Katechizmus, kresťanstvo a trest smrti – Rozhovor s profesorom Jacekom Bartyzelom

8. novembra 2025   Cirkev Spoločnosť   Rozhovory

Ako sa klasická kresťanská filozofia stavala k otázke trestu smrti?

Prakticky všetky dôkazy na túto tému sú jednoznačné. V kresťanskom myslení sa trest smrti považuje za prijateľný prostriedok nápravy, teda obnovenia spravodlivosti porušenej zločinom.

Takto to bolo už od samotného Nového zákona – k Starému zákonu sa nebudem vracať, pretože v ňom je akceptovanie trestu smrti zrejmé. Máme list svätého Pavla Rimanom, v ktorom apoštol hovorí: „Ale ak páchate neprávosť, bojte sa, lebo nie nadarmo moc nosí meč“ (Rim 13,4). A ďalej dodáva, že tento meč je Božím nástrojom na udeľovanie spravodlivého trestu páchateľovi zla. Tu sa stretávame hneď skraja s veľmi dôležitým objasnením, ktoré reaguje na dnešné argumenty abolicionistov, tvrdiace, že uloženie trestu smrti je čisto ľudský čin, že pri ňom máme do činenia s pozitívnym ľudským zákonom, ktorý je nedokonalý.

Na to by sa dalo odpovedať, že človek sám o sebe skutočne nemá právomoc ukladať trest, najmä takýto trest, a dalo by sa to ešte rozšíriť: človek sám o sebe nemá vôbec žiadne právo prikazovať inému. To by však podkopalo samotný koncept autority. Preto uložením trestu smrti človek a ľudský zákon, ktorý je ním ustanovený, konajú – podla slov svätého Pavla – ako Boží nástroj. Právo ukladať trest vyplýva práve z Božieho splnomocnenia.

V každej dobe nachádzame vyhlásenia – vrátane vyhlásení pápežov – na túto tému. Najstarším, pokiaľ viem, je vyhlásenie pápeža Inocenta I. zo začiatku 5. storočia. Odvtedy ďalší pápeži, ktorí sa touto otázkou zaoberali, až po Pia XII., majú jasný postoj schvaľujúci trest smrti. To isté platí aj pre katechizmy. Tzv. Tridentský katechizmus (Rímsky katechizmus) zo 16. storočia uvádza, že úlohou úradov je popravovať zločincov a nie je v tom žiadna vina, pokiaľ poslúchajú Božie prikázanie.

Teologické autority zastávali rovnaký názor. Jedným z prvých výrokov na túto tému zo staroveku je výrok svätého Klementa Alexandrijského z 3. storočia po Kr. Svätý hovorí, že zákon týmto spôsobom odreže chorú časť spoločenského tela. Podobne sa vyjadril aj najväčší z teológov a Učiteľov Cirkvi, svätý Tomáš Akvinský.

Samozrejme, niektorí odporcovia trestu smrti citujú mierne odlišné vyhlásenia nedávnych pápežov, konkrétne Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Ich vyhlásenia sa však od súčasnej zmeny líšia. (Myslená je zmena, či skôr zámer pápeža Františka zmeniť nemenné.; pozn. prekl.)

Hoci niet pochýb o tom, že Ján Pavol II. osobne nesúhlasil s používaním trestu smrti a vniesol do Katechizmu výhrady, ani on, ani Benedikt XVI. nespochybňovali platnosť samotného trestu smrti. Encyklika Jána Pavla II. Evangelium vitae a znenie tohto kánonu v Katechizme nevylučujú, že existovali a môžu existovať prípady absolútnej nevyhnutnosti pre uchýlenie sa k tomuto trestu. Pápež nespochybňoval jeho morálnu platnosť, iba naznačoval, že prípady absolútnej nevyhnutnosti sú veľmi zriedkavé a možno neexistujú. Nešlo teda o bezpodmienečný odpor voči trestu smrti. Nebolo to odmietnutie morálnej platnosti samotného tohto trestu, hoci existuje zjavná neochota ho uplatňovať.

To je však úplne iná záležitosť. Z katolíckej tradície v tomto smere jasne vyplýva, že trest smrti by sa mal používať veľmi striedmo a obozretne, že je to posledná možnosť, smutná nevyhnutnosť a nie niečo, čo sa má uplatňovať bez rozdielu. Všeobecným zámerom kresťanstva nie je prelievať krv.

Ozývali sa v Cirkvi v časoch pred II. vatikánskym koncilom nejaké hlasy odporu voči tomuto učeniu o treste smrti?

Abolicionistické postoje boli vo všeobecnosti prítomné v kacírskych hnutiach. Ale nie vo všetkých. Vždy však boli prítomné aj osobnosti, ktoré nemohli byť obvinené z kacírstva a ktoré vyjadrovali odmietavý postoj voči trestu smrti.

Napríklad v predkonštantínovskom období, keď bolo kresťanstvo v očiach zákona považované za „zločinnú poveru“ a jediné náboženstvo, ktorého dodržiavanie automaticky znamenalo tento trest (trest smrti; pozn. prekl.), sa proti nemu mnohí kresťania z pochopiteľných dôvodov postavili. Nikdy však definitívne. Počas patristického obdobia sa na latinskom Západe proti trestu smrti vyslovil Tertullianus a na gréckom Východe Origenes. Neurobili tak však absolútnym spôsobom. Nikdy ho nevyhlásili za absolútne zakázaný trest, ale zdráhali sa ho prijať.

Takéto osobnosti sa objavili aj neskôr, ale ich postoje možno vnímať ako vyjadrenie osobného názoru alebo prejav osobitnej citlivosti. Rozhodné odsúdenie – také, ktoré popiera platnosť trestu smrti – však možno nájsť iba v disidentských hnutiach mimo Cirkvi, ako napríklad u takzvaných Poľských bratov, ktorí z rovnakých dôvodov boli absolútnymi pacifistami a odmietali účasť vo vojne. Tento postoj je však charakteristický pre hnutia mimo sféry katolíckej ortodoxie.

Aké ideologické trendy stáli za šírením abolicionizmu a tzv. negatívnej publicity okolo trestu smrti?

Šírenie abolicionizmu predstavuje úspešný príbeh sekulárnej mentality, nátlaku „magistéria sveta“ na Magistérium Cirkvi. Rozhodne sa to začalo v 18. storočí, počas tzv. osvietenstva, s prácou okrem iného markíza Cesareho Beccaria, prvého teoretika abolicionizmu, ktorý ovplyvnil legislatívu svojej doby. Pod jeho vplyvom vtedajší toskánsky arcivojvoda a neskôr cisár Leopold II. Habsburský zrušil trest smrti v Toskánsku.

Je paradoxné, že ak sa pozrieme na históriu najkrvavejších revolucionárov, všetci boli spočiatku odporcami trestu smrti. Pred Francúzskou revolúciou bol Maximilien de Robespierre aktívny v spoločnosti zasadzujúcej sa za zrušenie trestu smrti. Zločiny, ktoré spáchal počas revolúcie a Veľkého teroru, sú však všeobecne známe.

Dokonca aj za Jozefa Stalina bol v Sovietskom zväze oficiálne zrušený trest smrti, čo je bravúrne zachytené v jednom zo Solženicynových románov. Opisuje imaginárny rozhovor medzi veliteľom gulagu a námestníkom ministra vnútra Abakumovom, ktorý súdruhovi Stalinovi odovzdáva žiadosť o obnovenie trestu smrti. Dôvod? Ľudia sú stále vraždení a oficiálna absencia trestu smrti vytvára problémy pre účtovníctvo tábora – popravy nie je možné zaznamenať.

Aký je dôvod abolicionizmu revolucionárov?

Tento abolicionizmus v podstate pramení z jednej veci: v sekulárnom zmýšľaní je pozemský život absolútnym dobrom. Keďže neexistuje posmrtný život, keďže neexistuje večná odmena ani trest, potom smrť – aj keď je udelená zákonom – musí byť vnímaná ako najvyššie zlo a zničenie života je škandál, ktorý je viac než len morálny, ale existenciálny. To pramení z posunu v hierarchii dobier.

Pre dobrého kresťana je najvyššou prioritou dobro duše a jej večná spása. Z tejto perspektívy môže mať smrť – vrátane smrti, ktorá je trestom za spáchané činy – dokonca aj spásny význam. Brilantne to demonštruje príbeh o dobrom zločincovi na Golgote. Práve preto, že pokorne prijal spravodlivosť trestu, ktorý dostal, a zároveň prosil o milosť (nie v zmysle pozemskej spásy, ale aby si ho Pán Ježiš pamätal, keď bude s Otcom), dostal okamžité odpustenie a – ako sa často správne hovorí – stal sa prvým spaseným človekom v dejinách. Ak neexistuje nadprirodzená perspektíva, potom je skutočne nemožné akceptovať, ak je ľudský život skrátený konaním súdneho systému. Toto je jediný dôvod pre abolicionistický prístup.

Zatiaľ čo u neveriacich, pre ktorých neexistuje väčšie dobro ako tento pozemský život, možno tento prístup pochopiť, nemožno pochopiť ani prijať prenikanie tohto druhu mentality a duchovného postoja do kresťanstva, pretože predstavuje jeho radikálnu negáciu. Ak by sa tak stalo, najdôležitejšou evanjeliovou radou by bolo: za každú cenu si zachovať pozemský život, čo najdlhšie. Ale toto – citujúc otca Józefa Bocheńského – je v najlepšom prípade „svetská múdrosť“, nie evanjeliová. Kresťan by nemal žiť a myslieť výlučne podľa svetskej múdrosti.

V diskusiách o treste smrti a väzenskom systéme sa pozornosť zameriava na jeho rehabilitačné a preventívne aspekty. Dôraz na trest ako obnovenie spravodlivosti za priestupky sa však kladie čoraz menej. Je táto zmena aj výsledkom sekulárnej mentality?

Samozrejme. Máme do činenia s novým chápaním trestných sankcií a trestného práva vo všeobecnosti. Kresťanstvo – podobne ako klasická filozofická tradícia – vždy zastávalo názor, že každý trest má retribučnú funkciu, ktorá predstavuje spravodlivú odplatu za spáchaný čin. To znamená, že má obnoviť – v čo najväčšej možnej miere, pretože v prípade vraždy nemôžeme obeť priviesť späť k životu – morálny a spoločenský poriadok. Účelom spravodlivosti je vymáhať túto odplatu a obnoviť poriadok. Avšak v argumentoch, ktoré sa objavujú v revidovanom znení tejto časti Katechizmu, ako aj v osobných vyhláseniach pápeža Františka, máme úplne iný právny jazyk a inú právnu doktrínu. Doktrínu, ktorá nie je ani tradičná, ani kresťanská, ale sekulárna a liberálna.

Dnešnému chápaniu trestu dominuje téma rehabilitácie, ktorej cieľom je návrat zločinca do spoločnosti. V takom prípade by mal byť trest smrti skutočne odmietnutý, pretože ukončenie života odsúdeného ho určite nevráti do pôvodného postavenia. Ide však o teologický a morálny omyl, ako aj o omyl v právnej filozofii.

Nové znenie časti Katechizmu uvádza, že zmena sa stala nevyhnutnou, pretože sa rozšírilo nové chápanie významu trestných sankcií. Ide o situacionistický argument, ktorý sa odvoláva na vedomie, sociálnu psychológiu, jav, ktorý je v istom zmysle pravdivý – pretože abolicionistická propaganda je veľmi silná a má vplyv na právne systémy moderných štátov –, ale nepredstavuje podstatný argument.

Neexistuje žiadny prechod – ani logický – od priznania existencie určitého chápania významu trestnej sankcie, ktorý sa líši od už zavedeného, k pevnej morálnej téze, ktorá je (vo voľnom zmysle slova) dogmatická. Prípustnosť alebo neprípustnosť trestu by mala byť odôvodnená na základe dôkladného uvažovania, či už vo filozofii alebo morálnej teológii, a nie preto, že niekto má na danú vec taký názor. Toto je – s odkazom na klasické rozlišovanie v epistemológii – nahradenie aletheia (tzn. pravdy) za doxa (názor). Mali by sme však uvažovať nasledovne: niekto zastáva názor, tento názor je dominantný, potom ho však musíme prispôsobiť morálnemu učeniu, ktoré by malo byť dogmatické a apodiktickej povahy – teda diktované na jednej strane rozumom a na druhej strane Zjavením. Namiesto toho sa tu zaoberáme nejakým kvázi-zjavením sociálno-psychologickej povahy, ktoré nás núti zmeniť postoj. To je absurdné.

Navyše, realita a spoločenské vedomie sú premenlivé. O desať alebo dvadsať rokov sa môžu radikálne zmeniť. Keď o desať alebo dvadsať rokov – a to nie je len fantázia, ale niečo pravdepodobné – v dôsledku zaplavenia Európy prisťahovalcami z iných civilizácií, ľudí s inou mentalitou, dramatických narušení, nepokojov alebo dokonca pravidelných pouličných vojen, by sa mohlo kyvadlo spoločenských postojov vychýliť opačným smerom. Vo verejnom povedomí by sa mohol objaviť veľmi radikálny a nemierny tón, ktorý by naznačoval, že každý cudzinec by mal byť zastrelený alebo obesený. A čo potom? Zmení sa doktrína opäť, pretože sa zmenilo „sebapoznanie Božieho ľudu“, ktorý sa obáva pomsty a chce zmasakrovať útočníkov? Toto je neuveriteľne nebezpečná cesta a prístup, ktorý zahŕňa prispôsobenie morálneho učenia stavu vedomia!

V odôvodnení nedávnej zmeny sa uvádza, že „boli zavedené účinnejšie systémy obmedzovania slobody, ktoré zaručujú riadnu obhajobu občanov, pričom odsúdenému definitívne neodoberajú možnosti odčiniť svoje hriechy“. Neprijali však autori – aspoň tejto konkrétnej vety – eurocentrickú perspektívu a nestotožnili situáciu na Starom kontinente s celým svetom? Je vôbec možné presadiť spravodlivosť bez vyhliadky na hypotetický trest smrti v menej rozvinutých a nestabilných krajinách?

Toto je v podstate rečnícka otázka. Je zrejmé, že rozvinuté väzenské systémy vyžadujú veľmi vysokú úroveň sociálnej organizácie, ktorá sa nenachádza všade, ba ani vo väčšine miest na svete.

Ale rád by som poukázal na niečo iné. Máme do činenia s veľmi nebezpečným spôsobom myslenia, pretože neúmyselne naznačuje zjavnosť a dokonca žiaducnosť stavu vecí, v ktorom bude prakticky celá spoločnosť podrobená takej úplnej kontrole a sledovaniu, že potenciálni zločinci budú účinne neutralizovaní ešte predtým, ako sa vôbec rozhodnú spáchať trestný čin.

Je to desivá vízia Veľkého panoptika, pripomínajúca Jeremyho Benthama, kde nielen zločinci, ale všetci – pretože každý z nás je, dalo by sa povedať, potenciálnym zločincom – budú pod dohľadom neviditeľného strážcu, ktorý každého ovláda a bráni nám stať sa zlými, aj keď si to želáme. Je to obludné.

Ďakujem za rozhovor.

© Všetky práva vyhradené. Rozhovor (viedol ho Michal Wałach) bol prebraný z časopisu PCH24.pl (ročník 2018), preklad B. Michalka

PDF (formát pre tlač)