Ateistickí intelektuáli uznávajú, že spoločnosť potrebuje kresťanstvo, hoci sami nedokážu v sebe túto vieru priviesť k životu

Jonathon Van Maren
3. septembra 2021   Spoločnosť

Na začiatku tohto mesiaca som mal viacero dlhších telefonických rozhovorov s Niallom Fergusonom, škótskym historikom a profesorom na Hoover Institution Stanfordskej univerzity, ohľadom recenzie, ktorú som napísal k jeho poslednej knihe Doom: The Politics of Catastrophe. V prvej kapitole Ferguson niekoľkokrát spomína náboženstvo ako „magické myslenie“ a ja som sa ho opýtal, či má nejaký vlastný metafyzický rámec, v ktorom chápe udalosti, respektíve, pokiaľ má, ktorý je podľa neho najlepší pre spoločnosť. Jeho odpoveď bola fascinujúca.

„Bol som vychovaný ako ateista – ale ateistom som sa nestal,“ povedal. „Ateizmus považujem za náboženskú vieru, v ktorej som bol zhodou okolností vychovaný. Je to, samozrejme, rovnako viera ako kresťanstvo či islam – a ja mám kalvínsky pôvod, pretože moji rodičia vystúpili zo Škótskej cirkvi (Church of Scotland). Bol som vychovávaný v kalvínskom etickom rámci, ale bez Boha. Malo to svoje prednosti – bol som pobádaný uvažovať veľmi kriticky o náboženstve a tiež aj o vede, ale ako historik som videl, že na ateizme nemožno budovať spoločnosť. Ateizmus, najmä ateizmus militantný, je naozaj veľmi nebezpečný metafyzický rámec pre spoločnosť.“

„Viem, že sa nemôžem dopracovať k náboženskej viere,“ pokračoval, „ale myslím si, žeby sme mali chodiť do kostola. My nemáme evolučne vyvinutý etický systém. Neverím, že by nás samotná evolúcia robila morálnymi… Evolúcia nie je schopná meniť správanie, ale na druhej strane máme naporúdzi množstvo dôkazov o tom, že keď odpadnú civilizačné zábrany či obmedzenia, správame sa k sebe ako tí najhorší divosi. Som hlboko presvedčený, že zdedená múdrosť dvetisícročného náboženstva poskytuje veľmi dobrý rámec, v ktorom možno žiť.“

„Neverím, že by nás samotná evolúcia robila morálnymi… Som pevne presvedčený, že zdedená múdrosť dvetisícročného náboženstva poskytuje veľmi dobrý rámec, v ktorom možno žiť.“ – Niall Ferguson.

Je prekvapujúce, keď jeden z najprominentnejších historikov sveta, ktorý sám je agnostik, povie, žeby sme mali chodiť do kostola, zdá sa však, že Fergusonove sentimenty sú súčasťou trendu, ktorý je čoraz silnejší. Nebohý filozof Sir Roger Scruton začal navštevovať bohoslužby a pravidelne hrával na organe v chráme zasvätenom všetkým svätým v Garsdone napriek tomu, že sám bojoval s vierou. Jeho sekulárni priatelia tvrdia, že jeho viera bola kultúrna, ďalší priatelia si tým nie sú takí istí. Čo však vieme s určitosťou, je jeho presvedčenie o tom, že kresťanstvo bolo mnohorakým spôsobom dušou západnej civilizácie a že iba kresťanské chápanie odpustenia zaistilo jej prežitie.

Scrutonov priateľ Douglas Murray, konzervatívny spisovateľ vychovaný v Anglikánskej cirkvi, ktorú v dospelom veku opustil, sa občas označuje za „kresťanského ateistu“. V jednej diskusii s teológom N. T. Wrightom charakterizoval seba ako „nepohodlne sa cítiaceho agnostika uznávajúceho klady a hodnoty, ktoré priniesla kresťanská viera“ a poznamenal, že ho hnevá spôsob, akým Anglikánska cirkev uteká od svojho dedičstva „zriekajúc sa svojich klenotov“, ako je Biblia kráľa Jakuba (King James Bible, preklad Biblie, celým názvom Authorised King James Bible, pozn. red.) a Kniha spoločných modlitieb (angl. The Book of Common Prayer), ktoré nahrádza progresívnymi pobožnosťami.

„Obávam sa, že cirkev nerobí to, čo mnohí z nás, ktorí do nej nepatríme, chcú, aby robila, čiže ohlasovala evanjelium, presadzovala jej pravdy a požiadavky,“ povedal. „Keď človek vidí, ako podlieha posledným trendom… napadne mu, že ďalšia vec je preč a postupne odchádza všetko ostatné. Som sklamaný ne-prívrženec.“

Murray je presvedčený, že kresťanstvo je podstatné, pretože sekularisti doteraz absolútne nedokázali vytvoriť etiku rovnosti, ktorá by sa vyrovnala predstave, že všetky ľudské bytosti sú stvorené na Boží obraz. V článku v The Spectator konštatoval, že postkresťanská spoločnosť má tri alternatívy:

– Prvou je opustiť predstavu, že každý ľudský život je vzácny.

– Druhou je zúrivo presadzovať ateistickú verziu nedotknuteľnosti jednotlivca. A keď to nebude fungovať? Potom už zostane iba jedno:

– Vrátiť sa k viere, či sa nám to páči alebo nepáči.

V nedávnom videu sa vyjadril bez obalu: „Posvätnosť ľudského života je židovsko-kresťanský pojem, ktorý v prípade, žeby židovsko-kresťanská civilizácia zanikla, jednoducho nemá šancu na prežitie.“

Aj americký sociológ a agnostik Charles Murray mi v jednom rozhovore povedal, že bez oživenia či vzkriesenia kresťanstva Amerika, podľa neho, pravdepodobne neprežije. V nadväznosti na Johna Adamsa poznamenal, že Ústava Spojených štátov a slobody, ktoré presadzuje, môžu vládnuť len nábožensky založenému ľudu.

Veľkolepá kniha historika Toma Hollanda Dominion: Ako kresťanská revolúcia pretvorila svet, vydaná v roku 2019, uvádza podobné argumenty. Holland – agnostik – roky písal podmanivé dejiny starovekých Grékov a Rimanov, ale všimol si, že v ich spoločnostiach sa vyskytovala bežná, pritom spoločensky akceptovaná krutosť voči slabším, znásilňovanie a sexuálne zneužívanie más otrokov ako nespochybniteľný spôsob života i masové vyhladzovanie nepriateľov ako úplná samozrejmosť. Holland píše, že tieto národy a ich etika sú mu úplne cudzie.

Holland dospel k záveru, že to všetko sa zmenilo vďaka kresťanstvu. Túto tézu brilantne obhajoval v debate na tému Dalo nám kresťanstvo ľudské hodnoty? s ateistickým filozofom A. C. Graylingom, ktorého táto predstava dráždila. Nie je to tak dávno, čo neveriaci ako Christopher Hitchens tvrdili, že „náboženstvo všetko otrávi“. Tento názor sa zdá byť na ústupe, pretože ďalej napredujeme do postkresťanskej éry.

„Keď človek vidí, že (Cirkev) prepadá všetkým najnovším trendom, pomyslí si, že je to ďalšia vec, ktorá je preč, rovnako ako úplne všetko ostatné v tejto dobe.“ – Douglas Murray

Hitchens často tvrdil, že nie je ateista, ale „antiteista“ – neverí v Boha a je rád, že v neho neverí. Je fascinujúce vidieť, ako intelektuáli prichádzajú s presne opačným názorom – neveria, ale radi by chceli veriť. Psychológ Jordan Peterson, ktorý často hovorí o kresťanstve, je toho dobrým príkladom. Keď diskutoval s Jonathanom Pageauom o historicite kresťanského príbehu, povedal, že musí potláčať slzy: „Pravdepodobne tomu verím, ale žasnem nad svojou vlastnou vierou a sám tomu nerozumiem.“

Pokračoval:

„V istom zmysle si myslím, že je to nepopierateľné. Svet vnímame ako jeden naratív. Pre mňa to je svet morálky, svet, ktorý nám hovorí, ako máme konať. Je reálny, berieme ho ako reálny. Nie je to objektívny svet, ale naratív a dotyk objektívneho sveta. A jeho vrcholným príkladom má byť Kristus. Ale neviem, čo s tým robiť, hoci, zdá sa mi to presvedčivé. Neviem však, čo si o tom mám myslieť. Čiastočne preto, že je to príliš desivá realita na to, aby sme jej plne uverili. Ani neviem, čo by sa vám stalo, keby ste tomu úplne uverili.“

Nie je to tak dávno, čo sa ateisti utiahli do svojich darwinistických veží, kde sa zamurovali a odtiaľ mierili šípy na veriacich. Ich intelektuálne siločiary boli útočiskom pred vierou, pretože si nepriali, aby kresťanstvo bolo pravdivé. Nenávideli ho a mysleli si, že bez neho im bude lepšie. Podobne ako Hitchens boli nadšení, keď si mysleli, že našli argumenty, ktoré im umožnili odmietnuť ho. Čoraz viac intelektuálov z rôznych odborov – histórie, literatúry, psychológie, filozofie – vykukuje z tohto niekdajšieho útočiska a želá si, aby tomu nejako uverili. Pochopili, že kresťanstvo je nevyhnutné a zároveň krásne, ale mnohým ich intelektuálne obmedzenia bránia uznať ho za pravdivé.

Pri pohľade na západnú civilizáciu s vyrezanou kresťanskou dušou sú dnes mnohí ochotní povedať: „Potrebujeme Krista.“ Zatiaľ ešte nie sú schopní povedať: „(Ja) potrebujem Krista.“ Politické vyjadrenie sa však musí stať aj osobným vyjadrením. Zdá sa, že Peterson to chápe – a sám je z toho ohromený.

Nateraz historici ako Niall Ferguson uznávajú, že kresťanstvo je obrannou stenou krehkej civilizácie, v ktorej žijeme.

„Patrím k ľuďom, ktorí sa k ateizmu nedostali dobrovoľne a takmer som z neho vyšiel na základe štúdia dejín. Najväčšie katastrofy, ktoré nás pravdepodobne čakajú, sú v skutočnosti spojené s totalitou, pretože to je lekcia 20. storočia. Pandémie zabili v 20. storočí veľa ľudí, ale totalita ich zabila ešte viac.“

„Znepokojuje ma, že v mnohých ohľadoch sa dnes presadzuje totalitarizmus,“ povedal Ferguson. „Totalita bola zlá z mnohých dôvodov a jedným z jej prejavov bol útok na náboženstvo. Keď vidím, že totalitarizmus získava pôdu nielen v Číne, ale nenápadným spôsobom aj v našej spoločnosti, zdá sa mi, že to je katastrofa, ktorú naozaj potrebujeme odvrátiť. Prečo som konzervatívec a nie klasický liberál? Pretože klasický liberalizmus nedokáže zastaviť wokeizmus a totalitarizmus. Nie je dostatočne silný. V konečnom dôsledku potrebujeme idey o civilizácii, ktoré sme zdedili a obranu proti tejto forme katastrofy.“

Prežitie kresťanstva má kľúčový význam pre prežitie Západu. Zlou správou je, že toto uvedomenie prichádza, keď už slnko zapadlo a je noc. Dobrá správa je oveľa jednoduchšia: „Kresťanstvo prešlo sériou revolúcií a v každej z nich kresťanstvo zomrelo,“ napísal G. K. Chesterton v knihe Večný človek (The Everlasting Man). „Kresťanstvo mnohokrát zomrelo a vstalo z mŕtvych, lebo malo Boha, ktorý poznal cestu z hrobu.“

Zdroj: Convivium.ca

PDF (formát pre tlač)