McCarrick, predátor a symbol cirkevného modernizmu, zomrel vo veku 94 rokov. Zostáva po ňom len spúšť, hanba a slzy

7. apríla 2025   Aktuality

Ak by chcel nezasvätený pozorovateľ pochopiť, prečo je vlastne Cirkev v takom desivom úpadku, stačil by mu jeden príklad za všetky: život a „dielo“ zosadeného kardinála Theodora McCarricka. Svoj večný rozsudok si tento bývalý vysoký prelát vypočul v noci z 3. na 4. apríla 2025. Dožil sa úctyhodných 94 rokov.

Koncom minulého týždňa zomrel zosadený a laicizovaný kardinál Theodore MccCarrick. Stalo sa tak zrejme ešte vo štvrtok 3. apríla v noci nášho času. Správu osobne vydal súčasný washingtonský arcibiskup a kardinál, Robert McElroy:

„Dnes som sa dozvedel o smrti Theodora McCarricka, bývaleho arcibiskupa Washingtonu. V túto chvíľu zvlášť myslím na tých, ktorých počas svojho kňazského úradovania poškodil. Pre ich pretrvávajúcu bolesť zostávame pevne v modlitbách za nich a za všetky obete sexuálneho zneužívania.“

Kariéra „strýka Teda“, ako ho mali prezývať seminaristi, ktorých si McCarrick pozýval do svojej súkromnej vily, je dlhá a komplikovaná. Možno však povedať dve veci, ktoré spolu zrejme súvisia veľmi úzko:

– mal svoju viditeľnú stránku, a to veľmi špecifickú – bol hviezdou cirkevného modernizmu, progresívec v pravom slova zmysle priateliaci sa s moslimskými imámami, čínskymi komunistami aj americkými prezidentmi. Clinton, Bush i Obama mali pre neho vždy otvorené dvere široko dokorán, McCarrick neraz pôsobil ako akýsi „náboženský predvoj“ americkej vlády.

– a potom, samozrejme, mal aj svoju odvrátenú stránku – znásilnenia, pokusy o znásilnenia, homosexuálne avantúry; ďalej zastrašovanie tých, čo by mohli rozprávať… McCarrick mal vo Washingtone širokú sieť „priateľov“ – v Cirkvi, úradoch aj vysokej politike – a tí sa vedeli postarať, aby tajomstvo zostalo zachované.

McCarrickova kariéra bola raketová. V roku 1965, vo svojich 35 (!) rokoch bol vymenovaný za prezidenta katolíckej univerzity v Portoriku, kde si, údajne, viedol veľmi dobre. Pod svoje krídla si ho neskôr vzal kardinál Cooke z New Yorku a dlho netrvalo a z McCarricka sa stal biskup. Aj ako biskup vynikal – americká biskupská konferencia ho niekoľkokrát vymenovala do čela rôznych výborov, napríklad pre imigráciu, či pomoc Cirkvi vo východnej Európe. V roku 2001 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za kardinála.

McCarrick cestoval a po celom svete plniac rôzne menšie a väčšie úlohy – raz ako predvoj americkej vlády, inokedy ako vyslanec Vatikánu. V roku 1999 doputoval aj na Slovensko, kde spolu s vtedajším premiérom M. Dzurindom a banskobystrickým biskupom Balážom spúšťali satelitné vysielanie rádia Lumen. McCarrickovou najobľúbenejšou destináciou sa však stala Čína – a najväčším kamarátom jej komunistický prezident Si Ťin-pching. S istotou sa vie najmenej o ôsmich prípadoch, kedy cestoval do Číny a stretol sa s jej najvyššími predstaviteľmi. Podľa Catholic News Agency to bol on, kto „vybavil“ neslávnu dohodu medzi Vatikánom a Pekingom, o ktorej s nechápavosťou rozpráva celý svet.

Rovnako tak mu bol blízky islam. Jeho privítanie moslimských predstaviteľov v roku 2014 bolo natoľko vrúcne, že sa autor a známy kritik púštnej paviery Robert Spencer verejne pýtal, či náhodou „kardinál McCarrick nekonvertoval na islam?“ Netreba tiež zabúdať, ako upozorňuje portál Yahoo, že hoci na konkláve v roku 2013 už pre vysoký vek McCarrick nemohol hlasovať, predsa organizoval silnú lobistickú skupinu, ktorá sa zasadzovala za kandidáta menom… Jorge Mario Bergoglio.

McCarrick mal šarmantné vystupovanie, solídnu reputáciu, sieť priateľov siahajúcu až k prezidentom, bol schopný „fundraiser“, vždy presne vedel čo chce a zdanlivo neustále pracoval pre „dobro“ Cirkvi. Bol to dokonalý ničiteľ z vnútra.

V pamäti však napokon zostane nie ako hviezda progresívneho katolicizmu, ale ako sexuálny predátor. Svedectiev je veľa, mnohé sú anonymné. Najznámejší je tragický prípad muža menom James Grein, ktorého rodina bola s McCarrickom blízkymi priateľmi. Podľa Jamesových slov jeho otec vnímal McCarricka ako „žijúceho svätca“. Rodičia preto ku kňazovi často posielali svojho 11-ročného syna. Keď sa im ich dieťa potom snažilo „niečo povedať“, vôbec ho nepočúvali. To sa písal rok 1969…

McCarrick sexuálne zaútočil viackrát – už aj ako biskup – no najznámejšími sa stali jeho homosexuálne večierky so seminaristami, ktorých si pozýval do svojej luxusnej vily. Malo ísť prinajmenšom o desiatky prípadov. Ťažko povedať, koľkí z týchto stále mladých chlapcov vedeli do čoho idú, keď prijímali pozvanie na návštevu. Netreba však ani podceňovať istú „homosexuálnu subkultúru“, ktorá zvlášť v amerických seminároch skutočne existuje.

Boli mnohí – v radoch Cirkvi aj mimo nej –, ktorí vedeli, čo sa deje, no z toho či onoho dôvodu mlčali. Keď v roku 2002 začal mladý novinár Rod Dreher skúmať rôzne nezrovnalosti ohľadom McCarricka, jeho šéf si ho zavolal do kancelárie s tým, že „mal telefonát“ a že ho istý „prominentný právnik“ žiadal, aby sa „prihovoril za svojho priateľa Teda McCarricka“. Takto by sa dalo pokračovať do nekonečna.

McCarrickove odporné zločiny vybuchli ako odistený granát až v pamätnom „lete hanby“ (ako ho nazvali tamojšie katolícke médiá) 2018.

Vskutku, po McCarrickovi zostáva len spúšť, hanba a slzy. Ako povedal kardinál McElroy, modlíme sa za jeho obete. Ale ako kresťania by sme mali pridať jednu modlitbu aj za samotného McCarricka. Prečo? Slovami istého exorcistu: „Peklo je príliš drastické na to, aby sme komukoľvek želali, aby tam skončil.“

Matej Gavlák

Zdroj: NY Times, Yahoo, CNA, blog Roda Drehera, titulný ilustračný obrázok, zdroj – fb Br Peter Pio Picciolini

PDF (formát pre tlač)