Ako máme byť účastní obety sv. omše?

23. augusta 2026   Cirkev

„Toto čiňte na moju pamiatku.“
(Lk 22,19)

Drahí kresťania! Pochoďte po celom tomto šírom svete, nájdete ľudí, ktorí bez odevu na spôsob zvierat nahí chodia. Nájdete ľudí, ktorí nie v domoch, len v šiatroch bývajú. Nájdete ľudí, ktorí záhaľčivo bez práce žijú, krádežami, zbíjaním sa živia. Lež nikde nenájdete národ, ktorý by bez Boha, bez služieb Božích zotrvával, každý národ svojím spôsobom vzdáva poklonu svojmu domnelému Pánu Bohu.

Túto potrebu poklony Božej sám Boh vštepil do ľudskej povahy. Áno, Boh nielen dušu, lež i telo utvoril človekovi. Duša cíti lásku k Bohu, lež potrebné je, aby i zvnútra preukázalo telo poklonu tejto lásky. Keby ruža vždy len pukom zostala, či by sme cítili jej vôňu? Keby slnce ustavičná mrákava zakrývala, čo za osoh by sme mali zo svojich očí? Ani Boh nestvoril naše srdce k tomu, aby sme ho k márnostiam viazali, lež aby sme ho k láske k Bohu roznietili; ani oči nie sú nám len k tomu, aby sme plakali alebo sa smiali, ale aby sme svoju večnú vlasť hľadali; keď ruky pri kose a motyke ustali, pri modlitbe zopäté nech odpočívajú; i tie nohy nech nezháňajú jednostaj márne statky pozemské, ale kedy-tedy nech nás zanášajú i do chrámu Božieho, kde sa jeden-druhého pekným príkladom povznesieme, povzbudíme. Tu zostúpi na nás rosa Božej milosti, tu zostúpi medzi nás sám Boh: „ak viacerí zhromaždia sa v mojom mene, ja som uprostred nich“.

Blažený si, katolícky ľud, lebo túžbu, vrodenú v tvojej duši, poklonu Božiu, vykonať môžeš, ale plniť ju môžeš hodne k Bohu a dokonale: jedinkou sv. omšou väčšiu poklonu dáme Bohu ako všetci anjeli a Svätí v Nebi, ako celé kráľovstvo nebeské.

Ó, kiežby mi vlial Duch Svätý čo len iskierku zo svojej milosti, aby som vám príslušne vyložil druhé prikázanie cirkevné: „V nedeľu a vo sviatok na sv. omši nábožne účastný byť!“ Pravý úmysel, pozornosť a zbožnosť činia nám prospešným účasť na sv. omši. Viďme v príkladoch tieto pravidlá účasti sv. omše. Počúvajte!

Hovorím, že pravý úmysel činí nám prospešným účasť na sv. omši. A kedy mám pravý úmysel? Vtedy, keď s úmyslom Ježišovým spojím svoj. Ježiš Kristus pri Poslednej večeri poklonu činil svojmu Otcu nebeskému, vďaky vzdával za jeho dobrotu, zadosť učinil za naše hriechy a orodoval za živých a mŕtvych. Teda priniesol svojmu Otcu nebeskému obetu poklony, vďakyvzdania, obetu zmiernu a prosebnú a prikázal svojim apoštolom: „Toto čiňte na moju pamiatku“ (Lk 22,19).

Toto činíme my v každej sv. omši: klaniame sa, vzdávame vďaky, zadosť činíme, prosíme.

Keď sa chudobný človek ráno prebudí zo spánku, sotva stihne si vzdychnúť k Bohu, sotva stihne prežehnať sa: ide, beží, borí sa za prácou, od rána do noci ťahá jarmo roboty. Večer však ledva vlečie za sebou svoje utrápené údy, sotva vládze sa najesť, raz-dva razy vzdychne si k Nebu a padnú mu oči k spánku. Tak sa mu minú časy, ani by nestačil uctiť Pána Boha svojho podľa svojej vôle, lež tu prichádza mu na pomoc Cirkev svätá, na pamäť mu privoláva svoje druhé prikázanie, poučí ho, že účasťou na jedinkej sv. omši môže nahradiť všetko, čo vymeškal, lebo sv. omša je najdôstojnejšou obetou poklony.

Každý nový deň, ktorý ti svitne, každá kvapka rosy, ktorá zúrodní tvoju zem, každý kus chleba a pohár vody čo požívaš, každý dych a tlkot tvojho srdca, to všetko sú štedré dary láskavého Pána Boha. Či si sa za to všetko poďakoval Pánu Bohu? Alebo snáď si prijal dary, ale ďakovať si zabudol? Ak v týždni zameškal si vďaky vzdávať, môžeš to nahradiť sv. omšou v deň sviatočný, lebo sv. omša je najdrahšou obetou vďaky vzdávajúcou.

Užialená tvoja tvár, drahý môj blížny, prezradzuje, že zápasíš s biedou, s trápením. Tvoje vyplakané oči, manželka, hovoria, že tvoj surový manžel zle zaobchádza s tebou. S rozčúlenej, z podráždenej tvojej tváre, manžel, ti čítam, že si nie spokojný s jazyčnou, ostrou tvojou ženou. Tvoje vyschnuté údy, úbohý starec, mi hovoria, že tvoje nevďačné deti odtiahnu ti i ten vyponosovaný kus chleba. Sem sa ponáhľajte, vy ubolení manželia, vy utrápení rodičia, vy umorení chudobní, Pán Ježiš pozná vašu biedu, zaiste uľaví vášmu macošskému osudu. Či neviete, že keď Pán Ježiš chodil po tejto zemi, všetci utrápení, všetci neduživí k nemu sa utiekali? Preto ustanovil i sv. omšu, aby vypočutie poskytol svojim synom a dcéram, keďže sv. omša, krv Spasiteľova vo sv. omši je ustavične prosebnou obetou.

Koho povoláva druhé cirkevné prikázanie na sv. omšu? Snáď len nevinných, svätých, spravodlivých? Neviete, že Syn Boží pre hriešnikov zostúpil z Neba? Kostol je tým rodinným domom, kde nebeský Otec s otvoreným náručím prijíma i márnotratných synov. Teda, sem sa ponáhľajte ľudia, drahí moji, ktorých hriech tlačí! Tuná vo sv. omši obetuje sa ten baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta. Veľa dlhujete, veľký je dlh vašich hriechov? Tu môžete splatiť všetok svoj dlh, keď vo sv. omši Ježiša obetujete za vykúpenie svojich hriechov, lebo sv. omša je najistejšou zmiernou obetou.

Preto na začiatku každej sv. omše takto vzbuď v sebe, kresťan, dobrý úmysel: „Najsvätejší Bože, s tým úmyslom chcem byť na sv. omši, s ktorým ju sám Ježiš Kristus obetuje rukami kňaza, klaniam sa tvojej velebnosti, vďaky vzdávam tvojej dobrote, prosím za seba a za všetkých spolublížnych a chcem zadosť učiniť za svoje hriechy.“

Potom ako Ježiš v Getsemanskej záhrade padnúc na tvár začal svoje umučenie, tak i my padnúc v prach zeme skrúšene bime sa v prsia, oľutujme svoje hriechy. Takto buďme pobožní na sv. omši. Teda, či ste už porozumeli druhému cirkevnému prikázaniu : „v nedeľu a vo sviatok na sv. omši nábožne účastní byť?“

2. Potom, keď sa už začne tá požehnaná, drahá, velebná sv. obeta, s pozornosťou sprevádzajte každú jej čiastku. Nie je dosť len dychtivo, bez duše ustavične spievať, spev len ozdobuje sv. omšu, nie zo spevu pozostáva sv. omša, lež ako viete, má ona štyri hlavné čiastky: evanjelium, obetovanie, pozdvihovanie a prijímanie. Ba i spev tak treba viesť, aby i osnova spevu upomínala toho kresťana, že ktorú časť sv. omše kňaz koná.

Na evanjelium rozpomeň sa, koľko chodil, pracoval a koľko sa trápil ten náš Spasiteľ. Zostúpil z Neba do života jednej panny. Z Betlehemu utekal do Egypta. Pochodil hory-doly, púšte, mestá. Bol na hore Tábor, v záhrade Getsemanskej, potom na Golgote a konečne vrátil sa do Nebies. Nuž tomuto Ježišovi ťažilo by sa nám priniesť tú obetu, aby sme sa ustávali prísť sem do chrámu? Nuž čo by som mal prejsť i cez more, čo by som svoje všetko mal obetovať, predsa s vrúcnou láskou by som priputoval sem k tebe, môj drahý Ježišu: môj život, moja nádej, moja spása, moje všetko.

Po evanjeliu kňaz odokryje kalich, vezme tanierik s bielou hostiou, obetuje ju Bohu, potom naleje vína do kalicha, i to obetuje Otcu nebeskému prosiac ho, aby tieto dary, ktoré majú byť premenené v pravé Telo a Krv Krista, prijať ráči ako ľúbeznú obetu za spasenie sveta. To je vo sv. omši obetovanie. Nasleduj vtedy kňaza a vlož na ten tanierik svoje srdce, svoju dušu a takto povzdychni: Bože, tebe obetujem telo, dušu svoju so všetkým čím vládnem, dobrotivý Bože, tvoj chcem byť, buď i ty celkom mojím.

Svetochýrne sú pašiové hry v Oberammergau. V tejto nemeckej obci postavili jedno veľké divadlo, vmestí sa doň 20-tisíc ľudí. Tam živí ľudia predstavujú umučenie Krista Pána, ako sa ono skutočne stalo. Kto tieto pašiové hry videl, hovorí, že je to niečo dojímavé, zvlášť ukrižovanie Pána, že mnohí tam omdlievajú a všetci plačú od súcitu, avšak každý vie, že ten, ktorý Ježiša predstavuje, je len púhy človek pozemský. – Drahí kresťania, tu v chráme na oltári nie hry sa nám predstavujú, lež skutočne predstavuje sa nám obeta na kríži vykonaná. Pri pozdvihovaní kňaz do výšky dvíha telo Kristovo, ako medzi zemou a nebom visel na kríži. O, kto by vedel hľadieť bez dojatia na svojho skonávajúceho Boha? „O, Bože, Vykupiteľu môj, vysloboď si ruky na kríži pribité a siahni nimi hlboko do môjho srdca, aby pocítilo tvoje bolesti a bôľ môjho srdca, aby vyronilo očisťujúce slzy ľútosti z mojich suchých očí“.

Konečne kňaz rozlomí sv. hostiu na znak smrti Kristovej a potom prijme sv. telo Pána. Vtedy je štvrtá čiastka sv. omši: prijímanie. Prví kresťania koľkokoľvek ráz prítomní boli na sv. omši, toľko ráz i pristúpili k sv. prijímaniu. Lež bolo i poznať na nich, že sa udržujú chlebom nebeským: mali živú vieru, horiacu lásku a bezúhonný život viedli. Kiežby sa vrátili tie zlaté časy a hoci teraz skutočne i neprijímajú všetci pri každej sv. omši, predsa mali by vždy duchovne prijímať, čo v tom záleží, že vzbudia vo svojom srdci vrúcnu žiadosť, aby Pána Ježiša skutočne prijať mohli. Že Pánu Ježišovi milé je toto duchovné prijímanie, on sám to zjavil istej nábožnej mníške, keď sa jej ukázal s dvoma kalichmi, jeden bol zlatý a druhý strieborný. „Dcéra – oslovil ju Pán – v zlatom kalichu opatrujem tvoje skutočné, v striebornom však duchovné prijímania.“ Drahí kresťania, nasledujte tento príklad, v krátkom čase nadobudnete si mnoho zásluh.

Keby nám Boh dovolil, aby sme jeden deň strávili v Nebi, s rozkošou by sme hľadeli na vlasť Svätých i pýtali by sme sa ich, že ako sa len stali tak blaženými? Počuli by sme odpoveď: lebo sme nábožne navštevovali sv. omšu. Keby nám Boh dovolil, aby sme mohli zostúpiť do Pekla a tam prejdúc všetky tmavé žaláre a zatratených pýtali by sme sa, prečo sa sem dostali, počuli by sme odpoveď: lebo sme zanedbávali sv. omšu.

Potom keby sme sa vrátili na zem, viem, že by sme si viac vážili drahú obetu sv. omše, každý deň by sme prišli na sv. omšu, kostol stal by sa nám druhou domovinou. Nebolo by treba obšírne vykladať, sami od seba by sme vedeli a plnili druhé prikázania Cirkvi: „v nedeľu a v sviatok na sv. omši nábožne účastný byť“. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)