Sv. Hyacint, vyznávač

17. augusta 2025   Svätec týždňa

V dvanástom storočí bola v Sliezsku, ktoré v tom čase patrilo ku Poľskému kráľovstvu, známa grófska rodina Odrowąż (Odrovanských), jedna z najstarších v zemi. Jeden z grófov rodu Odrowąż bol najvyšším vodcom poľského vojska, ktoré bojovalo proti Tatárom. Pri svojej smrti zanechal dvoch synov. Prvý sa menoval Ivo a stal sa neskôr veľkým kancelárom Poľského kráľovstva a krakovským biskupom. Mladší syn Eustach prevzal otcovské statky a viedol veľmi zbožný a cnostný život so svojou vznešenou manželkou.

Životopisné údaje

Roku 1185 sa im narodil v mestečku Konte na zámku Kamień Śląski vo Vratislavskom biskupstve syn Jacek (Jakub), ktorý stal sa najslávnejším a najzbožnejším cirkevným mužom svojej doby, známym pod menom Hyacint, a ktorého dejepisci «divotvorcom trinásteho storočia» nazývajú.

Starostliví a zbožní rodičia vzdelávali srdce útleho a krásneho synka v čistej láske k Bohu a cnostiam. Veľkými vlohami nadaný Hyacint rástol vo vedách a cnostiach. Svoje srdce celé zasvätil Bohu a chránil sa každého hriechu. Šťastní rodičia poslali svojho milého syna na vysoké školy do Krakova, odkiaľ prešiel na vysoké školy do Prahy a stadiaľ do Bologne v Itálii. Na všetkých týchto slávnych vysokých školách sa vyznamenal vlohami, usilovnosťou, anjelskou čistotou a nábožnosťou. V Bologni obsiahol hodnosť doktora cirkevného práva a bohoslovia.

Obohatený vedami a ozdobený skvelými cnosťami sa vrátil do vlasti. Zbožný krakovský biskup ho vysvätil za kňaza a vymenoval za kanonika a neskôr pre jeho veľké vlohy za generálneho vikára. A sv. Hyacint nezabúdal ani pri svojej zaneprázdnenosti, ktorá s touto vysokou cirkevnou hodnosťou bola spojená, i ďalej sa starať o svoje duševné spasenie. Kedykoľvek mal trochu času, modlieval sa skrúšene a rozjímal, postieval sa často a prísne. Svoje značné dôchodky rozdával chudobným. Navštevoval nemocnice, ošetroval chorých a staral sa o ich jedlo.

Staručký ctihodný biskup Vincent Kadlubko sa zriekol svojho úradu, aby sa mohol v tichosti ku blahoslavenej smrti pripravovať. Za biskupa do Krakova bol zvolený Ivo, gróf Odrowąż, Hyacintov strýc. Roku 1218 šiel do Ríma, a vzal so sebou i Hyacinta. V Ríme kázaval toho času sv. Dominik. Keď Hyacint počul kázeň sv. Dominika a na vlastné oči videl, ako svätý zakladateľ rádu kazateľov zázračným spôsobom priviedol k životu kardinálovho vnuka, ktorý spadol z koňa a ostal ležať na zemi mŕtvy, bol tak dojatý, že zatúžil stať sa členom rádu dominikánov.

Biskup Ivo, ktorý to všetko tiež počul a videl, prosil sv. Dominika, aby mu dal niektorých svojich učeníkov, ktorí by s ním išli do Poľska a v jeho biskupstve založili dominikánske kláštory. Sv. Dominik ľutoval, že nemôže jeho prosbu vyplniť; lebo nemal vo svojom kláštore ani jedného mnícha, ktorý by hovoril poľsky a už bol väčšiu časť svojich učeníkov po rozličných krajinách rozposlal, aby slovo Božie a pokánie neviazanému ľudu ohlasovali. Radil krakovskému biskupovi, aby z tých kňazov, ktorí prišli s ním do Ríma, niektorí vstúpili do rádu kazateľov, jeho život a pravidlá si osvojili a potom ako misionári do Poľska išli. Hyacint spolu s bratom Ceslavom boli hneď pripravení vstúpiť do dominikánskeho rádu.

Keď k tomu bohumilému kroku strýc Ivo privolil, prijali natešení bratia v kláštornom chráme sv. Sixta mníšske rúcho z rúk sv. Dominika. O šesť mesiacov, keď sa dobre pripravili k svojmu kazateľskému povolaniu, zložili obaja slávnostný sľub rádu a sv. Dominik vyvolil Hyacinta za predstaveného dominikánskeho rádu, ktorý sa mal v Poľsku usadiť a tam účinkovať.

Keď Hyacint so svojím bratom Ceslavom a ďalšími dominikánmi opúšťal Rím, udelil mu pápež svoje apoštolské požehnanie a sv. Dominik ho povzbudzoval v spásonosnom diele. Pešky putoval Hyacint so svojimi druhmi do Poľska, a kade išiel, všade ohlasoval pokánie. V meste Friesach v hornom Korutánsku založil dominikánsky kláštor a ustanovil Hermana, rodom Nemca, za jeho predstaveného. A tak ohlasoval slovo Božie, kade putoval, v Štajersku, v Rakúsku, na Morave a v Sliezsku, až kým neprišiel do Krakova, kde ho biskup Ivo ako Božieho posla privítal s otvoreným náručím. Daroval mu dom, ktorý Hyacint premenil na kláštor a so svojimi bratmi sa hneď chytil do misionárskej práce. Jeho horlivé kázne vzbudili obdiv a zo všetkých strán sa k nemu hrnuli zbožní poslucháči. Šľachtici a veľmoži vstúpili do seba, zanechali svoj neviazaný život, pristupovali často ku sv. sviatostiam a mnohí z nich vstupovali do rádu sv. Dominika. Za krátky čas vyrástli v krajine mnohé dominikánske kláštory, v ktorých sa pestovali vedy a z ktorých sa šírila nábožnosť a dobré mravy po celom Poľsku.

A sv. Hyacint ďakoval dobrotivému Bohu za požehnanie, ktoré preukazoval jeho rádu pri misionárskom diele. Často kľačiaval v chráme pred obrazom Preblahoslavenej Panny Márie a prosil ju s plačom o orodovanie u jej Božieho Syna, aby i naďalej jeho práce boli korunované úspechmi. Keď sa tak roku 1221 na sviatok Nanebovzatia Panny Márie pred oltárom modlil, zrazu bola ožiarená socha Panny Márie, i zdalo sa mu, že počul jej hlas: «Syn môj, Hyacint, poteš sa! Tvoja modlitba sa zaľúbila môjmu Synovi, Spasiteľovi celého sveta. O čokoľvek Ho budeš prosiť, vyplní ti.» Od toho času zdvojnásobil svoju horlivosť v ohlasovaní slova Božieho a v skrúšených modlitbách, a Boh oslávil horlivého svojho sluhu mnohými zázrakmi. V pamätný deň mučeníckej smrti sv. Stanislava chcel sv. Hyacint navštíviť chrám sv. Michala, ležiaci za riekou Visla, v ktorom bol tento poľský sv. patrón 7. mája roku 1079 kráľom Boleslavom Ukrutným zavraždený.

Visla bola rozvodnená a na jej brehu bolo mnoho ľudí, ktorí nariekali a kričali. Sv. Hyacint sa pýtal, čo sa stalo. I riekli mu ľudia, že sa utopil mládenec menom Peter. Mladíkova matka, Helena, padla k nohám svätého a s plačom volala: «Otec Hyacint, viem, že si zbožný a milosrdný sluha Boží, pohliadni na moje nešťastie. Mala som len jediného syna a ten tu leží mŕtvy! Čo si počnem úbohá, ktorá som manžela a teraz milovaného syna stratila?»

Svätý sa zarmútil, odišiel na bok, pokľakol a modlil sa dlho skrúšene. Keď vstal, priblížil sa k utopencovi a pýtal sa plačúcej matky: «Dcéra moja, kedy sa utopil tvoj syn?» Ona riekla: «Včera večer, a len dnes ho vytiahli. Oj, svätý otče, poteš ma biednu!» Svätý pristúpil k utopencovi, chytil ho za ruku a riekol: «Peter, náš Pán Ježiš Kristus, ktorého slávu ja ohlasujem, nech ti navráti na príhovor najsvätejšej Panny Márie tvoj predošlý život!» A mladík vstal, zveleboval Boha a ďakoval svätému sluhovi Božiemu. A všetci prítomní padli na kolená a vzdávali chválu Bohu. Keď o tom zázraku počul šľachtic Prandata, navštívil so svojou matkou, ktorá na lámku trpela, sv. Hyacinta a prosil ho, aby ju uzdravil. Svätý pojal chorú za ruku, modlil sa skrúšene a riekol: «Dcéra moja, Ježiš Kristus, Spasiteľ sveta, nech uzdraví tvoje údy!» A ona vyzdravela.

Sv. Hyacint trávil čas v kláštore v meste Plock, ktorý založil. Jedného dňa chcel v blízkom Vyšehrade kázať slovo Božie. Rieka Visia bola rozvodnená a nebolo prievozníka, ktorý by ho bol s bratmi previezol na druhú stranu. Sv. Hyacint prešiel zázračne na druhú stranu rieky. Pápež Klement VIII., ktorý ho za svätého vyhlásil, rozpráva vo svojej bule o tom dive toto: «Keď Hyacint sem a tam chodil, aby pravdy Evanjelia ohlasoval, prišiel na breh Visly, ktorá obmýva breh mesta Vyšehrad. Keď mu rieka prekážala v ceste do mesta, pozeral na všetky strany, kde by prievozníka uzrel, ale nenašiel žiadneho. I vzýval Boha o pomoc, prežehnal sa sv. krížom a vyzval druhov, aby za ním po vlnách kráčali.

«Smelo, milí synovia», hovoril, «nasledujte ma v mene Ježiša.» Pri týchto slovách vykročil na vodu akoby na pevnú pôdu. Keď videl, že jeho druhovia sú nedôverčiví a nenasledujú ho, vrátil sa k nim, prestrel svoj plášť na vodu a riekol: Nebojte sa, milí synovia, tento plášť vám bude v mene Ježiša ako most slúžiť. Tak prešli všetci cez hlbokú a bystrú rieku bez toho, žeby sa boli zamáčali, alebo inú nehodu zakúsili. Tento zázrak bol hneď známy v meste a dodal slovám nášho kazateľa mimoriadnu váhu.»

Vyše štyristo ľudí bolo svedkami tohoto divu a zvelebovali moc a milosrdenstvo Božie. Roku 1238 povolala istá šľachtičná (zemanka) sv. Hyacinta do dediny Koscieliska, aby tam na slávnosť sv. Margity hlásal slovo Božie. Deň pred jeho príchodom do dediny znivočil ľadovec všetky siatiny. Zemanka sa ponosovala svätému, akú škodu ľadovec roľníkom zapríčinil a ako budú hladovať; i prosila zo srdca sluhu Božieho o pomoc a orodovanie. I mnohí roľníci prišli so ženami, padli k nohám svätého; bedákali a prosili: «Veľká je tvoja viera a veľká je i moc tvojich skutkov, o ktorej sme počuli, otče! Oj, pomáhaj nám nešťastníkom, ktorí inak hladom pomrieme!»

Nariekaním ich bol pohnutý sv. Hyacint až k slzám, i riekol im: «Buďte dobrej mysle, milí synovia, a znášajte trpezlivo skúšku. Boh, Otec milosrdenstva, ktorý takými utrpeniami hriechy odpúšťa, vás poteší. Iďte len domov a modlite sa celú noc.» Svätý kľačal celú noc na kolenách a prosil Boha o zmilovanie. Keď ráno slnko zasvietilo, videli zadivení roľníci, že ich siatiny sú krajšie a bujnejšie než pred búrkou a že im veľké požehnanie Božie sľubujú.

Z Poľska šiel horlivý misionár do severozápadných krajín Európy. Precestoval Prusko, Pomoransko, zašiel na Rujanu, do Dánska, Švédska a Nórska. Všade ohlasoval slovo spasenia, rúcal modly, staval kostoly a zakladal kláštory. Oduševnený sluha Boží sa neľakal žiadnych prekážok, žiadneho nebezpečenstva. Z Európy prešiel do Ázie k Čiernemu moru ku Jazygom, hlásal tam slovo Božie i divokým Tatárom pri Kaspickom mori, ba zašiel až na hranice Číny a všade ochotne počúvali divé národy jeho apoštolské slovo. Vrátil sa do Ruska k mestu Moskva, kde boli síce kresťania, ale veľmi zanedbaní a bludom nakazení, i veľké množstvo pohanov, ktorí tam z Ázie vtrhli.

A sv. Hyacint horlivo ohlasoval sv. Evanjelium a obrátil mnohých poblúdených kresťanov a divokých pohanov. V Kyjeve založil dominikánsky kláštor a jeho apoštolské slovo pôsobilo i v tom hlavnom meste divy. A sv. Hyacint pobudol v Kyjeve päť rokov. I vtrhli divokí Tatári do Ruska a pustošili mestá a dediny. Keď sa tatárske hordy blížili ku Kyjevu, obliekol sa sv. Hyacint do rúcha, v ktorom sv. omšu slúžieval, vzal z Božieho stánku (tabernákulum) monštranciu s Božím Telom a chcel chrám opustiť. Padla mu do očí alabastrová socha, Pannu Máriu predstavujúca, ktorá sa zdala vyzývať ho, aby ju vzal so sebou a divochom k znesväteniu nezanechal. I povzdychol si: «Ako ťa odnesiem, ťarcha je priveľká!» Lež socha zdala sa mu prehovoriť: «Syn Boží ti ju obľahčí.» So zaslzenými očami vzal sochu a zdala sa mu byť takou ľahkou, že ju jednou rukou uniesol. A tak vyšiel z chrámu, v jednej ruke držal monštranciu a v druhej sochu Panny Márie, a sprevádzaný svojimi učeníkmi prešiel bez úrazu pomedzi divoké hordy Tatárov k rieke Dneper a prešiel po jeho vlnách divotvorným spôsobom na druhú stranu, ako predtým cez Vislu, a šťastne sa navrátil do Krakova, keď asi štyritisíc hodín trvajúcu cestu pešky v hore uvedených krajinách bol prekonal.

V Krakove sa chystal sv. Hyacint ku svojej smrti. Život viedol veľmi prísny. Zvláštnu úctu prejavoval ku Preblahoslavenej Panne Márii. Pritom ponavštevoval všetky dominikánske kláštory, ktoré v Poľsku pozakladal a napomínal mníchov ku horlivosti v hlásaní slova Božieho a k zbožnému a cnostnému životu. A dobrotivý Boh oslávil služobníka svojho ešte pred samou smrťou mnohými zázrakmi, ktoré na jeho modlitbu konal. Tak pôsobil až do 72. roku svojho blahoslaveného života.

Roku 1257 vo sviatok sv. Dominika upadol sv. Hyacint do ťažkej choroby, i oznámil bratom, že už dlho žiť nebude; lebo keď sa nedávno pred obrazom Panny Márie modlil, mal zjavenie, ktoré mu zvestovalo, že ho Boh zakrátko povolá k sebe. Deň pred Nanebovzatím Panny Márie povolal k svojej smrteľnej posteli všetkých predstavených a starších členov rádu sv. Dominika, ktorí sa v Krakove a neďalekých kláštoroch nachádzali, a takto k nim prehovoril: «Drahí synovia! Vôľa Božia je, že vás zajtra opustím. Zanechávam vám ako drahocenné poručenstvo, čo som počul z úst sv. Dominika. Zachovávajte útlosť a jemnosť srdca, svätú lásku k Bohu a vzájomnú lásku k blížnym pestujte, a nikdy sa proti nej neprehrešte, i pestujte chudobu. To je posledná vôľa (poručenstvo) vždy trvajúceho dedičstva. Starostlivo zachovávajte svoju čistotu; zachovávajte prísne svoje pravidlá; buďte uistení, že v nich je všetko dôležité a závažné; neprestajne pracujte na spáse duší a rozšírení rádu ku cti Božej. Nezarmucujte sa, že odchádzam, nuž veď, keď je Ježiš mojím životom, je smrť mojou veľkou výhrou, a vy nebudete ukrivdení; lebo keď som vám v živote pomáhal, budem vám v Nebi na väčšej pomoci.»

Keď to preriekol, odmlčal sa a len tíško vzdychol a modlil sa. Vo sviatok Nanebovzatia Panny Márie sa pomodlil hodinky a prijal sv. sviatosti zomierajúcich. A keď okolo neho zhromaždení bratia spievali žalm: «V Tebe som, Pane, dúfal, nebudem zahanbený naveky», – pri slovách, ktoré za nimi opakoval: «Do rúk Tvojich, Pane, porúčam ducha svojho» – sladko a pokojne v Pánu usnul. To sa stalo 15. augusta roku 1257. Všetci obyvatelia mesta Krakov boli veľmi dojatí jeho blahoslavenou smrťou. Biskup Prandota pochoval jeho telo v prekrásnej kaplnke. Mnoho divov a zázrakov sa stalo pri jeho hrobe. Pápež Klement VIII. ho vyhlásil 17. apríla roku 1594 za svätého.

Sv. Hyacint sa vyobrazuje ako dominikán, s cibóriom v jednej a so sochou Panny Márie v druhej ruke.

Modlitba

Ó Bože, ktorý nás výročnou slávnosťou svojho vyznávača Hyacinta obveseľuješ: popraj nám milostivé , aby sme my, ktorí jeho narodenie slávime, i jeho skutky nasledovať mohli Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho Pána nášho. Amen.

PDF (formát pre tlač)