Duševná krása Panny Márie

Michal Klučár
24. decembra 2021   Cirkev

Trpký bol život sv. Anny a sv. Joachima. Žili dosť dlho bez Božieho požehnania. Radi by boli bývali, aby i oni zanechali po sebe potomka, ale tak sa im zdalo, že Boh na nich dopustil trest pre hriechy. Aká veľká však bola radosť, keď sa im už neskoro v starobe narodilo dieťatko, ktoré bolo vyvolenou nádobou Božou. Prišlo na svet kdesi v zastrčenej dedinke Palestíny, kade nikto nechodil, kde sa nestávalo nič zvláštne ani svetoborné. Tam sa narodilo dieťatko, ktoré bolo prameňom spásy pre celé človečenstvo. Z toho prameňa vyprýštil ten vzácny život nielen ľudský, ale aj božský. Tento bol potom pre nešťastné ľudstvo vykúpením. Môžeme teda povedať, že Panna Mária bola prameňom našej spásy, lebo len jej narodením dozrel už čas, aby vykupiteľské dielo sa čoskoro dokonalo.

Blízko Nazareta, pri tom malom mestečku, kde za dlhé roky spolu bývali Mária, Ježiš a sv. Jozef, nachádza sa jedna studňa. Táto studňa sa volá „Aia Miriam“, čiže „Máriina studňa“. Podľa ústneho podania k nej chodila Panna Mária po vodu. V hlinených krčahoch na hlavách, vzpriamene nosili vodu aj na veľkú vzdialenosť.

„Aia Miriam – Máriina studňa“ je veľmi vhodný výraz na označenie úcty k Matke Božej. Nazaretské ženy v každodennej svojej práci, načerpali telesnej sily z vody „Máriinej studne“. My tiež po šírom svete, kde len kresťania katolíci bývajú, čerpáme z úcty k Márii duševné posilnenie, povzbudenie, podnet ku nasledovaniu jej nepoškvrneného života. Nazaretské ženy vzpriamene na hlavách nosili drahocenný poklad, vodu, v nádobách z hliny a z kameňa, a to tak bezpečne, že ani raz sa im nestalo, aby sa im nádoba alebo prevrhla, alebo aby nejakú škodu utrpeli. Aj my vo vlastnej nádobe, v schránke Bohom majstrovsky vytvorenej nosíme stále so sebou najdrahocennejší poklad, aký na svete môže jestvovať a to je naša duša. Mária svoju dušu tak nosila cez celý svoj život, že neutrpela ani najmenšiu škvrnu, počnúc od svojho narodenia. Jej duša mala už pri narodení túto výsadu, že nebola poškvrnená hriechom Adamovým, že bola od neho oslobodená.

Túto výsadu si aj naďalej uchovala vo všetkých položeniach svojho života, či v trápení, či v bolesti, v blahobyte, v starosti, všade. Pri pohľade zaiste plesali nebeské stvorenia, keď videli Nepoškvrnenú, ktorá bola vyvoleným pokladom Božím. V nej videli stelesnenú duševnú krásu a dokonalosť, akú obyčajný človek nikdy nedosiahne. Jej deň narodenia nie je tak veľkým sviatkom, ako Nepoškvrnené počatie, lebo po narodení by krst mal obmyť dušičku, hriechom prarodičov zaťaženú. Ale tu toho by vôbec nebolo treba, lebo ten poklad Boží, v ktorom bude prebývať Spasiteľ, musel byť chránený aj od toho najmenšieho poklesku, najmenšej škvrny duševnej. Pohliadnime na jej krásnu dušu, kochajme sa v nej a berme si z nej príklad ku nasledovaniu.

Predstavme si, že jej Syn už pred narodením, ba ešte pred počatím mohol si vyvoliť matku takú, akú sám chcel. Podľa našich dohadov by si duša hľadala takú matku, ktorá by bola zaiste najbohatšia, najslávnejšia, nejaká kráľovná, cisárovná, manželka hlavy štátu a vôbec nejaká veľmi známa a vplyvná matka. Lenže v skutočnosti sa to nikdy nestáva. Boh nám neumožňuje vyberať si matku. Duša pred počatím nejestvuje, takže je to nezmysel na to myslieť. Ale taký prípad predsa sa vyskytol, pravda len raz odkedy svet jestvuje. A to vtedy, keď druhá Božská osoba si vyvolila matku už dávno pred jej narodením, pred viac tisíc rokmi, vtedy, keď bol spáchaný prvý hriech. Tam povedal Boh hadovi: „Žena pošliape tvoju hlavu.“

Podobne kladie Cirkev samej Panne Márii do úst vzácne slová knihy Prísloví zo Starého zákona, ktoré sa vzťahujú na Božiu múdrosť. „Pán ma vlastnil od začiatku svojich ciest, ešte prv než by bol niečo stvoril. Už od večnosti ma ustanovil, dávno pred stvorením zeme. Ešte neboli hlbiny, a ja som už bola počatá.“ (Prísl 8,22).

Božia múdrosť jestvovala pred stvorením všetkého, ale nakoľko Boh od večnosti všetko dopredu predvída, môžeme povedať, že predvídal i narodenie Panny Márie. Ona musela byť toho hodná, aby bola účastná na takej veľkej dôstojnosti. Pan Ježiš si mohol vyvoliť tiež nejakú kráľovnú za matku, nejakú mocnú panovníčku, nejakú svetoznámu krásavicu, svetoznámu spisovateľku, alebo inú slávnu ženu. On však v týchto vlastnostiach nevidel najvyššiu hodnotu, najväčší poklad. Toto sú len pominuteľné veci, ktoré majú krátke jestvovanie, zaskvejú sa na oblohe ľudskej slávy a potom zapadajú do mora zabudnutia, On si vyvolil len to, čo je najväčší poklad pred Bohom, čo má trvalú a nehynúcu cenu. To je krásna, nepoškvrnená duša. V tom videl Syn Boží najväčšiu hodnotu, ktorá sa vždy bude skvieť na oblohe slávy. Teda jedine Kristus si mohol dovoliť, že si vyvolí matku už dopredu. Takto sa Boh postaral o to, aby ten kvietok bol celkom pekný, ktorý má vytvoriť to najkrajšie a najdrahocennejšie ovocie.

Roku 428 po Kristu Nestorius v Carihrade v jednej kázni takto sa bol vyslovil o Panne Márii: „Odteraz už nehovorme, žeby sa potom zdalo, že Mária je matkou Božou: nie, lebo by táto sa potom zdalo, že táto panna je bohyňou. A nebuďme podobní pohanom, ktorí taktiež bohom dávali matky“ (Nestor, serm. V. Ap. Macat. p. 30).

Tieto slová mali na poslucháčov hrozný účinok. Ľud sa v kostole priamo pohoršil, spolu s kňazmi opustil kostol a celý pohoršený zúril na ulici. Slová biskupa Nestoria sa čoskoro rozšírili po celej Európe a aj po Severnej Afrike. Roku 431 bol zvolaný do Efezu snem, aby sa jasne vyjadril o materstve Panny Márie a aby zaujal stanovisko ku Nestoriovým slovám. Snem sa dlho do noci radil. Odsúdil Nestoriovu kázeň a vyhlásil, že Pannu Máriu treba nazývať Matkou Božou. Ľud čakal na rozhodnutie po uliciach a keď sa dozvedel výsledok pojednávania, začal od radosti plesať a jasať a vo fakľami osvetlenom triumfálnom sprievode odprevádzal biskupov domov. Nestorius je už dávno mŕtvy. Nikto sa dnes nehlási za jeho prívrženca.

Koľko je predsa takých ľudí, ktorí nevidia v Márii nič zvláštne, nič povyšujúce. Z jej hlavy chcú strhnúť gloriolu materstva Božieho. Dnes je už pred nami vo verejnej mienke, ba aj v kultúre hlboko narysovaný kontrast dvoch svetov. Farár bernskej katedrály vo Švajčiarsku, Dr. Walter Lüthi v jednej svojej prednáške spomína, že svetom teraz burcuje systém dvoch svetových náhľadov: náhľad duchovnosti a náhľad hmotárstva. Ten prvý náhľad vyhlasuje ducha za vedúceho vo všetkom, ale nezapiera, že je treba starať sa aj o hmotu. Druhý náhľad zavrhuje všetko, čo poukazuje na duchovné veci. Je prirodzené, že viera a náboženstvo, ako duchovná vec má väčší vplyv na usmerňovanie mravov a účinnejšie môže zamedzovať úpadku mravnosti. Spomenutý teológ hovorí, že technika a pokrok, hoci vykazujú priam zázračné úspechy, predsa potrebujú ešte aj iné, duchovné hodnoty. Všetci ľudia si musia priznať svoju vinu na zapríčinení spoločenskej biedy a všetci sa musia pričiniť o jej odstránenie.

Kristus priniesol obetu, i my ju musíme priniesť. To sa stane vtedy, keď budeme odstraňovať viny medzi sebou, odpúšťať si, po celý život prinášať obetu lásky. Obidva tieto rozdielne svety sa musia navzájom doplňovať a vtedy môže panovať svornosť – inak príde iba skaza a katastrofa.

Mária Panna patrí do duchovného sveta. Ona je ako hviezda jasná nad tmavým morom. Ju potrebujeme všetci katolíci, bez nej by sme sa nevedeli zaobísť, lebo ona nám ukazuje nielen vzor, ale ona je nám i matkou. Jeden český maliar na krásnom obraze zachytil vzácnu myšlienku. Obraz pomenoval: „Zlato“. Zlý duch sedí na tróne, ukazuje v pravej ruke hrudu zlata, z ktorej vychádza veľký lesk. Nespočetne veľký zástup ľudu se vrhá k tomuto diabolskému pokladu, jedni sa tlačia cez druhých, muži, ženy, starci, mladí. Jeden odstrkáva druhého a nedbá, hoc mu svojou neskrotnosťou zapríčiní aj smrť, len aby vytrhol z ruky diabolský poklad.

Ale i v pravom kútiku obrazu možno čo zaujímavé pozorovať. Stojí tam socha Panny Márie a pred ňou sa modlí niekoľko ľudí. To je krásne vyjadrenie dnešného sveta. Čo treba dnešnému človeku? Mamon, hmotu! Nezáleží mu na tom, či tá hmota obsahuje v sebe aj jed, aby ho neskôr otrávila. Radšej nech si tej hmoty užije, hoci potom aj zahynie. Ale tí tam, čo v kútiku hľadajú svoje útočisko u Panny Márie, tí vedia, čo je potrebné, čo osoží človeku, a čo nie. Títo už spojili v sebe obidva svety, aj duchovný aj hmotný. Títo sú duševne vyrovnaní a preto sa nemusia tlačiť tam, kde to nie je treba.

V severnom Taliansku je veľké krásne jazero, ktoré sa vola Lago Maggiore. Asi v polovici tohto jazera vyčnieva, skoro ako po ostatok raja, ostrov Isola Bella, „Krásny ostrov“. Skutočne si toto meno aj zasluhuje. Keď na jar okolité vrchy pokrýva ešte sneh a ľad a studené vetry ešte vejú ponad vysoké hory, na „Krásnom ostrove“ už v plnej kráse kvitnú citrónovníky, pomarančovníky a čarokrásne kvety.

Spomedzi ľudstva, zamoreného chladom mravov a náboženskej ľahostajnosti do výšav sa vypína krásna nepoškvrnená Panna Mária, ktorá prišla na svet bez škvrny hriechu; vypína sa ako „ľalia medzi tŕním“ (Pies 2,2), ako jeden opravdivý krásny ostrov, skutočná Isola Bella rozbúreného jazera hriešneho ľudstva. Z toho krásneho ostrova prichádza k nám čistý, príjemný závan duševnej vznešenosti a nepoškvrnenej čistoty. Ona je naozaj veľkým výkričníkom duševnej krásy a nepoškvrnenosti.

Ako krásne píše biskup Ottokár Prohászka (uhorský rímskokatolícky teológ a biskup v Stoličnom Belehrade) o duševnej kráse Panny Márie! Je priamo až uchvátený jej nevyrovnateľnou duševnou nádherou. „Len jedna je, ktorá nemá sebe rovnú, je Nepoškvrnená, v ktorej niet záhuby. Všetci ostatní sme znesvätené duše, sme nie záhrady, ale vypálené stráne. Sme nie pramene, ale močiare, sme nie hviezdy, ale tmavé jaskyne. Pohliadnime rad radom na dievky matiek. Niektoré nízko stoja uponížené, poškvrnené ako dievky hriechu, niektoré zase chodia po lepších cestách, ale s mnohými slabosťami. Toto sú rady snaživejších duší. Iné zase majú veľké povolanie, ako sv. Agnesa, Katarína Sienská. Ó, koľko len z nich zahodilo svoj veniec, zatratilo svoju korunu? Ktorá predtým bola dobrá ako anjel, stala sa ošúchanou a vyšliapanou ako prah obchodov. Kdežto nebeská Panna je nepoškvrnená už od počatia a bozk lásky Božej spočíva na nej.“

Koľko svetoznámych maliarov len vynaložilo všetky svoje schopnosti, aby zvečnili v obrazoch nevysloviteľnú duševnú krásu nebeskej Panny. Obraz Leonarda da Vinci takto vyobrazuje Pannu Máriu: krásne ťahy Matky a Panny. Len duševnú vznešenosť chcel týmto vyjadriť ten najslávnejší maliar. Fra Angelico a Murillo namaľovali mnoho obrazov Immaculaty, Nepoškvrnenej a Madony. Rafael ich sám namaľoval päťdesiatdva. Je tu zvečnená krása najväčších umelcov sveta, na plátno namaľovaná duševná krása najvznešenejšej Panny, Kráľovnej nebies.

Čo sme my úbohí ľudia k tejto nevysloviteľnej duševnej nádhere? Ako Prohászka povedal: „Úbohí, mizerní ľudia, zvieratá ktoré sa tmolíme v prachu a váľame v blate hriechu.“ Prohászka oslovuje Pannu Máriu a hovorí: „Ó krásna, pekná duša, v človekovi podľa jeho lásky spozoruješ divé zviera, v jeho surovosti tyrana. Za mizerný úsmev a malý pôžitok odhodí od seba Boha. Ó, Tvoja duša je duchovná krása, duševné povýšenie, je vedomosť, je vírivý svet súdu, je sila vo vznešenej moci, je prameňom Božej lásky a jeho úcty. My ku takej vznešenej Kráľovnej krásy nemáme volať, aby svojím orodovaním aj nám vyprosila od Boha milosti na okrášlenie našej duše? Ty si „tamquam sponsa ornata“, ako ozdobená snúbenica.

Pričiň sa, Kráľovná duševnej krásy a vznešenosti, aby sa naša duša neváľala v bahne hriechu, ale aby sa často ozdobovala kvetmi milosti Božej. Buď našou matkou, pros za ten úbohý rozdvojený svet, aby si nezakladal iba na hriešnej hmote, ale aby videl aj duchovné hodnoty a v nich hľadal svoje útočište. Kráľovná pokoja vypros mier a svornosť medzi ľudmi a medzi národmi, lebo to bude tiež okrasa pre mravne zničený svet. Vypros nám milosti, aby sme i my raz tam pri tebe mali takú krásnu dušu, aby mohla byť v blízkosti Božej.“

***

Článok vyšiel pôvodne v časopise Svätý ruženec 12/1948, do elektronickej podoby bol spracovaný Dominikánskou knižnicou, pre zverejnenie na stránke christianitas.sk bol čiastočne upravený redakciou Christianitas.sk.

PDF (formát pre tlač)