Kardinál Cupich a jeho tanečno-teologické vieroučné kreácie

Branislav Krasnovský
9. júla 2026   Cirkev   Komentár, Synodalita

V posledných dňoch ma zaujal americký kardinál Cupich, ktorý začal prirovnávať synodalitu k chorvátskemu tancu, aby vysvetlil jej fungovanie.

Kardinál tvrdí, že synodálna cesta má načúvať „božskej melódii“, zostať verná tradícii a nemá sa stať cvičením na „prepisovanie pravidiel od nuly“.

Existuje jedno staré české príslovie: „Ševče, drž se svého kopyta“ a zdá sa, že ho americký kardinál nepozná, pretože namiesto presnej teologickej argumentácie sa pokúša vysvetľovať zložité otázky ekleziológie prostredníctvom pojmov prevzatých z tanečnej choreografie. Výsledkom tejto čudnej edukácie však nemôže byť nič iné, len zmätené informácie budiace u časti mysliacich veriacich rozpaky.

Namiesto jasného výkladu katolíckej náuky dostávajú totiž sled obrazov o tanci, rytme a choreografii, čo v nich môže vyvolať otázku, či ide o serióznu teologickú reflexiu alebo skôr o úvahy, ktoré už viac zaujmú svojou originalitou než schopnosťou priniesť jasnosť.

Niektorí kritici preto môžu nadobudnúť dojem, že autor namiesto pevnej teologickej argumentácie ponúka skôr voľné myšlienkové asociácie, ktoré naznačujú, že ich nositeľ by si možno viac zaslúžil pokojné rozjímanie než ďalšie verejné účinkovanie.

Aby som sa vyjadril presne. Kardinál Cupich prirovnáva synodalitu k chorvátskemu tancu, aby vysvetlil jej fungovanie.

Prečo kardinálovi Cupichovi zišli na um práve chorvátske tance a nie napríklad cajun hudba? Nevieme, môže to však byť súčasťou malého, progresívneho synodálneho tajomstva…

Kardinál Cupich tvrdí, že synodálna cesta má načúvať „božskej melódii“, zostať verná tradícii a nemá sa stať cvičením na „prepisovanie pravidiel od nuly“.

Vo svojej úvahe zverejnenej vo vatikánskych médiách navrhuje chápať cestu Cirkvi ako choreografiu, v ktorej každý člen postupuje v rytme tej istej „božskej melódie“ v spoločenstve s ostatnými a bez toho, aby stratil zo zreteľa prijaté dedičstvo.

Toto prirovnanie nie je náhodné. Kardinál Cupich vychádza zo spomienky na svoju mladosť, keď sa počas aktivít organizovaných vo svojej farnosti naučil tancovať „Kolo“ – chorvátsky ľudový tanec, ktorého názov znamená „kruh“.

Na základe tejto skúsenosti rozvíja úvahu o povahe synodality chápanej ako proces, v ktorom sa kresťanské spoločenstvo učí „kráčať spoločne“ tým, že načúva Duchu Svätému i ostatným. (To je zaujímavé, bude načúvať aj prosbám tradičných katolíkov?)

Počúvať skôr než konať

Podľa amerického kardinála je hlavnou lekciou tanca to, že pohyb sa nikdy nezačína spontánne. Skôr než tanečník urobí krok, počúva hudbu, vnútorne si osvojí jej rytmus a prispôsobí svoje pohyby celku.

Rovnaká logika by podľa neho mala charakterizovať život Cirkvi. Synodalita sa nezačína dokumentmi, diskusiami ani organizačnými rozhodnutiami, ale hlbokým načúvaním, predovšetkým tým, ktorí zostávajú na okraji spoločenstva. Ten, kto prestane počúvať, sa podľa neho napokon prestane zlaďovať s ostatnými, rovnako ako tanečník stratí rytmus, keď prestane počúvať hudbu.

Autorita v službe spoločenstva

Kardinál Cupich využíva obraz choreografie aj pri úvahe o vykonávaní autority v Cirkvi. V tanci existujú rozdielne úlohy, no všetky sú zamerané na to, aby celý súbor dosiahol harmóniu.

Z tohto pohľadu tvrdí, že viesť neznamená presadzovať sa nad ostatnými, ale vytvárať podmienky, aby každý človek mohol naplno rozvinúť svoje vlastné dary. Rozmanitosť chariziem tak namiesto zániku nachádza spôsob, ako sa začleniť do jedného spoločného pohybu. (Týka sa takáto rozmanitosť chariziem aj Misála z roku 1962?)

Synodalita podľa jeho slov nespočíva v začínaní od nuly

Jedným z najvýznamnejších aspektov tejto úvahy je kardinálovo zdôraznenie, že synodálny proces sa nemá vykladať ako rozchod s tradíciou Cirkvi, ale ako jej naplnenie.

Kardinál varuje pred tým, čo nazýva „tyraniou prítomnosti“, teda pred pokušením obmedziť cirkevné rozlišovanie výlučne na starosti a cítenie každej doby. Podľa jeho názoru musí dialóg Cirkvi zahŕňať aj hlas svätých, cirkevných otcov a matiek i celej prijatej tradície.

Preto výslovne tvrdí, že synodalita nie je cvičením na „prepisovanie pravidiel od nuly“. Hranice stanovené Svätým Písmom, dogmami a veľkými koncilmi dejín podľa jeho vysvetlenia nepredstavujú väzenie pre pastoračnú tvorivosť, ale nový rámec, ktorý sa zaručuje kontinuita a identita Cirkvi naprieč stáročiami.

Miesto pre všetkých bez opustenia tanečného parketu

Kardinál sa opäť vracia k obrazu tanca, aby vysvetlil, že dobrá choreografia si vyžaduje poznať dostupný priestor, aj jeho hranice. Cirkev je podľa neho povolaná „rozšíriť spoločenstvo“ a vytvoriť miesto pre tých, ktorí by mohli zostať odsunutí na okraj. (Kto sú však tí odsunutí? Evidentne totiž nie „lgbt katolíci“ tvrdohlavo zotrvávajúci v hriechu, ktorí sa v súčasnosti ocitli v centre diania. Žeby mal kardinál na mysli tradične orientovaných katolíkov, perzekvovaných dokumentom Traditionis custodes?)

Zároveň však kardinál dodáva, že vytvárať priestor neznamená zbúrať steny divadla ani opustiť tanečný parket. Skutočná tvorivosť spočíva v objavovaní nových spôsobov, ako vyjadriť trvalé pravdy viery v rámci prijatého rámca, a nie mimo neho.

Zároveň sa domnieva, že napätie a nezhody sú súčasťou synodálnej cesty. Tak ako pri tanci, ani chybný krok neznamená, že treba predstavenie ukončiť, ale vyzýva k náprave pohybu, prispôsobeniu sa a pokračovaniu v spoločnej ceste s ostatnými.

Viac než stretnutia a dokumenty

V závere svojej úvahy kardinál Cupich odmieta chápanie synodality obmedzené na byrokratické štruktúry, komisie alebo tvorbu dokumentov. Cieľom podľa neho nie je dokončiť administratívny proces, ale neustále sa učiť načúvať „božskej melódii“, aby Cirkev vydávala spoločné svedectvo evanjelia.

Pripomína, že niektorí cirkevní otcovia používali grécky výraz perichóresis, doslova „tanec okolo“, na vyjadrenie tajomstva Najsvätejšej Trojice. Z tohto obrazu vyvodzuje, že Cirkev toto tajomstvo odráža tým plnšie, čím viac sa podľa jeho slov učí žiť „tanec synodality“.

Tradičný katolík po skúsenostiach z posledných rokov však len ťažko prijme podobné prirovnania bez zdravej dávky skepsy. Po zavedení viacerých dokumentov a praktických zmien počas pontifikátu pápeža Františka totiž nehodnotí synodalitu podľa poetických metafor o tanci či melódii, ale podľa konkrétnych dôsledkov, ktoré vidí v živote Cirkvi.

Ak sa opakovane hovorí o vernosti Tradícii, no zároveň sú v mnohých krajinách marginalizovaní veriaci pripútaní k tradičnej liturgii, vzniká prirodzená otázka, či nejde skôr len o rétorické cvičenia než o skutočnosť.

Mnohí tradiční katolíci môžu mať dojem, že sa od nich očakáva, aby bez kritického uvažovania prijali navzájom si odporujúce tvrdenia. Na jednej strane počúvajú ubezpečenia, že synodalita neprepisuje pravidlá od nuly, na druhej strane sledujú snahy meniť dlhoročnú pastoračnú prax alebo spôsob, akým sa v niektorých krajinách pristupuje k otázkam viery a morálky (Fiducia supplicans).

Takýto rozpor môže v nich vyvolávať pocit, akoby ich niekto považoval za natoľko naivných a slaboduchých, že si protirečenia jednoducho nevšimnú.

Obraz tanca môže pôsobiť esteticky, no pre mnohých veriacich je čoraz únavnejší práve preto, že namiesto jasných odpovedí na vážne teologické otázky ponúka ďalšie zbytočné metafory, symboly a všeobecné formulácie.

Katolícka tradícia bola po stáročia známa presnosťou pojmov, dôrazom na dogmatickú jasnosť a logickú argumentáciu.

Ak tieto prvky ustupujú do úzadia a nahrádzajú ich vágne obrazy choreografie, rozširovania stanov či neustáleho procesu, časť veriacich nadobúda dojem, že sa viac hovorí o spôsobe kráčania než o cieli, ku ktorému má Cirkev viesť duše.

Pre tradičného katolíka preto nie je rozhodujúce, či bude synodalita prirovnaná k tancu, orchestru, ozembuchu alebo inému obrazu. Rozhodujúce je, či sa v Cirkvi dôsledne zachováva nemenné učenie, úcta k liturgickému dedičstvu a jednoznačné ohlasovanie katolíckej viery.

Ak tieto istoty ustupujú do úzadia a nahrádzajú ich opakujúce sa metafory a slogany, potom takéto vyjadrenia nepôsobia ako presvedčivé vysvetlenie, ale skôr ako prázdne slová, ktoré mnohých veriacich už viac unavujú.

A čo by na tvrdenia kardinála Cupicha povedali teológovia z doby pontifikátu sv. Pia X?

Ide samozrejme o čisto hypotetickú situáciu. Ale predsa, skúsme si povedať, čo by na tvrdenia kardinála Cupicha povedali teológovia z doby pontifikátu sv. Pia X., z obdobia, keď ešte neexistovali dikastériá, ale Posvätné kongregácie, ktoré mali jasné pravidlá a úlohy?

Teológovia z obdobia pontifikátu svätého Pia X. by veľmi pravdepodobne namietli, že katolícka náuka sa nemá vysvetľovať obrazmi tanca, choreografie či spoločného rytmu, ale najmä, či dokonca iba presnými teologickými pojmami.

Podľa ich chápania je poslaním Cirkvi odovzdávať nemenné Božie zjavenie, nie vytvárať nové symbolické modely, ktoré môžu byť vykladané rozličnými spôsobmi. Metafora môže byť celkom určite užitočnou pomôckou pri kázni, nesmie sa však stať náhradou za jednoznačný výklad katolíckej náuky.

Veľmi pravdepodobne by tiež upozornili, že jednota Cirkvi nevzniká z toho, že všetci kráčajú rovnakým smerom alebo sa navzájom počúvajú, ale z jednoty viery, sviatostí a podriadenosti legitímnej cirkevnej autorite.

Kresťania podľa nich netvoria spoločenstvo preto, že spolu vedú dialóg, ale preto, že všetci prijímajú tú istú objektívnu pravdu zjavenú Kristom. Ak sa dôraz presúva z pravdy na proces, vzniká nebezpečenstvo, že samotný proces začne byť považovaný za cieľ.

Ďalšou výhradou by bolo, že príliš časté zdôrazňovanie „načúvania všetkým hlasom“ môže vyvolávať dojem, akoby učenie Cirkvi vznikalo spoločným rozlišovaním alebo akýmsi duchovným konsenzom. Teológovia z obdobia svätého Pia X. by však zdôraznili, že Magistérium neprijíma pravdu z názorov veriacich, ale verne chráni poklad viery odovzdaný apoštolmi.

Duch Svätý podľa ich chápania nevedie Cirkev tým, že odhaľuje nové učenie, ale tým, že chráni Cirkev pred omylom pri zachovávaní už raz zjavených právd.

Napokon by zrejme kritizovali aj samotný jazyk celej úvahy. Vyhlásili by, že teológia má byť čo najpresnejšia a má sa vyhýbať formuláciám, ktoré umožňujú protichodné interpretácie.

Svätý Pius X. vo svojom zápase proti modernizmu opakovane varoval pred nejednoznačným vyjadrovaním, pretože podľa neho práve ono umožňuje pod ten istý výraz skryť odlišné významy.

Preto by teológovia obdobia sv. Pia X. od cirkevného predstaveného očakávali menej poetických prirovnaní a viac jasných vyjadrení o dogme, tradícii, autorite Cirkvi a povinnosti zachovávať nemennosť katolíckeho učenia.

Aj spomenuté Františkovo samotné premenovanie tradičných rímskych kongregácií na dikastériá mnohí konzervatívni katolíci vnímali skôr ako symbolickú než obsahovú reformu.

Názov „kongregácia“ bol v Rímskej kúrii zaužívaný po celé stáročia a jasne vyjadroval postavenie týchto úradov v službe pápežovi.

Nové označenie „dikastérium“, prevzaté z gréčtiny, podľa kritikov neprinieslo samo osebe žiadne zlepšenie fungovania Cirkvi, ale skôr vytvorilo dojem zásadnej obnovy prostredníctvom zmeny terminológie. Súčasne však reforma nebola iba kozmetická. Apoštolská konštitúcia Praedicate evangelium totiž upravila aj kompetencie jednotlivých úradov, zmenila ich vzájomné postavenie a poradie priorít v Rímskej kúrii – napríklad postavila Dikastérium pre evanjelizáciu pred Dikastérium pre náuku viery a otvorila možnosť, aby niektoré dikastériá viedli aj laici.

Práve preto časť tradicionalistov tvrdí, že za zdanlivo nevinnou zmenou názvoslovia sa skrývala aj hlbšia zmena v chápaní riadenia Cirkvi a úlohy jednotlivých kuriálnych úradov.

A čo dodať na záver?

Z pohľadu skutočného katolicizmu by bolo oveľa užitočnejšie, keby sa kardinál Cupich menej venoval poetickým prirovnaniam spojených s tancom a choreografiou a viac povzbudzoval veriacich k modlitbe, pokániu, sviatostnému životu a vernosti nemennému učeniu Cirkvi.

Mnohí veriaci pripútaní ku katolíckej tradícii totiž nadobúdajú dojem, že sa na nich hľadí skôr ako na skupinu, ktorú treba trpezlivo „prevychovať“, než ako na plnohodnotných členov Cirkvi, ktorí úprimne túžia zachovať liturgické a duchovné dedičstvo predchádzajúcich generácií.

Ak má byť synodalita skutočne cestou vzájomného načúvania, potom by sa jej princípy mali rovnako uplatňovať aj voči týmto veriacim a ich oprávneným obavám, nie iba voči tým, ktorých názory lepšie zapadajú do súčasného prevládajúceho pastoračného smerovania.

PDF (formát pre tlač)