Pápežský kazateľ Cantalamessa kritizuje 1600 rokov liturgie: Skutočná bola tá v ranej Cirkvi! Mýlila sa Cirkev celá stáročia?

Branislav Michalka
19. apríla 2023   Cirkev   Komentár

Počas pôstneho obdobia pápežský kazateľ, kardinál Raniero Cantalamessa OFM, ktorého môžu poznať aj slovenskí čitatelia vďaka nespočetným prekladom jeho diel ponúkaným v predajniach s náboženskou literatúrou, predniesol v piatok 24. marca štvrtú pôstnu homíliu pred pápežom Františkom a členmi vatikánskej kúrie (https://www.cantalamessa.org/?p=4080&lang=en). V tejto kázni otvorene prezentoval názor, ktorý popiera súčasným cirkevným vedením často oficiálne prezentovanú tézu, že vývoj po II. vatikánskom koncile nebol revolučným zlomom, ale kontinuálnym pokračovaním predchádzajúceho vývoja. Pre istotu svoju kázeň zabezpečil pred obvinením z prezentácie zlomu vo vývoji obligátnou frázou:

„Absolútne nejde o to, aby som sa prezentoval ako sudca minulosti, ale aby som lepšie porozumel súčasnosti. „Súčasnosť“ v Cirkvi nikdy nie je popretím „minulosti“, ale jej obohatením, alebo ako v tomto prípade, návratom z relatívne nedávnej minulosti do dávnejšej a originálnejšej minulosti.“

Pápežský kazateľ však vo svojej kázni načrtáva úplne opačný obraz. Už to, že hovorí o nejakej „originálnejšej minulosti“ oproti „nedávnej minulosti“ ho usvedčuje. Na jednu stranu dejín Cirkvi postavil ranú liturgiu Cirkvi s reformovanou liturgiou podľa misála Pavla VI. z roku 1969, a na stranu druhú tradičnú omšu. Niektorí by možno radi upresnili, ako často zvyknú, že dal asi do protikladu omšu podľa misála z roku 1969 k omši podľa misála Jána XXIII. z roku 1962. Kardinál Cantalamessa však bol dôslednejší a správne postrehol, že zlom z roku 1969 nie je v rozpore len s rokom 1962, ale minimálne s 1600-ročným vývojom v Cirkvi. Najprv uviedol:

„Katolícka liturgia prešla premenou z obradu, ktorý mal silný sakralizujúci a kňazský formát, na viac komunitný a participatívny obrad, na ktorom má svoju účasť všetok Boží ľud, každý svojou vlastnou službou.“

Je zrejmé, že kontrast, ktorý je predostretý poslucháčom vzbudzuje výrazný dojem zlomu a protikladnosti. Aby nikto nepochyboval, že kazateľ mal práve toto na mysli, postavil Cantalamessa do protikladu údajnú „liturgiu ranej Cirkvi prvých troch storočí“ (o ktorej však máme len veľmi kusé a nejednoznačné svedectvá), so svätou omšou, ktorú už poznáme dôkladnejšie a ktorá je doložená približne od 5. storočia po K. Toto porovnanie bolo komentované tým, že práve v období prvých troch storočí bola liturgia tou skutočnou „liturgiou“:

„Na počiatku Cirkvi a prvé tri storočia bola liturgia skutočnou „liturgiou“, teda s účasťou ľudu. Starogrécke slovo laos – ľud – patrí k etymologickým zložkám slova leitourgia. Od svätého Justína, z Traditio Apostolica svätého Hippolyta a z ďalších dobových prameňov môžeme získať víziu omše, ktorá je určite bližšia tej reformovanej, tej dnešnej, než tá z predchádzajúcich storočí.“

Vskutku zaujímavá vízia kontinuity: v dejinách Cirkvi podľa Cantalamessu zrejme tkvie akási „drobná“ diera – 1600 rokov (!), ktorá oddeľuje jednu „skutočnú liturgiu“ zo začiatku cirkevných dejín, od druhej „skutočnej liturgie“ z roku 1969. Medzitým je 1600 rokov liturgického blúdenia a omylov? To všetko odobrené pápežmi a koncilmi? Pozoruhodné…

Nie je to však všetko len omyl? Nezdá sa nám to? Nemyslí to pápežský kazateľ inak? Jeho pokračovanie v úpornej kritike tradičnej liturgie (trvajúcej aj podľa zástancov reformy minimálne 1600 rokov, čo je väčšina dejín Cirkvi, ale podľa názoru cirkevnej tradície – trvajúcej kontinuálne celé dejiny Cirkvi, až do roku 1969) však svedčí, že mu rozumieme dobre. Voči tradičnej liturgii totiž prichádza s obvinením. Z čoho? No predsa zo stáročného hriechu blúdiacej Cirkvi – z klerikalizmu. Ten údajne zabránil katolíkom kráčať autenticky v stopách ranej Cirkvi:

„Čo sa stalo? Odpoveďou je trápne slovo, ktorému sa však nevyhneme – klerikalizácia! V žiadnej inej sfére to nebolo nápadnejšie ako v liturgii.“

Povážte, Cirkev sa údajne na 1600 rokov dostala do bludného kruhu klerikalizmu, z ktorého ju vyslobodil podľa Cantalamessu až II. vatikánsky koncil. Liturgia sa podľa neho v 5. storočí zmenila „z vykonávanej ľudom, na vykonávanú klérom“. Katolíci liturgii dokonca ani vôbec nerozumeli:

„Po stáročia ústrednú časť omše, známu ako Kánon alebo Anafora, vyslovoval kňaz tichým hlasom, v latinčine, za závesom alebo mriežkou, mimo dohľad a počuteľnosť pre ľud. Celebrant iba zvýšil hlas pri posledných slovách kánonu: Per omnia saecula saeculorum, a ľud na to odpovedal: Amen! Nepočuli, nieto ešte, aby pochopili. Jediný kontakt s Eucharistiou, ohlasovaný zvukom zvončeka, bol okamih jej pozdvihovania.“

Zvláštne, veriaci vtedy neprijímali Božie Telo a neprišli s ním do kontaktu? To je v každom prípade novinka. Alebo má kardinál Cantalamessa na mysli fakt, že Ho laici nemohli chytať prstami, roznášať po laviciach v kostoloch a roztrusovať po kostole ako dnes? Ťažko povedať.

V každom prípade tak či onak, stále stojíme pred záhadou diskontinuálnej kontinuity. Kritický opis liturgického blúdenia Cirkvi jednoznačne svedčí o tom, že Cantalamessa a jeho duchovní nasledovníci vnímajú 1600 rokov tradičnej omše ako pretrhnutie kontinuity „skutočnej liturgie“. Nutne potom údajný návrat k osviežujúcim liturgickým prameňom ranej Cirkvi v roku 1969 musí byť opäť výrazom zlomu, čiže odstránením 1600-ročnej diskontinuity.

Cantalamessa dokonca spochybňuje aj oprávnenosť prílišnej „posvätnosti“ v liturgii. Z tej obviňuje starozákonné obrady v Chráme, počas ktorých boli židovskí veriaci „ohromení pocitom obrovskej Božej svätosti a majestátnosti“. Podľa neho bola, presne v duchu protestantských fráz, 1600-ročná liturgická prax Cirkvi návratom k štýlu uctievania v Starom zákone! A dodáva:

„Zmysel pre posvätno je tu najvyšší, ale je po Kristovi správny a oprávnený? Toto je naša zásadná otázka.“

Paradoxne, po útoku na prílišné posvätno starozákonnej proveniencie v tradičnej omši, sa Cantalamessa pochválil tým, že nová liturgia má viac biblického obsahu a generalizuje, opäť navodzujúc mierne protestantizujúcu atmosféru, dominantnosť Božieho slova:

„Máme k dispozícii prostriedky, ktoré v minulosti neboli k dispozícii, aby sme obohatili liturgiu slova a urobili z nej príležitosť prežiť posvätno. Vďaka pokroku, ktorý Cirkev medzitým urobila v mnohých oblastiach, máme priamejší prístup k Božiemu slovu. Môže zaznieť s väčšou bohatosťou a silou ako v minulosti.“

Zaujímavé, boli snáď objavené nejaké nové, doteraz neznáme časti Písma svätého? Aj tu sa pred nami črtá jednoznačný obraz radikálneho zlomu, ktorý nás stavia v rámci liturgie do akéhosi ťažko definovateľného výhodnejšieho postavenia oproti katolíkom žijúcim počas väčšej časti dejín Cirkvi. Kde je potom tá kontinuita?

Takzvaní umiernení, ktorí sa radi honosia tým, že stoja v akomsi múdrom strede medzi modernistickými a tradicionalistickými extrémistami a reprezentujú tú pravú kontinuitu, radi prehliadajú, že kardinál Cantalamessa je pápežským kazateľom (a to nielen pápeža Františka), jeho závery počúva elita pápežskej kúrie a schvaľujú hierarchovia po celom svete. Výsledkom jeho prezentácie liturgických dejín je však zrejmý obraz diskontinuity. Ten je evidentne akceptovaný vedením Cirkvi. Nikto počas kázne, ani po nej neprotestoval proti možnej mylnej interpretácii v homílii pápežského kazateľa.

Kde sú potom tí umiernení zástancovia kontinuity? Nie náhodou medzi tzv. tradicionalistickými extrémistami?

PDF (formát pre tlač)