Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery je apologetický traktát proti vtedajším i moderným bludom

Jozef Duháček
31. augusta 2026   Cirkev

Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery, schválené v rozšírenej podobe na koncile v Konštantínopole (381), je vyznaním kresťanskej viery spoločným pre katolícku Cirkev, všetky východné cirkvi oddelené od Ríma a väčšinu protestantských denominácií.

Krátko po Nicejskom koncile vznikli nové formulácie viery, väčšinou obmeny nicejského symbolu, aby reagovali na nové podoby ariánstva. Ešte pred koncilom v Sardike roku 341 existovali najmenej štyri takéto vyznania a na tomto koncile bola predstavená a do jeho aktov vložená ďalšia nová formulácia, hoci ju snem neprijal. Nicejské vyznanie zostalo jediným vyznaním používaným obrancami viery. Postupne sa začalo uznávať ako vhodné vyznanie viery pre kandidátov na krst. Jeho premena na nicejsko-konštantínopolskú formulu, ktorá sa používa dnes, sa zvyčajne pripisuje koncilu v Konštantínopole, pretože Chalcedónsky koncil (451), ktorý tento symbol označil za „Vyznanie viery koncilu v Konštantínopole z roku 381“, ho dal dvakrát prečítať a zapísal ho do svojich aktov.

Historici Sókrates Scholastikos, Sozomenos a Teodoret túto skutočnosť nespomínajú, hoci zaznamenávajú, že biskupi, ktorí zostali na koncile po odchode Macedoniových prívržencov, potvrdili nicejskú vieru. Niektorí pripúšťajú možnosť, že dnešné vyznanie viery je skrátenou verziou „Tomu“ (grécky tomos), teda výkladu učenia o Najsvätejšej Trojici vypracovaného koncilom v Konštantínopole. Sú však aj bádatelia, ktorí novú formulu odvodzujú od diela Ancoratus svätého Epifánia, napísaného roku 374.

Hort, Caspari, Harnack a ďalší zastávajú názor, že konštantínopolská forma nevznikla na koncile v Konštantínopole, pretože sa nenachádza v aktoch koncilu z roku 381 a bola tam vložená až neskôr; pretože Gregor Naziánsky, ktorý sa koncilu zúčastnil, spomína iba nicejskú formulu a upozorňuje na jej neúplnosť v otázke Ducha Svätého, čo naznačuje, že konštantínopolskú formulu, ktorá tento nedostatok odstraňuje, nepoznal; a napokon preto, že latinskí cirkevní otcovia o nej zjavne nevedeli až do polovice piateho storočia.

Nasleduje doslovný preklad gréckeho textu konštantínopolskej formy; zátvorky označujú slová zmenené alebo pridané v západnej liturgickej forme používanej dnes. Grécky text je v pluráli – veríme:

Veríme (Verím) v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného. Veríme (Verím) v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; (Boha z Boha), Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom. Skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom. Za nás bol aj ukrižovaný za vlády Poncia Piláta, bol umučený a pochovaný, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma. A vystúpil do neba, sedí po pravici Otca. A zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca. A (Verím) v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca (i Syna). Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami prorokov. Veríme (Verím) v jednu, svätú, katolícku, apoštolskú Cirkev. Vyznávame (Vyznávam) jeden krst na odpustenie hriechov a očakávame (očakávam) vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku.
Amen

V tejto podobe je pôvodný nicejský článok o Duchu Svätom rozšírený. Niekoľko slov, predovšetkým dve formulácie, že Duch pochádza „z podstaty Otca“ a je „Boh z Boha“, bolo vypustených. K nicejskému vyznaniu bolo pridaných desať viet a na piatich miestach bolo zmenené poradie slov. Vo všeobecnosti však obe formy obsahujú to, čo bolo spoločné všetkým krstným formulám ranej Cirkvi.

Vossius (1577 – 1649) ako prvý zistil podobnosť medzi vyznaním viery uvedeným v diele Ancoratus a krstnou formulou Jeruzalemskej cirkvi. Hort (1876) zastával názor, že tento symbol je revíziou jeruzalemskej formuly, do ktorej boli vložené najdôležitejšie nicejské tvrdenia o Duchu Svätom. Autorom tejto revízie mohol byť svätý Cyril Jeruzalemský (315 – 386).

Na vysvetlenie tradície, podľa ktorej Nicejsko-konštantínopolské vyznanie vzniklo na koncile v Konštantínopole, bolo predložených viacero hypotéz, no žiadna z nich nie je úplne uspokojivá. Nech už bol jeho pôvod akýkoľvek, faktom zostáva, že Chalcedónsky koncil (451) ho pripísal koncilu v Konštantínopole. A aj keby nebolo priamo zostavené na tomto koncile, bolo prijatý a schválené zhromaždenými otcami ako pravé vyjadrenie viery.

Ak si kladiete otázku, prečo toto krédo obsahuje práve tie vety, ktoré obsahuje a prečo tam chýbajú niektoré iné dôležité dogmatické výroky, ktoré v neskorších dobách spôsobili veľké doktrinálne nepokoje, tak odpoveď možno hľadať v tom, ako fungovalo Magistérium v minulosti. Viera sa odovzdávala kázaním. Do Rímskej ríše sa rozbehli Kristovi učeníci a učili vieru, ktorú dostali od Krista a následne, po Jeho Nanebovstúpení, od apoštolov, na ktorých zostúpil Duch Svätý. Magistérium v tej dobe nemalo formu obrovského byrokratického aparátu, aký poznáme dnes a len málo sa venovalo úradovaniu a vydávaniu nespočetných obežníkov a mottu proprio.

Nemáme zachovaných veľa byrokratických dokumentov z raných čias Cirkvi. No máme listy, ktoré apoštoli a ich nasledovníci písali svojim žiakom, v ktorých vysvetľovali vieru, riešili konflikty a prípadné mravné a disciplinárne poklesky v tej ktorej cirkvi. Čo sa však zachovalo v hojnom počte je apologetická literatúra, ktorá bránila Kristovo evanjelium pred židmi, pohanmi a následne kresťanskými bludármi. A Nicejsko-konštantínopolské vyznanie má okrem deskriptívneho charakteru – teda úmyslu sumarizovať najpodstatnejšie prvky kresťanskej viery – aj apologetický charakter. Jeho jednotlivé časti reagujú na bludy, ktoré sa do konca 4. storočia objavili a sužovali Cirkev.

Okrem katolíckej Cirkvi a pravoslávnych cirkví aj väčšina protestantských siekt (napríklad luteráni, anglikáni, metodisti, presbyteriáni, kongregacionalisti či baptisti) považuje Nicejské vyznanie viery za základné a autoritatívne vyjadrenie viery.

Tak je možné takmer 99 % kresťanov na svete označiť za nicejských kresťanov, pretože sa hlásia k trojičnej náuke a kristologickému učeniu vyjadrenom v Nicejskom vyznaní viery. Zvyšné 1,5 % tvoria netrinitárske skupiny, ako napríklad mormóni, jehovisti, swedenborgiáni a ďalší.

Názor, že Nicejské vyznanie viery môže slúžiť ako meradlo pravej kresťanskej viery, sa odráža aj v názve „symbol viery“, ktorý mu bol daný v gréčtine a latinčine. V týchto jazykoch totiž slovo symbol pôvodne znamenalo „identifikačný znak“ alebo „poznávací znak“, ktorý umožňoval rozpoznať príslušnosť porovnaním s jeho zodpovedajúcou časťou. Zaujímavé je, že tak ako toto krédo vystúpilo proti herézam prvých 4. storočí, Božia prozreteľnosť ho urobila schopným vystúpiť aj proti novším bludom. Napríklad Pelagius neskôr učil, že ľudia sa nerodia poznačení dedičným hriechom a človek môže dosiahnuť svätosť vlastnými silami. No proti tomu stojí – Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov. Proti New Age a panteizmu hovorí prvá časť kréda, ktorá vyznáva jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, proti racionalizmu krédo vyzdvihuje jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, proti mormónom, jehovistom rôznym unitárom krédo stavia Krista, ktorý je pravý Boh z Boha pravého, proti modernistom, ktorí zmŕtvychvstanie chápu len ako zážitok apoštolov krédo ostro hovorí Na tretí deň vstal z mŕtvych.

Dalo by sa povedať, že Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery je dodnes jedným z najstručnejších a zároveň najúčinnejších „protiheretických“ textov kresťanstva.

V rímskom obrade svätej omše sa latinský text Nicejsko-konštantínopolského vyznania viery, obsahujúci výrazy Deum de Deo (Boha z Boha) a Filioque (i Syna), dlho používal ako jediná forma vyznania viery. Pokoncilový misál dnes však pripúšťa a na Slovensku sa to väčšinovo aj deje, použitie Apoštolského vyznania viery.

PDF (formát pre tlač)