Ježišovo Božstvo dokazuje Jeho Vzkriesenie

28. apríla 2024   Cirkev

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“
(Mt 11,28)

Ježišov život nemá vo svetových dejinách obdobu. Boli cisári podmanitelia sveta: Alexander Veľký, Atila, Július Cézar, Napoleon. Boli veľkí učenci: Sokrates, Platón, Aristoteles. Boli zlopovestní zakladatelia náboženstiev: Budha, Mohamed, Luther, Kalvín.

Svetoví podmanitelia, učenci, zakladatelia náboženstiev boli slávni kým žil, ale ich sláva zanikla spolu s ich telom v hrobe. V Ježišovom prípade to bolo naopak: Jeho sláva začala sa pri hrobe. Jeho život bol samé sebazaprenie a opovrhnutie. Narodil sa v maštali, tridsať rokov žil skryto v Nazarete, židia Ho len tak jednoducho volali: „tesárov syn“. Keď verejne vystúpil, konal mnoho zázrakov, neprestajne činil dobre a predsa Ho vždy len prenasledovali, potupovali. Napokon Ho odsúdili na smrť a popravili na kríži.

Ježišova sláva sa začala pri Jeho hrobe. Od toho času, ako vyšiel z hrobu živý: učení i neučení, chudobní i bohatí sklonili sa pred Jeho mocou, prijali Jeho učenie, žili podľa Jeho zákona. Jeho prívrženci Ho nielen milovali, ale obetovali za Neho i svoj život. Taký život mohol mať len ten Ježiš, ktorý je Bohom a spolu i človekom v jednej osobe. Jeho Božstvo je dokázané Jeho Zmŕtvychvstaním, Jeho človečenstvo sa javí Jeho láskyplným Srdcom.

1. Apoštolovia od Veľkého piatku upadli do malomyseľnosti. Zronilo ich povedomie, že s Ježišovou smrťou je koniec všetkému, čo oni zbožnou túžbou očakávali, že Kristus sa dá korunovať za kráľa, odoženie rímskych votrelcov, znovu utvorí nezávislé židovské kráľovstvo a oni budú Jeho dôvernými ministrami. V tomto žiali už ani nevideli, nepočuli, ani nepoznali Pána Ježiša, keď vstal z mŕtvych a pripojil sa k učeníkom idúcim po ceste; Jemu ako neznámemu pocestnému ponosovali sa: nie dosť na tom, že stratili svojho milovaného Majstra, tam na Kalvárii bol na kríž pribitý, ale dnes ráno nás ešte strašia niektoré z našich žien tým, že Ježišov hrob našli prázdny, pri prázdnom hrobe vraj videli dvoch anjelov, ktorí hlásali, že Ježiš vstal z mŕtvych. Na túto zvesť apoštolovia Peter a Ján bežali k hrobu a hrob vskutku našli prázdny, preto sa veľmi zarmútení vrátili domov.

Ako títo dvaja cestujúci učeníci rozprávali: vskutku Peter a Ján boli pri hrobe, ale sotva sa vrátili domov a zatvorili za sebou dvere, Ježiš prišiel medzi nich. Apoštolovia sa veľmi preľakli, lebo sa nazdali, že vidia ducha. Vtedy ich Ježiš vyzval, aby sa dotkli Jeho rúk, nôh – nech sa presvedčia, že On vskutku žije, lebo duch predsa nemá ani telo, ani kosti. Ešte i jesť od nich pýtal. Apoštolovia Mu predložili pečenú rybu a plást medu. Ježiš jedol a o ostatky sa s nimi rozdelil. Na to opadla neviera z apoštolov, presvedčili sa naisto, že Ježiš skutočne žije.

Pri tejto príležitosti len Tomáš nebol prítomný; keď sa dostavil, ostatní mu s radosťou oznámili túto milú zvesť. Tomáš im to nechcel uveriť, zdalo sa mu to sebaklamom, že si to apoštolovia len namýšľajú, avšak opätovné zjavenie sa Krista Pána i jeho presvedčilo o skutočnosti Zmŕtvychvstania: Ježiš mu ukázal ranu otvorenú na boku a vtedy Tomáš padol Ježišovi k nohám a zvolal: „Pán môj a Boh môj.“ (Jn 20,28)

Od tohto času nebolo tej moci na zemi, ktorá by bola mohla zamedziť, aby apoštolovia nehlásali svetu Vzkriesenie Pána Ježiša. Preto ich židia bičovali, hodili do žalára, pohania s výsmechom prijali zázrak Vzkriesenia, potupovali a prenasledovali ich. Ale oni nešetrili svoj život, nepozerali na útrapy, nebáli sa smrti, a neohrozene hlásali Ježišovo Zmŕtvychvstanie. Peter v Ríme, Jakub v Španielsku, Tomáš v Indii, Bartolomej v  Arménii, Matúš v Etiópii a ostatní apoštolovia v ďalšej a ďalšej krajine hlásali evanjelium. Apoštol Peter takto kázal veriacim v Ríme: „Dietky moje! Videl som, ako pribili Spasiteľa na kríž. Počul som údery kladiva. Bol som očitým svedkom, ako postavili kríž s pribitým Kristom Pánom. Videl som, ako skonával. Videl som a od žiaľu som zvolal: Ach, ach, Pane môj! Prečo toto dopúšťaš? Prečo nás zarmucuješ? My sme dúfali, že príde Tvoje kráľovstvo. Ale On, náš Pán Boh na tretí deň vstal z mŕtvych, chodil medzi nami, dokiaľ v úplnej sláve nevošiel do kráľovstva Nebeského.

Apoštolovia vedeli, lebo sa na svoje oči presvedčili, my však ich svedectvu veríme, že vstal z mŕtvych. Zmŕtvychvstanie dokazuje Ježišovo Božstvo, Jeho láskyplným Srdcom javí sa Jeho človečenstvo.

2. Slávny biskup a kazateľ, Louis Gaston Adrien de Ségur zomrel roku 1881 v Paríži. Pán Boh navštívil tohto zbožného biskupa vo vysokom veku s ťažkým krížom: stratil zrak, úplne oslepol. Nemohol preto viac nemohol slúžiť svätú omšu, ani kázať. Dal napísať list s prosbou, ktorú odoslal Svätému Otcovi do Ríma, aby mu dovolil, žeby aspoň vo svojom byte mohol uchovávať Najsvätejšiu sviatosť oltárnu. Avšak pápež zamietol túto neobyčajnú žiadosť. Preto sa úbohý starec s pomocou sprevádzajúceho človeka vybral na cestu do ďalekého Ríma, osobne predstúpil pred Svätého Otca a so zopätými rukami prosil o túto milosť. I teraz však bola odmietnutá jeho prosba. Od trpkého bôľu objavili sa na jeho tvári chmáry a veľká slza mu vyhŕkla z tmavých očí. Vtedy Svätý Otec, pohnutý hlbokým žiaľom svojho úbohého kňaza, zľutoval sa nad ním, objal ho a povedal mu: „Aby som ťa potešil, splním tvoju žiadosť.“ Kto by dokázal opísať veľkú blaženosť tohto slepého kňaza? Vrátiac sa domov zmenil jednu izbu svojho bytu na kaplnku, postavil v nej malý domáci oltár, na ňom vo Svätostánku uschoval Najsvätejšiu sviatosť oltárnu a na dvierka dal napísať: „S nami prebývajúca svätá Hostia, zmiluj sa nado mnou.“

Väčšiu časť dňa strávil pred Sviatosťou, ba ešte i v noci niekoľko hodín pred Ňou zotrvával. Touto ustavičnou pobožnosťou pred Sviatosťou oltárnou zabudol na svoju slepotu, často opakoval: „Vďaky Ti vzdávam, najsladší môj Ježišu, že som kňazom, že som slepý, že prevelebnú Sviatosť oltárnu môžem mať v svojom byte.“

Niet na zemi stvoreného človeka, ktorý by kedy-tedy v tisícich biedach života nepotreboval útechu, avšak kde ju hľadajú ľudia? Najviac u krehkého, tiež biedneho človeka. Pravda je, že dobre padne úbožiakovi, keď sa dobrosrdečnému svojmu blížnemu môže vyžalovať, ale či sa týmto zahojí bolestná rana jeho srdca? Nie sme uspokojení, hľadáme pomoc inde. Prichádza nám na um, že dobre by bolo obrátiť sa k Pánu Bohu, modliť sa. Nejaký čas sa i modlíme, ale ak nevidíme výsledok, zanechávame modlitbu. Naša viera je slabá: veríme i neveríme v pomoc Pána Ježiša.

Nie tak činili v evanjeliu spomínaní bedári: žena trpiaca na krvotok bez pochybovania hovorí: ak sa len dotknem lemu Jeho rúcha, budem uzdravená. Malomocný bez prestania prosí: Pane! ak chceš, môžeš ma očistiť. Slepý u Jericha čím viac ho karhajú, aby mlčal, tým hlasnejšie volá: Ježišu, Synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou! Pán sa každého pýta: Či veríš, že ti to môžem učiniť? Ak odpovedal: Verím; len vtedy mu pomohol. Teda nech sú v nás: viera, dôvera, vytrvalosť a niet tej biedy na svete, nad ktorou by sa nezmilovalo láskyplné Srdce Ježišovo a nás nepotešilo.

Keď už v telesných biedach s dôverou môžeme od Ježiša očakávať pomoc, o koľko viac v duševných potrebách. No a duševná bieda mnohokrát hroznejšie sužuje krehkého človeka, ako tá najväčšia telesná bieda. Trápia nás pokušenia, znepokojujú nás predošlé hriechy, nemôžeme sa modliť, sme leniví v dobrom, často v nás povstanú pochybnosti vo viere. V takomto krušnom rozpoložení ku komu sa máme obrátiť, ak nie k predrahému Spasiteľovi, ktorý nás takto povzbudzuje a volá: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ (Mt 11,28)

Keď za života často navštívime Pána Ježiša v kostole, na konci sám príde k nám na smrteľnej posteli, ako prišiel k tomu slepému kňazovi. Príde, aby nám uľavil od bolesti, uľahčil náš posledný boj. Príde nás potešiť. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, IV. zväzok, ktorú napísal Jozef Baráczius, farár v obci Maklár (Hevešská župa, dnešné Maďarsko), knihu preložil do slovenčiny slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1929; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

***

Staňte sa členom Fatimského Apoštolátu!

Dostanete od nás ako časopis Spojenectvo s Máriou ako dar.

Členovia Fatimského Apoštolátu (FA) však okrem dvojmesačníka dostávajú tiež rôzne sväteniny – medailóny, brožúrky, plakety a podobne. A navyše – za členov FA sú odslúžené sv. omše a tiež sa zvlášť za nich a za nimi spísané úmysly modlia Služobnice Ducha Svätého počas celonočných adorácií, konaných v kláštore každú druhú noc.

Členstvo vo Fatimskom Apoštoláte je dobrovoľné, fatimský apoštol ho potvrdzuje svojím súhlasom a zasielaním pravidelného príspevku vo forme milodaru. Rovnako tak sa však môže fatimský apoštol kedykoľvek rozhodnúť zrušiť svoje členstvo, čo oznámi buď písomne alebo telefonicky.

Pridajte sa teda k našim pravidelným podporovateľom a staňte členmi Fatimského Apoštolátu – prihlásiť sa môžete na tel. čísle 02/222 00 777.

Svojím členstvom vo Fatimskom Apoštoláte tým najlepším spôsobom podporíte v týchto neľahkých časoch fungovanie Nadácie Slovakia Christiana, ako aj portálu Christianitas.sk a ich neúnavnú snahu o zachovanie nemenného učenia Cirkvi.

Ďakujeme!

PDF (formát pre tlač)