Vznikol nový film o živote Brazílčanky, ktorá žila viac ako pol storočia výlučne z Eucharistie: „Moje miesto je tu, pred Najsvätejšou Sviatosťou“

25. augusta 2026   Cirkev   Eucharistia

Na Veľký piatok v roku 1943 sa Floripes Dornellas de Jesús, známa ako „Lola“, rozhodla, že už nebude jesť. Od tej chvíle každý deň prijímala iba Eucharistiu.

Život Floripes Dornellas de Jesús, známej ako Lola, brazílskej Božej služobnice, ktorá žila viac ako pol storočia bez jedla, pitia či spánku a živila sa výlučne Eucharistiou, je témou portugalsky nahovoreného dokumentárneho filmu „Lola de Jesus: Tajomstvo a zbožnosť“ novinára a spisovateľa Rodriga Alvareza.

Film bol minulý mesiac premietnutý počas tretieho ročníka Cinema ExpoCatólica v rámci podujatia ExpoCatólica 2026 v São Paule, kde Alvarez taktiež predniesol prednášku s názvom „Lola a fenomén autentickej brazílskej viery“.

Kto bola Lola?

Jej nevysvetliteľná schopnosť žiť iba z Eucharistie nepochybne priťahuje pozornosť, ale podľa Dr. Claudia Bomtempa, ktorý bol počas posledných piatich rokov Lolinho života jej ošetrujúcim lekárom a dnes patrí medzi hlavných podporovateľov jej kauzy blahorečenia, to nikdy nebolo najdôležitejším aspektom jej osoby. Podľa Bomtempa bolo Loliným poslaním dosiahnuť, aby bolo Najsvätejšie Srdce Ježišovo viac poznávané a milované.

„Lola nechcela, aby si ľudia pamätali ju; chcela skôr, aby bolo Najsvätejšie Srdce Ježišovo viac poznávané a milované,“ povedal Bomtempo pre ACI Digital, portugalsky hovoriacu sesterskú službu EWTN News.

Cirkev zasväcuje mesiac jún Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, rovnako ako prvý piatok každého mesiaca. Podľa Bomtempa Lola „vedela, že je tou, ktorá môže priviesť ľudí v Brazílii k zamysleniu nad mocou Najsvätejšieho Srdca Ježišovho“.

„Celá tá záležitosť s nejedením, nepitím či nespaním v skutočnosti nepredstavuje podstatu Lolinej svätosti; je skôr znamením – spôsobom, ako pritiahnuť pozornosť –, ktorý, ako verím, Ježišovo Srdce dovolilo, aby mohla byť jednoducho rozpoznaná ako prejav prítomnosti Ježišovho Srdca,“ povedal.

Podľa neho „jej svätosť spočíva v jej čnostiach a obete, v mučeníctve všetkých tých rokov… a v jej dôvernom spojení s Ježišovým Srdcom, ktoré bolo skutočne ohromujúce“. Podľa lekára Lola často prerušovala rozhovory, aby sa modlila a pýtala sa Ježiša: „Čo odo mňa chceš, Pane? Čo chceš, aby som urobila? Čo chceš, aby som povedala?“

Úcta k Najsvätejšiemu Srdcu

Lola sa narodila 27. júna 1912 v Mercês v Brazílii a ako dieťa sa so svojou rodinou presťahovala do Rio Pomba, kde v roku 1999 zomrela.

Keď mala približne 16 rokov, spadla zo stromu jabuticaba, zlomila si dva driekové stavce a zostala paraplegičkou. „Keď sa ocitla v tejto situácii – vedela, že už nikdy nebude chodiť a že neuskutoční sny, ktoré možno prechovávala, napríklad stať sa matkou alebo rehoľníčkou. Lola sa rozhodla zasvätiť zvyšok svojho života úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a Srdcu Panny Márie. To bola Lolina prvotná odpoveď na ťažkú situáciu, na strašnú správu,“ uviedol Bomtempo.

Po tomto rozhodnutí začali v jej tele nastávať zmeny, ktoré poznačili celý zvyšok jej života. Podľa lekára prestala pociťovať hlad, smäd či potrebu spánku.

„Počas nasledujúcich piatich alebo šiestich rokov naliehali, aby jedla, ale ona necítila hlad,“ vysvetlil lekár. Na Veľký piatok v roku 1943 „sa rozhodla, že už nebude jesť. Od tej chvíle každý deň prijímala iba svätú Eucharistiu.“

Tento fenomén, známy ako inedia, teda úplné zdržanie sa prijímania potravy, vzbudil záujem lekárov, výskumníkov, zvedavcov i pútnikov. Podľa Bomtempa to Lolu nikdy neodviedlo od toho, čo považovala za svoje skutočné poslanie: privádzať ľudí k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. „Ľudia začali prichádzať vo veľkých skupinách a dostávali milosti, vždy prostredníctvom Najsvätejšieho Srdca Ježišovho,“ povedal.

Pre neho bola Lola „jednoducho sekretárkou Ježišovho Srdca“. „Ona iba ukazovala na Ježiša. Mala tiež mnoho darov Ducha Svätého – dary zjavenia, proroctva a poznania – a vždy ich používala pre dobro druhých,“ pokračoval.

Keďže Lola nespávala, dostala od vtedajšieho biskupa Mariany Oscara de Oliveiru povolenie uchovávať Najsvätejšiu Sviatosť vo svojej izbe. „Lola zostala počas tých 64 rokov pripútaná na lôžko. Držala 24-hodinovú vigíliu pred Najsvätejším Srdcom Ježišovým a Eucharistiou,“ rozprával Bomtempo. Spomenul si, že sa jej raz opýtal, prečo nikdy neopustí izbu, dokonca ani preto, aby vyšla na dvor. „Moje miesto je tu, pred Najsvätejšou Sviatosťou, pred Ježišovým Srdcom,“ odpovedala Lola.

Úcta, ktorá pretrváva

V Cirkvi je prvý piatok každého mesiaca tradične zasvätený Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Táto úcta sa široko rozšírila najmä po zjaveniach, ktoré v 17. storočí prijala svätá Margita Mária Alacoque.

Medzi odporúčané praktiky patrí spoveď, sväté prijímanie a konanie zadosťučinenia za hriechy spáchané proti Kristovej láske. Podľa Bomtempa sa Lola počas celého svojho života usilovala šíriť práve túto úctu.

Proces jej blahorečenia otvoril v roku 2005 vtedajší arcibiskup Mariany Luciano Mendes de Almeida, ktorý Lolu osobne poznal. Podľa Bomtempa mu arcibiskup raz povedal: „Lola má viac čností než je potrebné na svätosť. Stane sa to v správnom čase.“

Proces sa na celé roky zastavil pre byrokratické problémy a pokračovanie bolo obnovené až minulý rok, keď súčasný arcibiskup Airton José dos Santos vymenoval otca Rodneyho Francisca Reis da Silva za postulátora diecéznej fázy. Po ukončení tejto fázy bude kauza odoslaná vatikánskemu Dikastériu pre kauzy svätých, kde môže postúpiť k uznaniu hrdinských čností, teda do štádia, v ktorom môže byť osoba vyhlásená za ctihodnú. Následne sa na blahorečenie vyžaduje uznanie zázraku a na kanonizáciu druhého zázraku.

Podľa Bomtempa celý Lolin život smeroval k tejto úcte. „Najčastejšie hovorila o dôvere v Najsvätejšie Srdce Ježišovo.“

Dnes je Recanto Sítio da Lola (Lolino útočisko) v Rio Pomba pútnickým miestom v starostlivosti otca Jamilsona Inácia da Silvu, farára farnosti Panny Márie Ružencovej, ktorý toto miesto spravuje na žiadosť arcidiecézy. Miesto sa stalo pútnickým miestom, ktoré každý prvý piatok a tretiu nedeľu v mesiaci prijíma veriacich z celej Brazílie na sväté omše a spoločné modlitby. Izba, v ktorej Lola žila viac ako 60 rokov, zostáva zachovaná a možno si ju prezrieť cez sklenenú priečku.

V máji bolo toto miesto znovu otvorené pri osobitnej príležitosti – pri slávení prvej svätej omše od smrti Božej služobnice v roku 1999. Celebroval ju emeritný arcibiskup Juiz de Fora Gil Antônio Moreira a koncelebroval otec Rodney Francisco Reis da Silva, postulátor kauzy blahorečenia.

Eucharistia ako jediný pokrm

Z pohľadu katolíckej tradície nie je príbeh Floripes „Loly“ Dornellas de Jesús bezprecedentným javom. Cirkev pozná viacero mystikov, pri ktorých sa traduje mimoriadne dlhé obdobie života bez bežnej potravy alebo s Eucharistiou ako jediným či prakticky jediným pokrmom. Medzi najznámejšie patria sv. Katarína Sienská, ktorá v závere života prijímala len minimálne množstvo potravy a podľa dobových svedectiev žila predovšetkým z Eucharistie, či sv. Lidvina zo Schiedamu, o ktorej životopisci uvádzajú, že v posledných rokoch života neprijímala inú potravu než Eucharistiu. Podobné eucharistické fenomény sa spájajú aj s blahoslavenou Alexandrinou Mariou da Costa, portugalskou mystičkou, ktorá podľa dokumentácie jej kauzy približne trinásť rokov až do smrti v roku 1955 žila bez bežnej potravy a prijímala iba Eucharistiu.

V novšej dobe je známy tiež prípad nemeckej mystičky a stigmatizovanej Terézie Neumannovej z Konnersreuthu, pri ktorej sa tvrdilo, že od roku 1926 až do svojej smrti v roku 1962 neprijímala bežnú potravu a jej jediným pokrmom bola Eucharistia. Pri jednotlivých prípadoch však treba zachovať presnosť: nie všetky tieto tvrdenia majú rovnakú historickú či cirkevnú váhu a samotná inedia nie je dôkazom svätosti. Cirkev pri mystických javoch tradične postupuje obozretne a za rozhodujúce považuje predovšetkým pravovernosť viery, hrdinské čnosti, pokoru, poslušnosť Cirkvi a ovocie duchovného života.

Práve v tomto svetle treba chápať aj Lolu. Podstatou jej príbehu nie je senzačná otázka, ako môže ľudské telo desaťročia existovať bez jedla a vody. Oveľa dôležitejšie je jej úplné obrátenie života ku Kristovi, eucharistická adorácia, obeta utrpenia a úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Katolícka tradícia totiž nikdy nechápala Eucharistiu iba ako symbol či pripomienku Poslednej večere. Je to skutočné Telo, Krv, Duša a Božstvo Ježiša Krista. Mimoriadne eucharistické životy mystikov preto možno chápať ako viditeľné znamenie toho, čo platí pre každého katolíka duchovne: Kristus je skutočným pokrmom duše a Eucharistia je, slovami sv. Ignáca Antiochijského, „liekom nesmrteľnosti“.

Ak Cirkev po dôkladnom preskúmaní Lolinej kauzy potvrdí hrdinskosť jej čností a následne požadované zázraky, jej život by mohol byť ďalším silným eucharistickým svedectvom našej doby. V časoch, keď sa aj medzi katolíkmi oslabuje viera v reálnu prítomnosť Krista v Najsvätejšej Sviatosti, pôsobí život človeka, ktorý celé desaťročia smeroval všetko k Svätostánku, takmer ako provokatívna odpoveď modernému svetu: „Človek nežije iba z chleba, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4,4), a Kristus sám dodáva: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život.“ (Jn 6,54)

Branislav Krasnovský

Zdroj: ewtnnews.com, sprievodný obrazový ilustračný materiál, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com; wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)