Spory o biskupa Jána Vojtaššáka: Zápas o pamäť národa

František Skovajsa
26. augusta 2026   Slovensko   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Pre komunistov bol biskup Ján Vojtaššák vatikánsky špión, vlastizradca, feudál a podpaľač vojny, pre dnešných pokrokárov je arizátor, kolaborant a udavač. Ak si vyhľadáme články v boľševickej tlači a porovnáme ich s hlbokými úvahami v dnešných progresívnych médiách, nájdeme pozoruhodnú zhodu v ich obsahu. Pochopiteľne, zmenila sa frazeológia, no duch, metódy a ideologický zápal zostali v podstate nedotknuté.

Média rafinovane redukujú 44 rokov biskupskej služby Vojtaššáka, kedy vybudoval desiatky škôl, kostolov a charitatívnych centier, na niekoľko mesiacov jeho pôsobenia v Štátnej rade v rokoch prvej Slovenskej republiky s cieľom očierniť ho, hoci na tomto fóre vystúpil iba dvakrát. Ani jeden z jeho referátov sa však nedotýkal politiky, ale výhradne cirkevných záležitostí. Koniec-koncov, aj marxistický historik neváhal konštatovať, že Štátna rada bola svojím skutočným vplyvom na periférii politického života na Slovensku.

Ak bol počas komunizmu Vojtaššák „prisluhovačom západného imperializmu“, dnes predstavuje typického spiatočníka a hrozbu pre „otvorenú spoločnosť“. Kde však pramení tá priam hmatateľná nenávisť, ktorú voči biskupovi prechovávali súdruhovia a ktorou tak oplývajú ich ideoví dedičia dnes? Vojtaššák má tú smolu, že mal pevné slovensko-katolícke presvedčenie, že miloval Boha, Cirkev a slovenský národ. Ani v komunistických mučiarňach neprezliekol kabát, nezriekol sa viery a národného povedomia. Navyše bol stúpencom slovenskej samostatnosti a štátnosti. A to sa predsa v dnešnej kozmopolitnej spoločnosti neodpúšťa.

Biskup Vojtaššák bol skutočným a neochvejným pastierom, ktorý nezohol koleno pred svetskou mocou. Odmietol sa podvoliť poštátneniu cirkevného školstva, neuklonil sa bezbožnému režimu a odmietol schizmatickú štátnu Katolícku akciu. Skutočne, ako to konštatovali aj samotní komunistickí vyšetrovatelia, Vojtaššák bol tvrdohlavý a nenapraviteľný. Vďaka Bohu. Odporcov nesmierne dráždi jeho povesť mučeníka, ktorá narúša ich desaťročia budovaný falošný naratív.

Po páde komunistického režimu bol Vojtaššák plne súdne rehabilitovaný a zbavený všetkých obvinení. Napriek tomu mnohé médiá opakovane a výdatne kŕmia svojich čitateľov v súvislosti s „kauzou Vojtaššák“ otvorenými klamstvami, fabuláciami, dezinterpretáciami a polopravdami. Odborníci z radov pokrokovej žurnalistickej omladiny za asistencie niektorých historikov a aktivistov (nezávislých, samozrejme), nám v týchto dňoch zúrivo vysvetľujú, čo si o Vojtaššákovi máme myslieť. Ak ho (a tým aj katolícku Cirkev) opľúvajú tí, ktorí nenávidia katolícku vieru a vehementne odmietajú všetko, čo je rýdzo slovenské, nemožno sa tomu čudovať. Bolo by skôr podozrivé, ak by konali opačne. Počudovanie však treba vyjadriť nad ohlušujúcim tichom, ktoré zavládlo v radoch slovenskej katolíckej inteligencie. Je za ním strach z toho, čo o nich napíšu isté protikatolícke médiá na Slovensku alebo azda pod vplyvom „ducha doby“ zmenili názor na biskupa Vojtaššáka? Stala sa pre nich svetská mienka dôležitejšou než obhajoba pravdy a vlastného mučeníka?

Asi už nie sme ďaleko od okamihu, kedy dnešní zvestovatelia všeobjímajúceho bratstva obvinia biskupa aj z tzv. nových hriechov. A tých by veru bolo hodne. Od Vojtaššákovho ignorovania klimatickej krízy, cez nedostatok inklúzie v pastorácii až po neschopnosť viesť dialóg, načúvať perifériám a sprevádzať. O prístupe k tzv. párom rovnakého pohlavia už ani nehovoriac. Je tiež známe, že biskup Vojtaššák trestuhodne zanedbával uhlíkovú stopu Spišskej diecézy. Namiesto toho, aby veriacich na nedeľných kázňach burcoval k triedeniu odpadu a znižovaniu emisií, neustále ich zaťažoval stredovekými prežitkami, akými sú spása nesmrteľnej duše, sviatosť pokánia či Boží súd.

Pozrime sa na jeho pastoráciu na Orave, kde trestuhodne redukoval spiritualitu tamojšieho ľudu na rigidný sviatostný život – spoveď, ruženec a pokánie. Aký to rozdiel oproti dnešnému inkluzívnemu vnímaniu. Keby bol otvorený duchovnému obohateniu, mohol počas pastoračných návštev namiesto kropenia svätenou vodou slávnostne uviesť do spišských farností sošky Pachamamy. Namiesto kľačania pred Kristom v barokovom triumfalizme by oravskí gorali v rámci ekologickej konverzie prinášali na oltár obetné dary zemiakov a lesných plodov, oslavujúc biodiverzitu Tatranského národného parku. No biskup ostal uväznený v názore, že spásu netreba vyprosovať pre klímu, ale pre nesmrteľné duše.

Vojtaššák žil v čiernobielom svete jasných morálnych imperatívov. Dnes však vieme, že realita je pestrofarebná (či dokonca dúhová). Kde bolo jeho pastoračné rozlišovanie? Keby kráčal s duchom doby, mohol predbehnúť storočie a namiesto nekompromisného vyžadovania sviatostného manželstva aplikovať pastoračné požehnania pre páry v neregulárnych situáciách. No jeho svedomie mu radšej kázalo písať pastierske listy o morálke, čím vtedajších pokrokových veriacich nepochybne vystavoval pastoračnej traume.

Trestuhodne zlyhal aj v boji proti dezinformáciám. Keď po roku 1945 varoval pred nebezpečenstvom bezbožného komunizmu a totality, vtedajšia tlač a štátne orgány to jasne označili za šírenie poplašných správ a narúšanie budovania svetlých zajtrajškov. Namiesto overovania faktov u oficiálnych štátnych zdrojov veril radšej evanjeliu.

Zaiste veľkým zlyhaním biskupa bola aj jeho fatálna neschopnosť organizovať medzináboženské a ekumenické platformy. Keď po roku 1948 nastúpila komunistická moc s víziou vytvorenia pokrokovej, od Ríma odstrihnutej „národnej cirkvi“, bol to predsa geniálny prorocký impulz pre hlboký ekumenizmus! Biskup namiesto usporiadania spoločnej ekumenickej bohoslužby s marxisticko-leninskými teoretikmi, kde by sa spoločne spievali piesne práce a hľadal sa konsenzus na báze sociálnej spravodlivosti, zvolil konfrontáciu. Odmietol koncelebráciu s duchom doby. Namiesto toho, aby vyhlásil, že všetky náboženské a ideologické cesty sú len rôznymi kultúrnymi prejavmi hľadania Boha, tvrdohlavo trval na tom, že Kristus je jediná Cesta, Pravda a Život. Aké bigotné a netolerantné! Nuž ale teraz vážne…

Štúdiá a kňazské začiatky

Ján Vojtaššák sa narodil roku 1877 v hornooravskej obci Zákamenné, kde vyrastal v početnej rodine s jedenástimi súrodencami. Skromné dedinské prostredie a príklad rodičov od útleho detstva formovali jeho vzťah k viere. Túžba po vzdelaní ho priviedla na nižšie kráľovsko-katolícke gymnázium v Trstenej. Študoval aj na Mestskej katolíckej škole v Ružomberku, kde vynikal disciplínou a prístupom.

V roku 1895 urobil rozhodujúci krok a vstúpil do Kňazského seminára v Spišskej Kapitule. Seminárne roky neboli ľahké, keďže aj v cirkevných inštitúciách vtedy vládol maďarský šovinizmus. Vojtaššák sa napriek tlaku pevne držal svojho národného presvedčenia. Pri sčítaní ľudu v roku 1900 si odvážne zapísal do formulárov slovenský materinský jazyk, za čo mu hrozilo vylúčenie. Okrem toho sa aktívne angažoval v Spolku seminaristov na podporu katolíckej tlače a šírenie slovenského slova.

Kňazskú vysviacku prijal v roku 1901. Následne sa začala jeho horlivá dušpastierska služba na rôznych oravských a spišských farnostiach. Pôsobil ako kaplán či dočasný správca vo Vyšných Zubriciach, Kvačanoch, Bijacovciach, Podvlku i Zubrohlave. Od roku 1905 pretváral náboženský a spoločenský život v Ústí nad Oravou, kde založil Spolok striezlivosti a bojoval proti alkoholizmu. V Tvrdošíne neskôr rozvíjal kultúrne aktivity, nacvičoval ochotnícke divadlo, viedol spevokol a založil Potravinový spolok.

Vstup do verejného života

Keď v roku 1918 vznikala Česko-Slovenská republika, aktívne sa zapojil do národno-emancipačného procesu. Koncom októbra 1918 sa zúčastnil na historickom zhromaždení v Martine, kde vznikla Slovenská národná rada. Stál pri zrode Kňazskej rady v Ružomberku, stal sa jej podpredsedom a neskôr pôsobil aj v česko-slovensko-poľskej plebiscitnej komisii, ktorá urovnávala hraničné spory na Orave a Spiši. Jeho prirodzená autorita, organizačné schopnosti a vernosť Bohu i Cirkvi vyústili do menovania za spišského biskupa. Biskupskú konsekráciu prijal v roku 1921 v Nitre. Ujal sa úradu s biskupským heslom „Anjelom prikázal o tebe“. Ako nový diecézny biskup s veľkou energiou pristúpil k obnove duchovného života.

V medzivojnovom období musel čeliť silnejúcim sekularizačným tendenciám a štátnym tlakom voči cirkevnému školstvu. Dôrazne bránil katolícke školy pred rušením a posilňoval náboženskú výchovu. Rovnako výrazná bola jeho stopa v oblasti charity – stál na čele Slovenskej charity v Bratislave a dal postaviť viacero sociálnych ústavov. V politickej sfére sympatizoval s programom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v otázkach autonómie Slovenska, hoci jej členom sa nikdy nestal.

Obdobie prvej Slovenskej republiky

Vznik prvej Slovenskej republiky v marci 1939 prijal s nadšením, pričom tento krok vnímal ako prirodzené vyústenie práva slovenského národa na sebaurčenie. Ako povedomý vlastenec, ktorý poznal národnostný útlak z obdobia Rakúsko-Uhorska aj obdobia prvej ČSR, považoval vznik samostatného štátu za záruku slobodného rozvoja Slovákov aj samotnej katolíckej Cirkvi. Vo svojej autobiografii neskôr spomínal na radosť a jasot národa z naplnenia dávnych túžob a vznik štátu bez krvavého prelievania označil za mimoriadny úkaz.

Je známe, že pôsobil v Štátnej rade, na pôde ktorej obhajoval záujmy Cirkvi a národa. Tento orgán nemal zákonodarnú ani výkonnú moc, ale len poradnú funkciu. Do tejto pozície ho navrhli slovenskí katolícki biskupi. S jeho členstvom v Štátnej rade súhlasila aj Svätá stolica. Hodno spomenúť, že svoje zastúpenie v Štátnej rade mala aj Evanjelická cirkev (Bohuslav Klimo). Vojtaššák vo vianočnom posolstve v roku 1940 zakázal svojim kňazom zastávať politické funkcie. Po prijatí rasovo koncipovaného Židovského kódexu v septembri 1941 podpísal spoločné memorandum slovenských biskupov, ktoré ostro kritizovalo kódex za jeho rozpor s kresťanskou morálkou a rasovú ideológiu.

Významný moment nastal v marci 1943, keď Vojtaššák získal správy o tom, že deportácie Židov znamenajú ich faktickú smrť. S týmto oboznámením a žiadosťou o pomoc poslal memorandum ministrovi vnútra Alexandrovi Machovi (podľa svedectva mu ho mal doručiť prof. Ladislav Hanus). Mach neskôr priznal, že ho tento list od Vojtaššáka tak šokoval, že deportácie neobnovil: „Začiatkom marca 1943 dostal som list od biskupa Jána Vojtaššáka. (…) Prečítal som si list. Potom ešte raz a ešte raz som si ho prečítal. (…) Bol úctivý, ale energický, dôstojne zdržanlivý, no z každého slova bolo cítiť rozhorčenie a bolesť. Najmä bolesť. (…) Obsah listu bol: Židia, vyvezení zo Slovenska, už nežijú. Presnejšie – už nežijú všetci. Väčšinu vyvraždili v plynových komorách. Aj ostatným hrozí smrť. Ak by sa pokračovalo vo vyvážaní Židov, išli by na istú smrť. To by bola vražda. Doteraz sme nevedeli a nemohli sme predpokladať, že Nemci, taký kultúrny národ… Ale teraz už vieme. Mám správy, ktorým nemožno neveriť, i keď sú neuveriteľné. Pán biskup ani len nenaznačil, odkiaľ má tie správy. Dôrazne žiadal, aby som urobil všetko, čo je v našej moci, aby sme zachránili ešte živých, zastavili vyvážanie ďalších a zistili celú pravdu o osude všetkých zo Slovenska vyvezených Židov. Taký bol obsah tohto otrasného, otriasajúceho listu.“

V súvislosti s povojnovými obvineniami z arizácie Baldovských kúpeľov historické dokumenty ukazujú, že nešlo o žiadnu arizáciu. Majiteľ kúpeľov odišiel do Palestíny a zanechal dlh v Spišskej banke, ktorá na majetok uvalila súdnu správu. Spišské biskupstvo v roku 1942 tento majetok legálne odkúpilo vo verejnej dražbe, uhradilo dlhy aj dane a investovalo do kúpeľov vyše dvoch miliónov korún, čo v roku 1946 oficiálnym svedectvom potvrdilo aj Ministerstvo vnútra: „… biskup Vojtaššák nearizoval za Slovenského štátu žiaden židovský majetok, ale vydražil na verejnej dražbe v Spišskom Podhradí u okresného súdu Baldovské kúpele, na ktorých bola dlžoba 400 000 Kčs.“

Vojtaššák sa intenzívne venoval rozvoju školstva a charity. Finančne pomáhal chudobným študentom a prehlboval duchovný život veriacich prostredníctvom misií a exercícií. Pre tieto aktivity si ho veriaci vážili ako jedného z najhorlivejších slovenských biskupov.

Odmietnutie totalitných ideológií

Primárnym poslaním Vojtaššáka ako biskupa bola pastorácia, starostlivosť o veriacich v diecéze a nekompromisná ochrana čistoty viery. Vo svojej službe vychádzal zo zásady, že Cirkev sa nemôže stotožniť so žiadnym svetským politickým systémom a sama nenesie zodpovednosť za politické zoskupenia, ktoré vystupujú na jej obranu. Už ako mladý kňaz systematicky varoval veriacich pred nebezpečenstvami, ktoré ohrozovali Cirkev a kresťanskú mravnosť.

Po vzniku prvej ČSR čelil vlne protináboženskej agitácie a sekularizácie. Spolu s ostatnými slovenskými ordinármi v roku 1920 rázne protestoval proti útokom na vieru, spochybňovaniu cirkevného školstva a šíreniu socialistických či anarchistických spolkov. Ostro kritizoval najmä komunizmus a boľševizmus. V boľševizme nevidel len politický či ekonomický systém, ale predovšetkým hlbokú duchovnú chorobu a odpad od Boha. Vnímal ho ako dôsledok hmotárstva a straty zmyslu pre duchovné hodnoty, čo v konečnom dôsledku viedlo k odcudzeniu človeka voči Bohu i blížnemu. Biskup Vojtaššák poukazoval na to, že sociálna demokracia a komunizmus zdieľajú rovnaký bezbožný základ, pričom radikálne odmietal predstavu, žeby dobrý kresťan mohol byť zároveň komunistom. Boľševizmu pripisoval vinu za ničenie mravnosti a otvorené prenasledovanie Cirkvi vo svete – napr. v Rusku, Španielsku, Mexiku či Číne.

Nekompromisne sa staval aj k nemeckému národnému socializmu a talianskemu fašizmu. Vnímal ich ako pohanské prúdy, ktoré neprimerane vyvyšovali a zbožšťovali národ, rasu či štát na úroveň bôžika – tzv. molocha národnosti. Biskup zdôrazňoval, že právo každého národa na vlastný život je síce od Boha dané, no toto právo sa nesmie meniť na bezohľadný útlak iných národností či popieranie kresťanskej zásady lásky k blížnemu. „Hitlerizmus“ označoval za satanom vnuknutú náuku, ktorá sa pokúšala nahradiť pravé Evanjelium novým, pohanským náboženstvom.

Keď vznikali snahy o presadenie „slovenského národného socializmu“, biskup Vojtaššák sa voči týmto tendenciám kategoricky ohradil. Žiadal, aby akékoľvek úsilie o riešenie sociálnych otázok robotníkov, roľníkov či nezamestnaných vychádzalo výhradne z neskreslených Kristových zásad a pápežských sociálnych encyklík (Rerum novarum a Quadragesimo anno). Razantne odmietal akékoľvek preberanie nemeckých pohanských vzorov a dôrazne dbal na to, aby mládež a veriaci neboli vystavení vplyvu protikresťanských myšlienok.

Krížová cesta po roku 1945

Po obnovení Československa v roku 1945 bol biskup Ján Vojtaššák prenasledovaný, vyšetrovaný a väznený. Prvý závažný konflikt s novými predstaviteľmi štátu nastal už vo februári 1945, keď do Spišskej Kapituly prišiel predstaviteľ štátnej správy Vavro Šrobár s cieľom oznámiť prevzatie cirkevných škôl štátom. Biskup Vojtaššák túto požiadavku kategoricky odmietol, čím si okamžite vyslúžil nálepku nepriateľa nového zriadenia. Režim sa ho následne pokúsil odstrániť z verejného života.

Vojtaššák rozhodne odmietal zásahy štátu do cirkevných záležitostí a neváhal exkomunikovať z Cirkvi viacerých prokomunistických kňazov. Po definitívnom prevzatí moci komunistickou stranou v roku 1948 sa tlak ešte viac stupňoval. Biskup verejne upozorňoval, že kompromis s komunistickou mocou nie je možný. Počas vyšetrovania začiatkom 50. rokov bol popri neľudskom týraní vystavený neustálemu psychickému tlaku. Vyšetrovatelia ŠtB používali spánkovú depriváciu, nočné budenie, samoväzbu, hlad a fyzické týranie s cieľom zlomiť jeho vôľu a prinútiť ho k priznaniu k vymysleným zločinom. Biskup Vojtaššák prijal toto utrpenie s odstupom a pokorou, no jeho zdravotný stav sa drasticky zhoršil. Vážil iba 49 kg a nebol schopný udržať sa na nohách. Napriek tomu sa na súde nevzdal svojho presvedčenia.

V zinscenovanom súdnom procese s tzv. „vlastizradnými biskupmi“, ktorý sa konal v Bratislave v januári 1951, bol biskup Vojtaššák odsúdený na 24 rokov odňatia slobody, stratu občianskych práv, peňažný trest a zhabanie celého majetku. Následné roky strávil v najprísnejších komunistických väzniciach v Leopoldove, Ilave, Prahe-Pankráci a vo Valdiciach. Režim vo väzniciach sa k nemu správal mimoriadne kruto a šikanovanie zo strany dozorcov bolo na dennom poriadku. Podľa svedectiev bol silnou duchovnou oporou pre spoluväzňov. Keďže sa režim obával, že by 80-ročný biskup vo väzení zomrel a stal sa tak mučeníkom, v roku 1956 ho dočasne a neskôr v roku 1963 trvalo premiestnili do núteného pobytu v charitnom domove v Děčíne a neskôr v Senohraboch pri Prahe. Aj v týchto zariadeniach bol pod neustálym dohľadom ŠtB a mal prísny zákaz navštíviť rodné Slovensko.

K jeho oficiálnemu prepusteniu z výkonu trestu došlo vďaka rokovaniam medzi ČSR a Svätou stolicou, kedy mu prezident ČSR v októbri 1963 udelil milosť. Zomrel 4. augusta 1965 vo veku 87 rokov. Podľa jeho poslednej vôle boli jeho telesné pozostatky prevezené na Slovensko. Biskup Ján Vojtaššák strávil v komunistických väzniciach vyše 11 rokov. Pochovali ho v jeho rodnej obci Zákamenné za účasti 200 kňazov a tisícov veriacich, pre ktorých sa stal trvalým symbolom nezlomnej viery a trpiaceho katolíckeho Slovenska.

Niekoľko vyjadrení a svedectiev o biskupovi Vojtaššákovi

„Starší z vás sa zaiste pamätajú na úctyhodnú postavu biskupa Jána Vojtaššáka a bratia gréckokatolíci na postavu biskupa Pavla Gojdiča. Obidvaja boli uväznení v žalári na základe pseudoprocesov. Dnes si zasluhujú, aby sa konal cirkevný proces ich blahorečenia, pretože vydali svedectvo o vernej službe Cirkvi na Slovensku.“ (sv. Ján Pavol II.)

„O Božom sluhovi biskupovi Jánovi Vojtaššákovi som počul z rozprávania a všetko to boli informácie pozitívne. Spišský klérus ho poznal ako biskupa starostlivého, priameho, rozhodného a cítiaceho s Cirkvou. Tieto vlastnosti boli zvlášť potrebné pre biskupa v jeho čase. Preto aj ja považujem osobu pána biskupa za nasledovaniahodnú v rozvážnosti, ktorá vylučuje všetky jemu vyčítané negatíva spojené s obdobím druhej svetovej vojny. Trpezlivo znášal aj chvíle väzenia a ponižovania, preto si zaslúži nielen úctu, ale aj úspešné dovŕšenie procesu beatifikácie.“ (Mons. Bernard Bober)

„Veľký biskup Vojtaššák nasadil celý svoj život pre dobro Cirkvi a pre ochranu pravdy a spravodlivosti. A preto bol ponížený do prachu zeme a zdiskreditovaný. Vďaka takýmto postojom rodila sa tajomná sila aj v našom národe a takouto jeho osobnou obetou boli posvätení všetci, ale najmä členovia jeho diecézy, na ktorú neustále myslel, a tak sa nám podarilo prežiť ťažké časy komunistickej a marxistickej ateizácie. (…) V týchto dňoch je päťdesiat rokov odvtedy, ako tento statočný veľkňaz Cirkvi bol odsúdený a bol falošne zhanobený. A temné sily mu nedajú pokoj ani do dnešných dní.“ (Mons. Rudolf Baláž)

„Boží sluha biskup Ján Vojtaššák stál na čele Spišskej diecézy v najťažších časoch pre Cirkev na Slovensku v tomto storočí. Je nám známe, že tento nástupca apoštolov sa nedal odviesť od svojho poslania, bol pripravený aj na najvyššiu obeť a vo väzení musel rátať aj so smrťou za vieru. V dobe temna bol neochvejný vo vyznávaní viery a stal sa takým veľkým príkladom a povzbudením k vernosti a vytrvalosti v skúškach, ktoré museli podstúpiť mnohí ďalší a celá Cirkev na Slovensku.“ (Mons. František Tondra)

„Biskup Vojtaššák bol mužom modlitby, ale aj vytrvalej práce. Svedčia o tom mnohí. Celé hodiny prekľačal v studenej kaplnke, každú nedeľu a sviatok spovedal. Bol známy svojou obetavosťou a štedrosťou, okrem tých mnohých a mnohých funkcií, služieb, ktoré konal. Žil nadmieru skromne.“ (Mons. Viliam Judák)

„Môžem povedať, že biskupa Vojtaššáka, ktorého život som pozorne sledoval, som si mimoriadne vážil predovšetkým pre jeho úprimnú a hlbokú vieru a pre jeho nepodmienečnú oddanosť Cirkvi a Svätej stolici. Patril medzi doteraz najvýznamnejších slovenských biskupov. Po vzniku ČSR sa snažil o návrat cirkevného majetku zo štátnej správy. Mimoriadnu starostlivosť venoval školstvu a výchove. (…) On bol jedným z hlavných organizátorov charity na Slovensku.“ (doc. Ivan Chalupecký)

„Biskup J. Vojtaššák, tak ako ostatní slovenskí katolícki biskupi, podporoval katolícke sociálne učenie. Z tejto pozície bol jeho vzťah k ideológiám komunizmu, fašizmu a nemeckého národného socializmu kritický až odmietavý. Za väčšie a podstatnejšie nebezpečenstvo považoval v daných historických podmienkach komunizmus v jeho boľševickej podobe. Komunistický systém v Sovietskom zväze okrem rôznych podôb represií vytvoril premyslený mechanizmus, otvorene bojujúci proti náboženstvu od fyzickej likvidácie až po ateistickú propagandu. Tento postoj do istej miery oslabil Vojtaššákovu ostražitosť k fašizmu a národnému socializmu, no možno povedať, že odmietal aj tieto ideológie, pretože si tiež osobovali miesto, ktoré patrí náboženstvu, hoci proti nemu nevystupovali tak agresívne, ako komunistický boľševizmus.“ (prof. Róbert Letz, historik)

„Po roku 1948 Ján Vojtaššák zostal naďalej najtvrdším kritikom režimu spomedzi slovenských biskupov a staval sa proti jeho nedemokratickým a protináboženským opatreniam.“ (doc. Ivan A. Petranský, historik)

***

Modlitba za blahorečenie otca biskupa Jána Vojtaššáka

Všemohúci Bože, vyvolil si si svojho služobníka Jána Vojtaššáka,
aby trpel na tvoju slávu a pre dobro Cirkvi.

Väznený, ponižovaný, opľúvaný, zosmiešňovaný a prinútený
vykonávať najposlednejšie práce niesol tento údel v hlbokej pokore.

Za hranicami Slovenska prijal z tvojich rúk kalich utrpenia.

Na pohľad nič nezostalo na ňom z dôstojnosti veľkňaza Cirkvi,
podobne ako z Ježiša Krista, keď ho viedli na Kalváriu,
však v jeho vnútri si žiaril ty sám, Bože.

Prosíme ťa, Večný Bože, osláv svojho služobníka Jána,
aby sme si ho uctievali na oltároch celej Cirkvi.

Za jeho blahorečenie ťa prosíme skrze Krista nášho Pána. Amen.

PDF (formát pre tlač)