestrej úrody som si dovolil uviť túto kytičku:

Pani Adela sa pýta, prečo nemá rád slovo Boh. Ako nižšie uvidíme, už vopred ju informoval o tejto svojej pozoruhodnej pastoračnej averzii. Otec Adam odpovedá:

„To jeden taký teológ z minulého storočia povedal, že mali by sme to slovo úplne odložiť a nepoužívať ho, že už je toľkými nánosmi akože zanesené, že už dnes nikomu nič nehovorí.“

– No, neviem odkiaľ otec Adam čerpá svoje informácie o tom, že slovo Boh už nikomu nič nehovorí, možno dostal nejaké špeciálne zjavenie, ale možno by sa nakoniec čudoval: na svete je väčšina tých ľudí, ktorým slovo Boh nielen niečo hovorí, ale navyše úplne presne vedia, čo im hovorí. V každom prípade otázka zostáva: Kto tohto kňaza uznal za hodného slúžiť v Cirkvi?

Už skraja otec Adam exceluje. Na otázku, či sa zdraví pozdravom „Pochválený buď Ježiš Kristus“ odpovedá razantne záporne:

„Nie, ja mám rád také klasické (!) pozdravy ako dobrý deň, dobrý večer.“

V priebehu rozhovoru sa dôstojný pán pustil s pani Adelou do bádania o tom, čo vlastne Kristus od nás chce a oznámil nám, že to vlastne asi ešte celkom nevieme ani po 2000 rokoch:

„To je tá otázka. Snažím sa nejako tak postupne hľadať tie odpovede, lebo ona pre každého je iná a v každom čase je iná, neustále sa mení.“

– Aha, takže odpoveď na to, čo Kristus vlastne chce sa neustále mení… No, tak to je výborné, takže to, čo nám hovorila Cirkev 2000 rokov zrejme môžeme zahodiť. Čo je horšie, musíme odmietnuť aj to, čo nám hovorila v posledných desaťročiach, lebo keď sa „neustále mení“, tak to vlastne znamená, že každú sekundu máme na túto otázku novú odpoveď. Navyše, ako hovorí dôstojný pán – aj pre každého je iná. Ergo, ako vedel už Herakleitos: všetko plynie, nič netrvá. Aký by bol prekvapený, keby mu povedali, že práve on bol tým pravým kresťanom a všetci tí tmári ako sv. Augustín alebo sv. Tomáš Akvinský, ktorí trvali na nemennosti Boha, prirodzenosti, zjavenia, učenia a teda večnosti odpovede na otázku: čo Kristus od nás chce, sú vlastne pravdepodobne nekresťanskí.

Nechýbali ani obvyklé progresivistické floskuly, čo to znamená žiť podľa toho, čo chce Kristus:

„Žiť v súlade sám so sebou. Akože byť autentický.“

(V minulosti: žiť v súlade s Bohom.)

„A že či tomu dáme nejakú formu, alebo prívlastok akože – kresťanský. Ja si myslím, že ak je to dobré, tak je to dobré bez ohľadu na to, aký tomu dáme prívlastok.“

Vďaka mierne zmetenej dikcii dôstojného pána niektoré jeho vyjadrenia vyznievajú tak, že sa kresťan zdráha uveriť tomu, či ide o skutočne sformulovaný názor alebo len neschopnosť sa presne vyjadrovať. V jednej pasáži sme sa dozvedeli o Božom Synovi:

„On podľa mňa bol človekom, človekom človekom, že človekom človekov. Že proste naozaj taký človek, ktorý chodil po zemi a že ukázal akoby, keď to tak, aj keď nemám rád to slovo Boh, ale, že ako Boh ukázal, že ten projekt s človekom, ako to má celé vyzerať, že čo to znamená byť človekom.“

Dôstojný pán sa priam panicky vyhýba nielen slovu Boh, ale aj akémukoľvek duchovnému presahu:

„S niečím, čo nás presahuje. To podľa mňa je aj v psychológii, to nemusíme hneď za tým vidieť niečo duchovné, ale niečo, čo nás presahuje.“

Katolícka Cirkev zrejme dôstojnému pánovi nepripadá dostatočne univerzálna a dokonca ani slovo Boh. On sa vydal hľadať niečo ešte univerzálnejšie, čo presahuje to slovo Boh, ktoré nemá rád a ktoré už ľuďom nič nehovorí:

„Tak sa snažím hľadať slová, ktoré sú univerzálne. Že nielen pre veriacich, alebo praktizujúcich skôr, ale pre každého človeka. Teda ak Boh existuje, ja si myslím, že ak existuje, tak musí existovať niečo univerzálne pre všetkých ľudí.“

Pani Adela sa pýta: Čo to je?

„Znovu sa vrátim k tej ľudskosti, toto je pre mňa tá univerzálna hodnota.“

Zhrňme si to: katolíckemu kňazovi nie je zrejme katolícka Cirkev dostatočne univerzálna a preto musí hľadať niečo univerzálnejšie. Otázka znie: Načo ešte zostáva v Cirkvi? Prečo si nejde hľadať svoje univerzálno niekde inde, ak mu univerzalita katolíckej Cirkvi nestačí?

Branislav Michalka

Zdroj: YouTube, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky

PDF (formát pre tlač)