Horí v Očistci skutočný oheň?

Jozef Duháček
21. augusta 2023   Cirkev

Kde je Očistec? Ako sa oheň v Očistci líši od ohňa pekelného?

Tomáš Akvinský si v štvrtej knihe komentárov k sentenciám Petra Lombardského (distinctio 21, art. 1) kladie otázku, či sú Očistec a Peklo na tom istom mieste. Sám si odpovedá, že vo Svätom písme nemožno nájsť nič explicitné, čo sa týka umiestnenia Očistca a ani nie je možné v tomto bode formulovať nejaké adekvátne argumenty. Dá sa však sformulovať pravdepodobný argument založený na výrokoch a (súkromných) zjaveniach svätých, že miesto Očistca je dvojaké.

Z týchto zjavení sa najskôr dedukuje na základe všeobecného zákona a v súlade s ním je teda miesto, kde sa Očistec nachádza nejaké nízke a biedne miesto súvisiace/susediace alebo prepojené s Peklom, takže je to ten istý oheň, ktorý spaľuje zatratených v Pekle aj očisťuje spravodlivých v Očistci, hoci zatratení, pretože majú menej zásluh, sú na mieste horšom a nižšom.

Potom sa dedukuje na základe konkrétneho trestu. A tak niekedy čítame, že niektorí ľudia sú trestaní na rôznych miestach, či už pre poučenie živých, alebo pre spásu mŕtvych, aby na základe upozornenia živých mohol byť ich trest zmiernený prostredníctvom príhovoru Cirkvi.

Aké sú niektoré z trestov, ktoré musí znášať duša v Očistci? Je utrpenie v očistci horšie ako to najstrašnejšie utrpenie na zemi?

Tomáš Akvinský v už spomenutom komentári hovorí, že v Očistci bude každá duša trpieť dvojaký trest. Najskôr je to trest dočasného zatratenia (poena damni), ktorý spočíva v tom, že duša je pozdržaná v dosiahnutí videnia Boha. Druhý trest je zmyslový trest (poena sensus), teda že duša je trápená telesným ohňom. A v oboch ohľadoch aj najmenší trest v Očistci prevyšuje aj ten najväčší trest tohto života.

Je to tak preto, lebo čím duša po niečom viac túži, tým znepokojujúcejšia je neprítomnosť tohto subjektu a túžba, s akou sväté duše, ktoré opustili život, prahnú po Najvyššom dobre, je najintenzívnejšia, pretože nie je už nijako brzdená telom a telesnosťou. Ďalší dôvodom, prečo trpia, je to, že ich cieľ užívať si Najvyššie dobro by sa už bol uskutočnil, keby nebolo hriechu a jeho následkov, ktoré ich zdržiavajú od tohto uskutočnenia a toto vedomie zvyšuje intenzitu ich utrpenia.

Možno argumentovať aj tým, že bolesť nie je to isté čo zranenie, ale je to skôr pociťovanie, či prežívanie zranenia. Zranenie nie je bolesť, ale bolesť vyvoláva. Čím je niektorá časť tela citlivejšia, tým ju zranenie viac bolí. Zranenia získané v najcitlivejších častiach spôsobujú najväčšiu bolesť. A pretože všetka schopnosť tela vnímať a cítiť pochádza z duše, ktorá je voči bolesti najcitlivejšia, tak ak niečo zraňuje samotnú dušu, bude to samozrejme najviac bolestivé. Preto nevyhnutne platí, že trest Očistca, uvažujúc do neho aj trest (časového) zatratenia aj zmyslový trest, prevyšuje všetky tresty tohto života.

Čo sú to odpustky? Ako pomáhajú svätým dušiam?

Tomáš Akvinský v doplnku k Summa Theologiae (q 13, a 2) hovorí, že Boh dovoľuje, aby jeden človek zadosťučinil za druhého. Zadosťučiňujúci trest má dvojaký účel, a to:

1) zaplatiť dlh;
2) poslúžiť ako liek na vyhýbanie sa hriechu.

Potom teda, ako liek proti budúcemu hriechu, zadosťučinenie jedného neprospieva druhému, pretože telo jedného človeka nie je skrotené pôstom druhého; ani jeden človek nezvykne konať dobro skutkami druhého, iba ak by človek svojimi dobrými skutkami mohol zaslúžiť zvýšenie milosti pre iného, pretože milosť je najúčinnejším liekom k vyhýbaniu sa hriechu. Ale to sa deje skôr zásluhami, ako zadosťučinením.

Na druhej strane, pokiaľ ide iba o splatenie dlhu, jeden človek môže splatiť za druhého, ak z kresťanskej lásky k blížnemu chce, aby jeho skutky pomohli zadosťučiniť za vinu iného.

Nie je ani potrebné, aby ten, kto platí za iného, podstúpil väčší trest, než by musel podstúpiť sám dlžník (ako hovoria tí, ktorí tvrdia, že človek viac profituje z vlastného trestu ako z trestu iného), pretože trest odvodzuje svoju silu zadosťučinenia najmä z lásky, z ktorej ho človek znáša. A keďže väčšiu lásku dokazuje ten, kto trpí za iného a nie za seba, tak sa vyžaduje menší trest od toho, kto spláca za iného, ako od dlžníka samotného: preto čítame v Životoch otcov o jednom, kto z lásky k bratovi konal pokánie za hriech, ktorý jeho brat ani nespáchal a že ten brat bol pre jeho lásku oslobodený od hriechu, ktorý naozaj spáchal.

Pre splatenie samotné nie je potrebné ani to, aby ten, pre koho sa zadosťučinenie vykonáva, bol neschopný vykonať zadosťučinenie sám, pretože aj keby mohol zadosťučiniť sám, aj tak by bol zbavený svojho dlhu, keď namiesto neho zaplatí druhý.

Aby ale mal zadosťučiňujúci trest aj liečivý účinok pre dušu hriešnika, je potrebné, aby človeku nebolo dovolené robiť pokánie za iného, pokiaľ sa u toho druhého nepreukáže nejaký defekt, či už telesný, takže nie je schopný pokánie znášať, alebo duchovný, takže nie je pripravený ho podstúpiť. Inak by sa liečivý účinok nedostavil.

Tomáš Akvinský neskôr, v q 25, tvrdí, že odpustok môže odpustiť alebo zmierniť zadosťučiňujúci trest za hriechy. Hovorí, že všetci pripúšťajú, že odpustky majú určitú hodnotu, pretože by bolo rúhanie povedať, že Cirkev robí niečo zbytočne. Niektorí však hovoria, že odpustky neumožňujú, aby oslobodili človeka z trestu, ktorý si podľa Božieho súdu zaslúžil v Očistci a že slúžia len na to, aby ho oslobodili od povinnosti, ktorú mu uložil kňaz ako trest za jeho hriechy, alebo z kánonických pokút, ktoré na seba svojím hriechom zvolal. Zdá sa však, že tento názor nie je pravdivý. Po prvé, pretože je to výslovne v rozpore s výsadou udelenou Petrovi, ktorému bolo povedané (Mt 16,19), že čokoľvek rozviaže na Zemi, bude rozviazané aj v Nebi. Preto akékoľvek odpustenie, ktoré Cirkev udelí, platí aj na Božom súde. Okrem toho by Cirkev udeľovaním takýchto neplatných odpustkov narobila viac škody ako osohu, pretože takýmto odpustením trestu by spôsobila, že človek bude v Očistci potrestaný ešte prísnejšie.

Preto musíme naopak povedať, že odpustky platia tak na súde Cirkvi, ako na súde Božom, a odpúšťajú trest, ktorý zostáva po ľútosti, spovedi a rozhrešení, či už je tento trest uložený kňazom alebo nie. Dôvodom, prečo to umožňujú, je jednota Mystického Tela, v ktorom mnohí vykonali diela zadosťučinenia veľmi presahujúce to, čo sami dlhovali; v ktorom tiež mnohí trpezlivo znášali nespravodlivé súženia, v ktorom vykonali toľké modlitby, almužny a odriekania, že by nimi bolo zaplatených množstvo trestov, keby boli uložené. Množstvo takýchto zásluh je také veľké, že presahuje celý objem trestov, ktorý patrí tým, ktorí práve žijú: a to najmä preto, že sa k týmto zásluhám pripočítavajú aj zásluhy Kristove, pretože hoci On účinkuje najmä skrze sviatosti, jeho pôsobenie nie je, z Božej múdrosti, obmedzené iba na sviatosti, ale nekonečne prevyšuje ich účinnosť.

Jeden človek môže zadosťučiniť druhého, ako sme vysvetlili vyššie. A svätí, u ktorých sa nachádza táto nadmiera zadosťučinení, nevykonali všetky svoje dobré skutky pre toho či onoho konkrétneho človeka, ktorý potrebuje odpustenie svojho trestu, ale vykonali ich pre celú Cirkev vo všeobecnosti. Preto apoštol vyhlasuje, že dopĺňa „to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1,24). Tieto zásluhy sú teda spoločným majetkom a pokladom celej Cirkvi. A tie veci, ktoré sú spoločným vlastníctvom určitého počtu ľudí, sa potom rozdeľujú medzi konkrétnych jednotlivcov podľa úsudku toho, ktorý nad nimi vládne. Teda, ak by človek získal odpustenie svojho trestu, keby za neho osobne zaplatil iný, tak získa odpustenie aj vtedy, ak mu zadosťučinenie udelí niekto, kto má moc z tohto pokladu zásluh rozdávať.

Cirkev učí, že keď sa skončí svet, zostane len Nebo a Peklo. Čo sa stane s dušami, ktoré žijú až do konca sveta, ale ešte nie sú hodné byť svedkami blaženej vízie, ani si nezaslúžia večné zatratenie? Čo sa stane s Očistcom na konci časov?

Posvätná Tradícia vždy tvrdila, že nakoniec zostanú len Nebo a Peklo. V dôsledku toho Očistec prestane existovať, je to prechodný stav očisťovania a potom už nebude potrebný. Duše v Očistci sú predurčené do Neba, zomreli v milosti posväcujúcej, hoci s nevyplatenými dlhmi, ak to možno tak povedať. Inými slovami, keď vstúpili do Očistca, je nemožné, aby z Očistca „vypadli“ pred dokonaním očistenia. Takisto duše tých, ktorých zastihne koniec sveta nažive, budú, v prípade že sú v milosti posväcujúcej, ale neboli im odpustené všetky všedné hriechy, prípadne majú nejaké zostávajúce tresty, tiež musieť zaplatiť „do posledného haliera“. Všetci musia byť úplne očistení, aby mohli ísť do Neba. Preto musia svoj čas očisty absolvovať pred koncom sveta. Svätý Augustín hovorí: „S očistnými trestami nech sa počíta len do posledného a hrozného súdu.“ Ako presne sa to stane nevieme, ale je treba uvážiť, že čas v Očistci neplynie rovnako, ako čas na Zemi.

Môžu sa duše v Očistci za seba navzájom modliť?

Teológovia o tom nemajú istotu. Táto téma bola predmetom mnohých špekulácií medzi scholastikmi. Isté je, že duše v Očistci sa môžu modliť (vo všeobecnosti). V skutočnosti je isté, že sa môžu za seba modliť, napr. za odpustenie svojich všedných hriechov, za uplatnenie zásluh živých na ich spásu atď. Zdá sa, že Tomáš Akvinský naznačuje, že sa k nim môžeme modliť, požiadať ich o pomoc (Summa Theologiae II-II.83.4 ad 3):

Tí, ktorí sú v tomto svete alebo v Očistci, sa ešte netešia z videnia Slova, aby mohli vedieť, čo si ostatní myslia alebo hovoria. Preto nehľadáme pomoc u zosnulých v Očistci modlitbou, ale žiadame o ňu živých tým, že sa k nim prihovárame.

A opäť hovorí (Summa Theologiae I.89.8 ad 1):

Duše zosnulých sa môžu starať o živých, aj keď nevedia o ich stave; tak ako sa staráme o mŕtvych obetovaním modlitieb v ich prospech, hoci nepoznáme ich stav. Okrem toho o záležitostiach žijúcich sa možno dozvedia od duší, ktoré Očistcom prechádzajú, alebo anjelov či démonov, či dokonca „zjavením Ducha Svätého“, ako hovorí Augustín.

Navyše, Viennský koncil hovorí o Svätých dušiach, že „svojimi príhovormi nám pomáhajú“.

Dala by sa zostrojiť pravdepodobná argumentácia, že ak sa môžu modliť za seba aj za nás, ktorí sa zdržiavame na zemi, zdá sa pravdepodobné, že sú schopné modliť sa aj za iné sväté duše.

Prečo sa dnes väčšina spoločnosti vysmieva katolíckej dogme o Očistci? Pretože Očistec nemožno dokázať iba rozumom, aký je najjasnejší a najvýstižnejší spôsob, akým môže katolík druhému dokázať, že skutočne existuje?

Protestantské vplyvy infikujú našu západnú kultúru už päť storočí. Jedným z hlavných útokov „reformátorov“ proti katolíckej viere bola ich nenávisť k čomukoľvek, čo súviselo s našou spoluprácou na vykúpení. To zahŕňa: zásluhy, odpustky, Očistec, sv. omšu a sviatosti, Pannu Máriu atď. To je čiastočne dôvod, prečo sa naša západná kultúra vysmieva dogme o Očistci.

Ďalším vplyvom je jednoducho nevedomosť. Aj kvôli protestantskej predstave o spáse má naša spoločnosť tendenciu myslieť si, že na to, aby sa človek dostal do Neba, stačí len viera. A znakom toho, že človek má vieru, je, že je vo všeobecnosti dobrý, že nevraždí, nekradne a nerobí podobné strašné veci. Podľa dnešných ľudí je teda relatívne ľahké dostať sa do Neba. Predpoklad je teda, že Boh vás automaticky pošle do Neba, pokiaľ so zlým úmyslom neurobíte niečo strašne zlé. Idea posväcujúcej milosti, teologických cností, smrteľného a všedného hriechu a dokonca aj Pekla im ani nenapadne. Takže v tomto svetonázore možno vypustiť Súd, Očistec, limbo (a dokonca aj Peklo).

Najpriamejším spôsobom, ako dokázať existenciu Očistca katolíkovi (a myslím skutočnému katolíkovi s dobrými úmyslami, ktorý v zásade akceptuje autoritu pápeža a učiteľského úradu), je ukázať mu text definície dogmy Tridentského koncilu:

Keďže katolícka Cirkev, poučená Duchom Svätým, zo Svätého písma a starodávnej Tradície Otcov vždy učila na konciloch a nedávno aj na tejto ekumenickej synode (VI. ses., kap. XXX; ses. XXII. kap.ii, iii.), že existuje Očistec a že dušiam v ňom pomáhajú príhovory veriacich, ale predovšetkým svätá obeta oltára; Svätá synoda nariaďuje biskupom, aby zdravú náuku otcov z predošlých koncilov usilovne šírili, všade vyučovali a hlásali, aby ju veriaci vyznávali a zachovávali. (Denzinger, 983)

Učenie Magistéria je jasné. Pre katolíka to však nie je jediný dôkaz. Magistérium je to, čo teológovia nazývajú „Orgán posvätnej Tradície“. Na dôkaz existencie Očistca by ste mohli citovať aj to, čo teológovia nazývajú „Svedkovia posvätnej Tradície“, ktorí sú rovnako neomylní a ktorých počas storočí reprezentuje jednomyseľný konsenzus Cirkevných Otcov, teológov, veriacich. Možno to ľahko poznať prostredníctvom spisov Cirkevných Otcov a Učiteľov Cirkvi a svätých, ako aj prostredníctvom katechizmov, liturgických textov, posvätných miest atď. Celá katolícka kultúra hlasno kričí, volá a deklamuje, že Očistec skutočne existuje.

V praktickej rovine to tým, ktorí sa nazývajú „katolíkmi“, ale neveria v autoritu učiteľského úradu, bude sotva stačiť. Ak teda neveria v posvätnú Tradíciu (teda ani v orgány, ani v svedkov Tradície), skúste im citovať druhý zdroj Božieho zjavenia, totiž Sväté písmo.

Najzrejmejším textom Sv. písma k tejto veci je Druhá kniha Machabejcov:

Potom sa začali modliť a prosili, aby im toto previnenie, ktorého sa dopustili, bolo úplne odpustené. Šľachetný Júda napomínal však ľud, aby sa chránil hriechov, keď na vlastné oči videli následky hriechu u padlých. Potom urobili medzi mužstvom zbierku, ktorá vyniesla dvetisíc drachiem striebra. Tieto poslal do Jeruzalema, aby bola prinesená obeta za hriechy. Bol to veľmi krásny a šľachetný skutok, lebo myslel na vzkriesenie. Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych. Pamätal tiež, že je veľmi krásna odmena prichystaná pre tých, čo nábožne zosnuli. Svätá a nábožná to myšlienka! Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu. (2Mach 12,42–46)

Ak sa rozprávate s protestantom, s najväčšou pravdepodobnosťou neverí, že knihy Machabejcov sú pravé knihy Svätého písma (tieto a ďalšie knihy Starého zákona v ich protestantských bibliách chýbajú). Takže citujte samotného Nášho Pána:

Preto vám hovorím: Ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpustí. Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku ani v budúcom. (Mt 12,31)

PDF (formát pre tlač)