Naučme sa žasnúť: Kresťanstvo ako škola úžasu

Jakub Tužinský
16. júna 2026   Cirkev Spoločnosť

Žijeme v pokazenom svete, kde veľa vecí nefunguje tak, ako by malo. Neraz musíme ísť „tmavou dolinou“ a človek si pritom ľahko zvykne pozerať na život len cez únavu a starosti. Život však nie je ľahká videohra, ktorú stačí reštartovať. Je to neustávajúci, urputný boj o život pozemský i večný.

Práve preto tak často zabúdame na jednu vzácnu milosť: schopnosť žasnúť.

Nie detinsky utekať z reality. Nie zakrývať si oči pred hriechom, bolesťou a vlastnou biedou. Kresťanský úžas je niečo iné. Je to návrat k hlbšej pravde o svete, človeku a Bohu. K pravde, že aj v rozbitom svete zostáva poriadok, zmysel, krása a milosť. A že katolícka viera nie je len súbor povinností, zákazov a zvyklostí, ale nesmierny priestor, v ktorom sa človek učí vidieť.

Poriadok, ktorý prináša pokoj

Stačí sa vrátiť na začiatok. Boh tvorí svet ako dielo poriadku. Nie ako chaotickú masu náhod, ale ako skutočnosť, v ktorej má všetko svoje miesto. Stvorenie vrcholí odpočinkom, a tým nám hovorí viac, než si zvykneme pripustiť: poriadok prináša pokoj. Krásne „ovocie“ stvorenia. Jeho odraz vidíme dodnes v rytme týždňa. Ani osvietenské pokusy s desaťdňovým cyklom, ani komunistické experimenty s päť- či šesťdňovým rytmom neuspeli. Svet napokon zistí, že lepší rytmus pre život nenašiel.

Dejiny ako Božia pedagogika

Tento poriadok sa však v dejinách neprejavuje ako nudná geometria. Skôr ako Božia pedagogika. Noe, Jakub, Mojžiš, Jozef, Jericho, Náman, Tobiáš, Judita, Eliáš, Machabejci – to všetko sú mená a udalosti, pri ktorých sa dejiny menia na duchovnú školu. Faraónove sny o hojnosti a biede pripomínajú, že človek nemá v rukách ani úrodu, ani budúcnosť. Nabuchodonozor, ktorý sa musel pásť ako dobytok, zasa ukazuje, ako rýchlo sa svetovládca zmení na úbožiaka, keď sa Boh dotkne jeho pýchy. Jericho padá poslušnosťou, Náman je uzdravený poslušnosťou a machabejskí bratia vydávajú svedectvo, pri ktorom dnešná pohodlná viera trochu bledne.

Všetko smeruje ku Kristovi

Všetky tieto príbehy však nie sú len mozaikou. Smerujú ku Kristovi. Ako krásne povedal Hugo od sv. Viktora: „Celé Sväté Písmo je ako jedna jediná kniha, a tou knihou je Kristus, lebo celé Božie Písmo hovorí o Kristovi a v Kristovi sa celé Písmo napĺňa.“ Práve v ňom sa napĺňa Starý zákon a otvára nevyčerpateľný prameň Nového zákona i Cirkvi. Niet divu, že sv. Pius X. mal heslo: „Všetko obnoviť v Kristovi.“

A tu sa kresťanský úžas dostáva do svojho stredu. Kristus nie je len morálny učiteľ, ktorého si môžeme prispôsobiť na citáty. V Jánovom evanjeliu o sebe hovorí spôsobom, ktorý nepripúšťa pohodlnú neutralitu: „Ja som.“ Je chlieb života, svetlo sveta, brána, dobrý pastier, vzkriesenie a život, cesta, pravda a život, pravý vinič. Neodhaľuje svoje božstvo len slovami, ale aj skutkami: mení vodu na víno, uzdravuje, rozmnožuje chlieb, kráča po mori, otvára oči slepému a volá Lazára z hrobu.

Najväčší div prichádza na kríži

Lenže najväčší div neprichádza vtedy, keď sa voda mení na víno alebo keď mŕtvy vychádza z hrobu. Najväčší div prichádza na kríži. Tam Kristus neukazuje moc podľa predstáv tohto sveta, ale lásku, ktorá sa nechá pribiť, aby zachránila tých, čo ju pribíjajú. „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ „Dnes budeš so mnou v raji.“ „Žena, hľa, tvoj syn.“ „Žíznim.“ „Je dokonané.“ To nie sú zbožné ozdoby Veľkého piatku. To je vnútro dejín spásy.

Práve preto je kresťanstvo školou odpustenia. Keď Pán prikazuje odpúšťať znovu a znovu, nekladie pred nás sentimentálnu latku pre mäkké povahy. Ukazuje nám, ako odpúšťa Boh. A zároveň nás usvedčuje, lebo pri takejto požiadavke sa sotva nájde niekto, kto by sa čudoval apoštolom, keď prosili o väčšiu vieru. Odpustiť raz býva ťažké. Odpúšťať ako spôsob života? Tu človek rýchlo zistí, že bez milosti je len dobre oblečený pohan s kresťanským slovníkom.

Matka bolesti aj radosti

Pri Kristovi však nestojí len človekova bieda. Stojí pri ňom aj Nepoškvrnená Panna. Mária je sama osebe divom. Nikto nebol s Kristom tak ako ona: od počatia až po Nanebovstúpenie. Nikto z ľudí nemá také vznešené postavenie v Nebi a niet mocnejšieho príhovoru pred Bohom ako ten jej. Keď hovoríme o Sedembolestnej, nejde o folklórnu dekoráciu slovenského katolicizmu. Hovoríme o Matke, ktorej dušu prenikol meč, ktorá utekala do Egypta, hľadala dvanásťročného Ježiša, stretla ho na ceste na Golgotu, stála pod krížom, držala jeho mŕtve telo a odprevádzala ho do hrobu.

No jej život nebol len utrpením. Bol aj radostným víťazstvom. Zvestovanie, návšteva Alžbety, narodenie Pána, poklona mudrcov, nájdenie Ježiša v chráme, Zmŕtvychvstanie a zoslanie Ducha Svätého – to všetko nám pripomína, že kresťanský život nemá zostať zaseknutý iba v bolesti. Ruku na srdce: koľkokrát sme v živote rozjímali o radostiach Panny Márie? Veď máme plakať s plačúcimi a radovať sa s radujúcimi.

Úžas, ktorý sa musí stať modlitbou

Úžas sa potom musí pretaviť do duchovného života. Inak zostane len peknou náladou po prečítaní dobrého textu. Modlitba Pána nás učí dôvere. Blahoslavenstvá ukazujú rytmus života, ktorý svet považuje za slabosť, no Boh ho nazýva požehnaním. Kajúce žalmy nás učia pokániu a chvála pripomína, že deň nepatrí len termínom, faktúram a správam, ale aj Bohu. Ak sa človek denne usiluje o tieto čnosti, stáva sa z toho pravidlo života. A to sa časom dotkne všetkého, aj toho, čo by sme najradšej držali mimo Božieho dosahu.

Pravda, ktorá najprv zabolí

Tu však narazíme na starý problém: seba samých. V pestovaní dobra nám bráni hriešna prirodzenosť. Katolícka tradícia hovorí o hlavných hriechoch nie preto, aby nám pokazila náladu, ale aby nás naučila pravdivo sa pozrieť do zrkadla. Pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, nečistota, obžerstvo a lenivosť nie sú cudzie choroby zvláštnych ľudí. Sú to naše staré známe. Aj ja som si kedysi myslel, že to tak nie je. Až kým som s hrôzou nezistil, že nie som žiadna výnimka.

Pravda nás vyslobodí, ale najprv nás často zdeptá

Lenže kresťanstvo nekončí pri diagnóze. Z Kristovej obety pramenia sviatosti, ktoré majú moc človeka meniť. Boh nám dáva posilu Ducha Svätého, aby sme nezostali len pri sebapoznaní, ale kráčali k pozdvihnutiu. Hoci aj dobití, pomaly, s pádmi, no verne.

Keď sa úžas preloží do skutkov

A napokon sa úžas musí stať službou. Viera nie je len kontemplácia divov, ale aj ich žitie. Ak sa nebudeme diviť, budeme to len ťažko žiť. Naše slabosti a starosti o tento svet nás ľahko udusia. Keď sa však necháme prenikať krásou a hĺbkou viery, dobré skutky prestanú byť iba položkou v morálnom zozname. Nasýtiť hladného, napojiť smädného, ošatiť nahého, navštíviť chorého či väzneného, pochovať mŕtveho. Napomenúť hriešnika, poučiť nevedomého, poradiť váhajúcemu, potešiť zarmúteného, znášať krivdu, odpustiť a modliť sa za živých i mŕtvych. To je kresťanský úžas preložený do skutkov.

Otvorené oči pre skutočnosť

Týmto sa nekončí cesta po svete plnom divov. Skôr sa iba začína. V skutočnosti sa ich v katolíckej viere skrýva omnoho viac, než sa zmestí do jedného článku. Možno preto nepotrebujeme ďalší únik z reality, ale oči otvorené pre jej najhlbšiu pravdu.

A možno raz zistíme, že Alenka v ríši divov nie je len rozprávkou, ale jemnou pripomienkou toho, čo môže byť našou vlastnou realitou – ak sa znovu naučíme žasnúť.

PDF (formát pre tlač)