O nerozlučiteľnosti kresťanského manželstva – I. časť

Jozef Duháček
14. augusta 2023   Cirkev

Cirkevná náuka o nerozlučiteľnosti kresťanského manželstva je známa natoľko, že sa možno pýtať, čo nové môže priniesť jej opätovné štúdium. Tridentský snem sa k tejto téme vyjadril jasne (Denzinger Enchiridion), encykliky pápeža Leva XIII. (Acta Sanctae Sedis XII) a Pia XI. opakujú stanovisko Tridentu; teológovia, historici, exegéti a kanonici bránili túto náuku. Dokonca aj tí, ktorí sa nezhromažďujú pri oltároch Cirkvi, uznávajú, že Cirkev zostáva poslednou osamelou obrankyňou posvätnej nerozlučiteľnosti manželského zväzku. Čo možno pridať k takémuto svedectvu?

Úvaha o niektorých faktoch týkajúcich sa výkladu toľko diskutovaných veršov v Evanjeliu podľa Matúša – (Mt 5,32) a (Mt 19,9), môže vrhnúť nové svetlo na chápanie náležitosti týchto veršov, ako dôkazu nerozlučiteľnosti kresťanského manželstva. Neprinášame nové riešenie, ale predkladáme dôkazy, ktoré tradičné riešenie nielenže potvrdzujú, ale robia ho neoddiskutovateľne platným.

Pritom bude potrebné prehodnotiť tradičné argumenty pre nerozlučiteľnosť kresťanského manželstva a zopakovať názor tých, ktorí sú proti učeniu Cirkvi a odmietajú, že nerozlučiteľnosť je výslovne deklarovaná vo Svätom písme. Urobíme to stručne, s osobitným dôrazom na prvky, ktoré sa budú opakovať v analýze veršov v Evanjeliu podľa Matúša – 5,32 a 19,9.

Tradičná katolícka náuka

Dôkaz z cirkevných dokumentov prebieha asi takto. Kresťanské manželstvo nemôže byť zrušené ani na základe herézy, ani úmyselného odchodu jedného z manželov, molesta cohabitatio a ani z dôvodu cudzoložstva. A akýkoľvek iný dôvod na rozvod je ešte menej závažný ako tieto. Preto je kresťanské manželstvo absolútne nerozlučiteľné. Prvá časť premisy major je definovaná, jej druhá časť je definovateľná. Premisa minor je istá. Záver je teologicky nesporný. Keďže ide o právomoc samotných zmluvných strán zrušiť manželský zväzok, ide v tomto spore o vnútornú nerozlučiteľnosť.

Dôkaz zo Svätého písma pokračuje nasledovne: Svätý Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom opakuje Božie prikázanie o nerozlučiteľnosti kresťanského manželstva (1Kor 7,10–11). Manželkám prikazuje, aby neodchádzali od svojich manželov. Ak by odišli, nesmú sa znova vydať – ak nechcú zostať samotné, musia sa zmieriť so svojimi manželmi. A manželia nemajú prepúšťať svoje manželky. Tieto slová explicitne obsahujú božský pozitívny zákon nerozlučiteľnosti, že aj tí, ktorí sú proti učeniu Cirkvi, uznávajú, že v týchto veršoch nemožno nájsť žiadne dôvody na rozvod, ani v nich nie je dané žiadne povolenie na druhé manželstvo. Svätý Pavol neuvádza žiadne dôvody, ktoré by ospravedlňovali odchod manželky, ale určite tu museli nejaké byť, pretože existuje alternatíva, buď zostať slobodná, alebo sa zmieriť s manželom. Teda máme tu doklad o možnosti odlúčenia od manžela, pričom však manželský zväzok zostáva nedotknutý. Ako potvrdzujúci argument sa používa List sv. Pavla Rimanom (Rim 7,3).

Kým manžel žije, ak manželka bude s iným mužom, bude označená za cudzoložnicu. Tu sa jednoznačne predpokladá, že manželský zväzok nie je zrušený, inak by pokus o druhé manželstvo nebol cudzoložným zväzkom. Môžu byť proti nemu vznesené iné obvinenia, ale nie cudzoložstvo, ktoré výhradne znamená porušenie existujúceho manželského zväzku. Argumenty z evanjelií podľa svätého Lukáša a svätého Marka nachádzajú svoje paralely vo veršoch Evanjelia podľa Matúša – 5,32 a a 19,3–9 – s dobre známym rozdielom: prvé dva nespomínajú cudzoložstvo, ako povolenú výnimku. Preto biblický dôkaz nerozlučiteľnosti kresťanského manželstva prebieha tak hladko (s výnimkou Evanjelia podľa Matúša), že katolíci aj nekatolíci sa zhodujú, že v tých textoch je postulovaná náuka o nerozlučiteľnosti.

Ale na Matúšovi sa tieto dve skupiny rozchádzajú nie dvoma, ale niekoľkými spôsobmi. Pre niektorých má byť náuka Marka, Lukáša a Pavla vylepšená náukou podľa Matúša. Podľa nich Matúš pripúšťa rozvod z dôvodu cudzoložstva a dáva nevinnej strane právo žiadať o rozvod a po rozvode sa znova zosobášiť. (Schaff, Creeds) Podľa iných sa Pavlova doktrína zdala Židom príliš prísna a tak Evanjelium (ktoré je mladšie ako Pavlove listy) kvôli Židom zaviedlo isté zmiernenie. Ich stanovisko je približne takéto: Kristus skutočne učil o nerozlučiteľnosti kresťanského manželstva (Lagrange). Deviaty verš Matúšovej devätnástej kapitoly však tomuto názoru odporuje. Kristus si nemohol protirečiť. Preto rozpor zapríčinil Matúš. ( Allen, W. C, St. Matthew)

Rozpor u sv. Matúša?

Tento pohľad je dôležitý pre úprimnosť ich priznania, že kresťanský zákon nerozlučiteľnosti manželstva je skutočne Ježišovou náukou. Je však nesprávne odmietať inšpiráciu Svätého písma a jeho korelačnú neomylnosť. Prehrešujú sa proti inšpirácii tým, že Matúšovi pripisujú neinšpirované autorstvo verša 19,9. Hrešia proti neomylnosti tým, že vidia protirečenie Matúša 19,9 s Matúšom 19,4–8 s Marekom 10,2–12 a Lukášom 16,18. Tieto údajné protirečenia vysvetlíme neskôr. V tomto momente je dôležité uznanie, že v daných textoch stojí naozaj náuka o nerozlučiteľnosti kresťanského manželstva a ak uvážime katolícke učenie o inšpirácii a neomylnosti Svätého písma, sme si istí, že doktrína o nerozlučiteľnosti kresťanského manželstva neutrpela na „protirečivých“ pasážach z Matúša žiadnu škodu.

Sú tie texty autentické? Sú. Sú prítomné vo všetkých dôležitých kritických vydaniach. Texty, ktoré treba preskúmať, sú:

Mt 5,32
Ego autem dico vobis: Quia omnis qui dimiserit uxorem suam, except a fornicationis causa, facit earn moechari: et qui dimissam duxerit, adulterat.

Mt 19,9
Dico autem vobis, quia quicumque dimiserit uxorem suam, nisi ob fornicationem, et aliam duxerit, moechatur: (et qui dimissam duxerit moechatur.)

Niektoré grécke edície neobsahujú text v zátvorkách, preto ho nebudeme brať do úvahy. Existujú viaceré katolícke vysvetlenia týchto textov. Všetky majú spoločné to, že neuznávajú žiaden rozpor s univerzálnym zákonom nerozlučiteľnosti. Obšírne sú spracované v mnohých, ľahko dostupných zväzkoch (Perrone, Vol. Ill). Nebude od veci stručne ich zhrnúť, pretože ich vyvrátenie objasní presný význam, v akom sú verše chápané v tejto štúdii. Tvrdia že:

1) text je poškodený a táto klauzula je interpoláciou. Tento názor sa očividne pokúša obhájiť nerozlučiteľnosť kresťanského manželstva, ale je mylný z dôvodu ohromujúceho množstva svedectiev v prospech pravosti týchto klauzúl.
2) Kristus nehovorí o manželstve kresťanov, ale o manželstve Židov. Preto vysvetľuje mojžišovský zákon a učí, aké sú dôvody na rozvod schválené Mojžišom. Tento názor je mylný, lebo tradične sa uznáva, že Kristus vyučuje svoju vlastnú náuku a hovorí o kresťanskom manželstve. Tretie, štvrté a piate katolícke vysvetlenia pasáží v Matúšovi spoločné, vychádzajú z toho, že grécke slovo porneia (lat. fornicatio) neznamená cudzoložstvo, ale smilstvo.

Jeden myšlienkový smer tvrdí, že Kristus hovorí o prepustení konkubíny, nie pravej manželky. Iní myslia, že Kristus hovorí o smilstve spáchanom pred manželstvom a predstavuje ho ako prekážku manželstva. Posledný názor je, že porneia znamená incest a tak Kristus hovorí o zväzku, ktorý nielenže môže, ale musí byť ukončený.

To že Kristus hovorí o konkubíne, nie o pravej manželke, je v rozpore s celým kontextom Matúša 19,3–10, v ktorom sa očividne hovorí o pravej manželke. To že Kristus hovorí o predmanželskom hriechu a predstavuje ho ako prekážku pre kresťanské manželstvo, je vyvrátené tým, že Cirkev nemôže o takejto prekážke ani vedieť a ani predmanželské smilstvo nikdy nepovažovala za prekážku kresťanského manželstva. ( CIC. 1914 kán. 1067–1080)

Toto sú katolícke interpretácie, ktoré boli navrhované v diskusiách o Matúšovi. Opakujem, všetky bránia nerozlučiteľnosť kresťanského manželstva, hoci mylnými argumentmi. Všetky koncilové aj pápežské vyhlásenia chápu slovo porneia ako cudzoložstvo a nepovoľujú ďalšieho manželstvo.

Vysvetlenia uvedené vyššie sú v rozpore s touto všeobecnou tradíciou. Okrem toho všetky právne predpisy o separácii od lôžka a stola (a toro et mensa) historicky vychádzajú z výkladu, ktorý pripúšťa takúto separáciu ( CIC. kán. 1129). Vysvetlenia uvedené vyššie sa odchyľujú od tejto tradície. Všetky tieto dôvody sú ešte presvedčivejšie vďaka všeobecne akceptovanej katolíckej interpretácii predmetných textov. Ani stanovisko, že tu ide len o otázku odlúčenia, nie je výlučne katolícke.

Všeobecne akceptovaný katolícky výklad textov v Matúšovi je nasledujúci.Kristus v odpovedi na otázku farizejov najprv pripomína prvotné ustanovenie manželstva a vysvetľuje, že malo vytvoriť nerozlučiteľné puto. Svoju náuku formuluje slovami: „Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mt 19, 6), čím moc nad manželským zväzkom vyníma z kompetencie akéhokoľvek ľudského činiteľa. Farizeji chápali, že Kristus hovorí presne toto a preto oponovali: „Prečo teda Mojžiš prikázal vydať priepustný list?“ Tá otázka má význam len za predpokladu, že Kristove slová odporujú Mojžišovmu zákonu.

Kristus uvádza dôvod Mojžišovho dovolenia a opakuje, že tak to Boh pri ustanovení manželstva nechcel (Mt 19,7–8). To, čo nasleduje v texte, teda nemôže protirečiť tomu, čo Kristus tak jasne hovorí. To, čo nasleduje, hovorí o istom dôvode prepustenia manželky, menovite o cudzoložstve, čo znamená, že človek môže z toho dôvodu poslať svoju manželku preč, ale manželské puto zostáva neprerušené. Toto rozdelenie je dnes a technicky známe ako separatio a toro et mensa.

Rozbor spornej pasáže

Teraz podrobíme katolícky výklad rozboru, ktorý dospeje k záveru, ktorý ponecháva nezmenenú podstatu tradičného a všeobecne uznávaného výkladu, ale dáva mu väčšiu jasnosť. Začneme pasážou v Matúšovi 19, pretože to, čo uvedieme k tomuto miestu možno priamo aplikovať aj na Matúša 5. Pri Matúšovi 5 sa stretneme s námietkami tých, ktorí hovoria, že v tomto texte Kristus odkladá otázku cudzoložstva bokom v tom zmysle, že tam o ňom nechce hovoriť.

Matúš 19: 3 Tu k nemu pristúpili farizeji a pokúšali ho: „Smie človek prepustiť svoju manželku z akejkoľvek príčiny?“ 4 On odpovedal: „Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril 5 a povedal: „Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele“? 6 A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje.“ 7 Povedali mu: „Prečo potom Mojžiš rozkázal dať priepustný list a prepustiť?“ 8 Odpovedal im: „Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky; ale od počiatku to nebolo tak. 9 A hovorím vám: Každý, kto prepustí svoju manželku pre iné ako pre smilstvo a vezme si inú, cudzoloží.“

Diskusie o tejto pasáži, ktoré podávajú exegéti aj dogmatickí teológovia odkazujú na známe snahy farizejov zdiskreditovať nášho Pána v očiach Židov tým, žeby ho pristihli pri omyle v niektorom bode mojžišovského zákona. Zdá sa, že pasca je tu dobre nastavená. V tej dobe panovali nezhody medzi prívržencami Hillela a Šammaia týkajúce sa dôvodov rozvodu. Ak sa Ježiš postaví na stranu Hillela, možno proti nemu namietať väčšou dokonalosťou Šammaiovho výkladu. Ak sa postaví na stranu Šammaja, priletí obvinenie, že aj on kladie neznesiteľné bremená na plecia ľudu (23,4), že aj on, ako Ján Krstiteľ, obviňuje Herodesa (Mt 14,4: Ján Krstiteľ bol väznený a sťatý lebo povedal Herodesovi o Herodias „Non licet tibi habere eam“) a padne priame obvinenie, že Jeho Zákon nie je o nič dokonalejší ako ten ich.

Ježiš sa obratne vyhýba pasci tým, že pripomína pôvodné ustanovenie manželstva a cituje proti farizejom slová zo Svätej knihy, ktorú prinajmenšom navonok rešpektovali, kde sa jasne poukazuje na nerozlučiteľnosť manželstva, ako ju Boh na počiatku zamýšľal. Farizejom neunikol slávnostný charakter príkazu nerozlučovať zväzok, ktorý za svoju zvláštnu pevnosť vďačí Božiemu ustanoveniu. Napriek tomu mali svoje výhrady. Ježiš tvrdí, že Boh si želá, aby bolo manželstvo absolútne nerozlučiteľné a že človek nemá nad manželským zväzkom žiadnu moc. Napriek tomu k nim Boh hovoril prostredníctvom Mojžiša a Mojžiš im dal predpisy, ako prepustiť svoju manželku.

Ježiš je teda proti Mojžišovi a teda proti Bohu, ktorý hovoril skrze Mojžiša. Farizeji vyzývajú Krista, aby odpovedal na námietku: „Prečo potom Mojžiš rozkázal dať priepustný list a prepustiť?“ Náš Pán odpovedá farizejom vysvetlením, že povolenie prepustiť manželku, povolenie implicitne obsiahnuté v tomto predpise, udelil Mojžiš pre tvrdosť ich srdca. Zo začiatku to tak ale nebolo. Uvažovanie farizejov sa opäť vracia k hlavnému bodu, k nerozlučiteľnosti manželstva v Božom úmysle a k opätovnému ustanoveniu tohto prvotného zámeru Kristom.

Opäť je to odpoveď presahujúca otázku, na ktorú sa odpovedá, ktorá, ak ju preštudujeme, môže vrhnúť nové svetlo na celú túto pasáž. V čom je pointa? V prvej otázke farizeji uvažujú takto: „Muž sa samozrejme môže rozviesť so svojou manželkou. Podľa Hillela pre hocijaké drobné dôvody; podľa Šammaia pre necudnosť. Ježiš však ničí základy, na ktorých bola otázka postavená. Muž nemôže pretrhnúť manželský zväzok, pretože Boh je ten, kto zaručuje jeho pevnosť a jedine Boh má nad ním moc. A Ježiš posilňuje svoje učenie citovaním slov, ktoré farizeji musia uznať, že sú záväzné.

V druhej otázke farizeji uvažujú: „Táto odpoveď by mohla mať váhu, keby nám Boží hovorca, Mojžiš, nedal príkaz týkajúci sa priepustného listu; tým nám objasnil názor Boha na rozvod.“ Ježiš sa vo svojej odpovedi nezaoberá priepustným listom, ale praxou, ktorú mal priepustný list obmedziť, totiž praxou prepúšťania svojich manželiek. Je to náš Pán, ktorý zavádza rozdiel medzi prepustením manželky a odovzdaním rozvodového listu. Na správnom chápaní tohto rozdielu závisí pointa tejto analýzy a vyvrátenie námietky proti katolíckemu výkladu tejto pasáže v prospech separatio a toro et mensa. Tá námietka nesprávne tvrdí, že rozluka bez zrušenia manželského zväzku bola Židom neznáma.

Aj súvisiaca námietka, že farizeji sa pýtali na zrušenie zväzku a teda moja teória o odluke bez zrušenia zväzku, nie je odpoveďou na otázku farizejov, je neplatná. Lebo stále hovorí, že nemôže dôjsť k prerušeniu manželského zväzku a preto sa v kresťanskej dišpenzácii už nesmie vydávať priepustný list. To, že Kristus tu podáva svoju náuku je potvrdené vyhláseniami Cirkvi. Nezodpovedaná zostáva otázka rozluky bez priepustného listu a k nej sa dostaneme na správnom mieste. Je rozdiel poslať manželku preč a dať manželke priepustný list.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)