Zomrel najstarší rehoľník v Číne: 108-ročný trapistický mních zažil Maov „pochod smrti“ aj obnovu kláštora v Honkongu

11. augusta 2026   Aktuality

Vo veku 108 rokov zomrel páter Benedikt Čao, posledný trapista, ktorý prežil komunistické prenasledovanie v Číne. Najstarší trapistický mních na svete, svedok zničenia kláštorov v Chepej Maovými silami, zomrel v opátstve na ostrove Lantau v Honkongu, ktoré sám pomáhal vybudovať.

S ním odchádza posledný žijúci člen skupiny rehoľníkov, ktorým sa podarilo uniknúť pred komunistickým prenasledovaním v Číne a znovu založiť svoju mníšsku komunitu vo vtedajšej britskej kolónii.

Ako informuje AsiaNews, čínsky písaný týždenník Hongkonskej diecézy Kung Kao Po oznámil úmrtie pátra Benedikta Čaa 31. júla. Jeho pohreb je naplánovaný na 14. augusta v hongkonskom opátstve.

79 rokov rehoľného života poznačeného prenasledovaním

Páter Čao sa narodil v roku 1918 v meste Čeng-ting v provincii Chepej. V roku 1941, vo veku 23 rokov, vstúpil do Opátstva Panny Márie Radostnej (známeho aj pod francúzskym názvom Liesse), ktoré sa nachádzalo v tomto regióne. Komunita bola založená v roku 1928 ako filiálka prvého cisterciánskeho opátstva v Číne, Panny Márie Útechy, založeného v roku 1883 v horách Jang-ťia-pching, približne 130 kilometrov severne od Pekingu, mníchmi zo slávneho francúzskeho opátstva Notre-Dame de Sept-Fons. S označením najdlhšie žijúceho trapistického mnícha na svete páter Čao teraz odovzdáva tento titul ďalšej ázijskej rehoľníčke, sestre Sebastiane Jamaguči Terukoovej z Opátstva Imari v Japonsku, ktorá má 107 rokov.

„Pochod smrti“ z Jang-ťia-pchingu

Mníšska komunita, ku ktorej sa páter Čao pripojil, už predtým zakúsila hrôzy vojny. V roku 1937 bol kláštor Liesse v Čeng-tingu obsadený Japoncami a niekoľko mníchov bolo uväznených a zavraždených. No práve v roku 1947, keď páter Čao zložil svoje doživotné sľuby, sa začala najbolestnejšia kapitola utrpenia trapistov v Číne.

Opátstvo Jang-ťia-pching, domov približne 75 mníchov (väčšinou už Číňanov vzhľadom na rozkvet miestnych povolaní) bolo prvým, na ktoré zaútočili komunistické sily Mao Ce-tunga. Komunisti povzbudzovali obyvateľov okolitých dedín, aby opátstvo vyrabovali a rehoľníkov podrobovali súdom pred revolučnými tribunálmi, pričom používali verejné bitie a mučenie, aby ich prinútili zrieknuť sa viery.

Dňa 30. augusta 1947 sa začalo mučeníctvo. Po podpálení toho, čo z kláštora zostalo, komunisti deportovali všetkých mníchov na „pochod smrti“ cez hory severnej Číny. Ruky mali zviazané reťazami alebo drôtmi, ktoré sa im zarezávali až ku kostiam, kráčali v prudkých dažďoch, starých a chorých niesli na pleciach ich spolubratia, boli nútení hľadať si potravu ako zvieratá, mali zakázané medzi sebou komunikovať a boli bičovaní, keď ich pristihli, že napoly spia alebo pohybujú perami pri modlitbe. Každý deň zomierali od vyčerpania a nedostatku až traja mnísi.

V januári 1948, po poslednom ľudovom súde v Pchan-pou, boli 29-ročný páter Chrysostom Čang, podprior komunity, a ďalší piati mnísi zastrelení. Pred smrťou páter Čang povedal svojim spolubratom: „Zomierame pre Božiu vec. Pozdvihnime k Nemu naposledy svoje srdcia v úplnom obetovaní celej našej bytosti.“ Jeho meno stojí na čele zoznamu 33 mučeníkov z Jang-ťia-pchingu: 30 čínskych mníchov, jeden Francúz, jeden Holanďan a jeden Kanaďan.

Ako uvádza AsiaNews, tento príbeh mučeníctva vykazuje pozoruhodnú podobnosť s príbehom mníchov z Tibhirine, ktorí boli zavraždení v 90. rokoch a vyhlásení za blahoslavených medzi mučeníkmi Alžírska.

Zničenie Liesse a exil

Kláštor Liesse, kde sa nachádzal mladý páter Čao, postihol podobný osud. Po útoku komunistov boli dvaja mnísi zavraždení a ostatní boli prinútení uchýliť sa do Sin-du neďaleko Čcheng-tu v provincii S´-čchuan, ktoré bolo ešte stále pod kontrolou nacionalistov. Tam presťahovali svoju komunitu.

Opát však pochopil, že toto útočisko bude iba dočasné. Preto zabezpečil, aby aspoň niektorí mnísi, medzi nimi aj páter Čao, opustili Čínu a odišli do kláštora Notre-Dame-des-Prairies v Manitobe v Kanade. Čas mu dal za pravdu: v roku 1951 bola trapistická komunita v Sin-du komunistickým prenasledovaním zlikvidovaná.

Znovuzrodenie na Lantau

Zo skupiny mníchov, ktorí našli útočisko v Kanade, vznikol projekt obnovenia komunity v Hongkongu. Britský guvernér im na žiadosť biskupa Enrica Valtortu, misionára PIME, pridelil neobývaný pozemok vo vyvýšenej časti ostrova Lantau. Osem mníchov postavilo kláštor vlastnými rukami a 19. februára 1956 bol oficiálne otvorený.

Pred návratom z Kanady strávili čínski mnísi niekoľko mesiacov v Opátstve Najsvätejšej Trojice v Utahu v Spojených štátoch, aby sa zdokonalili v angličtine a naučili sa techniky výroby syra. Aby sa živili prácou vlastných rúk, ako to vyžaduje trapistická spiritualita, priviezli na Lantau kravy a začali vyrábať mlieko, maslo a syr, ktoré sa čoskoro stali známymi v celom Hongkongu.

V roku 1974 bol páter Čao zvolený za tretieho priora obnovenej čínskej mníšskej komunity a túto funkciu zastával až do roku 1998. Nasledujúci rok Cisterciánsky rád uznal komunitu na Lantau za autonómne opátstvo a v januári 2000 opäť prijala meno, ktoré niesla už v Chepej: Opátstvo Panny Márie Radostnej.

Pohľad katolíckej tradície

Z pohľadu katolíckej tradície má príbeh pátra Benedikta Čaa a čínskych trapistov hlboký význam predovšetkým ako svedectvo o vernosti Kristovi uprostred prenasledovania. Komunistická moc nechcela mníchov iba pripraviť o kláštory, pôdu či majetok. Jej útok smeroval proti samotnej viere a rehoľnému životu. Verejné ponižovanie, revolučné tribunály, bitie a mučenie mali zlomiť ich vôľu a prinútiť ich opustiť vieru. Práve tu sa ukazuje klasické katolícke chápanie mučeníctva: človeku možno vziať slobodu, majetok i život, nemožno ho však prinútiť zradiť Krista, pokiaľ sa sám tejto zrady nedopustí.

Trapisti z Jang-ťia-pchingu zároveň pripomínajú starokresťanských mučeníkov. Keď mnísi počas „pochodu smrti“ napriek zákazu pohybovali perami v modlitbe a riskovali za to ďalšie bitie, prejavovali presvedčenie, že modlitba nie je doplnkom života, ale jeho základom. Mimoriadne silné sú preto posledné slová pátra Chrysostoma Čanga: „Zomierame pre Božiu vec. Pozdvihnime k Nemu naposledy svoje srdcia v úplnom obetovaní celej našej bytosti.“ V týchto slovách možno vidieť samotnú podstatu kresťanského mučeníctva: nie nenávisť k prenasledovateľom ani zúfalstvo zo smrti, ale posledné a úplné odovzdanie človeka Bohu.

Osud čínskych trapistov je zároveň pripomienkou toho, prečo Cirkev tradične považovala militantný ateistický komunizmus za nezlučiteľný s kresťanstvom. Čínska skúsenosť nebola izolovanou tragédiou. Podobné ničenie kláštorov, zatýkanie kňazov a rehoľníkov a snaha podriadiť Cirkev štátnej moci sprevádzali komunistické režimy v mnohých krajinách. Čínski trapisti však odpovedali spôsobom vlastným svojmu povolaniu: nie politickou mocou, ale vytrvalosťou, modlitbou, obetou a ochotou radšej stratiť všetko než svoju vieru.

Azda najkrajším symbolom celého príbehu je však obnovenie Opátstva Panny Márie Radostnej na Lantau. Komunisti mohli vypáliť Jang-ťia-pching, zničiť Liesse, rozohnať komunitu a zavraždiť jej členov, ale nedokázali zničiť samotné mníšske povolanie. Osem vyhnaných mníchov začalo znova prakticky od nuly a vlastnými rukami vybudovalo nový kláštor. Páter Benedikt Čao, ktorý prežil zánik čínskej komunity, sa napokon stal priorom jej obnovenej vetvy a dožil sa 108 rokov. Jeho život tak predstavuje pozoruhodný oblúk od prenasledovania a exilu až po obnovu toho, čo malo byť podľa predstáv prenasledovateľov navždy odstránené.

Pre dnešného katolíka je v tomto príbehu napokon aj nadčasové memento o pominuteľnosti svetskej moci. Režimy, ktoré sa vo svojej dobe pokladajú za všemocné, prichádzajú a odchádzajú; ideológie, ktoré sľubujú vytvoriť nového človeka a odstrániť náboženstvo, sa raz samy stanú predmetom dejín. Mnísi z Jang-ťia-pchingu nemali armádu, politickú moc ani možnosť ovplyvňovať veľké dejiny. Mali iba vieru, modlitbu a vernosť svojim sľubom. A predsa po desaťročiach zostávajú v pamäti práve ich mená a ich svedectvo. V tom možno vidieť naplnenie Kristových slov: „Kto vytrvá do konca, bude spasený“ (Mt 24, 13).

Má Svätá stolica príliš ústretový vzťah k Číne?

Smutnou otázkou na zamyslenie zostáva, prečo pontifikát pápeža Františka vkladal toľké nádeje do dialógu s komunistickou Čínou a v roku 2018 uzavrel dohodu o menovaní biskupov, ktorú Svätá stolica následne opakovane obnovovala. Vatikán tento postup vysvetľoval snahou o jednotu čínskych katolíkov, zabezpečenie legitímnej apoštolskej postupnosti a vytvorenie priestoru pre pokojnejší život Cirkvi; sám kardinál Pietro Parolin však musel v prípade Šanghaja priznať, že čínske úrady postupovali spôsobom nezlučiteľným s dohodnutým „duchom dialógu“, keď bez predchádzajúcej dohody s Rímom presunuli biskupa Šen Pina.

Z pohľadu katolíckej tradície preto možno oprávnene položiť otázku, či Františkova prokomunistická čínska politika neprekročila hranicu medzi diplomatickou trpezlivosťou a prílišnou ústupčivosťou voči ateistickému režimu, ktorý má za sebou krvavé prenasledovanie Cirkvi. O to paradoxnejšie pôsobí, že Svätá stolica bola ochotná znášať tvrdosť Pekingu pri otázke cirkevnej slobody a biskupských menovaní, zatiaľ čo vo vzťahu k FSSPX ohľadom biskupských svätení tak benevolentná už nebola…

A evidentne tiež Vatikánu neprekáža, že Čína chladne odmieta nové pastoračné prístupy symbolizované dokumentom Fiducia supplicans. Aj keď v Číne homosexualita sama osebe nie je trestným činom a dobrovoľné homosexuálne vzťahy medzi dospelými boli dekriminalizované od roku 1997 a v roku 2001 bola homosexualita odstránená z čínskej klasifikácie duševných porúch. Čínsky štát však zostáva v tejto oblasti podstatne konzervatívnejší a reštriktívnejší než väčšina západných krajín. Manželstvo právne chápe ako zväzok muža a ženy, homosexuálne manželstvá ani registrované partnerstvá neuznáva a čínske právo neposkytuje všeobecnú explicitnú ochranu pred diskrimináciou na základe sexuálnej orientácie.

Za vlády Si Ťin-pchinga zároveň zosilnel tlak na LGBT aktivizmus a jeho verejnú prezentáciu. Úrady obmedzujú činnosť niektorých LGBT organizácií a podujatí, cenzurujú príslušný obsah v médiách a na sociálnych sieťach a štát vo verejnom priestore zdôrazňuje tradičnú rodinu a tradičné predstavy o mužských a ženských rolách.

Branislav Krasnovský

Zdroj: infocatolica.com, sprievodný obrazový materiál, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com; wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)