Talianska biskupská konferencia podpísala „medzináboženský pakt“ s ostatnými náboženstvami v Taliansku. Aké budú jeho dôsledky?

Branislav Krasnovský
30. júna 2026   Cirkev   Komentár

V Taliansku sa 25. júna odohrala udalosť, ktorá môže mať ďalekosiahle dôsledky nielen pre samotnú katolícku Cirkev v krajine, ale aj pre budúce smerovanie tzv. medzináboženského dialógu v Európe. Zatiaľ čo jeho podporovatelia hovoria o historickom kroku smerom k pokoju, vzájomnej spolupráci a spoločenskému zmiereniu, kritici upozorňujú, že uvedená udalosť môže predstavovať významný medzník v chápaní postavenia katolíckej Cirkvi vo verejnom priestore a otvárať nové otázky týkajúce sa vzťahu medzi katolíckou vierou, tzv. medzináboženským dialógom a moderným sekulárnym štátom. Bližšie sa tejto udalosti venovali na portáli La Nuova Bussola Quotidiana (Stefano Fontana: Zuppi e la Cei cadono nel tranello della religione laica).

Podpis paktu s názvom„Talianska cesta dialógu. Náboženstvá vo verejnom priestore a pre spoločenskú súdržnosť“, ktorý podpísala Talianska biskupská konferencia s predstaviteľmi islamských, budhistických, bahaistických, protestantských, pravoslávnych, židovských a hinduistických komunít, predstavuje podľa autora článku oveľa závažnejšiu udalosť, než sa na prvý pohľad môže zdať. Nejde podľa neho iba o gesto vzájomnej úcty alebo o deklaráciu pokojného spolužitia, ale o dokument, ktorý odhaľuje nový spôsob chápania samotného náboženstva, jeho miesta vo verejnom priestore a jeho vzťahu k modernému sekulárnemu štátu.

Po podpise dokumentu boli všetci predstavitelia náboženských komunít prijatí prezidentom Talianskej republiky Sergiom Mattarellom, ktorému slávnostne odovzdali jeho kópiu. Práve táto udalosť nadobúda podľa autora výrazný symbolický význam a predstavuje jeden z vrcholov celej iniciatívy.

Hneď na úvod možno zdôrazniť, že samotná pokojná spolupráca medzi príslušníkmi rozličných náboženstiev nepredstavuje problém. Katolíci, moslimovia, židia či budhisti môžu vedľa seba žiť, spolupracovať pri charitatívnych aktivitách alebo sa spoločne usilovať o pokoj v spoločnosti. Takéto spolužitie však nevyžaduje podpisovanie spoločných paktov. Dobré medziľudské vzťahy sú prirodzenou súčasťou občianskeho života a nemožno ich zamieňať za vytváranie novej spoločnej náboženskej platformy.

Práve podpis verejného dokumentu podľa autora mení charakter celej iniciatívy. Už nejde iba o praktickú spoluprácu, ale o prijatie spoločného rámca, ktorý sa opiera o určité chápanie náboženstva a jeho úlohy v spoločnosti. Podľa autora je toto chápanie problematické, pretože vychádza z predstavy, že jednotlivé náboženstvá môžu odsunúť bokom svoje princípy a sústrediť sa iba na spoločenské ciele.

Prvým veľkým problémom, ktorý autor Stefano Fontana vidí, je synkretizmus. Nechápe ho však v tradičnom zmysle slova ako pokus vytvoriť jedno nové univerzálne náboženstvo zložené z prvkov všetkých ostatných vierovyznaní. Podľa neho je dnešný synkretizmus nenápadnejší, ale zároveň oveľa nebezpečnejší. Označuje ho za dekonštruktívny a tekutý. Tento synkretizmus neponúka novú vieru, ale postupne rozkladá jednotlivé náboženstvá tým, že ich vedie k vzdávaniu sa vlastných princípov v prospech neurčitého spoločného minima.

Takýto proces sa podľa autora uskutočňuje predovšetkým prostredníctvom tzv. medzináboženského dialógu a spoločných iniciatív v oblasti mieru, spravodlivosti či spoločenskej súdržnosti. Na prvý pohľad ide o pozitívne ciele, avšak autor upozorňuje, že jednotlivé náboženstvá chápu tieto pojmy veľmi rozdielne. Katolícka predstava mieru, spravodlivosti alebo dôstojnosti človeka vyrastá z úplne iného pohľadu na Boha, človeka a spásu než predstavy islamu, budhizmu alebo hinduizmu.

Práve preto podľa autora nemožno hovoriť o existencii jedného spoločného základu, ku ktorému by všetky náboženstvá prirodzene smerovali. Synkretizmus podľa neho vytvára iba ilúziu takéhoto spoločného základu tým, že rozdiely prestáva považovať za podstatné. Namiesto otázky pravdy začína zdôrazňovať iba možnosť spoločného konania.

V tom autor vidí zásadný problém aj samotného Paktu. Dokument podľa neho takmer vôbec nehovorí o hlbokých rozdieloch medzi katolicizmom a ostatnými náboženstvami. Sústreďuje sa výlučne na možné oblasti praktickej spolupráce. Takýto prístup však podľa autora vytvára dojem, že praktický život možno oddeliť od náuky. On sám zastáva opačné stanovisko: každá spoločenská prax vždy vyrastá z určitého učenia, z určitého pohľadu na človeka, morálku a Boha. Ak sa preto vytvára spoločná prax, nevyhnutne sa tým vytvára aj spoločný hodnotový rámec.

Podľa autora je ďalším dôsledkom tohto prístupu postupné odsunutie otázky pravdivosti jednotlivých náboženstiev. Ak sa všetky stretnú iba pri spoločných spoločenských aktivitách, vzniká predstava, že otázka, ktoré náboženstvo je pravdivé, je nepodstatná alebo dokonca nevhodná. Praktická spolupráca sa tak stáva dôležitejšou než samotná pravda viery.

Autor následne uvažuje nad možnou námietkou, že spoločným základom takejto spolupráce by mohol byť prirodzený zákon, ktorý katolícka filozofia chápe ako univerzálne poznateľný rozumom a záväzný pre všetkých ľudí. Ani túto možnosť však nepovažuje za presvedčivú. Upozorňuje, že medzi podpísanými sú náboženstvá, ktoré odmietajú samotnú existenciu osobného Boha, ďalšie neuznávajú Boha ako Stvoriteľa a iné síce obe tieto pravdy prijímajú, ale nepripúšťajú existenciu prirodzeného zákona v katolíckom zmysle.

Dokonca ani medzi katolíkmi a protestantmi podľa autora neexistuje úplná zhoda v chápaní prirodzeného zákona. Ak teda chýba spoločný filozofický základ už medzi kresťanskými vyznaniami, o to menej možno podľa neho hovoriť o takomto základe medzi všetkými náboženstvami, ktoré Pakt podpísali.

Sekularizmus determinovaný medzináboženským synkretizmom

Podľa autora podpis Paktu znamená ešte jeden zásadný posun. Katolícka Cirkev je podľa neho postavená do situácie, keď má svoju prítomnosť vo verejnom priestore budovať nie na Bohu a na ohlasovaní pravdy Evanjelia, ale na politickej požiadavke spoločenskej súdržnosti. Takýto prístup označuje za sekularizmus maskovaný synkretizmom.

V takto nastavenom modeli sa už podľa autora nebude hovoriť o jedinečnosti kresťanského Zjavenia ani o Kristovi ako jedinom Spasiteľovi. Náboženské komunity budú môcť hovoriť iba o témach prijateľných pre všetkých účastníkov dialógu, ako sú mier, solidarita, ochrana životného prostredia, spoločenská súdržnosť či ľudská dôstojnosť. Tieto hodnoty samy osebe autor nespochybňuje, upozorňuje však, že sa stávajú novým kritériom verejného pôsobenia náboženstiev, zatiaľ čo otázka Boha a pravdy ustupuje do úzadia.

Autor preto tvrdí, že katolícke náboženstvo je v takomto modeli nútené prisudzovať väčší význam človeku než Bohu. Navyše nejde o človeka chápaného v celej jeho dôstojnosti ako stvorenia na Boží obraz, ale predovšetkým o človeka chápaného sociologicky a existenciálne – človeka dneška s problémami dneška. Náboženstvo sa tak podľa neho stáva predovšetkým nástrojom riešenia spoločenských problémov namiesto toho, aby bolo cestou vedúcou človeka k Bohu a k spáse.

Tento vývoj autor nepovažuje za náhodný ani za izolovaný jav. Je presvedčený, že ide o dôsledok viacerých teologických procesov, ktoré prebiehajú už desaťročia. Medzi ich príčiny zaraďuje nové chápanie náboženskej slobody, antropologický obrat kladúci dôraz na človeka ako východisko teológie, významné zmeny v chápaní ekumenizmu a medzináboženského dialógu, ako aj rastúci dôraz na pastoráciu vychádzajúcu z konkrétnych medziľudských vzťahov. Nevylučuje ani to, že za tým môže stáť nedostatočné poznanie samotnej podstaty jednotlivých náboženstiev a ich vzájomných rozdielov.

Osobitnú pozornosť venuje autor samotnému aktu odovzdania Paktu prezidentovi Sergiovi Mattarellovi. Nepovažuje ho za obyčajný protokolárny úkon, ale za výrazný symbol celej iniciatívy. Práve preto používa obraz prezidenta republiky ako „veľkňaza nového sekulárneho paktu“. Nejde pritom o osobný útok na prezidenta, ale o vyjadrenie presvedčenia, že najvyššou autoritou celej iniciatívy sa nestáva Boh ani náboženská pravda, ale štát a jeho občianske hodnoty.

Podľa autora je celý Pakt vo svojej podstate sekulárny, hoci ho podpisujú náboženské komunity. Poukazuje na to, že medzi signatármi sú aj náboženstvá, ktoré nemajú spoločné chápanie Boha alebo dokonca samotnú vieru v osobného Boha. Aby mohli vytvoriť spoločnú platformu, musia preto vedome odložiť bokom tie prvky svojho učenia, ktoré ich odlišujú. Do popredia sa dostávajú iba spoločné občianske ciele, zatiaľ čo rozdiely vo viere zostávajú mimo verejného priestoru.

Autor preto tvrdí, že náboženstvá sa v tomto modeli začínajú chápať predovšetkým ako spoločenské agentúry, ktorých úlohou je prispievať k spoločenskej stabilite, pokoju a súdržnosti. Ich vlastné vieroučné základy prestávajú byť určujúcim prvkom verejného pôsobenia. Miesto nich nastupujú občianske a politické princípy republiky, ktoré sa stávajú spoločným menovateľom všetkých účastníkov.

Podľa autora sa tým mení samotná podstata verejného pôsobenia náboženstiev. Kým tradične bolo ich poslaním ohlasovať pravdu, viesť človeka k Bohu a formovať spoločnosť vychádzajúc z vlastného náboženského učenia, v novom modeli sa od nich očakáva predovšetkým schopnosť prispievať k spoločenskej integrácii. Otázka pravdy ustupuje do pozadia a rozhodujúcim kritériom sa stáva spoločenská užitočnosť.

Celý proces autor interpretuje ako postupný prechod od spoločnosti, v ktorej náboženstvo formovalo verejný život prostredníctvom svojho učenia, k spoločnosti, v ktorej je náboženstvo prijateľné iba dovtedy, pokiaľ podporuje všeobecne prijaté občianske hodnoty. Práve v tomto vidí hlavné riziko podpisu Paktu. Podľa jeho názoru sa katolícka Cirkev vystavuje nebezpečenstvu, že sa stane jednou z mnohých náboženských organizácií poskytujúcich spoločenské služby, namiesto toho, aby zostala nositeľkou jedinečného Zjavenia a Pravdy, ktorú je povolaná ohlasovať svetu.

Autor preto uzatvára svoju argumentáciu presvedčením, že spoločná občianska spolupráca medzi náboženstvami je možná, nesmie však viesť k oslabeniu vlastnej identity ani k vytvoreniu spoločného nábožensko-občianskeho rámca, v ktorom sa pravda stáva druhoradou. V opačnom prípade sa podľa neho dialóg mení na synkretizmus a náboženstvo na nástroj sekulárneho projektu spoločenskej súdržnosti.

Pohľad katolíckej tradície

Katolícka tradícia od apoštolských čias rozlišovala medzi úctivým vzťahom k príslušníkom iných náboženstiev a relativizáciou pravdy. Cirkev vždy učila, že každý človek je stvorený na Boží obraz, a preto si zaslúži úctu, spravodlivosť a lásku bez ohľadu na svoje náboženské presvedčenie. Zároveň však neprestávala vyznávať, že pravda a plnosť Božieho zjavenia bola zverená Ježišovi Kristovi a katolíckej Cirkvi. Dialóg preto nikdy nemôže znamenať zrieknutie sa tejto pravdy ani vytvorenie dojmu, že všetky náboženstvá predstavujú cesty k tomu istému cieľu.

Už pápeži 19. a prvej polovice 20. storočia opakovane upozorňovali na nebezpečenstvo náboženského indiferentizmu a synkretizmu. Encyklika Mortalium animos pápeža Pia XI. zdôraznila, že jednota kresťanov nemôže byť budovaná za cenu oslabovania katolíckej náuky alebo vytvárania spoločného minima prijateľného pre všetkých. Podobne aj tradičná katolícka teológia vždy učila, že pravá jednota vzniká spoločným prijatím pravdy, nie jej postupným oslabovaním v prospech širšieho konsenzu.

Katolícka tradícia zároveň uznáva význam prirodzeného zákona ako základu spoločenského života. Práve na ňom môže vyrastať spolupráca medzi ľuďmi rozličných náboženstiev pri obrane života, rodiny, spravodlivosti či pokoja. Takáto spolupráca však podľa klasickej katolíckej filozofie nepredpokladá vytvorenie spoločnej náboženskej platformy ani odloženie otázky pravdy. Cirkev môže spolupracovať na konkrétnych cieľoch, no pritom nesmie prestať otvorene vyznávať Krista ako jediného Spasiteľa a plnosť katolíckej viery ako poklad, ktorý jej bol zverený.

Napokon katolícka tradícia vždy pripomínala, že pokoj medzi národmi nevzniká iba prostredníctvom diplomatických dohôd alebo spoločenských projektov, ale predovšetkým obrátením človeka k Bohu. Preto mnohí predstavitelia tradičného katolicizmu zdôrazňujú, že dialóg je cenným nástrojom iba dovtedy, kým zostáva služobníkom pravdy a nepretvára sa na cieľ sám osebe. Ak by sa spoločenská súdržnosť stala vyšším princípom než vernosť Božiemu zjaveniu, Cirkev by podľa ich presvedčenia stratila to najpodstatnejšie zo svojho poslania – byť „stĺpom a oporou pravdy“ (porov. 1Tim 3,15).

PDF (formát pre tlač)