Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (4. časť): Martin Luther, 1/2: Reformátor

Jozef Duháček
14. apríla 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Najznámejší, najvplyvnejší a najnebezpečnejší bludár, kacír a rozkolník druhého tísícročia je bezpochyby Martin Luther. Bol exkomunikovaný bulou Exsurge Domine vydanou pápežom Levom X. a zomrel bez zmierenia s Cirkvou. Dôsledky jeho náuky a činnosti pre Cirkev, spoločnosť, Európu vtedy a sprostredkovane aj pre dnešný svet sú katastrofálne, tragické a devastačné. Nielen kvôli náboženským vojnám, ktoré prišli a zničili veľkú časť Európy, jeho politické tézy nakoniec viedli k nástupu sekularizácie a právneho pozitivizmu, ktorý si vyžadovala vláda kniežat nad Cirkvou (Luther a zrodenie novovekého štátu), ale predovšetkým kvôli nesprávnemu konceptu dedičného hriechu a ospravedlnenia (podrobnejšie tu: Ten zásadný rozdiel medzi katolíkmi a protestantami. Je človek neschopný byť dobrý?), ktorým zásadne poškodil náhľad človeka na seba a svoj vzťah a povinnosti k Bohu, skazil tak správne chápanie dobra, spravodlivosti a mravnosti pre milióny a milióny jeho nasledovníkov.

Luteránska ideológia uvoľnila libido, aby dosiahla svoje politické a cirkevné ciele, a Luther, podobne ako zakladateľ magazínu Playboy Hugh Hefner pochopil, že libido najlepšie odpúta, ak ponúkne svojim súčasníkom únik pred vinou, ktorá uspokojenie žiadostivosti sprevádza. Filozofia magazínu Playboy sa v 16. storočí nazývala „sola fide“, ospravedlnenie iba vierou, a kulminuje v doktríne o zotročenej vôli. Treba si pripomenúť, že Lutherovo De servo arbitrio (O zotročenej vôli) vyšlo v tom istom roku, keď sa Luther oženil. Vytvorením tejto doktríny sa Luther stal prvým moderným človekom a luteranizmus prvou modernou ideológiou. Jeho hlavné lákadlo pre davy odpadnutých kňazov a mníšok, ktorí sa hrnuli do Wittenbergu, spočívalo v schopnosti ospravedlniť sexuálnu slobodu a porušenie rehoľných sľubov.

„Dokiaľ som bol katolíkom, žil som život prísny a bdelý, postil som sa, modlil som sa, zachovával chudobu, čistotu a poslušnosť. … Ako reformátor cítim v sebe na tisíc plameňov a tie všetky pália to bezuzdné telo. Cítim sa pudený k ženám silou až zbesilou. Miesto duševnej horlivosti, som horlivý v nečistote. … Ako nemôžem nebyť človekom, tak nemôžem byť bez ženy.“ (Luther: Opera, zv. 5, kap. 1, ep. ku Galat, v. 14 – Tischreden)

Podľa luteránskej teológie sa hriech ľútosťou, spoveďou, pokáním a pevným predsavzatím viac nehrešiť z človeka neodstráni. Hriech je trvalý a neodstrániteľný, no Boh vo svojej milosti ho prikrýva svojou milosťou, tak ako sneh prikrýva hnoj. Milosť nezdokonaľuje prirodzenosť, pretože prirodzenosť nemožno zdokonaliť. Namiesto toho udržiava napätie medzi skazenou prirodzenosťou a jej vykúpením – napätie, ktoré Hegel neskôr opíše vymysleným pojmom Aufhebung, čo znamená zároveň pozdvihnúť aj zachovať. Katolícki teológovia takmer 450 rokov vytrvalo bojovali so škodami, ktoré Luther napáchal, no druhý príchod Ducha Svätého, ktorý sa údajne udial na poslednom koncile, zdá sa, pozmenil postoj katolíckej hierarchie k luteránskym inováciám. 31. októbra 2016 pápež František otvoril stretnutím s luteránskymi predstaviteľmi vo švédskom Lunde „rok Luthera“. Nasledovali viaceré ekumenické oslavy. O rok neskôr Vatikánska pošta vydala známku, ktorá oslavuje Lutherovo zverejnenie 95 téz v roku 1517. Na známke je ukrižovaný Ježiš, pri ktorom kľačia Luther a Melanchton. Tento symbolický akt vyvolal kritiku, keďže nahradil tradičné postavy pod krížom – Pannu Máriu a sv. Jána – dvoma protestantskými reformátormi.

Tento krok podporilo spoločné vyhlásenie Vatikánu a Svetovej luteránskej federácie, ktoré vyzdvihuje prínos reformácie. Podobne sa o Lutherovi pozitívne vyjadril aj jezuita otec Giancarlo Pani v článku pre La Civiltà Cattolica, kde ho nazýva reformátorom a nie heretikom. Ten istý jezuitský časopis (La Civiltà), v roku 1917, prezentoval Luthera ako heretika a rebela, ktorý svojou reformou vyvolal vážne duchovné a spoločenské otrasy. Tieto protichodné pohľady ukazujú hlboký rozpor medzi minulosťou a súčasnosťou.

V katolíckom denníku Avvenire sa prihlásili s fanfárami k manželstvu odpadnutého augustiniánskeho mnícha Martina Luthera a tvrdia (čo sa neodvážime spochybňovať), že „úvaha otca reformácie o manželstve predstavuje takmer anticipáciu apoštolskej exhortácie pápeža Františka“. (Taliansky katolícky denník Avvenire pripomína výročie manželstva Martina Luthera a v jeho úvahách o manželstve vidí predchodcu exhortácie Amoris laetitia!).

Augsburgský biskup nedávno povedal, že Lutherova exkomunikácia bola de facto zrušená, takže už nie je potrebné, aby bola zrušená aj de iure, teda formálnym úkonom rímskeho biskupa. (Augsburský biskup tvrdí, že Lutherova exkomunikácia bola zrušená jeho smrťou). A hoci teda exkomunikácia zostáva v platnosti, bolo jej zrušenie nahradené mnohými ekumenickými podujatiami. (Pápež František nezrušil exkomunikáciu Martina Luthera spred 500 rokov). Dožijeme sa v dohľadnej dobe aj toho, že doktor Martin bude zaradený medzi svätých v katolíckom kalendári? Je to možné a preto bude dobré pozrieť sa bližšie na osobu človeka, ktorý reformáciu rozpútal.

Narodil sa v Eislebene 10. novembra 1483; zomrel tamtiež 18. februára 1546. Jeho otec, Hans, bol baník – drsný, prísny a prchký človek. Podľa mnohých jeho životopiscov ho k úteku z rodného mesta prinútil prejav nekontrolovaného hnevu, zrejme dedičná vlastnosť, ktorú preniesol na svojho najstaršieho syna – chcel sa tak vyhnúť trestu alebo hanbe za zabitie. Jeho matku, Margarétu Zieglerovú, opisuje Melanchton ako výnimočnú pre svoju skromnosť, bázeň pred Bohom a zbožnosť. Život v ich domácnosti sa vyznačoval krajnou jednoduchosťou a neúprosnou prísnosťou, takže radosti detstva nepoznal. Navštevoval latinskú školu, kde sa učili Desatoro, „Detská viera“, Otčenáš a latinskú gramatiku podľa Donata, a tieto veci sa rýchlo naučil.

V štrnástich (1497) nastúpil na školu v Magdeburgu. V pätnástich ho nachádzame v Eisenachu. V osemnástich (1501) nastúpil na univerzitu v Erfurte, aby na žiadosť otca študoval právo. V roku 1502 získal titul bakalára filozofie, pričom skončil trinásty z 57 uchádzačov. Na sviatok Zjavenia Pána (6. januára 1505) získal titul magistra a to ako druhý zo 17 uchádzačov.

Filozofiu pravdepodobne študoval pod vedením Jodocusa Trutvettera z Eisenachu, vtedajšieho rektora univerzity a Bartholomäusa Arnoldiho z Usingenu. Hoci na univerzite, najmä medzi študentmi, bola výrazne až nadšene humanistická atmosféra, a hoci Erfurt viedol humanistické hnutie v Nemecku a jeho teologické smerovanie sa považovalo za „moderné“, Luther vtedy nijako neprejavoval odpor k vtedy všeobecne uznávanej scholastickej forme vyučovania. Samotný Luther, hoci poznal niektoré hlavné postavy humanistického hnutia, sa ním, zdá sa, nebol ovplyvnený. Jeho náhly a nečakaný vstup do augustiniánskeho kláštora v Erfurte sa udial 17. júla 1505. Dôvody, ktoré ho k tomu viedli, sú nejasné a sú predmetom rozsiahlych debát. On sám neskôr, v liste otcovi, ktorým vysvetľoval svoje odvrátenie sa od starej Cirkvi, píše: „Keď som bol otrasený a premohol ma strach z blízkej smrti, zložil som nedobrovoľný a vynútený sľub.“

O Lutherovom kláštornom živote máme málo spoľahlivých informácií a aj tie pochádzajú z jeho vlastných výpovedí, ktoré sú silne prehnané, často si protirečia a sú zavádzajúce. Napríklad údajný zvyk, podľa ktorého bol nútený zmeniť svoje krstné meno Martin na rehoľné meno Augustín, čo sám označoval za „bezbožné“ a „rúhavé“, v skutočnosti v ráde augustiniánov vôbec neexistoval.

Luther bol vysvätený za kňaza v roku 1507. Presný dátum je nejasný. Zvláštna nepresnosť, ktorá pretrvala celé tri storočia, určovala dátum jeho vysviacky, aj jeho prvej omše na ten istý deň – 2. mája, čo je nemožné.

Niet dôvodu pochybovať o tom, že Lutherov rehoľný život bol do tej chvíle nešťastný. Metafyzické úvahy, psychologické traktáty, pietistické bľabotanie o jeho vnútorných konfliktoch, teologických zápasoch, mučivom asketizme či rozčarovaní z mníšskeho života majú len akademickú hodnotu. V zime rokov 1508–1509 odišiel na univerzitu vo Wittenbergu, ktorá bola vtedy ešte len v začiatkoch (založená 2. júla 1502) a mala zapísaných 179 študentov. Samotné mesto bolo chudobné a bezvýznamné, a malo povesť najväčšieho opileckého brlohu medzi mestami najopileckejšej nemeckej provincie (Saska). Popri vyučovaní filozofie a dialektiky pokračoval aj v teologických štúdiách. 9. marca 1509 získal pod vedením dekana Staupitza titul „Baccalaureus biblicus“. V tom istom roku bol opäť povolaný do Erfurtu.

Jeho misia do Ríma, ktorá trvala odhadom päť mesiacov, z toho jeden strávil priamo v Ríme – nie je bezvýznamná – sa uskutočnila v roku 1511 (podľa niektorých názorov v roku 1510). Jej skutočný cieľ a ani výsledky sa doposiaľ nepodarilo spoľahlivo objasniť. Celé jeho rímske pôsobenie, ako ho neskôr opisoval, je nejasné. Po úspešnom splnení úlohy sa Luther v roku 1512 vrátil do Wittenbergu a bol vymenovaný za subpriora. Jeho akademické povýšenia nasledovali rýchlo po sebe: 4. októbra získal titul licenciáta, a 19. októbra – pod dekanátom Karlstadta, ktorý bol postupne jeho priateľom, rivalom a nepriateľom – bol v tridsiatom roku života promovovaný na doktora. 22. októbra bol formálne prijatý do senátu teologickej fakulty a v roku 1513 bol vymenovaný za lektora Biblie. V roku 1515 bol ustanovený za vikára, čím sa stal oficiálnym zástupcom generálneho vikára pre Sasko a Durínsko.

Mal mnoho povinností a viedol veľmi zaneprázdnený život. Na intelektuálne záujmy mu ostávalo len málo času, a čoraz väčšia nepravidelnosť vo vykonávaní náboženských povinností neveštila nič dobré. Sám uvádza, že potreboval dvoch tajomníkov, písal listy celý deň, kázal pri stole, v kláštore aj v farských kostoloch, bol vedúcim štúdií a ako vikár mal toľko práce ako jedenásť priorov; dával prednášky zo žalmov a sv. Pavla, a popritom spravoval kláštor. Jeho úradné listy vyjadrujú hlbokú starosť o váhajúcich, jemný súcit s padlými; ukazujú hlboké náboženské cítenie a zriedkavý praktický rozum – hoci niekedy obsahujú rady s neortodoxným nádychom. Počas moru, ktorý v roku 1516 postihol Wittenberg, zotrval statočne na svojom mieste napriek obavám priateľov.

V Lutherovom duchovnom živote však boli badateľné významné, možno až zlovestné zmeny. Možno preto, že vstúpil do kláštora a opustil svet v snahe uniknúť zúfalstvu a nenachádzal vytúžený pokoj; možno obavy jeho otca, že povolanie do mníšskeho života môže byť satanovým klamom, v ňom vyvolali pochybnosti; možno bola jeho náhla, prudká rezignácia dôsledkom jedného zo sporadických záchvatov letargie; alebo hlbšie štúdiá, na ktoré mal len málo alebo žiadny čas, vyvolali pochybnosti, ktoré nevedel rozriešiť, a prebudili svedomie, ktoré sa nedalo utíšiť – je zrejmé, že jeho povolanie, ak vôbec niekedy existovalo, bolo v ohrození, a že chorobný vnútorný konflikt naznačoval odklon od starých istôt, a že práve prostriedky, ktoré mal priniesť pokoj, ho tým účinnejšie vyhnali.

Chorobné zameranie sa na vlastnú hriešnosť sa napokon vyvinulo do formálnej škrupulóznosti. Porušovanie pravidiel, priestupky proti disciplíne a prehnané asketické praktiky nasledovali rýchlo po sebe a s narastajúcou závažnosťou; tie boli sprevádzané kŕčovitými, záchvatovými reakciami, ktoré robili život utrpením. Zanedbával povinnosť recitovať breviár, ktorá je záväzná pod trestom smrteľného hriechu, aby získal viac času na štúdium, čo viedlo k tomu, že vynechal breviár na celé týždne. Potom, v záchvatoch výčitiek, sa zamykal vo svojej cele a jedným razom sa snažil napraviť všetko, čo zanedbal; zdržoval sa jedla a pitia, mučil sa krutými umŕtvovaniami tela do takej miery, že trpel nespavosťou a hrozilo, že upadne do šialenstva. Predpísané a regulované asketické cvičenia svojvoľne odkladal bokom. Ignoroval kláštorné predpisy a rady svojho spovedníka a vytváral si vlastné praktiky. Ako každá obeť škrupulóznosti nevidel v sebe nič iné než skazenosť a zlobu. Boh bol pre neho nositeľom hnevu a pomsty. Jeho žiaľ nad hriechmi nemal pokornú lásku a detinskú dôveru v odpúšťajúce milosrdenstvo Boha a Ježiša Krista.

Tento Boží hnev, ktorý ho prenasledoval ako tieň, mohol byť odvrátený len jeho vlastnou „spravodlivosťou“, „účinnosťou otrockých skutkov“. Takéto nastavenie mysle nevyhnutne viedlo k beznádejnej skľúčenosti a zúfalej beznádeji, čím vytváral stav duše, v ktorom skutočne „nenávidel Boha a hneval sa na neho“, rúhal sa mu a ľutoval, že sa vôbec narodil. Tento abnormálny stav v ňom vyvolal skľučujúcu melanchóliu, fyzickú, mentálnu i duchovnú depresiu, ktorú neskôr pripisoval učeniu Cirkvi o dobrých skutkoch, hoci v skutočnosti žil v priamom a absolútnom rozpore s jej dogmatickým učením i disciplinárnym kódexom.

Samozrejme, táto tvrdohlavá sebadôvera a hypochondrická askéza, ako to obvykle býva pri škrupulóznych povahách, nenašla úľavu vo sviatostiach. Jeho generálne spovede v Erfurte a Ríme sa nedotkli koreňa problému. Kvôli náboženstvu bol ochotný stať sa „najbrutálnejším vrahom“, „zabíjať všetkých, ktorí čo i len slovkom odmietnu poslušnosť pápežovi“ (Sämmtliche Werke, XXXX, Erlangen, 284). Takýto napätý a neurotický fyzický stav vyvolal reakciu a táto reakcia smerovala k úplnému opaku.

Melanchton o ňom neskôr povedal: „Strachom sa chvejem pri pomyslení na Lutherove vášne. Tie, čo do sily, sa vyrovnajú sile Herkulovej. A trniem strachom, keď si pomyslím na starobu toho človeka (Luthera), zmietaného tak prudkými vášňami.“

Neprimeraný význam, ktorý v duchovnom procese ospravedlnenia pripisoval vlastnej sile teraz kategoricky a úplne zavrhol. Presvedčil sám seba, že človek je následkom dedičného hriechu úplne skazený, zbavený slobodnej vôle, že všetky skutky, aj keď smerujú k dobru, sú len výplodom jeho skazenej vôle a v Božích očiach sú v skutočnosti smrteľnými hriechmi. Človek môže byť spasený len vierou. Naša viera v Krista nám prisudzuje Jeho zásluhy, zahalí nás do rúcha spravodlivosti, ktoré zakrýva našu vinu a hriešnosť a hojne nahrádza každý nedostatok ľudskej spravodlivosti.

„Buď hriešnikom a hreš odvážne, ale maj ešte silnejšiu vieru a raduj sa v Kristovi, ktorý zvíťazil nad hriechom, smrťou a svetom. Ani na chvíľu si nemysli, že tento život je miestom, kde prebýva spravodlivosť: hriech sa musí konať. Tebe má stačiť, že uznávaš Baránka, ktorý sníma hriechy sveta – hriech ťa od neho nemôže odtrhnúť, aj keby si sa dopustil cudzoložstva stokrát denne a spáchal toľko vrážd.“ (Enders, Briefwechsel, III, 208)

Nová náuka o ospravedlnení vierou, ktorá bola vtedy ešte len v zárodku, sa postupne vyvíjala a Luther ju nakoniec stanovil ako jedno z ústredných učenia kresťanstva. Udalosť, ktorá mala epochálny význam a súvisela so zverejnením pápežskej buly o odpustkoch v Nemecku, ktorou sa mali získať peniaze na výstavbu chrámu sv. Petra v Ríme, priviedla Lutherove pochybnosti na pokraj explózie.

Albert Brandenburský bol nesmierne zadĺžený – nie, ako tvrdia protestantskí historici, kvôli palliu (pápežskému súhlasu na výkon arcibiskupskej moci), ale preto, že musel dať niekomu v Ríme obrovský úplatok, aby získal možnosť kumulovať viac cirkevných úradov. A tento úplatok, ktorý zaváňal simóniou (kupovaním duchovnej moci), mu medicejský pápež umožnil kompenzovať podielom z odpustkov. Touto pochybnou dohodou, nedôstojnou pápeža, ani arcibiskupa, sa výnos z odpustkov mal deliť rovným dielom.

Za generálneho subkomisára určil arcibiskup dominikána Jána Tetzela – bol to charizmatický človek, nadaný rečník s povesťou úspešného kazateľa o odpustkoch. Dejiny poznajú len málo postáv tak nešťastných a tragických ako Tetzel. Už vo svojej dobe bol terčom najjedovatejšej posmeškárskej kritiky, pripisovali mu každú ohavnú urážku, každé rúhanie, budovali okolo neho legendy a fikcie. V modernej histórii je vykresľovaný ako povestný podvodník a úlisný klaun a dokonca vyvrheľ spomedzi vlastných spojencov. Tetzel musel čakať až do 20. storočia, aby bol nielen morálne rehabilitovaný, ale aj uznaný ako fundovaný teológ a mních bezúhonného života. Jeho kázanie v mestách Jüterbog a Zerbst pritiahlo veriacich z blízkeho Wittenbergu a títo potom o tom rozprávali Lutherovi a to ho podnietilo k rozhodujúcemu kroku, o ktorom už viac než rok uvažoval.

Nikto nepopiera, že učenie o odpustkoch –, ktoré bolo v niektorých ohľadoch predmetom diskusie aj na univerzitách – mohlo a neraz aj bolo laikmi nesprávne pochopené; že kazatelia v zápale rečníckej horlivosti často preháňali a že finančný aspekt, hoci nebol nutnou podmienkou, viedol prechmatom a škandálom. Odpor voči odpustkom – nie proti samotnej náuke, ktorá zostáva rovnaká dodnes –, ale proti obchodným praktikám pri ich kázaní, nebol ani nový, ani tichý. Saský vojvoda Juraj ich na svojom panstve zakázal a zakázal ich aj kardinál Ximenes v Španielsku už v roku 1513.

Na vigíliu Všetkých svätých v roku 1517 pribil Luther na dvere zámockého kostola – ktoré slúžili ako „oznamovacia tabuľa“ univerzity, na ktorú sa vyvesovali všetky oznámenia o dišputáciách a akademických slávnostiach – svojich 95 téz. Tento čin ešte nebol otvoreným vyhlásením vojny, ale čisto akademickou výzvou na verejnú diskusiu.

Takéto dišputácie sa na univerzitách stredoveku považovali jednak za uznávaný spôsob hľadania a objasňovania pravdy, a tiež za druh mentálnej gymnastiky, ktorý mal trénovať a bystriť schopnosti diskutujúcich. Nebolo samozrejmosťou, že ten, kto obhajoval istý názor v akademickej diskusii, ho aj naozaj osobne zastával; podobne mohol začínajúci dišputant napádať ortodoxné pozície bez toho, aby tým ohrozil svoju povesť pravovernosti.

V ten istý deň zaslal Luther kópiu téz s vysvetľujúcim listom arcibiskupovi. Ten ich následne postúpil svojim radcom v Aschaffenburgu a profesorom univerzity v Mainzi. Radcovia sa jednomyseľne uzniesli, že ide o heretické výroky a že by sa mali podniknúť kroky proti wittenberskému augustiniánovi. Táto správa, spolu s kópiou téz, bola potom postúpená pápežovi. Z toho je zrejmé, že prvé oficiálne konanie proti Lutherovi nevyšlo od Tetzela.

Tetzel, oveľa pohotovejšie než niektorí vtedajší brilantní teológovia, vycítil revolučný význam téz, ktoré síce navonok mierili proti zneužívaniu odpustkov, ale v skutočnosti predstavovali skrytý útok na celý penitenciárny systém Cirkvi a zasahovali samotné korene cirkevnej autority.

Tetzelove antitézy boli čiastočne obhájené počas dišputácie k doktorátu vo Frankfurte nad Odrou (20. januára 1518) a vydané spolu s ďalšími v nečíslovanom zozname. Ich autorom bol Konrád Wimpin; Tetzel ich však, podľa vtedy obvyklého postupu (čo dokladá aj Melanchton) prevzal a bránil.

Tetzelove tézy postavili proti Lutherovým novotám tradičné učenie Cirkvi. Treba však priznať, že niekedy neprístupne až dogmaticky schvaľovali len tie teologické názory, ktoré len s ťažkosťami zodpovedali presnému a kritickému bádaniu. Vo Wittenbergu vyvolali obrovské vzrušenie a nešťastný predavač, ktorý ich ponúkal na predaj, bol študentmi zbitý a jeho zásoba 800 výtlačkov bola verejne spálená na námestí – čo ani Luther neschvaľoval. Ospravedlnenie, ktoré vtedy zaznelo a ktoré sa opakuje dodnes –, že išlo o odplatu za Tetzelovo pálenie Lutherových téz – je jednoznačne nesprávne.

Luther následne spor preniesol z akademickej pôdy na verejnosť svojou „Kázňou o odpustkoch a milosti“ v ľudovej nemčine. Išlo v podstate o pamflet vo forme kázne. Zároveň už pracoval na latinskej obhajobe svojich téz, Resolutiones, ktorú zaslal biskupovi Scultetusovi z Brandenburgu, ktorý mu odporučil mlčanie a zdržanie sa ďalších publikácií. Luther súhlasil ako pravý rehoľník: „Som pripravený a radšej poslúchnem, ako by som konal zázraky na vlastné ospravedlnenie.“

Tu vypukol nový spor. Do polemiky sa nevdojak priplietol Johann Eck, prorektor univerzity v Ingolstadte, jeden z popredných teológov svojej doby, obdarený výnimočnými schopnosťami v logickej argumentácii a pamäťou – čo Luther úprimne priznal ešte pred lipskou dišputou. Na žiadosť biskupa von Eyba z Eichstättu podrobne preskúmal Lutherove tézy a v osemnástich označil zárodky husitskej herézy, narúšajúce kresťanskú lásku, rozvracajúce cirkevnú hierarchiu a podnecujúce nepokoje. Tieto predložil biskupovi v rukopisnej podobe, kolovali medzi jeho známymi a neboli určené na zverejnenie. Kópia sa však dostala k Lutherovi a vyvolala v ňom prudké rozhorčenie. Eck sa listom snažil zmierniť napätie medzi Karlstadtom a Lutherom a zdvorilým tónom ich prosil, aby sa zdržali verejnej polemiky, či už prednášanej, alebo tlačenej. Táto potýčka vyústila do slávnej lipskej dišputácie.

Sylvester Prierias, dominikánsky mních, dvorný teológ Rímskej kúrie, ako oficiálny cenzor kníh, predložil svoje dielo Dialogus in praesumptuosas M. Lutheri Conclusiones. V ňom obhajoval absolútnu nadradenosť pápeža, pričom nešetril prehnanými tvrdeniami, najmä čo sa týka teórie odpustkov. To vyvolalo Lutherovu odpoveď Responsio ad Silv. Prieretatis Dialogum. Hoogstraten, známy z výsmešných pamfletov Listy temných mužov (Epistolae Obscurorum Virorum), sa tiež zapojil do obrany pápežskej autority, no Luther ho odbil spisom Schedam contra Hochstratanum, ktorého ľahkovážnosť a vulgárnosť dokonca jeden z najzanietenejších Lutherových žiakov ospravedlňoval ako „zodpovedajúcu dobovému vkusu a okolnostiam, no nie hodnú nasledovania“.

Skôr než sa do Nemeckadostal Prieriasov Dialogus, doručili Lutherovi (7. augusta) pápežské predvolanie, aby sa do šesťdesiatich dní osobne dostavil do Ríma na vypočutie. Okamžite sa odvolal na to, že taká cesta by ohrozila jeho život; snažil sa získať vplyvných podporovateľov, ktorí by mu zabezpečili, aby sa na cestu nemohol vydať a vyvíjal tlak na cisára Maximiliána a kurfirsta Fridricha, aby sa vypočutie a súd uskutočnili v Nemecku. Univerzita zaslala listy do Ríma aj nunciovi Miltitzovi, v ktorých podporila Lutherove tvrdenie o „slabom zdraví“ a zaručila sa za jeho pravovernosť. Luther medzitým neprestával literárne pôsobiť. Už dokončené Resolutiones zaslal pápežovi (30. mája). Sprievodný list obsahoval najoddanejšie vyjadrenia dôvery a vernosti voči Svätej stolici a bol napísaný v takých ústupčivých a lichotivých výrazoch, že jeho úprimnosť a čestnosť – vzhľadom na následný takmer okamžitý obrat – vyvolávajú prirodzené pochybnosti. Navyše ešte pred napísaním tohto listu už kázal svoje Kázanie o moci exkomunikácie (16. mája), v ktorom tvrdil, že viditeľné spojenie s Cirkvou nie je prerušené exkomunikáciou, ale len hriechom – čo len posilňuje podozrenie z jeho neúprimnosti. Sám si pritom plne uvedomoval výbušný charakter tejto kázne.

Vďaka vplyvnému zásahu bolo teda Lutherovo vypočutie presunuté na ríšsky snem v Augsburgu, na ktorom sa malo diskutovať o vytvorení aliancie proti Turkom medzi Svätou stolicou, cisárom Maximiliánom a kráľom Nórska, Dánska a Švédska Kristiánom. V oficiálnych dokumentoch, ktoré zvolávali snem, sa Lutherovo meno, ani kauza vôbec nespomína.

Pápežský legát Kajetán a Luther sa po prvý raz osobne stretli v Augsburgu 11. októbra. Kajetán (nar. 1470) bol jednou z najpozoruhodnejších postáv spätých s dejinami reformácie, mužom ohromnej učenosti a bezúhonného života; stal sa doktorom filozofie pred 21. rokom a už v takom mladom veku prednášal s uznaním na popredných univerzitách. V humanistických štúdiách bol natoľko zbehlý, že vo veku 24 rokov vyzval do dialektického súboja okultistu, kabalistu a humanistickú superstár tej doby – Pica della Mirandolu. Na urovnanie nemeckých sporov bol sotva niekto schopnejší, no stretnutia boli odsúdené na neúspech. Legát, ktorý mal povesť „najvýznamnejšieho a bezpochyby najlepšieho teológa svojej doby“, bol šokovaný surovým, nezdvorilým a vykrikujúcim tónom mnícha, a napokon ho prepustil s príkazom, aby sa už neukazoval, kým všetko neodvolá. Okolo tohto stretnutia neskôr vytvorili protestanti mnoho výmyslov a mýtov, že nie je ľahké zrekonštruovať, čo sa napokon stalo.

Pápežský list pre Kajetána (23. augusta), ktorý bola odovzdaný Lutherovi v Norimbergu na ceste domov a v ktorom pápež – v rozpore so všetkými kánonickými zvyklosťami – žiada najrýchlejší zásah voči neodsúdenému a neexkomunikovanému „dieťaťu neprávosti“, a dokonca žiada cisára o pomoc pri násilnom zatknutí Luthera, ak by odmietol prísť do Ríma, je s najväčšou pravdepodobnosťou napísaný v Nemecku a ide o zjavný falzifikát. Ako všetky sfalšované pápežské dokumenty, aj tento stále prežíva a nachádza sa v každej Lutherovej biografii.

Lutherov návrat do Wittenbergu sa uskutočnil presne na výročie pribitia Téz na dvere hradného kostola (31. októbra 1518). Keďže všetky pokusy o odvolanie zlyhali a keďže mal už istú podporu svetských kniežat, nasledoval po odvolaní sa k pápežovi ďalší krok – 28. novembra 1518 sa odvolal na ekumenický koncil, hoci neskôr, keď spochybnil autoritu pápeža i koncilu, sa napokon odvolal len na Bibliu.

Mladý a neschopný Karl von Miltitz, ktorý bol ako nuncius poslaný ku kniežaťu elektorovi Fridrichovi, nepochopiteľne dosiahol, že mu Luther sľúbil:

– mlčanie, ak to urobia aj jeho protivníci;

– úplné podriadenie sa pápežovi;

– zverejniť jasné vyhlásenie, vyzývajúce k vernosti Cirkvi;

– odovzdať celý nepríjemný prípad do rúk delegovaného biskupa.

Celá záležitosť sa skončila hostinou, objatím, slzami radosti a bozkom pokoja – toto všetko však Luther neskôr ignoroval. Miltitzovo zaobchádzanie s Tetzelom bolo tvrdé a nespravodlivé a zrejme urýchlilo Tetzelovu smrť (1. augusta 1519).

Kým sa pripravovala dišputa v Lipsku, napísal Luther viacero listov, v ktorých odhaľuje svoj postoj k pápežstvu. 3. marca 1519 píše pápežovi Levovi X.: „Pred Bohom a všetkými jeho tvormi svedčím, že som si nikdy neželal a ani neželám dotknúť sa či intrigami podkopať autoritu Rímskej Cirkvi a Vašej svätosti“ (De Wette, op. cit., I, 234). O dva dni neskôr (5. marca) píše Spalatinovi: „Nikdy som nemal úmysel vzbúriť sa proti Rímskej apoštolskej stolici“ (De Wette, op. cit., I, 236). A o desať dní (13. marca) píše tomu istému: „Neviem, či je pápež antikristom alebo jeho apoštolom“ (De Wette, op. cit., I, 239). Mesiac predtým (20. februára) ďakuje Scheurlovi za zaslanie nechutného „Dialógu medzi Júliom a sv. Petrom“, nehanebného útoku na pápežstvo, pričom hovorí, že je silno pokúšaný preložiť ho do ľudovej reči a vydať (De Wette, op. cit., I, 230).

Lipská dišputa bola významným faktorom pri formovaní postojov oboch súperov a urýchlila Lutherov teologický vývoj. Vznikla ako následok sporu podnieteného Karlstadtom a prijatého Eckom. Množstvo prekážok malo zabrániť konaniu dišputy, no všetky boli zmietnuté zo stola. Biskupi z Merseburgu a Brandenburgu vydali oficiálne zákazy; teologická fakulta Lipskej univerzity poslala list Lutherovi, v ktorom ho odhovárala od zasahovania do sporu, ktorý sa týkal len Karlstadta, a ďalší list kniežaťu Jurajovi so žiadosťou o jeho zákaz. Scheurl, Lutherov vtedajší dôverník, ho tiež odhováral; Eck reagoval na Karlstadtov útok a Lutherove bojachtivé listy zmierlivým a dôstojným tónom v snahe predísť verejnej konfrontácii v tlači alebo prednáškach. Luther, ktorý mal zakázané verejne vystupovať, poprosil knieža Fridricha, aby sa zasadil za uskutočnenie dišputy (De Wette, op. cit., I, 175) a zároveň požiadal knieža Juraja o povolenie. A to napriek tomu, že svoje tézy proti Eckovi už zverejnil. Pod takýmto tlakom Eck nemohol výzvu odmietnuť. V tejto fáze boli oficiálnymi dišputantmi len Eck a Karlstadt (v mene Luthera), pričom Luther sa formálne pripojil až po príchode do Lipska.

Dišputa o Eckových dvanástich (neskôr trinástich) tézach sa slávnostne začala 27. júna, a keďže aula univerzity bola príliš malá, presunula sa na zámok Pleissenburg. Verbálny súboj medzi Karlstadtom a Eckom sa týkal Božej milosti a ľudskej slobodnej vôle. Ako je známe, Karlstadt bol zahanbujúco porazený. Luther a Eck diskutovali 4. júla o pápežskej zvrchovanosti. Luther, hoci rečnícky brilantný, aj podľa priaznivcov nemal pokoj, sebaovládanie a vyrovnanosť dobrého dišputanta. Výsledkom bola podráždenosť voči Eckovej pokojnej a sebavedomej istote. Bol hašterivý a kritický, svojvoľný a trpký, čo mu neprospievalo ani v argumentácii, ani u poslucháčov. Pápežskú nadradenosť poprel, pretože nemala oporu v Písme, ani v Božom práve. Na Eckove poznámky o bludoch Wicliffa a Husa, odsúdených na Kostnickom koncile, Luther reagoval slovami, že medzi husitmi bolo mnoho „veľmi kresťanských a evanjeliových“ ľudí. Eck ho kritizoval za to, že kládol jednotlivca nad pápežov, koncily, doktorov a univerzity, a keď pritvrdil, naznačil, že ho kacírski Česi radi prijmú. Luther na to podráždene odvetil: „To je bezočivá lož.“ Skúsený dišputant Eck Luthera dotlačil k priznaniu omylnosti ekumenického koncilu, na čo dišputu uzavrel vetou: „Ak veríš, že legitímne zhromaždený koncil sa môže mýliť a mýlil sa, potom si pre mňa ako pohan a mýtnik.“ Toto sa udialo 15. júla. Luther sa vrátil do Wittenbergu zronený a sklamaný z ponižujúceho výstupu.

Zúfalý výsledok dišputy ho priviedol k riskantným a radikálnym krokom. Bez váhania sa spojil s najradikálnejšími predstaviteľmi národného humanizmu a lúpeživej šľachty, ktoré v ňom videli cenného spojenca. Prostredníctvom humanistu Melanchtona sa jeho podporovateľmi stali Ulrich von Hutten a Franz von Sickingen, spolu s pestrofarebnou skupinou aristokratických zbojníkov. Hutten bol síce literárne nadaný, ale morálne skazený a bezcharakterný. Sickingen, princ žoldnierov, bol nájomný vojak a politický intrigán, ktorého odvážne výčiny a krutosti sa stali súčasťou nemeckých legiend. S tromi nedobytnými pevnosťami – Ebernburg, Landstuhl a Hohenburg – s armádou žoldnierov, rýchlou jazdou a delostrelectvom bol hrozbou pre celé impérium.

Luther s nimi zdieľal len nenávisť k pápežovi a túžbu po konfiškácii cirkevného majetku. Nespokojnosť medzi rytiermi bola obzvlášť akútna. Rozmach priemyslu znevýhodnil drobných statkárov; nové vojenské techniky oslabili ich vplyv; prijatie rímskeho práva posilnilo moc pánov a oslabilo nižšiu šľachtu. Túžili po zmene – i revolúcii – a Luther im prišiel vhod. Hutten mu ponúkol pero, Sickingen útočisko; prvý sľuboval podporu humanistov, druhý mu poskytol meč. Útok mal smerovať na cirkevné kniežatá, ktoré odporovali luteránskemu učeniu, aj privilégiám rytierov.

Luther sa medzitým zaoberal humanistickými antiklerikálnymi spismi, čo prehĺbilo jeho nenávisť k Rímu, pohľad na pápeža ako Antikrista, pohŕdanie teologickými oponentmi, vlastenecké pózy, štýl „Epistolae obscurorum vivorum“, aj preberanie argumentov od Huttena. Toto všetko je možné v jeho dielach jasne vystopovať.

V tomto ovzduší vydal svoj prvý zásadný manifest – Výzvu nemeckej šľachte. Formálne napodobňuje Huttenov list cisárovi a šľachte, obsah čerpá z jeho spisov Vadiscus, Žalospev a výzva a korešpondencie s Fridrichom Saským. To uznávajú aj seriózni luteránski odborníci. Luther opúšťa akademickú presnosť a vstupuje do verejného fóra s rečníckym útokom ohromujúcej sily. Oslovuje masy, hovorí jazykom ľudu, odkladá teologický tón; jeho presvedčivá reč zasahuje emócie. Stáva sa prorokom a hlasom národných túžob. V jednom vášnivom výkriku sa odtrhne od katolíckych základov – ich zvyšky len zvyšujú jeho hnev.

Cirkev a štát, náboženstvo a politika, reforma a spoločenský pokrok – to všetko spracúva s ohnivou rečníckou silou. Hovorí smelo, koná odvážne. Vojny a revolúcie ho nedesia – veď má podporu Huttena, Sickingena, Schaumburga. Prvý je revolucionárskym duchom doby, druhý môže prinútiť cisára ustúpiť. Evanjelium podľa neho „nemôže byť šírené bez nepokoja, škandálu a vzbury“; „slovo Božie je meč, vojna, zničenie, škandál, záhuba, jed“ (De Wette, op. cit., I, 417).

A čo sa týka pápeža, kardinálov, biskupov „a celej tej rímskej Sodomy“ – prečo na nich nezaútočiť „všetkými zbraňami a neumyť si ruky v ich krvi“ (Walch, XVIII, 245)? A tak sa Luther reformátor stal Lutherom revolucionárom.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (1. časť): Dôvody a idey
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (2. časť): Šírenie reformácie v nemecky hovoriacich krajinách, Škandinávii, Francúzsku a Nizozemsku
Herézy a bludy, XXIX: Reformácia (3. časť): Šírenie reformácie v ostatnej Európe a dôsledky jej rozšírenia

PDF (formát pre tlač)