Bazilika Santa Prassede

Branislav Krasnovský
22. júna 2023   Cirkev

Bazilica minor Santa Prassede (Bazilika svätej Praxedy) je rímsky titulárny kostol stojaci južne od baziliky Santa Maria Maggiore. Známy je svojimi nádhernými ranostredovekými mozaikami školy Cosmati a patrí k najkrajším rímskym ranovekým chrámom, ktorý však bol čiastočne v stredoveku, renesancii a v období baroka upravený.

Bazilika Santa Prassede, zasvätená sestrám sv. Praxede a sv. Pudentii

Chrám nechal stavať po roku 780 pápež Hadrián I. na troskách staršieho chrámu z 5. storočia. Dal sem preniesť ostatky dvoch sestier – sv. Praxedy a sv. Pudentiany. Obe zahynuli mučeníckou smrťou počas prenasledovania kresťanov za vlády rímskeho cisára Antonia Pia v roku 165 po Kristu. Po poprave boli sestry pochované v katakombách Priscilla na Via Salaria.

Rímske katakomby vytvorili ešte Etruskovia a postupne sa stali útočiskom kresťanov, ktorí sa tu nielenže ukrývali počas prenasledovania, ale pochovávali tu aj svojich mŕtvych, aby zachránili ich pozostatky pred zneuctením zo strany pohanov. V Ríme sa dnes nachádza 60 katakomb, z ktorých však len niektoré sú prístupné širokej verejnosti.

Bazilika Santa Prassede:

Po zrovnoprávnení kresťanstva s ostatnými náboženstvami Milánskym ediktom v roku 313 a po skončení hektického obdobia sťahovania národov prišlo v 6 . až 8. storočí k ďalšiemu rozvoju a hospodárskemu rozmachu mesta. Budované boli nielen nové centrá, ale aj kostoly. Rímski pápeži iniciovali prenos ostatkov svätcov a mučeníkov z katakomb do rímskych kostolov. Z podzemia vyniesli viac ako 2 300 pozostatkov kresťanských mučeníkov, z ktorých väčšinu uložili práve v krypte chrámu Santa Prassede.

Baziliku Santa Prassede nechal, ako už bolo naznačené vyššie, postaviť po roku 780 pápež Hadrián I., a to na základoch staršej stavby z 5. storočia. Okolo roku 822 dal pápež Pascal I., známy ako priekopník karolínskej renesancie, často zobrazovaný práve s modelom kostola v rukách, baziliku rozšíriť a vyzdobiť. Okrem Baziliky Santa Prassede nechal vyzdobiť aj Baziliku sv. Cecílie v Trastavere (o nej sa môžete viac dočítať v našich starších článkoch tu a tiež tu), ako aj nádhernú Basilicu Minore di Santa Maria in Domnica alla Navicella, ktorej by som sa rád venoval podrobnejšie v budúcnosti.

Kamenná mozaika kamenárskej školy Cosmati

Bazilika Santa Prassede má podobu trojloďovej baziliky s rozmermi 45×30 metrov s polkruhovou apsidou a plochým dreveným stropom. Lode sú od seba oddelené 16 žulovými stĺpmi a 6 piliermi, a ich podlahu tvorí mramorová stredoveká mozaika vytvorená školou Cosmati.

Boli to kamenári rodiny Cosmati, pôsobiaci v Taliansku v 12. a 13.storočí, zakladateľom bol kamenár Lorenzo Cosmati († po roku 1210). Preslávili sa svojimi pestrými ornamentálnymi mramorovými mozaikami, pričom geometrickú inšpiráciu hľadali aj v islamských mozaikách. Členovia rodiny Cosmati boli tiež zručnými znalcami umenia a archeológmi, predávajúcimi staré pamiatky záujemcom nielen v Taliansku, ale aj vo Francúzsku, Španielsku a dokonca aj na britských ostrovoch.

Spôsob výzdoby, ktorú zaviedli sa označuje ako cosmatesco. Pri tomto pracovnom postupe ukladali drobné kúsky farebného kameňa alebo skla, podloženého zlatou fóliou do presne vysekaných jamiek a vytvárali tak nádherné ornamentálne vzory. Ich mozaiky možno aj dnes obdivovať na podlahách kostolov, palácov ako aj na oltároch, stĺpoch či obkladoch stien talianskych kostolov a palácov.

Cosmatesco tak môžeme obdivovať v Ríme, Neapole, Jeruzaleme, či Londýne a inde. K najznámejším chrámom vyzdobených touto technikou patria Bazilika Svätého Kríža v Jeruzaleme, Bazilika Panny Márie Snežnej, Bazilika Santa Maria in Cosmedin v Ríme, Bazilika San Clemente v Ríme, Lateránska bazilika, Bazilika sv. Vavrinca za hradbami, Bazilika sv. Pavla za hradbami a i.

Bazilika so zvyškami stĺpa, pri ktorom bol bičovaný Ježiš Kristus

Počas pobytu v Ríme žili v priľahlom kláštore, ktorí spravovali grécki mnísi, slovanskí vierozvestcovia sv. Cyril a Metod. Medzi titulármi kostola bol aj sv. Karol Boromejský.

V bazilike sa po obvodoch nachádza viacero kaplniek, ktoré pochádzajú z rôznorodých architektonických štýlov a obsahujú umelecké diela z rôznych období.

– Kaplnka sv. Zena. Medzi tie dôležitejšie patrí kaplnka sv. Zena, kde veriaci môžu vidieť kus stĺpa, pri ktorom bol v paláci Piláta Pontského bičovaný Ježiš Kristus. Stĺp, podobne ako ostatky svätého Kríža, objavila sv. Helena, matka rímskeho cisára Konštantína. Relikvia sa dlho nachádzala v Jeruzaleme, odkiaľ ju roku 1223, počas V. križiackej výpravy, priviezol titulárny kardinál Giovanni Colonna, bývalý pápežský legát v Sýrii. Krúžok na stĺpe, ku ktorému boli priviazané spútané ruky Nášho Pána Ježiša Krista získal výmenou za tri hroty z Tŕňovej koruny francúzsky panovník Ľudovít IX. Svätý. Dnes sú tieto tri hroty uložené v chráme Santa Croce v Jeruzaleme. Od roku 1223 sa v Bazilike Santa Prassede pri tomto stĺpe slávila špeciálnu liturgia na štvrtú nedeľu Veľkého pôstu. Kaplnku svätého Zena dal postaviť pápež Paschal I. ako budúcu hrobku pre svoju matku Teodoru.

Kaplnka je jedným z mála príkladov ranostredovekého oratória pripojeného k hlavnej budove kostola s vlastnou kupolou. O svätom Zenovi na počesť ktorej bola kaplnka vysvätená a ktorého relikvie boli uložené v kaplnke, nie je známe prakticky nič. Niektoré epitafy nájdené v bazilike naznačujú, že Zenon bol diakonom a slúžil spolu so svätým presbyterom Valentínom (nemá nič spoločné s patrónom zamilovaných). Kaplnku zdobili mozaiky, ktorých autormi boli grécki mnísi, ktorí utiekli do Ríma z Byzancie pred druhou vlnou ikonoklazmu. Pre veľkoleposť mozaík dostala kaplnka svätého Zena za života svojho zakladateľa názov Hortus Paradisi – „rajská záhrada“. Ďalším ľudovým názvom pre kaplnku je Sancta Maria libera nos a poenis inferni, spojené s privilégiom, ktoré udelil údajne Paschal I. na oslobodenie duše z očistca, za odpočinok sa tu bude slúžiť päť omší. Miestna tradícia hovorí, že v kaplnke bol pochovaný aj samotný Paschal I.

– Kaplnka Ukrižovania. Pochádza z XIII. storočia a podľa katolíckej tradície v tejto kaplnke hovoril Kristus so sv. Brigitou Švédskou. Tu jej zveril modlitbu „Sme zachránení“. Nachádzajú sa tu nádherné fresky „Madonna della Salute“ z XIII. storočia či freska výjavu Ukrižovania, kde pri Kristovi stojí Panna Mária spolu so sv. Jánom Evanjelistom.

– Kaplnka sv. Pia X. V tejto kaplnke sú obrazy pápeža sv. Pascala I., sv. Filipa Neri, sv. Františky Rímskej, obraz cisárovnej Pulcherie vztyčujúcej sochu Panny Márie od barokového maliara Cira Ferriho, obraz ďalšieho barokového maliara Gugliema Corteseho – „Svätý Joachim a svätá Anna dostávajú správu o narodení Panny Márie, či obraz sv. Pia X.

– Kaplnka Sait Bernardo degli Urberti. Vznikla v roku 1886 na počesť Ružencovej Panny Márie. Nachádzajú sa tu obrazy „Umučenie blahoslaveného Tesaura Beccaria“ od Domenica Pestriniho, „Apoštol Svätý Peter“ od Angela Soccorsiho a „Svätý Bernardo dehgli Uberti zastavuje povodeň“ od Filippa Luzziho, ako aj obrazy Giuseppe Severoniho „Ján Krstiteľ“ a „Apoštol sv. Peter navštívil sestry Praxedu a Pudentiu“.

– Kaplnka svätého Karla Boromejského. V tejto kaplnke sa nachádza obraz Lodovica Sterna „Extáza sv. Karola Boromejského“ a „Sv. Karol Boromejský ďakuje Bohu za koniec morovej epidémie v Miláne“. V kaplnke je tiež relikvia – zub sv. Karla Boromejského.

– Kaplnka Olgiati. Táto nádherná kaplnka bola vyzdobená v rokoch 1583 – 1586. Na kupole sa nachádza vyobrazenie Nanebovstúpenia Krista s prorokmi Ezechielom, Jeremiášom, Micheášom a Mojžišom. Takisto učiteľov Cirkvi, svätcov – Gregor Veľký, Hieroným, Augustín, Ambróz Milánsky. Na bočných stenách sa nachádzajú fresky „Zmŕtvychvstania Krista“, „Nanebovstúpenia Panny Márie“. A nad vchodom do kaplnky je obraz „Poslednej večere“ od Cavaliera d’Arpina. Federico Zuccari je autorom obrazov „Kristus padá pod ťarchou kríža a stretáva sv. Veroniku“ a „sv. Bernarda z Clairvaux“.

– Kaplnka svätého Jána Gualberta. V tejto kaplnke je autorom viacerých obrazov Gulio Bargellin. Na bočných stenách sú obrazy: „Giovanni Gualbert šliape herézy v podobe hydry“ a „Giovanni Gualbert odpúšťa vrahovi svojho brata“; oltárny obraz sa volá „Ján Gualbert s dvoma anjelmi“.

Titulárni kardináli zo Santa Prassede

Zoznam kardinálov, pre ktorých bola bazilika titulárnym chrámom, je obdivuhodný. V ich radoch sa nachádza aj 5 pápežov: Honorius II., Lucius II., Július III., Lev XI. a Alexander VIII. Najznámejšou osobnosťou spojenou s bazilikou je však slávny svätec a jedna z najvýznamnejších postáv katolíckej reformácie sv. Karol Boromejský.

Svätý Karol Boromejský sa stal titulárnym kardinálom baziliky v rokoch 1564 – 1484. Aj on inicioval veľkú prestavbu chrámu. Práve na jeho pokyn prišlo k výraznému zväčšeniu presbytéria (na úkor hlavnej lode), pričom toto presbytérium bolo bohato vyzdobené. Po oboch stranách oltára boli postavené malé balkóny – poggioli, určené na vystavovanie obrovského množstva relikvií, ktoré boli v bazilike uložené.

Počas pôsobenia sv. Karola Boromejského bola pristavaná sakristia, v hlavnej lodi zamurovali pôvodné okná a na ich miestach vzniklo 8 menších okien. Výrazne sa zmenil aj vstup do baziliky, kde pribudlo schodisko a portál.

V rokoch 1594 – 1600 sa stal titulárnym kardinálom chrámu kardinál Allesandro de Medici, neskorší pápež Lev XI. Ten nechal vyzdobiť nástenný priestor nad stĺpmi, ktoré oddeľovali hlavnú loď od bočných lodí cyklom 8 fresiek s pašiovými témami.

Kardinál Lodovico Pico della Mirandola nariadil v roku 1725 prestavbu interiéru, pri ktorej sa zdôraznil optický význam hlavného oltára v chrámovom priestore a takisto sa upravil prístup pútnikov k relikviám. Kardinál Mirandola nechal zväčšiť kryptu tým, že zvýšil podlahu presbytéria v porovnaní s úrovňou podlahy hlavnej lode. Samotný oltár bol pokrytý luxusným cibóriom a pred oltárom bol upravený prístup do podzemnej krypty.

Talianski odborníci si počas reštaurovania chrámu v 20. storočí dali niekoľko dôležitých úloh. Rozhodli sa obnoviť baziliku v jej najstaršej podobe, takže bola odstránená väčšina renesančných a barokových vrstiev, ktoré boli takisto nádherné. Prvá vydarená reštaurácia chrámu sa uskutočnila v rokoch 1918 – 1937, po II. svetovej vojne sa v reštaurovaní baziliky pokračovalo.

Interiér baziliky Santa Prassede

Ako už bolo spomenuté v úvode, Bazilika Santa Prassede si dodnes zachovala vzhľad klasickej trojloďovej baziliky s apsidou. Hlavná loď je oddelená od bočných lodí stĺporadím, ktoré pôvodne tvorilo 12 stĺpov na každej strane. V 13. storočí, aby bola konštrukcia pevnejšia, bola hlavná loď zosilnená tromi priečnymi oblúkmi spočívajúcimi na mohutných pylónoch, ktoré na príslušných miestach nahradili stĺpy.

Na základe pokynu titulárneho kardinála Alessandra de Medici (budúceho Leva XI.) bola bazilika vyzdobená cyklom fresiek na témy Kristovho Umučenia. Každú fresku „podopiera“ dvojica Anjelov držiacich v rukách pašiové symboly, zodpovedajúce námetom fresky. Uvádzame zoznam fresiek v poradí proti smeru hodinových ručičiek od hlavného oltára po hlavný vchod a späť:

– Kristova modlitba v Getsemanskej záhrade. Autorom fresky je Giovanni Balducci (manierizmus), anjel drží v rukách olivové ratolesti;

– Uväznenie Ježiša, sv. Peter odsekáva ucho Malchusovi. Autorom je Paris Nogari (neskorá renesancia), anjel drží v rukách povraz;

– Ježiš pred Kaifášom. Autorom fresky je Girolamo Massei. Vynikajúci maliar, vyzdobil chrám Najsvätejšej Trojice na vrchole Španielskych schodov v Ríme (moja obľúbená časť Ríma). Anjel drží v rukách knihu;

– Ježiš na súde u Piláta. Maliar Agostino Ciampelli. Anjel drží v rukách žezlo;

– Bičovanie Krista. Autorom fresky je Agostino Ciampelli;

– Korunovanie Krista Tŕňovou korunou. Autorom je Baltasaro Croce, anjel drží v rukách kliešte;

– Ecce homo. Autorom je Agostino Ciampelli, anjel drží v rukách Tŕňovú korunu;

– Kristus sa stretáva so sv. Veronikou. Autorom je Giovanni Balducci, anjel drží v rukách šatku s Kristovou tvárou.

Práve Giovanni Balducci zohral v rámci barokovej výzdoby chrámu veľmi dôležitú úlohu, pretože na stenách hlavnej lode namaľoval fresky venované životu sv. Jozefa a Mojžiša. Takisto tympanón portálu zdobia jeho alegorické postavy Viery a Spravodlivosti, ktoré podopierajú pápežský erb Klementa VIII. Niektoré maľby na strope boli obnovené v roku 1868 a 1916, prevláda motív koruny a palmy (symboly mučeníctva). Na dlážke chrámu sa nachádza veľký kruh, ktorý označuje miesto, kde sa kedysi nachádzala studňa, v ktorej podľa legiend sv. Praxeda pochovávala telá katolíckych mučeníkov.

Apsida a presbytérium

Presbytérium v dnešnej podobe vzniklo po prestavbe v rokoch 1728 – 1734 podľa projektu Francesca Ferraia, prestavbu financoval kardinál Ludovico Pico della Mirandola. Chóry, ktoré vznikli na prelome 15. – 16. storočia, sú určené mníchom kláštora, ktorí sa tak mohli zúčastniť bohoslužieb bez toho, aby prišli do kontaktu s laikmi.   

V bazilike v čase pontifikátu pápeža Paschala I. bola apsida osvetlená pomocou 5 okien. Nachádzajú sa tu aj nádherné obrazy sv. Praxedy od Domenica Mariu Muratoriho. Muratori maľoval na prelome neskorého baroka a začínajúceho rokoka, bol ovplyvnený Guidom Renim a je autorom obrovského množstva obrazov a fresiek, ale vyzdoboval napríklad aj kostol San Francesco a Ripa v rímskej štvrti Trastavere.

Mozaika presbytéria

Medzitým to boli práve mozaiky apsidy, otvor jej oblúka a záverečné presbytérium víťazného oblúka, ktoré boli podľa Paschala I. najdôležitejším prvkom baziliky. Mozaiky sú inšpirované Apokalypsou a sú podľa odborníkov tvoria najvýznamnejší doklad byzantskej výzdoby v Ríme.

Hlavný motív výzdoby v apside predstavuje Parúzia. V strede, smerom k veriacim, kráča Kristus cez červené, modré a zelené oblaky (podobnú farebnú schému možno nájsť v rímskej bazilike sv. Kozmu a Damiána). Kristova pravá ruka je zdvihnutá a sú na nej stopy po klincoch; v ľavej ruke drží Spasiteľ zvitok (symbol zákonodarstva) s gréckymi písmenami Α a Ω. Grécke písmená – prvé a posledné v abecede – označujú všemohúcnosť Krista – celé stvorenie od počiatku vekov až po koniec sveta. Tieto dve písmená, ktoré sa opakovane nachádzajú v texte Apokalypsy, sa objavujú v kresťanskom umení z čias prenasledovania a mnohokrát sa opakujú v rímskych katakombách.

Po Kristovej pravej a ľavej ruke sú apoštoli Peter a Pavol oblečení v bielom (farba spravodlivosti) s purpurovým (znamenie mučeníctva) odevom. Oni sú prví, kto víta novoprichádzajúceho Krista, sú hlavnými apoštolmi, ktorí okrem iného hlásali Evanjelium v Ríme. Sv. Pavol jednou rukou objíma sv. Praxedu a sv. Peter Pudentianu, druhou rukou ukazuje pannám ich nebeského Ženícha. Svätice Praxeda a Pudentiana sú odeté do šiat vyšívaných zlatom a drahými kameňmi, v rukách majú zlaté korunky s bielymi závojmi (znaky panenstva a zasnúbenia s Kristom).

Vedľa sv. Pavla a Praxedy je zobrazený aj staviteľ baziliky – pápež Paschal I. Je odetý do zlatého rúcha a bieleho pália s krížom (znak dôstojnosti), v rukách má maketu baziliky, ktorú dal postaviť. Pápež Paschal I. sa od všetkých účastníkov scény líši nezvyčajným modrým štvorcom, nie okrúhlou zlatou svätožiarou, čo naznačuje, že pápež bol v čase, keď bola mozaika zhotovená, ešte nažive.

Na opačnom konci mozaiky, symetricky k pápežovi Paschalovi I., je diakon, ktorého hodnosť je ľahko rozpoznateľná podľa evanjelia v rukách a dalmatik so širokými rukávmi. Autori mozaiky obraz nepodpísali, a preto nie je možné presne určiť meno diakona. Môže to byť svätý Cyriacus, ktorého relikvie preniesol do baziliky Paschal I., alebo svätý Zeno, ktorému je zasvätená bočná kaplnka. Celú kompozíciu uzatvárajú dve palmy ukazujúce na raj ako dejisko akcie, pričom na jednom zo stromov tróni fénix korunovaný modrou svätožiarou – ranokresťanský symbol Kristovho Zmŕtvychvstania.

Celá kompozícia má okrem horizontálneho vývoja aj vertikálny rozmer. Nad hlavou Krista v bielych oblakoch je viditeľná ruka Boha Otca, ukazujúca na Syna a zlato-modrý pruh pod nohami Spasiteľa je označený ako Jordán. Vo vertikálnom smere sa teda táto mozaika číta ako symbolický obraz Kristovho krstu (Mt 3,16–17). Mozaisti uvádzajú paralelu medzi začiatkom Kristovho kázania o spáse a jeho logickým záverom – koncom tohto sveta.

V spodnom polkruhu je ďalší symbolický obraz. Kristus je zobrazený ako Baránok Boží, ktorý na seba berie hriechy sveta (Jn 1,29, porovnaj s hymnou Agnus Dei z rímskej omše). Baránok stojí na vrchu, z ktorého vytekajú štyri rieky – obraz štyroch rajských riek (Gn 2,10–14) a zároveň vyobrazenie štyroch evanjelistov nesúcich evanjelium do všetkých končín sveta.

Napravo a naľavo od baránka je ďalších šesť baránkov, teda spolu 12 – počet prvých apoštolov. Šesť z nich vychádza z Jeruzalema, z miesta Kristovho Zmŕtvychvstania; ostatných šesť je z Betlehema, mesta Kristovho Narodenia.

Podľa iného výkladu baránky vychádzajúce z Jeruzalema symbolizujú kresťanov zo Židov a tie, ktoré vychádzajú z Betlehema, symbolizujú kresťanov z pohanov (keďže Mudrci sa v Betleheme poklonili Kristovi). Symboliku kompozície ešte komplikuje skutočnosť, že múry Jeruzalema sú zdobené drahými kameňmi a nemajú veže. To nám umožňuje vidieť v kompozícii náznak nebeského Jeruzalema, ktorý videl sv. Ján (Zjv 21).

V spodnej časti mozaiky sa nachádza text (latinský hexameter), v ktorom sa píše, že chrám je miesto odpočinku sv. Praxedy, sv. Pudentiany, ako aj mnohých ďalších katolíckych mučeníkov a svätcov, ktorých telá v krypte chrámu nechal uložiť pápež Paschal I.

Mozaiky oblúka apsidy

Mozaiky oblúka pred apsidou ilustrujú kapitoly 4 a 5 Apokalypsy. V strede oblúka je v modrom medailóne zobrazený Kristus v podobe zabitého Baránka (Zjv 5,6). Pred ním je kniha zapečatená siedmimi pečaťami, ktoré môže otvoriť iba On (Zjv 5,1–5).

Okolo medailónu s Baránkom je sedem zlatých svietnikov (Zjv 4,5), ktoré v Apokalypse označujú sedem cirkví v Ázii (Zjv 1,20) a vykladači ich vysvetľujú ako celú plnosť univerzálnej Cirkvi. Medailón a lampy sú obklopené anjelmi (po dvoch – vpravo a vľavo) a tajomnými bytosťami Apokalypsy – levom, človekom (vľavo), orlom a teľaťom (vpravo). Tí druhí sú tradične spájaní so štyrmi evanjelistami (Marek, Matúš, Ján a Lukáš – v tomto poradí), a preto sú zobrazovaní s Evanjeliami v rukách. Keďže sa udalosti odohrávajú v Nebi, pod nohami anjelov a zvierat sa vznášajú červené, modré a zelené oblaky.

V spodnej časti mozaiky je zobrazených 24 starších mužov v bielych rúchach a so zlatými korunami v rukách (Zjv 4,4–10). Ich počet, ktorý je dvojnásobkom čísla 12, sa zvyčajne interpretuje ako 12 patriarchov kmeňov Izraela a 12 apoštolov, teda kresťanov zo Židov a pohanov.

Charakteristický je čistý rímsky detail mozaiky – muži kladú svoje koruny pred Baránka a držia ich zakrytými rukami. Tak sa v starovekom Ríme so zakrytými rukami mali prezentovať alebo prijímať dary od cisára. Vnútorný povrch oblúka je pokrytý kvetinovými motívmi a v jeho strede je monogram staviteľa baziliky, pápeža Paschala I.

Mozaiky víťazného oblúka

Triumfálny oblúk, ktorý otvára vstup do presbytéria z hlavného priestoru lode zdobia zložité mozaiky témy Apokalypsy. Presný význam celej kompozície už nie je možné presne rozlúštiť, pretože pri renesančných a barokových prestavbách baziliky v 16. a 17. storočí bola časť výzdoby zničená a takisto neúspešná obnova samotného hlavného oblúka v 19. storočí má na svedomí zničenie časti starej byzantskej výzdoby.

Z toho, čo sa zachovalo, je zrejmé, že uprostred mozaiky sa nachádza nebeský Jeruzalem so stenami zdobenými drahými kameňmi (Zjv 21,16–21). V strede mesta stojí Kristus, oblečený do šarlátového a zlatého rúcha (Zjv 1,13), požehnáva pravou rukou a v ľavej drží zvitok. Za ramenami Spasiteľa sú dvaja anjeli s rozprestretými krídlami.

Po Jeho pravici stojí pred Ním Božia Matka, Ján Krstiteľ (rozpoznateľný podľa charakteristických čŕt) a šiesti apoštoli; vľavo – svätá Praxeda a šesť ďalších apoštolov. Najvzdialenejšiu pozíciu po Kristovej pravici zaujíma Mojžiš, v rukách drží tabuľku so slovom Lex; vľavo – Eliáš, vystierajúci ruky zakryté bielou plachtou k Spasiteľovi. Vedľa Eliáša je ďalšia apokalyptická postava – anjel, spájajúci dvoch poslov Zjavenia, keďže v jednej ruke drží otvorenú knihu (Zjv 10,1–2) a v druhej „zlatú palicu na meranie mesta a jeho brány a jeho múry“ (Zjv 21,15).

Brány nebeského Jeruzalema sú strážené anjelmi (Zjv 21,12) a k týmto bránam sa pohybujú zástupy spasených, ktorí sú hodní vstúpiť do mesta. Skupinu na ľavej strane mozaiky vedie anjel; vpravo – anjel s apoštolmi Petrom a Pavlom.

Vyobrazenie pravej skupiny zachránených bolo vážne poškodené v 16. a 19. storočí, no vľavo sú biskupi oblečení v rúchach a páliu, úradníci v rôznofarebných plášťoch a bohato oblečené ženy. Všetci držia v rukách zlaté koruny. Tieto dve skupiny sa zvyčajne spájajú s poslednými veršami Zjavenia: 23 A mesto nepotrebuje ani slnko ani mesiac, aby mu svietili, lebo ho ožiaruje Božia sláva a jeho lampou je Baránok. 24 V jeho svetle budú kráčať národy a králi zeme doň prinesú svoju slávu. 25 Jeho brány sa cez deň nezavrú a noci tam nebude. 26 A budú doň prinášať slávu a bohatstvo národov. 27 Ale nič poškvrnené, nik, kto sa dopúšťa ohavnosti a lži, doň nevojde, iba tí, čo sú zapísaní v Baránkovej knihe života. (Zjv 21,23–27)

Náročnejšie na interpretáciu sú dve skupiny mužov nachádzajúce sa v pravej a ľavej časti spodného registra mozaiky. Sú oblečení v bielych šatách, v rukách držia zlaté koruny a palmové ratolesti. Títo ľudia môžu byť podľa rôznych verzií:

– 144 000 synov Izraela (12 000 z každého z 12 kmeňov Izraela: 4 A počul som počet označených: stoštyridsaťštyritisíc označených zo všetkých kmeňov synov Izraela: 5 z Júdovho kmeňa dvanásťtisíc označených, z Rubenovho kmeňa dvanásťtisíc, z Gádovho kmeňa dvanásťtisíc, 6 z Aserovho kmeňa dvanásťtisíc, z Neftaliho kmeňa dvanásťtisíc, z Manassesovho kmeňa dvanásťtisíc, 7 zo Simeonovho kmeňa dvanásťtisíc, z Léviho kmeňa dvanásťtisíc, z Issacharovho kmeňa dvanásťtisíc, 8 zo Zabulonovho kmeňa dvanásťtisíc, z Jozefovho kmeňa dvanásťtisíc, z Benjamínovho kmeňa dvanásťtisíc označených. (Zjv 7,4–8)

– alebo; spasení, o ktorých Apokalypsa hovorí: „9 Potom som videl; a hľa, veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov. Stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení do bieleho rúcha, v rukách mali palmy 10 a mohutným hlasom volali: “Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi!“ (Zjv 7,9–10). Presná identifikácia týchto skupín nie je možná, pretože časť mozaiky bola zničená v 16. storočí pri stavbe balkónov (poggioli) na vystavenie relikvií.

PDF (formát pre tlač)