Biskup Mutsaerts napísal otvorený list Levovi XIV. a kladie mu nepríjemné otázky: Aké sú plody synodality? Priniesla viac spasených duší a povolaní?

Branislav Krasnovský
18. augusta 2026   Cirkev   Synodalita

Biskup Robert Mutsaerts, pomocný biskup diecézy ’s-Hertogenbosch (Den Bosch) v Holandsku, napísal otvorený list pápežovi Levovi XIV., v ktorom naliehavo žiada najvyššieho pontifika, aby sa zamyslel nad „plodmi“ Synody o synodalite a nad tým, či tento proces skutočne pomohol priviesť duše bližšie k nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi.

V otvorenom liste z 13. augusta, zverejnenom na svojom blogu biskup Mutsaerts, pričom zdôraznil svoju vernosť Petrovmu úradu, poukázal na viacero otázok. Predovšetkým sa pýta, či počúvanie tisícov biskupov, kňazov, rehoľníkov a laikov počas Synody o synodalite priviedlo viac ľudí k obráteniu, prinieslo viac kňazských povolaní, prehĺbilo zbožnosť veriacich a napokon priviedlo ľudí bližšie ku Kristovi.

Holandský biskup zdôraznil, že synody a „počúvanie“ sa v dejinách vždy považovali za prostriedok smerujúci k cieľu, ktorým je spása duší, a naliehavo vyzval Svätého Otca, aby svoje pápežské úsilie opäť zameral na jasné ohlasovanie nášho Pána namiesto prílišného sústredenia sa na „počúvanie“.

Plody synodality. Pravda a propaganda, cieľom Cirkvi nie je demokratizácia

„Kto posudzuje Synodu o synodalite výlučne na základe jej vlastných cieľov, môže ľahko napísať pozitívny príbeh. Počúvalo sa. Hovorilo sa. Konzultovali tisíce ľudí. Stretli sa biskupi, kňazi, rehoľníci a laici. Hovorilo sa o spoločenstve, participácii a misii. Dokonca vznikol nový cirkevný slovník: synodalita, počúvanie, rozlišovanie, participácia, rozhovor v Duchu, uvádzanie procesov do pohybu,“ napísal biskup Mutsaerts.

Biskup pokračoval: „Na tú istú históriu sa však možno pozrieť aj z úplne inej perspektívy. Nie z pohľadu: Čo toto všetko v skutočnosti prinieslo? Koľko stretnutí bolo zorganizovaných? Koľko správ bolo napísaných? Koľko ľudí sa zúčastnilo? Toto nie sú dôležité otázky. Ale odpovedzme na nasledujúce, dôležitejšie otázky: Stala sa viera silnejšou? Bol Kristus ohlasovaný jasnejšie? Prehĺbila sa katolícka identita? Obrátilo sa viac ľudí? Navštevuje nedeľnú svätú omšu viac veriacich? Je viac kňazských povolaní? Stala sa katechéza účinnejšou? Vzrástla úcta k Eucharistii? Stalo sa morálne učenie Cirkvi jasnejším? Vzrástla misijná odvaha? Keď si človek položí takéto otázky a odpovie si na ne, nie je možné považovať Synodu o synodalite za úspech.“

O niečo ďalej vo svojom liste biskup Mutsaerts poznamenal, že: „Hoci synody existujú už od čias apoštolov, klasická synodalita bola prostriedkom k cieľu, ktorým je spása duší. Naproti tomu súčasný proces synodality hrozí, že sa stane cieľom sám o sebe. Cirkev nie je rozhovor, ale prijatá skutočnosť. Cirkev sa totiž nezačína naším dialógom. Začína sa Kristom. Znie to ako samozrejmosť, má to však ďalekosiahle dôsledky. Kristus nezaložil diskusnú skupinu. Povolal apoštolov. Dal im autoritu. Poslal ich ohlasovať, krstiť a učiť: Choďte teda, učte všetky národy.“

„Smerovanie je v tomto ohľade zásadné. Viera nevzniká tak, že Cirkev najskôr urobí inventúru toho, čomu ľudia veria, a potom zo všetkých týchto skúseností vydestiluje spoločné presvedčenie. Viera sa prijíma. Pavol neustále používa slová ako prijať, odovzdať a zachovať. Cirkev vlastní Zjavenie nie preto, že ho vymyslela, ale preto, že ho prijala,“ dodal.

Biskup zdôraznil, že „to znamená, že kresťanstvo vo svojej podstate nemôže byť demokratické“ a že pravda nie je vytváraná konsenzom. „Nie preto, žeby demokracia ako forma vlády bola zlá, ale preto, že pravda nevzniká väčšinovým hlasovaním. Ak by zajtra 90 percent katolíkov prestalo veriť v skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii, Kristus by preto nebol o nič menej skutočne prítomný,“napísal. „Ak 80 percent odmietne určité morálne učenie, toto učenie sa tým automaticky nestane nepravdivým. Pravda nie je vytváraná konsenzom. To predstavuje prvú veľkú oblasť napätia okolo synodálneho projektu.“

Prílišný dôraz na chápanie ľudí namiesto výzvy k obráteniu

Biskup Mutsaerts kritizoval aj skutočnosť, že synodálny proces sa viac sústreďuje na chápanie ľudí v ich názoroch a skúsenostiach než na výzvu k pokániu a obráteniu.

„Cirkev neexistuje v prvom rade preto, aby ľudí utvrdzovala v tom, čím už sú. Existuje preto, aby ich privádzala ku Kristovi,“ povedal biskup. „Prvé slová Ježišovho verejného ohlasovania neznejú: „Najskôr mi povedzte, čo si myslíte o súčasných cirkevných štruktúrach“, ale: „Kajajte sa a verte evanjeliu“. To je podstatne menej byrokratické. A podstatne radikálnejšie.“

„Cirkev mučeníkov nezmenila rímsky svet organizovaním stretnutí venovaných počúvaniu o tom, ako by Rimania mohli kresťanské spoločenstvo prežívať inkluzívnejšie. Ohlasovala Krista. Peter ohlasoval Krista. Pavol ohlasoval Krista,“ dodal biskup. „Svätý František ohlasoval Krista. Svätý Dominik ohlasoval Krista. Svätý František Xaverský ohlasoval Krista. Svätý Ján Mária Vianney ohlasoval Krista. Svätá Matka Tereza ohlasovala Krista. Svätý Ján Pavol II. ohlasoval Krista. Nepochybne ľudí počúvali. Počúvanie však nikdy nebolo konečným cieľom. Konečným cieľom bolo obrátenie ku Kristovi.“

Jednou z hlavných kritík Synody o synodalite a jej realizácie bol z pohľadu biskupa Mutsaertsa skutočne jej prehnaný dôraz na „počúvanie“, pričom sa zdalo, že nedokáže účastníkov vyzvať k obráteniu.

V máji sa objavil jasný príklad prehnaného synodálneho sústredenia na „počúvanie“, keď synodálna študijná skupina č. 9 zverejnila heretickú správu, ktorá bez výhrad podporila svedectvá dvoch homosexuálnych aktivistov spojených s heterodoxným pátrom Jamesom Martinom SJ. Správa tvrdila, že „hriech vo svojej podstate nespočíva v partnerskom vzťahu (osôb rovnakého pohlavia)“, ale v „nedostatku viery v Boha, ktorý túži po našom naplnení“.

Aj viacerí ďalší významní katolícki duchovní a myslitelia opakovane ostro kritizovali proces synodality. Kardinál Raymond Burke počas júlového rozhovoru vyslovil mimoriadne dôraznú kritiku pokračujúceho vatikánskeho zamerania na synodalitu a vyzval na jeho zastavenie a dôkladné preskúmanie. „Musíme trvať na tom, aby sa celý tento synodálny podnik zastavil,“ vyhlásil kardinál. „A aby sa celá záležitosť veľmi dôkladne preskúmala, pretože hovoríme o samotnom živote Cirkvi a hovoríme o spáse duší.“

Modlitba, aby pontifikát pápeža Leva XIV. priniesol Cirkvi jasnosť

Biskup Mutsaerts svoj list zakončil úctivou a naliehavou prosbou pápežovi Levovi, aby sa uprostred zmätku nášho sveta sústredil na spásu duší. „Dúfam a modlím sa, aby sa počas Vášho pontifikátu opäť s veľkou jasnosťou ukázalo, že Cirkev nie je povolaná donekonečna diskutovať sama o sebe, ale ohlasovať Krista; nie odzrkadľovať ducha doby, ale viesť svet k večnému životu,“ napísal.

„Práve od Petrovho nástupcu môžu veriaci očakávať, že uprostred zmätku našej doby bude posilňovať bratov vo viere. Že nám bude pripomínať, že pravda ohlasovaná Cirkvou nie je vlastníctvom, s ktorým môžeme ľubovoľne nakladať, ale vzácnym pokladom, ktorý sme prijali a ktorý musíme neporušený odovzdať ďalej,“ dodal.

Biskup Mutsaerts pokračoval: „Moja prosba k Vám je preto jednoduchá: dajte nám jasnosť. Keď svet hovorí neisto, nech Peter hovorí jasne. Keď Cirkev unavia vnútorné diskusie, nasmerujte nás späť ku Kristovi. Keď sa stratíme v procesoch a štruktúrach, pripomeňte nám naše poslanie. Keď sa začneme báť ohlasovať Evanjelium v jeho plnosti, pretože by mohlo uraziť moderného človeka, pripomeňte nám slová samotného Petra: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života“.“

Biskup vyjadril modlitbu, aby sa Levov pontifikát vyznačoval obnoveným sústredením na „to, čo napokon tvorí srdce každej skutočnej cirkevnej reformy: Kristus, obrátenie, svätosť, Eucharistia, evanjelizácia a spása duší“.

„Pretože keď sa skončia všetky synody, keď budú napísané všetky dokumenty, rozpustené všetky komisie a naše vlastné mená budú zabudnuté, zostane iba otázka, na ktorej skutočne záleží: priviedli sme ľudí, ktorí nám boli zverení, bližšie k Ježišovi Kristovi?“

„Nech sa za Vás prihovára svätý Peter. Nech Vás Panna Mária, Mater Ecclesiae – Matka Cirkvi – chráni pod svojím plášťom. A nech Vám Pán udelí múdrosť, odvahu a otcovskú rozhodnosť viesť Jeho Cirkev v pravde a láske,“ uzavrel biskup Mutsaerts svoj list.

Biskupa de Korteho list znepokojil, nezhody medzi nimi však trvajú už dlhšie

List biskupa Mutsaertsa vyľakal Mutsaertsovho synodálne sformovaného a bdelého nadriadeného, biskupa de Korteho zato, že verejne žiadal Leva XIV. o „jasnosť“ v pojmoch a učení.

Biskup diecézy ’s-Hertogenbosch (Den Bosch) Gerard de Korte verejne kritizoval svojho pomocného biskupa Roba Mutsaertsa zato, že adresoval Levovi XIV. otvorený list, v ktorom spochybňuje plody synodálneho procesu a žiada od pápeža väčšiu vieroučnú a misijnú jasnosť. Biskup de Korte sa však nepokúša vyvrátiť obsah námietok, ktoré biskup Mutsaerts predložil, ale kritizuje formu, ktorú si jeho pomocný biskup zvolil, a tvrdí, že svoje obavy mal pápežovi oznámiť súkromne.

Vyjadrenia biskupa de Korteho priniesol holandský denník Nederlands Dagblad po tom, čo biskup Mutsaerts 14. augusta zverejnil svoj list Levovi XIV., v ktorom varoval pred nebezpečenstvom, že sa synodalita premení na trvalý spôsob fungovania Cirkvi. Podľa biskupa de Korteho jeho pomocný biskup „nekonzultoval s pápežom tento rozsiahly otvorený list“ predtým, ako ho zverejnil.

Biskup de Korte sa domnieva, že ak chcel biskup Mutsaerts predložiť svoje výhrady bez toho, aby vyvolával rozdelenie, mal využiť interné komunikačné kanály, ktoré má ako člen episkopátu k dispozícii.

„Osobný list pápežovi by bol vhodnejší“, pokiaľ jeho zámerom – ako tvrdí samotný biskup Mutsaerts – nebolo zasievať nezhody, uviedol biskup de Korte. „Napokon, najmä (pomocný) biskup má vlastné prostriedky na komunikáciu s rímskym biskupom.“

Výhrada biskupa de Korteho, že biskup Mutsaerts mal svoje pochybnosti oznámiť pápežovi súkromne a nie prostredníctvom otvoreného listu však pôsobí prinajmenšom zvláštne, najmä vo svetle slov samotného Ježiša Krista. Kresťanská pravda totiž nie je tajomstvom určeným iba pre diskrétne rozhovory za zatvorenými dverami, najmä ak sa predmet sporu týka verejného smerovania celej Cirkvi.

Kristus svojim apoštolom prikázal presný opak: „Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete do ucha, rozhlasujte zo striech.“ (Mt 10,27). Ak sa teda roky verejne hovorí o synodalite, verejne sa vydávajú dokumenty a verejne sa od veriacich očakáva prijatie jej výsledkov, potom nemožno za nepatričné považovať ani verejne položené otázky biskupa, aké duchovné ovocie celý tento proces skutočne priniesol.

Biskup Mutsaerts napokon nezverejnil súkromné tajomstvo ani osobný spor; položil verejne otázky týkajúce sa viery, obrátenia, Eucharistie, kňazských povolaní a spásy duší – teda vecí, o ktorých má Cirkev hovoriť práve na svetle a zo striech.

Nezhody a rozdiely medzi Mutsaertsom a de Kortem siahajú hlboko do minulosti. Nezačali sa týmto listom. V roku 2020 sa pomocný biskup vzdal prakticky všetkých svojich administratívnych povinností v diecéze pre svoje nezhody s diecéznym biskupom. Biskup Mutsaerts si odvtedy zachoval vlastnú verejnú platformu a pri mnohých príležitostiach vyjadroval kritické postoje k smerovaniu niektorých cirkevných procesov. Synoda o synodalite patrila medzi otázky, ku ktorým sa vyjadroval najjednoznačnejšie.

V liste zverejnenom 14. augusta položil pomocný biskup Levovi XIV. otázku týkajúcu sa konkrétnych výsledkov dosiahnutých po rokoch konzultácií, stretnutí a synodálnych správ. Okrem iného sa pýtal, či sa posilnila viera, či sa zvýšil počet obrátení, či sa zlepšila účasť na svätej omši, či vzrástol počet kňazských povolaní alebo sa posilnila úcta k Eucharistii. Jeho záver znel, že podľa týchto kritérií „nie je možné považovať Synodu za úspech“.

Biskup Mutsaerts tiež upozornil, že proces, ktorý sa začal v období rokov 2021 – 2024, v súčasnosti pokračuje vo fáze realizácie a má vyvrcholiť cirkevným zhromaždením v Ríme v októbri 2028. Podľa jeho názoru takéto predlžovanie prináša nebezpečenstvo, že sa synodalita z nástroja premení na „trvalú formu riadenia Cirkvi“.

Rozdiel medzi oboma biskupmi sa prejavuje aj v spôsobe, akým pristupujú k ďalšej etape synodálneho procesu. Zatiaľ čo biskup Mutsaerts požaduje preskúmanie jeho plodov a návrat obrátenia, svätosti, Eucharistie a evanjelizácie do centra cirkevného života, Cirkev v Holandsku pokračuje v príprave iniciatív zameraných na ďalší rozvoj synodality.

Pohľad katolíckej tradície

De Korte oznámil, že holandskí biskupi a rehoľníci usporiadajú 16. októbra v Sint-Janscentre v meste Den Bosch národný deň venovaný synodalite. Táto iniciatíva je súčasťou implementačnej fázy, ktorá pokračuje počas pontifikátu Leva XIV. Práve toto predlžovanie je jedným z hlavných bodov varovania biskupa Mutsaertsa: pomocný biskup tvrdí, že veriaci „neočakáva od svojej Cirkvi permanentný proces, ale jasnosť o ceste k Bohu“, a priamo požiadal pápeža, aby tvárou v tvár vieroučnému zmätku a vyčerpaniu cirkevných štruktúr na Západe „Peter hovoril jasne“.

Z konzervatívneho katolíckeho pohľadu je najväčším problémom dnešnej synodality to, že z prostriedku urobila takmer cieľ. Cirkev vždy poznala synody, koncily, porady i vypočutie veriacich, ale ich úlohou bolo pomôcť Cirkvi jasnejšie chrániť vieru, potláčať bludy, upevňovať disciplínu a privádzať duše ku Kristovi. Dokonca aj oficiálne vatikánske dokumenty zdôrazňujú, že každá autentická obnova Cirkvi musí znamenať rast vernosti jej vlastnému poslaniu a že synodalita má slúžiť evanjelizačnej misii. Ak sa však roky diskutuje o „procesoch“, „počúvaní“, „participácii“ a „rozlišovaní“, potom je úplne legitímne položiť absolútne jednoduchú otázku: Kde sú obrátenia, plné semináre, plné spovednice, obnovená úcta k Eucharistii a kostoly plné mladých rodín? Cirkev predsa nebola založená nato, aby dokonale organizovala proces vlastného sebapozorovania.

Ešte vážnejšie je nebezpečenstvo, že sa pod slovom „počúvanie“ začne nenápadne meniť samotné chápanie pravdy. Katolícka viera nevzniká hlasovaním, sociologickým prieskumom ani syntézou osobných skúseností. Cirkev pravdu nevyrába; prijala ju od Krista a jej povinnosťou je odovzdať ju neporušenú ďalej. Ani deväťdesiat percent katolíkov nemôže hlasovaním zrušiť reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii, Desatoro či prirodzený mravný zákon. Ak sa „počúvanie“ začne používať ako nástroj, ktorým sa zjavená pravda podrobuje permanentnému dohadovaniu s duchom doby, potom už nejde o synodalitu v tradičnom zmysle, ale o parlamentarizáciu Cirkvi. Aj samotná synodálna syntéza pritom pripustila otázky, či nové usporiadanie dostatočne zachováva osobitnú úlohu biskupov.

Najtvrdším rozsudkom nad synodalitou však nebudú konzervatívni komentátori, ale jej vlastné ovocie. Kristus dal jednoduché kritérium: „Po ovocí ich poznáte.“ Nestačí preto oznámiť, koľko kontinentálnych stretnutí, pracovných skupín, dotazníkov a záverečných dokumentov vzniklo. Treba sa pýtať, či človek po absolvovaní celého synodálneho procesu vie jasnejšie, čo musí robiť, aby bol spasený; či hriešnik počul výzvu k pokániu; či mladý muž ľahšie rozpozná povolanie ku kňazstvu; či katolík lepšie chápe svätú omšu, Eucharistiu, sviatosť zmierenia a povinnosť žiť podľa Božích prikázaní. Keď sa cirkevná energia spotrebúva predovšetkým na ďalšie štruktúry, konzultácie a „implementačné fázy“ – pričom samotný synodálny proces pokračuje aj po skončení zhromaždenia – vzniká oprávnená obava z cirkevnej byrokracie, ktorá začala považovať svoj vlastný pohyb za dôkaz života.

Dejiny pritom ukazujú, že Cirkev dobývala svet úplne iným spôsobom. Apoštoli nemali synodálne dotazníky, svätý Bonifác neviedol „rozhovor v Duchu“ s germánskym pohanstvom o tom, ako sa cíti pri kresťanskej náuke, svätý František Xaverský necestoval do Ázie zisťovať, ktoré články Kréda miestne obyvateľstvo považuje za príliš náročné. Ohlasovali Krista, krstili, spovedali, slúžili svätú omšu, učili pravdu a žiadali obrátenie. Práve preto konzervatívna kritika nemusí požadovať zrušenie každej synody či každej konzultácie. Žiada niečo oveľa základnejšie: aby sa prostriedok opäť stal prostriedkom a cieľ opäť cieľom.

Synodalita môže mať v Cirkvi svoje miesto; spása duší však musí mať miesto prvé. Ak synodalita pomáha privádzať ľudí ku Kristovi, nech slúži. Ak začne Krista, obrátenie a večnú spásu zatieňovať nekonečným hovorením o sebe samej, potom Cirkev nepotrebuje viac synodality, ale viac Evanjelia.

PDF (formát pre tlač)