Vatikán vydal dokument proti transhumanizmu: Je to forma modernej modloslužby!

5. marca 2026   Aktuality   Transhumanizmus

Medzinárodná teologická komisia zverejnila dokument Quo vadis, humanitas? („Kam kráčaš, ľudstvo?“), ktorý sa venuje kresťanskej antropológii v kontexte súčasných technologických výziev. Text, schválený pápežom Levom XIV., ostro kritizuje transhumanizmus a posthumanizmus a varuje pred predstavou, že technológia môže prekonať základné limity ľudskej prirodzenosti.

Dokument bol jednomyseľne prijatý na plenárnom zasadnutí komisie v roku 2025 a jeho zverejnenie 9. februára 2026 autorizoval prefekt Dikastéria pre náuku viery kardinál Víctor Manuel Fernández.

Medzinárodná teologická komisia je poradným orgánom spojeným s Dikastériom pre náuku viery. Tvoria ju teológovia z rôznych krajín a akademických tradícií, ktorých na päť rokov menuje pápež. Jej dokumenty nemajú záväznú autoritu Učiteľského úradu Cirkvi, no často slúžia ako teologický základ pre neskoršie magisteriálne texty.

Dokument vychádza z biblickej otázky zo Žalmu 8: „Čo je človek, že naň pamätáš?“ Túto otázku aktualizuje v kontexte rýchleho rozvoja technológií, umelej inteligencie a biotechnológií. Autori upozorňujú, že technologický pokrok síce zvyšuje možnosti ľudstva, no zároveň neznižuje zmätok nad jeho krehkosťou.

Reflexia dokumentu je postavená na štyroch základných pojmoch: rozvoj, povolanie, identita a dramatická podmienka ľudskej existencie v dejinách. Pápež Lev XIV. v tejto súvislosti zdôraznil, že Cirkev musí ponúknuť svoje dedičstvo sociálnej náuky ako odpoveď na novú technologickú revolúciu, najmä na výzvy spojené s umelou inteligenciou, ktoré sa dotýkajú dôstojnosti človeka, spravodlivosti a práce.

Kritika transhumanizmu a posthumanizmu

Najostrejšia kritika dokumentu smeruje proti transhumanizmu, ktorý označuje za „formu modernej modloslužby“. Podľa autorov sa tento smer prezentuje ako prísľub šťastia, no v skutočnosti ide o pokus uniknúť realite a vlastnej ľudskej prirodzenosti. Snaha prekonať starnutie a smrť pomocou technológií je podľa textu prejavom zároveň naivnej aj arogantnej domýšľavosti.

Transhumanistická predstava digitálnej nesmrteľnosti stojí podľa komisie v priamom rozpore s kresťanskou nádejou. Kresťanská tradícia učí, že zbožštenie človeka – známe v patristickej teológii ako theosis – nie je výsledkom technologickej sebapremeny, ale darom Božej milosti, ktorá premieňa ľudskú konečnosť. Dokument v tejto súvislosti pripomína aj Danteho výraz transumanar z prvého spevu Raja, ktorý označuje pravú kresťanskú transcendenciu a je v zásadnom protiklade k ideám transhumanizmu.

Komisia zdôrazňuje, že zraniteľnosť a konečnosť nie sú chyby, ktoré treba odstrániť, ale podstatné rozmery ľudskej existencie. Na rozdiel od transhumanizmu a posthumanizmu sa kresťanské myslenie neusiluje toto napätie odstrániť, ale chápe ho v perspektíve Kristovej smrti a zmŕtvychvstania.

Dokument sa venuje aj otázke umelej inteligencie. Autori síce odmietajú technofóbiu, varujú však pred tým, čo nazývajú technokratickou paradigmou – tendenciou redukovať realitu na súbor dát, funkcií a výkonových ukazovateľov. V takomto prostredí hrozí, že človek bude vnímaný ako „odpadový materiál“, ak nebude spĺňať požadované štandardy efektívnosti.

Text nadväzuje na vatikánsky dokument Antiqua et Nova z roku 2025, ktorý analyzoval etické a antropologické dôsledky umelej inteligencie. Teologická komisia zároveň rozlišuje medzi súčasnou „úzkou“ UI, ktorá sa už používa v medicíne, justícii či vo vojenskej oblasti, a budúcou všeobecnou umelou inteligenciou, ktorá by mohla mať oveľa rozsiahlejšie dôsledky. V extrémnom scenári by podľa autorov mohol vzniknúť hyperprepojený svet, v ktorom sa ľudské správanie stane materiálom na analýzu a manipuláciu podľa mocenských alebo trhových záujmov.

Zvlášť kriticky sa dokument stavia k predstave telesnej dokonalosti, v ktorej sa ľudské telo chápe ako biologický materiál, ktorý možno transformovať a prestavovať podľa ľubovôle s cieľom vyhnúť sa bolesti, starnutiu a smrti. Takýto pohľad je podľa autorov nezlučiteľný s kresťanským chápaním človeka, ktorý prijíma svoje telo ako dar a zároveň ako povolanie.

Komisia tiež odmieta predstavu, že identita muža a ženy je úplne voľne formovateľná. Popieranie prirodzeného rozdielu medzi pohlaviami a jeho nahrádzanie ľubovoľnými konštrukciami vedie podľa textu k nebezpečnému vymazávaniu skutočnej telesnej identity. Jednou z veľkých výziev súčasnej kultúry je podľa autorov prijať vlastné telo ako dar, a nie ako väzenie alebo biologický materiál, ktorý treba meniť.

Pozitívna vízia dokumentu je založená na pojme povolania. Život človeka nie je projekt sebavytvárania, ale dar a úloha, ktoré predchádzajú slobodnej odpovedi jednotlivca. Byť človekom teda nie je výsledkom vlastnej konštrukcie, ale dôsledkom daru, ktorý človeka presahuje.

Záverečnou postavou dokumentu je Panna Mária predstavená ako obraz plnosti ľudstva. V jej osobe sa napätie medzi telom a dušou, medzi jednotlivcom a spoločenstvom či medzi mužom a ženou spája v jednote, ktorá jednotlivé prvky neruší, ale ich napĺňa.

Dokument napokon pripomína, že skutočná hodnota človeka nespočíva v jeho výkonnosti alebo technických schopnostiach. Človek je viac než jeho schopnosť konať – je predovšetkým schopnosťou byť v láske.

A čo na to katolícka tradícia?

V jadre transhumanistických predstáv nestojí iba technologická ambícia, ale aj staré pokušenie ľudstva: byť ako Boh, no bez Boha. Ide o modernú verziu pýchy, ktorá sa v dejinách objavuje vždy, keď človek začne veriť, že dokáže vlastnými silami prekonať hranice stvorenia.

Kresťanstvo pritom nikdy nepopieralo veľkosť ľudského rozumu ani hodnotu technického pokroku. Naopak, západná civilizácia vyrástla práve z presvedčenia, že svet je racionálne usporiadaný a stvorený Bohom, tento svet môže človek skúmať a rozvíjať. Problém nastáva v okamihu, keď sa technika prestane chápať ako služba človeku a začne sa meniť na nástroj „pretvorenia“.

Transhumanizmus totiž neponúka skutočnú nádej, ale skôr technologickú ilúziu spásy. Sľubuje odstránenie bolesti, starnutia a smrti, no pritom ignoruje základnú pravdu kresťanskej antropológie: že ľudská slabosť nie je chyba systému, ale súčasť drámy spásy. Práve v tejto krehkosti sa totiž otvára priestor pre milosť.

Kresťanská tradícia vždy chápala človeka ako bytosť na ceste – nie ako projekt sebavytvárania, ale ako povolanie. Človek sa nestáva viac človekom tým, že sa zbaví svojej prirodzenosti, ale tým, že ju prijme a nechá sa premeniť Božou milosťou.

Preto kresťanská odpoveď na transhumanizmus nie je nostalgickým odmietaním techniky, ale pripomenutím pravdy o človeku: že jeho dôstojnosť nevychádza z výkonu, inteligencie ani biologickej dokonalosti. Vychádza z toho, že je stvorený na Boží obraz.

A práve preto najväčšou tragédiou moderného sveta nemusí byť to, že človek vytvorí stále dokonalejšie stroje. Tragédiou by bolo, keby pri tom zabudol, kým je on sám.

Branislav Krasnovský

Zdroj: InfoCatólica.com, Kathpress.at, titulný ilustračný obrázok, zdroj – Moneytimes.RU

PDF (formát pre tlač)