Vykúpenie – jeho potreba, čo znamená v katolíckej teológii a prečo je Kristus Vykupiteľom

Jozef Duháček
17. augusta 2026   Cirkev

Katolík sa účastní na svätej omši okrem iného aj preto, aby mal účasť na vykupiteľských zásluhách Ježiša Krista. Čo to je a čo vlastne znamená v katolíckej teológii pojem vykúpenie?

Vykúpenie je oslobodenie človeka z otroctva hriechu ku slobode Božích detí prostredníctvom zadosťučinení a zásluh Ježiša Krista. Slovo redemptio je latinským prekladom hebrejského kopher a gréckeho lytron, ktoré v Starom Zákone znamenajú vo všeobecnosti cenu výkupného alebo aj samotné výkupné. V Novom Zákone je to pojem označujúci „veľkú cenu“ (1Kor 6,20), ktorú Vykupiteľ zaplatil za naše vyslobodenie.

Vykúpenie predpokladá, že človek bol pôvodne povýšený do nadprirodzeného stavu a prostredníctvom hriechu tento stav stratil; a keďže hriech privoláva Boží hnev a spôsobuje človekovo zotročenie zlom a Satanom, vykúpenie sa vzťahuje tak na Boha, ako aj na človeka. Zo strany Boha je prijatím zadosťučinenia, ktorým je zahladená ujma, ktorú utrpela Božia česť a je uzmierený Boží hnev. Zo strany človeka je zároveň oslobodením z otroctva hriechu a obnovením do pôvodného Božieho adoptívneho synovstva, a to zahŕňa celý proces nadprirodzeného života od prvého zmierenia až po konečnú spásu. Tento dvojitý výsledok, totiž zadosťučinenie Bohu a obnovenie človeka, sa uskutočňuje prostredníctvom Kristovho prostredníctva a zástupného úradu, ktorý pôsobí skrze zadosťučinenie a záslužné skutky vykonané v náš prospech.

Potreba vykúpenia

Keď prišiel Kristus, na celom svete existovalo hlboké vedomie morálneho úpadku a nejasná túžba po obnoviteľovi, čo poukazovalo na všeobecne pociťovanú potrebu nápravy. Z tohto subjektívneho pocitu potreby však neslobodno vyvodzovať objektívnu nevyhnutnosť vykúpenia. Nízky morálny stav ľudstva v pohanstve a i v židovskom Zákone nie je sám osebe, bez dodatočnej informácie získanej zo zjavenia, pozitívnym dôkazom existencie dedičného hriechu. A preto nie je ani dôkazom nevyhnutnosti vykúpenia. Niektorí grécki Otcovia, ako svätý Atanáz, svätý Cyril Alexandrijský a svätý Ján Damascénsky, vychádzajúc zo správy Zjavenia o dedičnom hriechu a vykúpení, tak silno zdôrazňovali vhodnosť vykúpenia ako lieku na dedičný hriech, že sa takmer zdalo, akoby ho pokladali za jediný a nevyhnutný prostriedok obnovy. Ich výroky, hoci boli zmierňované často opakovaným tvrdením, že vykúpenie je dobrovoľným dielom milosrdného Boha, pravdepodobne podnietili svätého Anzelma, aby ho označil za nevyhnutné.

Tento názor sa dnes všeobecne odmieta, pretože Boh v žiadnom prípade nemal povinnosť obnoviť padlé ľudstvo. Dokonca aj v prípade, že Boh zo svojej vlastnej slobodnej vôle rozhodol o obnovení človeka, teológovia uvádzajú mnohé iné možné spôsoby okrem vykúpenia, napríklad obyčajné Božie odpustenie alebo sprostredkovanie vznešeného, no stvoreného prostredníka. Vykúpenie sa považuje za absolútne nevyhnutné iba vtedy, ak by Boh požadoval za hriech ľudstva náhradu primeranú svojej cti.

Podľa starého princípu „honor est in honorante, injuria in injuriato“ (česť sa meria podľa dôstojnosti toho, kto ju preukazuje, urážka podľa dôstojnosti toho, komu je spôsobená) nesie smrteľný hriech v sebe istým spôsobom nekonečné zlo a nič menšie než osoba s nekonečnou hodnotou nie je schopné poskytnúť úplné zadosťučinenie. Existuje hypotéza, že takouto osobou by mohol byť aj anjel hypostaticky spojený s Bohom, no už svätý Pavol ju prakticky odmieta poznámkou, že „ aj ten, čo posväcuje, aj tí, čo sú posväcovaní, všetci pochádzajú z jedného“ (Hebr 2,11), čím poukazuje na Bohočloveka ako na skutočného Vykupiteľa.

Spôsob vykúpenia

Skutočným vykupiteľom je Ježiš Kristus, ktorý podľa Nicejského vyznania viery „pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies; a mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom. Za nás bol aj ukrižovaný, za vlády Poncia Piláta bol umučený a pochovaný“.

Výrazné slová gréckeho textu enanthropesanta, pathonta poukazujú na vtelenie a obetu ako na základ vykúpenia. Vtelenie – teda osobné spojenie ľudskej prirodzenosti s Druhou Osobou Najsvätejšej Trojice – je nevyhnutným základom vykúpenia, pretože toto vykúpenie, aby bolo účinné, musí v jedinom Vykupiteľovi zahŕňať ako jeho vlastnosti poníženie človeka, bez ktorého by nebolo zadosťučinenia, tak aj dôstojnosť Boha, bez ktorej by zadosťučinenie nebolo primerané. „Na primerané zadosťučinenie,“ hovorí svätý Tomáš, „je nevyhnutné, aby skutok toho, kto poskytuje zadosťučinenie, mal nekonečnú hodnotu a pochádzal od toho, ktorý je zároveň Bohom a človekom.“ (III:1:2 ad 2um)

Obeta, ktorá so sebou vždy nesie myšlienku utrpenia a sebaobetovania, je doplnením a plným vyjadrením vtelenia. Hoci by na vykúpenie postačoval jediný teandrický úkon vzhľadom na jeho nekonečnú hodnotu, predsa sa Otcovi zapáčilo požadovať a Vykupiteľovi ponúknuť svoje námahy, utrpenie a smrť (Jn 10,17–18). Svätý Tomáš (III:46:6 ad 6um) poznamenáva, že Kristus, ktorý chcel človeka oslobodiť nielen svojou mocou, ale aj podľa spravodlivosti, použil nesmierny stupeň moci, vyplývajúci z jeho Božstva, ako aj maximum utrpenia, ktoré by sa podľa ľudského meradla považovalo za dostatočné zadosťučinenie. Práve v tomto dvojitom svetle vtelenia a obety musíme nazerať na dva konkrétne činitele vykúpenia, totiž na Kristovo zadosťučinenie a jeho zásluhy.

Kristovo zadosťučinenie

Zadosťučinenie alebo úplné splatenie dlhu v morálnom poriadku znamená prijateľnú náhradu ponúknutú osobe za spôsobenú urážku na cti, a prirodzene predpokladá, že tento skutok bude namáhavý, bolestný a že bude mať povahu trestu. Zjavenie nepochybne hovorí, že Kristus ponúkol svojmu nebeskému Otcovi svoje námahy, utrpenia a smrť ako zmierenie za naše hriechy. Klasická stať Izaiáša (Iz 52–53), ktorej mesiášsky charakter uznávajú tak rabínski vykladači, ako aj novozákonní spisovatelia názorne opisuje služobníka Jahveho, teda samotného Mesiáša, ktorý je sám nevinný, a predsa potrestaný Bohom, pretože vzal na seba naše neprávosti; jeho sebaobetovanie sa stáva naším uzmierením a obeta jeho života platbou za naše prestúpenia.

Syn človeka sa predstavuje ako vzor sebaobetujúcej lásky, pretože „neprišiel, aby sa mu slúžilo, ale aby slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých“ (lytron anti pollon) (Mt 20,28; Mk 10,45). Podobné vyhlásenie sa opakuje v predvečer umučenia pri Poslednej večeri: „Pite z neho všetci. Lebo toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov“ (Mt 26,27–28). Vzhľadom na toto a na veľmi výslovné tvrdenie svätého Petra (1Pt 1,11) a svätého Jána (1Jn 2,2) nemajú modernisti oprávnenie tvrdiť, že „dogma o Kristovej zmiernej smrti nie je evanjeliová, ale Pavlova“ (propozícia XXXVIII odsúdená Svätým ofíciom v dekréte Lamentabili).

Svätý Pavol sa dvakrát (1Kor 11,23; 15,3) zrieka autorstva tejto dogmy. Je však zo všetkých novozákonných spisovateľov jej najlepším vykladačom. Vykupiteľská obeta Ježiša je témou a obsahom celého Listu Hebrejom a v ostatných listoch sa nachádza ucelená teória. Hlavná stať je v Liste Rimanom (Rim 3,23 a nasl.): veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi. Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery, aby ukázal svoju spravodlivosť.“ Iné texty, ako listy Efezanom, Kolosanom a Galaťanom (Ef 2,16; Kol 1,20 a Gal 3,13), opakujú a zdôrazňujú to isté učenie. Prví Otcovia, zaujatí problémami kristológie, pridali k soteriológii evanjelia a svätého Pavla len málo.

Nie je však pravda, že vykúpenie chápali iba ako zbožštenie ľudstva prostredníctvom vtelenia a že nepoznali zástupné zadosťučinenie Krista. „Nestranné skúmanie ukazuje dve tendencie: jednu idealistickú, ktorá vníma spásu skôr ako nadprirodzené obnovenie ľudstva k nesmrteľnému a Božskému životu, druhú realistickú, ktorá ju považuje skôr za zmierenie našich hriechov prostredníctvom Kristovej smrti. Obe tendencie kráčajú vedľa seba a na niektorých miestach sa stretávajú. Slávnu rozpravu svätého Anzelma Cur Deus homo možno považovať za prvé systematické predstavenie náuky o vykúpení a, okrem už spomenutého preháňania, obsahuje syntézu, ktorá prevládla v katolíckej teológii.

Prví reformátori neodmietali zástupnú obetu, ktorú spopularizoval svätý Anzelm, ale zašli tak ďaleko, že predpokladali, že Kristus namiesto nás znášal bolesti Pekla. Socinus (zomr. 1562) bol prvý, kto sa pokúsil nahradiť tradičnú dogmu o zástupnom zadosťučinení Krista akýmsi čisto etickým dávaním príkladu. Socina nasledovali racionalisti, ktorí v tradičnej teórii Cirkvi vidia krutého a pomstychtivého Boha. Obvinenie z pomstychtivosti je aktom hrubého antropomorfizmu, pochádza zo zamieňania hriechu pomsty za cnosť spravodlivosti. Obvinenie z nespravodlivosti ignoruje skutočnosť, že Ježiš, hlava ľudstva (Ef 1,22), sa dobrovoľne ponúkol (Jn 10,15), aby sme mohli byť spasení milosťou jediného Spasiteľa, tak ako sme boli zatratení pádom jediného Adama (Rim 5,15). Bolo by chybou predpokladať, že vina alebo hriech ľudského pokolenia prešli zo svedomia ľudí na svedomie Krista: Vykupiteľ na seba dobrovoľne vzal iba trest a tým, že ho zaplatil, zmyl naše hriechy a obnovil nás do nášho pôvodného nadprirodzeného stavu a určenia.

Kristove zásluhy

Zadosťučinenie nie je jediným predmetom a hodnotou Kristových božsko-ľudských skutkov a utrpenia. Okrem toho, že uzmierujú Boha, prospievajú človeku viacerými spôsobmi. V prvom rade majú moc príhovoru alebo orodovania, ktorá je vlastná modlitbe, podľa Jána (Jn 11,42): „A ja som vedel, že ma vždy počuješ.“ Tak ako je zadosťučinenie hlavným faktorom vykúpenia vzhľadom na Božiu česť, tak je aj obnovenie človeka predovšetkým zásluhou Ježiša Krista. Že táto zásluha, čiže vlastnosť, ktorá robí ľudské skutky hodnými odmeny z rúk iného, patrí ku dielam Vykupiteľa, je zrejmé z ľahko zistiteľnej prítomnosti obvyklých podmienok zásluhy, totiž:

– stav pozemského putovania (Jn 1,14);

– morálna sloboda (Jn 10,18);

– súlad s etickým štandardom (Jn 8,29) a

– Božské prisľúbenie (Iz 53,10).

Kristus si zaslúžil pre seba nie milosť ani podstatnú slávu. Tie sú obe spojené s hypostatickou úniou a vyplývali z nej. Zaslúžil si však akcidentálnu česť (Hebr 2,9) a vyvýšenie svojho mena (Flp 2,9–10). Zaslúžil ich aj pre nás. Také biblické výrazy ako prijímať „z jeho plnosti“ (Jn 1,16), byť požehnaní jeho požehnaniami (Ef 1,3), byť v ňom oživení (1Kor 15,22), vďačiť mu za svoju večnú spásu (Hebr 5,9) jasne znamenajú odovzdávanie od neho k nám, a to prinajmenšom spôsobom zásluhy.

Florentský koncil (v Decretum pro Jacobitis) pripisuje oslobodenie človeka spod nadvlády Satana zásluhe Prostredníka a Tridentský koncil (v Sess. V, kap. iii, vii, xvi a kánony iii, x) opakovane spája Kristove zásluhy s rozvojom nášho nadprirodzeného života v jeho rozličných fázach. Kánon iii piateho zasadnutia preklína toho, kto tvrdí, že dedičný hriech je zrušený inak než zásluhami jediného Prostredníka, Nášho Pána Ježiša Krista, a kánon x šiesteho zasadnutia definuje, že človek nemôže získať zásluhu bez spravodlivosti, prostredníctvom ktorej Kristus získal zásluhy na našom ospravedlnení.

Predmetmi Kristových zásluh pre nás sú nadprirodzené dary stratené hriechom, teda milosť (Jn 1,14–16) a spása (1Kor 15,22); predprirodzené dary, ktoré naši prví rodičia užívali v stave nevinnosti, nie sú, aspoň v tomto svete, obnovené zásluhami vykúpenia, pretože Kristus chce, aby sme s ním trpeli, aby sme s ním boli oslávení (Rim 8,17). Svätý Tomáš, keď vysvetľuje, ako Kristove zásluhy prechádzajú na nás, hovorí: Kristus si zasluhuje pre iných tak, ako si iní ľudia v stave milosti zasluhujú pre seba (III:48:1). U nás sú zásluhy v podstate osobné. Nie tak u Krista, ktorý ako hlava nášho rodu (Ef 4,15–5, 23) má na tomto základe jedinečnú výsadu odovzdávať jemu podrobeným údom Božský život, ktorého je zdrojom.

Ten istý pohyb Ducha Svätého, ktorý nás jednotlivo poháňa cez rozličné stupne milosti k večnému životu, poháňa Krista ako vodcu všetkých; a tak ten istý zákon účinného božského pohybu riadi individualitu našich zásluh a univerzálnosť Kristových zásluh. Je pravda, že Vykupiteľ k sebe pridružuje iných „na zdokonalenie svätých, … na budovanie Kristovho tela“ (Ef 4,12), ale ich podriadená zásluha je iba vecou vhodnosti a nevytvára nijaké právo, zatiaľ čo Kristus môže na jedinom základe svojej dôstojnosti a poslania požadovať pre nás účasť na svojich božských privilégiách.

Všetci pripúšťajú, že v Kristových záslužných skutkoch existuje morálny vplyv, ktorý pohýna Boha udeliť nám milosť, prostredníctvom ktorej si získavame zásluhy. Je tento vplyv iba morálny, alebo účinne spolupôsobí pri uskutočnení milosti? Z takých miest, ako v Lukášovi (Lk 6,19): „Sila z neho vychádzala,“ grécki Otcovia veľmi zdôrazňujú dynamis zoopoios alebo vis vivifica, oživujúcu silu Posvätného človečenstva, a svätý Tomáš (III:48:6) hovorí o akejsi efficientia, ktorou Kristove skutky a utrpenia ako nástroj Božej moci spôsobujú milosť spôsobom inštrumentálnej účinnosti. Tieto dva spôsoby pôsobenia sa navzájom nevylučujú: ten istý Kristov skutok alebo súbor skutkov môže byť a pravdepodobne aj je obdarený dvojitou účinnosťou – záslužnou vzhľadom na Kristovu osobnú dôstojnosť, dynamickou vzhľadom na jeho obdarenie Božou mocou.

Dostatočnosť vykúpenia

Vykúpenie sa v Katechizme Tridentského koncilu (1, v, 15) označuje ako „úplné, celistvé vo všetkých ohľadoch, dokonalé a skutočne obdivuhodné“. Také je učenie svätého Pavla: „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť“ (Rim 5,20), to znamená, že akokoľvek veľké sú zlá ako účinky hriechu, sú viac než vyvážené plodmi vykúpenia. Svätý Ján Zlatoústy vo výklade tejto state porovnáva našu vinu s kvapkou vody a Kristovu platbu s obrovským oceánom. Pravý dôvod dostatočnosti a dokonca nadbytočnosti vykúpenia uvádza svätý Cyril Alexandrijský: „Jeden zomrel za všetkých, … ale v tom jednom bola väčšia hodnota než vo všetkých ľuďoch dohromady, ba dokonca väčšia než v celom stvorení, pretože okrem toho, že bol dokonalým človekom, zostal jediným Božím Synom.“

Svätý Anzelm je pravdepodobne prvým spisovateľom, ktorý použil slovo „nekonečný“ v súvislosti s hodnotou vykúpenia: „aby to mohlo postačovať na zaplatenie toho, čo sa dlhuje za hriechy celého sveta, a nekonečne viac“. Proti tomuto spôsobu vyjadrovania sa dôrazne postavil Duns Scotus a jeho škola, a to z dvojakého dôvodu: že Kristovo človečenstvo je konečné a že označenie „nekonečný“ by spôsobilo, že všetky Kristove skutky by boli rovnaké a každý z nich by bol postavený na rovnakú úroveň ako jeho vznešené odovzdanie sa v Getsemanskej záhrade a na Kalvárii.

Ak má pravdu axióma „actiones sunt suppositorum“, tak sa hodnota skutkov meria podľa dôstojnosti osoby, ktorá ich vykonáva a ktorej sú výrazom a vyjadrením, potom božsko-ľudské skutky sú nekonečné, pretože vychádzajú z nekonečnej osoby. Scotova teória, v ktorej je nekonečná vnútorná hodnota teandrických úkonov nahradená vonkajším prijatím zo strany Boha, zaváňa nestorianizmom. Jeho argumenty vychádzajú z dvojitého zamieňania osoby a prirodzenosti, činiteľa a objektívnych podmienok skutku. Posvätné človečenstvo Krista je nepochybne bezprostredným princípom Kristových zadosťučinení a zásluh, ale tento princíp (principium quo), ktorý je podriadený Osobe Slova (principium quod), od nej preberá konečnú a pevnú hodnotu, v tomto prípade nekonečnú, skutkov, ktoré vykonáva. Na druhej strane, v Kristových skutkoch, tak ako v našich vlastných, existuje dvojitý aspekt, osobný a objektívny: iba v prvom aspekte sú jednotné a rovnaké, zatiaľ čo pri objektívnom pohľade sa nevyhnutne líšia podľa povahy, okolností a konečného cieľa skutku.

Z dostatočnosti a dokonca nadbytočnosti vykúpenia, ako sa naň pozerá v Kristovi, našej Hlave, by sa mohlo usudzovať, že z našej strany nie je potrebné ani užitočné osobné úsilie smerujúce k vykonávaniu zadosťučinených skutkov alebo k získavaniu zásluh. Tento záver JE mylný. Zákon spolupráce, ktorý platí v celom poriadku Božej prozreteľnosti. Iba prostredníctvom našej spolupráce a v miere našej spolupráce si privlastňujeme Kristove zadosťučinenia a zásluhy.

Keď Luther po popretí ľudskej slobody, na ktorej spočívajú všetky dobré skutky, siahol k núdzovému riešeniu slepej viery, ako jedinému prostriedku privlastnenia si plodov vykúpenia, išiel proti jasnému zneniu Nového Zákona, ktorý nás vyzýva, aby sme zapreli sami seba a vzali svoj kríž (Mt 16,24), aby sme kráčali v stopách Ukrižovaného (1Pt 2,21), aby sme trpeli s Kristom, aby sme s ním boli oslávení (Rim 8,17), jedným slovom, aby sme doplnili to, čo chýba na Kristových utrpeniach (Kol 1,24). „Celá naša sláva,“ hovorí Tridentský koncil, „je v Kristovi, v ktorom žijeme, získavame zásluhy a poskytujeme zadosťučinenie, konajúc hodné ovocie pokánia, ktoré od neho odvodzuje svoju silu, ním je predkladané Otcovi a skrze neho nachádza prijatie u Boha.“ (Sess. XIV, kap. viii)

Univerzálnosť vykúpenia

Či účinky vykúpenia zasiahli aj anjelský svet alebo pozemský raj, je medzi teológmi spornou otázkou. Keď sa otázka obmedzí na padlého človeka, máme jasnú odpoveď v takých miestach, ako sú Prvý Jánov list, Prvý list Timotejovi a Druhý list Korinťanom (1Jn 2,2; 1Tim 2,4 a 4,10; 2Kor 5,16 atď.); všetky potvrdzujú zámer Vykupiteľa zahrnúť do svojho spásneho diela všetkých ľudí bez výnimky. Niektoré texty, ktoré sa zdajú byť obmedzujúce, ako Matúš (Mt 20,28 a 26,28; listy Rimanom a Hebrejom (Rim 5,15; Hebr 9,28), kde sa v súvislosti s rozsahom vykúpenia používajú slová „mnohí“ (multi), „viacerí“ (plures), treba vykladať v zmysle gréckeho výrazu hoi pollon, ktorý znamená všeobecnosť ľudí.

Pri riešení mnohých problémov, ktoré z času od času vznikali v tejto ťažkej otázke, sa Cirkev riadila zásadou stanovenou na synode v Quierzy a Tridentským koncilom (Sess. VI, kap. iii,), kde sa jasne rozlišuje medzi mocou vykúpenia (všetci) a jeho skutočným uplatnením v jednotlivých prípadoch (mnohí). Univerzálna moc vykúpenia bola obhajovaná proti „predestinarianistom“ a kalvínom, ktorí obmedzovali vykúpenie na predurčených a proti jansenistom, ktorí ho obmedzovali na veriacich alebo na tých, ktorí skutočne dospejú k viere.

Názor Vasqueza a niekoľkých teológov, ktorí stavali deti zomierajúce bez krstu mimo hraníc vykúpenia, je v katolíckych školách všeobecne odmietaný. V takýchto prípadoch nemožno ukázať nijaké hmatateľné účinky vykúpenia, ale to nie je dôvod vyhlasovať ich za stojacich mimo vykupiteľskej moci Krista. Nie sú vylúčené nijakým biblickým textom. Nie je pravdepodobné, žeby vykúpenie hľadalo dospelých zaťažených osobnými hriechmi a vynechalo iba deti zaťažené dedičným hriechom. Oveľa lepšie je povedať so svätým Augustínom: „Či azda deti nie sú ľudia, takže sa na ne nevzťahuje to, čo bolo povedané: chce, aby boli všetci spasení?“

Pokiaľ ide o de facto uplatnenie vykúpenia v jednotlivých prípadoch, podlieha mnohým podmienkam, z ktorých hlavnými sú ľudská sloboda a všeobecné zákony, ktoré riadia svet tak v prirodzenom, ako aj v nadprirodzenom poriadku. Tvrdenie univerzalistov, že všetci by mali byť nakoniec spasení, aby vykúpenie nebolo neúspechom, je nielen nepodložené, ale aj v rozpore s Novou zmluvou, ktorá ani zďaleka nepotláča všeobecné zákony prirodzeného poriadku, ale kladie na cestu spásy mnohé nevyhnutné podmienky alebo zákony slobodne ustanoveného nadprirodzeného poriadku.

Nemali by sme sa tiež nechať pohnúť výčitkami neúspechu, ktoré sa často vznášajú proti vykúpeniu s tvrdením, že po devätnástich storočiach kresťanstva počula hlas Dobrého pastiera (Jn 10,16) iba malá časť ľudstva a ešte menšia časť vstúpila do Jeho ovčinca. Nebolo v Božom pláne osvietiť svet svetlom vteleného Slova naraz, keďže tisíce rokov čakal, kým pošle Spasiteľa. Zákony pokroku, ktoré platia všade inde, riadia aj Božie kráľovstvo. Nemáme nijaké kritérium, podľa ktorého by sme mohli s istotou určiť úspech alebo neúspech vykúpenia, a tajomný vplyv Vykupiteľa môže zasahovať ďalej, než si myslíme v prítomnosti, tak ako má nepochybne spätný účinok na minulosť. Iný význam nemôžu mať veľmi obsiahle pojmy Zjavenia.

Milosti, ktoré Boh udelil nespočetným generáciám pred kresťanskou érou, či už Židom alebo pohanom, boli vopred milosťami vykúpenia. Málo zmyslu má otrepaná dilema, podľa ktorej by vykúpenie nemohlo prospieť ani tým, ktorí už boli spasení, ani tým, ktorí boli navždy stratení, pretože spravodliví podľa Starého zákona vďačili za svoju spásu vopred očakávaným zásluhám prichádzajúceho Mesiáša a zatratení stratili svoje duše preto, že odmietli milosti osvietenia a dobrej vôle, ktoré im Boh udelil v predvídaní spásnych diel Vykupiteľa.

Tituly a úrady Vykupiteľa

Okrem mien Ježiš, Spasiteľ a Vykupiteľ, ktoré priamo vyjadrujú dielo vykúpenia, existujú aj iné tituly bežne pripisované Kristovi pre určité funkcie alebo úrady, ktoré sú buď zahrnuté vo vykúpení alebo s ním súvisia; hlavnými sú Kňaz, Prorok, Kráľ a Sudca.

Kňaz

Kňazstvo Ježiša Krista je úrad, ktorý prijal na vykúpenie sveta obetovaním seba samého v rúchu nášho človečenstva. Je oltárom, obeťou a kňazom skrze večné zasvätenie seba samého. Toto je kňazstvo naveky podľa rádu Melchizedecha, ktorý nemal začiatok dní ani koniec života.

Keďže obeta, ak nie už zo samotnej prirodzenosti vecí, teda prinajmenšom na základe pozitívneho Božieho ustanovenia, je súčasťou vykúpenia, Vykupiteľ musí byť kňazom, pretože funkciou kňaza je prinášať obetu. V snahe priviesť novokonvertovaných Židov k opusteniu nedokonalého áronovského kňazstva a k priľnutiu k Veľkňazovi, ktorý vstúpil do Neba, svätý Pavol vo svojom Liste Hebrejom vyzdvihuje dôstojnosť Kristovho kňazského úradu.

Jeho zasvätenie za kňaza sa neuskutočnilo od celej večnosti a prostredníctvom vychádzania Slova od Otca, ako sa zdá, že niektorí teológovia naznačujú, ale v plnosti času a prostredníctvom vtelenia; tajomným pomazaním, ktoré z neho urobilo kňaza, nebolo nič iné než hypostatická únia. Jeho veľký obetný úkon bol vykonaný na Kalvárii obetovaním seba samého na kríži, pokračuje na zemi prostredníctvom obety svätej omše a završuje sa v Nebi prostredníctvom obetného úmyslu kňaza a oslávených rán obete. Kresťanské kňazstvo, ktorému je zverené rozdávanie Božích tajomstiev, nie je náhradou za Kristovo kňazstvo, ale jeho predĺžením: On naďalej zostáva tým, ktorý obetu prináša, aj obetou ktorá je prinášaná.

Prorok

Titul Prorok, ktorý Mojžiš (Dt 18,15) použil na prichádzajúceho Mesiáša a ktorý tí, čo počúvali Ježiša, uznali za oprávnené označenie (Lk 7,10), neznamená iba predpovedanie budúcich udalostí, ale všeobecne aj poslanie učiť ľudí v Božom mene. Kristus bol Prorokom v oboch významoch. Jeho proroctvá týkajúce sa jeho samého, jeho učeníkov, jeho Cirkvi a židovského národa sa preberajú v príručkách apologetiky. Jeho učiteľská moc (Mt 7,29), nevyhnutná vlastnosť jeho Božstva, bola tiež neoddeliteľnou súčasťou vykúpenia. Ten, ktorý prišiel „hľadať a zachrániť, čo sa stratilo“ (Lk 19,10), mal mať každú božskú i ľudskú vlastnosť potrebnú na to, aby bol účinným učiteľom.

To, čo predpovedal Izaiáš (55,4): „Hľa, urobím ho svedkom pre národy, kniežaťom a vládcom kmeňov!“ nachádza svoje úplné uskutočnenie v dejinách Krista. Dokonalé poznanie Božích vecí a ľudských potrieb, božská autorita a ľudská súcitnosť, príkaz a príklad sa spájajú, aby zo všetkých generácií vyvolali chválu, ktorú mu vzdávali jeho poslucháči: „Nikdy tak človek nehovoril.“ (Jn 7,46)

Kráľ

Kráľovský titul, ktorý spisovatelia Starého zákona často udeľujú Mesiášovi (Ž 2; Iz 9,6 atď.) a ktorý Ježiš otvorene prijal na Pilátovom súde (Jn 18,37), mu patrí nielen na základe hypostatickej únie, ale aj spôsobom víťazstva a ako výsledok vykúpenia (Lk 1,32). Bez ohľadu na to, či časná vláda nad vesmírom patrila k jeho kráľovskej moci, je isté, že svoje kráľovstvo chápal ako kráľovstvo vyššieho rádu než kráľovstvá sveta (Jn 18,36).

Kristovo duchovné kráľovstvo je podstatne charakterizované svojím konečným cieľom, ktorým je nadprirodzené dobro ľudí; svojimi cestami a prostriedkami, ktorými sú Cirkev a sviatosti; a svojimi členmi, ktorými sú iba tí, ktorí prostredníctvom milosti získali titul adoptívnych Božích detí. Je zvrchované a univerzálne, nepodlieha nijakému inému a nepozná nijaké obmedzenia ani času, ani miesta. Hoci sa Kristove kráľovské funkcie nevykonávajú vždy viditeľne, ako je to v pozemských kráľovstvách, bolo by nesprávne chápať ho len ako ideu alebo myšlienkový systém.

Či sa naň pozeráme v tomto svete alebo v budúcom, „Božie kráľovstvo“ je vo svojej podstate hierarchické; jeho prvé a posledné štádium, teda jeho ustanovenie v Cirkvi a jeho zavŕšenie v Poslednom súde, sú oficiálnymi a viditeľnými úkonmi Kráľa.

Sudca

Súdna právomoc, tak dôrazne potvrdená v Novom zákone (Mt 25,31; 26,64; Jn 5,22 a nasl.; Sk 10,42) a v prvotných symboloch, patrí Kristovi na základe jeho Božstva a hypostatickej únie a tiež ako odmena za vykúpenie. Keď sedí po pravici Boha, nie je to iba znamením odpočinku po námahách jeho smrteľného života alebo slávy po poníženiach jeho umučenia či blaženosti po skúške na Golgote, ale aj skutočnej súdnej moci; súdi živých i mŕtvych. Jeho verdikt, ktorý sa prejavuje v každom jednotlivom hnutí ľudského svedomia, sa stane konečným pri osobitnom súde a dostane slávnostné a definitívne potvrdenie pri súde Poslednom.

Zdroje: Sv. Písmo, wikipédia, Suma teológie, Katolícka encyklopédia

PDF (formát pre tlač)