Z ciest za kresťanským a kultúrnym dedičstvom Európy – Taliansko, II. časť

Karol Gazdík
30. augusta 2022   Spoločnosť   Cestopis

predchádzajúca časť:
Z ciest za kresťanským a kultúrnym dedičstvom Európy – Taliansko, I. časť

***

Štvrtého augusta roku Pána (anno Domini) 2022, alebo podľa klasických historikov v roku „od založenia mesta“ (anno urbis conditae) 2775, som o 18:14 odcestoval IC vlakom z pôvabnej Florencie, aby som druhýkrát vo svojom živote navštívil „Večné mesto“ – RÍM.

V Ríme, ktorý bol počas svojej asi 2 800 rokov dlhej existencie sídlom starovekého Ríma, neskôr pápežských štátov, Talianskeho kráľovstva a Talianskej republiky, som pokračoval vo svojej tohtoročnej poznávacej ceste po Taliansku. Toto hlavné mesto Talianska mi už cudzie nebolo, nakoľko moja prvá návšteva v ňom bola v roku 2019.

Osobne považujem Rím za jedno z najkrajších miest sveta, no po stránke dopravnej infraštruktúry ma vie vždy priviesť aj do určitých rozpakov. Vo veľkých mestách totiž rád cestujem metrom, ktoré vás dopraví všade rýchlo a bez značných problémov, no v meste Rím je metro pri svojich súčasných dvoch linkách, tretej vo výstavbe, jednoducho nedostatočné. Na porovnanie, mesto Paríž má 14 liniek s dvoma odbočkami hlavných tratí. Preto som sa snažil pri vzdialenejších cieľoch v Ríme naučiť tento rok používať aj pozemnú MHD. Niežeby som bol lenivý chodiť pešo – aj tak som nachodil desiatky kilometrov – no mám svoje zdravotné limity, čo sa kolien týka. Ak teda budete najbližšie cestovať do Ríma, odporúčam využiť android aplikáciu „Probus Rome“, ktorá vám s tou MHD v meste veľmi pomôže. Nezabudnite sa však obrniť veľkou dávkou trpezlivosti pri permanentne meškajúcich spojoch a na prichádzajúci autobus vždy zamávajte a v autobuse si zas zazvoňte na zastávku, keď budete chcieť vystúpiť. Inak vám šofér jednoducho nezastaví.

Nedostatočnú dopravnú infraštruktúru však v Ríme kompenzuje sieť pitných liatinových fontánok, ktoré ľudia familiárne volajú nasoni, doslova „veľký nos“. Svoje meno dostali podľa charakteristického dizajnu so štíhlym zahnutým kohútikom , ktorý bol prvýkrát použitý v 70. rokoch 19. storočia. Navyše, mnohé majú otvor na vrchnej časti výlevky, takže ak hlavný výtok zablokujete palcom, studená osviežujúca voda sa vytlačí do horného otvoru, čo umožňuje pohodlné pitie. Dokopy je takýchto pitných fontánok v Ríme okolo 2 500. Bez nich by som si to v horúcich rímskych uliciach nevedel vôbec predstaviť.

Po praktických radách k „Večnému mestu“ sa teda môžem uchýliť k opisu svojich dojmov z navštívených pamätihodností tohto starobylého mesta. Popri tomto roku budem spomínať aj na rok 2019. Preto mi prepáčte, že nebudem postupovať chronologicky, ako v prvom diele, ale skôr obsahovo. Pri toľkých navštívených objektoch si už totiž celkom presne nepamätám, v ktorý deň som čo konkrétne navštívil.

O 19:49 som teda pricestoval na rímsku železničnú stanicu Roma Termini a išiel sa hneď ubytovať. Ešte vo Florencii mi zrušili rezerváciu hotela neďaleko Vatikánu, tak som prijal ponúkanú alternatívu v blízkosti tejto hlavnej železničnej stanice. Po ubytovaní som ešte stihol navštíviť jednu zo štyroch pápežských bazilík, ktorá sa práve nachádza v tejto časti Ríma – Basilica Papale di Santa Maria Maggiore. Práve tam spevokol v rámci nejakého koncertu spieval nádherné polyfónie, čo mi tak trochu vohnalo slzy do očí. Vždy je tomu tak, keď počujem naživo tento typ hudobnej textúry: mnohohlas s melodickou a rytmickou samostatnosťou jednotlivých hlasov vedených podľa pravidiel kontrapunktu.

Pápežské baziliky

Začal by som teda pápežskými bazilikami. Pápežská bazilika Santa Maria Maggiore patrí medzi štyri hlavné rímske patriarchálne baziliky. Je tiež jedným zo siedmich takzvaných pútnických kostolov, ku ktorým už od raného stredoveku putovali veriaci prichádzajúci do Ríma. Dejiny predchodkyne dnešnej baziliky siahajú až do 4. storočia, pričom jej vznik je spájaný s legendou o zázračnom snežení uprostred leta (akurát počas noci zo 4. na 5. augusta) a dvojitom mariánskom zjavení.

Interiér dnešnej baziliky si zo všetkých rímskych veľkých sakrálnych stavieb, napriek viacerým prestavbám, najväčšmi zachoval svoj pôvodný ranostredoveký vzhľad. Tri lode sú stále od seba vizuálne oddelené dvoma radmi po dvadsiatich iónskych stĺpoch. V hlavnej lodi návštevníka zaujme nádherný kazetový strop vyzdobený zlatom, ktorý bazilike v roku 1492 venovali katolícke veličenstvá Izabela I. Kastílska a Ferdinand II. Aragónsky. V apside dominuje mozaika Korunovácie Panny Márie od Jacopa Torritiho z roku 1295, zhotovená podľa predlohy z 5. storočia.

Pod hlavným oltárom sa nachádzajú relikvie sv. Matúša evanjelistu, sv. Hieronyma a ďalších svätých. Tiež sa tu nachádzajú jasličky donesené z betlehemskej maštaľky. Tie sú umiestnené na striebornom oltári, v podzemnej kaplnke pod hlavným oltárom.

Sixtínska kaplnka (po Sixtovi V.) je najkrajšia a najbohatšia z barokových kaplniek v Ríme. Skôr než dal Sixtus V. postaviť v kaplnke svoj pomník, myslel na svojho predchodcu, pápeža sv. Pia V., ktorý v roku 1566 vydal rímsky katechizmus, v roku 1568 prepracovaný kňazský breviár a v roku 1570 misál. Založil aj Svätú ligu v boji proti Osmanom a zázračne vycítil veľké víťazstvo tejto ligy proti Osmanom v bitke pri Lepante (1571), vďaka čomu dal oslavne zvoniť skôr, než mu správu o víťazstve fyzicky doručili. Naozaj obdivuhodný pápež, ktorého súčasníci kvôli jeho zbožnému a asketickému životu veľmi nemuseli a hovorili o ňom, že je „zbožný až k neznášanlivosti“. V náhrobku Pia V. boli v roku 1672 pri príležitosti blahorečenia uložené jeho ostatky. Pri nich som sa v roku 2019 aj pomodlil. Steny kaplnky pokrýva mramor získaný zo starých antických stavieb.

Pápežské baziliky som dôkladne navštívil v roku 2019, no i tento rok som sa, okrem Baziliky sv. Pavla za hradbami, pri nich zastavil. Pokračujúc teda, by som sa rád pristavil pri mojej najobľúbenejšej z nich – Arcibazilike Najsvätejšieho Spasiteľa a Jána Krstiteľa a Jána Evanjelistu v Lateráne, „Matke a hlave všetkých kostolov mesta a sveta“. Pôvod mena Laterán siaha až do antického Ríma, kedy miestny palác patril rodu Laterani. Jeden z členov rodiny, P. Sextius Lateranus sa v roku 366 pred Kr. stal aj konzulom. Posledného potomka rodiny dal zavraždiť cisár Nero. Palác sa potom stal majetkom cisára.

O niekoľko storočí neskôr dal na tomto mieste postaviť chrám zasvätený Najsvätejšiemu Spasiteľovi (Basilica Salvatoris) prvý kresťanský cisár Konštantín I. Išlo o votívny chrám za cisárovo víťazstvo v bitke pri Mulvijskom moste v roku 312. Keď v nasledujúcom roku Konštantín vydal Milánsky edikt zaručujúci v ríši náboženskú rovnoprávnosť, dozrel čas pre vybudovanie stavby, ktorá by symbolizovala novú epochu v dejinách impéria.

Postavenú baziliku spolu s palácom daroval cisár pápežovi Silvestrovi I., čím sa Laterán stal sídlom pápežov, kde už cisár nebol zvrchovaný vládca. Svedčí o tom jedna z fresiek, znázorňujúca vysvätenie baziliky. Cisár tam stojí na pravej strane okraja pápežského trónu, zatiaľ čo pápež svätí oltár. Túto fresku si určite pri svojej návšteve všimnite. Je tak trochu odkazom na príchod nových čias, kedy svetská a cirkevná moc tvorili jednotu v podriadenosti Svätému stolcu.

Do baziliky vedie päť brán, z ktorých jedna je tzv. Porta sancta (Svätá brána), ktorá sa otvára iba počas milostivých (jubilejných) rokov. Bronzové dvere strednej brány boli pôvodne na antickej senátnej budove zvanej Curia Julia.

Interiéru baziliky dominuje drevený kazetový pozlátený strop, vytvorený za pápeža Pia IV., ktorý sa oproti jemne profilovanej štruktúre stien javí ako mohutný a ťažký. Jeho zachovanie v pôvodnej podobe dal Inocent X. Borominimu ako podmienku. Hlavnú loď baziliky lemujú kolosálne sochy dvanástich apoštolov, ktorí vám vyslovene evokujú piliere Cirkvi, keď kráčate k hlavnému pápežskému oltáru, kde sa Kristus v rukách pápeža sprítomňuje vo Sviatosti oltárnej. Pri pápežských oltároch smel totiž slúžiť svätú omšu len sám pápež. Oltár pozostáva z drevenej oltárnej menzy, pri ktorej podľa legendy slúžili omše už prví rímski biskupi. Nad menzou sa nad štruktúrou baldachýnu dvíha nádherné mohutné tabernákulum zdobené freskami a sochami, ktoré vo svojom vnútri obsahuje v strieborných relikviároch hlavy apoštolov sv. Petra a Pavla. Je to neskutočne nádherný objekt, ktorý by vedel človek obdivovať celé hodiny. Pred oltárom sa ešte nachádza náhrobok pápeža Martina V., ktorého voľbou v roku 1417 sa skončila veľká západná schizma.

V blízkosti hlavnej pápežskej baziliky sa nachádza Santuario Scala Santa. Nájdeme tu Sväté schody (Scala Santa), po ktorých kráčal zbičovaný Ježiš Kristus v paláci Pontia Piláta v Jeruzaleme. Na niektoré schody padali kvapky Jeho svätej Krvi. Hoci neexistujú žiadne zdroje, ktoré by túto skutočnosť mohli písomne potvrdiť, mramor použitý pri stavbe schodov je identický s tým, ktorý sa našiel neďaleko Jeruzalema. Možno preto tvrdiť, že schody priviezla v roku 326 z Jeruzalema cisárovná Helena. Pre mňa ako katolíka sú tieto schody skrátka relikviou.

V roku 1723 rozhodol pápež Inocent XIII., aby boli schody zakryté a predišlo sa tak ich poškodeniu. „Schodisko je vytvarované skutočne nezvyčajným spôsobom, doslova ich vytesali chodidla pútnikov“, povedal otec Francesco Guerra, ktorý má na starosti správu svätyne. Miesta, kam dopadla Kristova Krv, sú chránené mriežkami. Ľudia totiž tie miesta chytali, až ich tými stáročiami prstami doslova „vydlabali“. Na hornej plošine schodov, ktoré som tento rok „vyšliapal“ pokľačiačky, sa nachádza Sancta Sactorum, čo je pápežská kaplnka, integrálna súčasť budovy Svätých schodov. Potešilo ma tiež, že pracovník pri pokladni bol polovičný Slovák, ktorý raz ročne dochádza do Prešova, rodiska jeho matky.

Pod mojím facebookovým príspevkom k Svätým schodom sa ozval spoluveriaci Timotej Gregor, ktorý sa podelil o svoj zážitok z tohto miesta. Ten ich totiž stihol v roku 2019 (ja žiaľ nie), kedy neboli zakryté z dôvodu, že ich drevené puzdro reštaurovali. Kľačal tak na holých kamenných schodoch. Ďalej píše: „Všetky schody mali v strede vydlabaný, respektíve vykľačaný akoby žliabok aj 5 cm hlboký, kam človeku presne zapadli kolená a bolo teda dosť náročné na nich kľačať. Keď som sa konečne dostal hore, bol som mokrý ako myš a môžem povedať, že za celý týždeň v Ríme som sa nespotil tak, ako za tú zhruba pol hodinu na Svätých schodoch. Ale aj tak je to nádherná spomienka.“

Dosť vzdialenou od centra je neoklasicistická Basilica Papale San Paolo fuori le Mura, teda Bazilika svätého Pavla za hradbami, ktorej návštevu v roku 2019 som spojil s cestou do Ostie, čo je jediný mestský obvod Ríma pri Tyrrhenskom mori.

Bazilika bola postavená v 4. storočí za mestskými hradbami – odtiaľ jej meno. Pôvodná stavba, svojho času väčšia ako Bazilika svätého Petra, sa dochovala až do roku 1823, kedy bola zničená požiarom. Predpokladá sa, že predchodcom dnešnej baziliky bol malý kostolík založený rímskym cisárom Konštantínom I. nad miestom, kde bol asi dva kilometre od hradieb mesta pri ceste do Ostie pochovaný apoštol Pavol.

Po požiari v 19. storočí sa pápež Lev XII. rozhodol, že namiesto vybudovania kostola v modernejšom slohu obnoví baziliku v jej pôvodnej podobe. Na jej znovuvybudovanie prispelo viacero krajín, napr. egyptský vicekráľ venoval alabastrové stĺpy a ruský cár Mikuláš I. drahocenné malachity a lazurity. Práce sa začali po organizovaní zbierok v roku 1826. Kolonáda s portikom je však omnoho mladšieho dáta – dokončená bola až v roku 1928 podľa plánov Guglielma Calderiniho. V bazilike je možné pod baldachýnom pápežského oltára zadať intenciu (úmysel) na sv. omšu: hromadný úmysel 5 €, individuálny úmysel (len váš úmysel na sv. omšu) je za 10 €.

Vatikánsky mestský štát

Poďme sa konečne pozrieť do mestského štátu Vatikán a na baziliku, ktorá mu dominuje. 18. novembra roku Pána 1626 bola v Ríme pápežom Urbanom VIII. vysvätená najznámejšia patriarchálna bazilika – Bazilika svätého Petra. Výstavba renesančno-barokového chrámu trvala 120 rokov, pričom stojí na mieste pôvodnej neskoroantickej sakrálnej stavby, ktorú dal postaviť cisár Konštantín I. na žiadosť pápeža Silvestra I. Tá križovala Nerov cirkus, kde mal zomrieť sv. Peter. K tomuto faktu sa ešte dostanem spomenutím jedného špeciálneho miesta.

Pri spätnom pohľade na históriu výstavby dnešnej baziliky možno povedať, že to, čím je stavba dnes, je výsledok zvláštnej súhry štyroch géniov svojej doby. Renesančný architekt Donato Bramante, stojaci pri jej zrode, Michelangelo, ktorého návrh detailov stavby ako i kríženia lodí zavŕšeného kupolou vtlačil stavbe pečať vrcholnej renesancie a ranobarokový umelec Carlo Maderno so svojím riešením monumentálneho priečelia.

Architektonický a výtvarný odkaz týchto umelcov zavŕšil svojím veľkolepým prínosom Gian Lorenzo Bernini, geniálny sochár a architekt, ktorého meno ostane navždy spojené nielen s dotvorením chrámového interiéru – legendárny baldachýn nad oltárom a hrobom sv. Petra (ktorý bol v dobe svojho vzniku považovaný súčasníkmi za paškvil kvôli použitému bronzu, ktorý pochádzal z Pantheonu), tzv. Cathedra Petri s vrchným ukončením diela v podobe Berniniho Glorie s oknom a vznášajúcou sa holubicou, viacero sôch, umeleckých doplnkov a náhrobkov – ale najmä realizáciou námestia pred bazilikou, ktoré dotvára jeho slávna kolonáda. Tá v súlade s prianím pápeža Alexandra VII. symbolizuje objatie Cirkvi bojujúcej, ktorá prichádza na návštevu Baziliky svätého Petra, Cirkvou Víťaznou, na ktorú odkazuje 140 sôch svätých zdobiacich balustrádu kolonády. Práve preto sa kolonáda skladá z dvoch radov stĺpov lemujúcich gigantický ovál, ktorý predstavuje dve ramená obklopujúce návštevníka. Keď si tento fakt uvedomíte, budete svoju návštevu na Svätopeterskom námestí vnímať úplne inak.

Odporúčam navštíviť baziliku hneď ráno o siedmej, kedy je tam pokoj a kedy tam počas mojej prvej návštevy v roku 2019 ešte kňazi slúžili na bočných oltároch svoje súkromné sv. omše, či už pokoncilové alebo staré predkoncilové. Od 22. marca 2021 je to už žiaľ vďaka nóte Vatikánskeho Štátneho sekretariátu nemožné. Skorou návštevou baziliky sa vyhnete jednak dlhým radom na kontrolu a hlavne turistickému ruchu, ktorý robí z baziliky „tržnicu“, a tým ničí atmosféru tohto miesta.

Mnohí v Bazilike sv. Petra hľadajú aj Michelangelovu Pietu z rokov 1498 až 1500. Michelangelo ju dokončil ako 24-ročný, a je to jeho jediná socha, na ktorú sa podpísal. Podpis nájdeme na stuhe, ktorá ide cez Máriine prsia. Doslova je tam napísané: „Michelangelus Buonarrotus Florent Faciebant“, čo v preklade znamená „Vytvoril Michelangelo Buonarroti z Florencie“. Nakoľko socha bola v roku 1972 poškodená mentálne narušeným Laszlóm Tóthom, ktorý s výkrikom „Ja som Ježiš“ odbil geologickým kladivom časť ruky Panny Márie, priamy prístup k nej nie je možný. Ja som sa jej bližšie „dotkol“ vďaka objektívu svojho fotoaparátu, ktorý mi umožňuje opticky si priblížiť aj vzdialenejšie predmety, čím som si Pietu za ochranným sklom mohol detailnejšie vyfotiť.

Pri pohľade na túto krásnu sochu sa vám môže vynoriť otázka – prečo vyzerá Panna Mária mladšia ako jej syn Ježiš Kristus. Michelangelo to totiž stvárnil takto naschvál – Panna Mária ako mladé dievča v rozkvete a Ježiš Kristus vo svojom historickom veku 33 rokov. Mladistvý vzhľad Panny Márie je Michelangelovým odkazom na Jej nepoškvrnenosť a zdržanlivosť akejkoľvek myšlienky od hriechu smilstva. Umelec chcel na mladej tvári Márie zdôrazniť stále aktuálne posolstvo: vyhýbanie sa hriechu je jedinou opravdivou starostlivosťou o krásu a trvalú mladosť. Ako i sám povedal kardinálovi Jeanovi Bilhères de Lagraulas, ktorý ho poveril vytesaním Piety, že: „… mravnosť a čistota ducha uchovávajú mladosť.“ V prípade Krista je to však tak, že vzal na seba podobu človeka, musel sa teda podrobiť všetkým ľudským strastiam. Snímal hriechy človeka, musel byť teda znázornený tak, ako vyzerá muž vo veku, kedy Kristus zomrel.

Od ranných hodín je otvorená i pápežská krypta, ktorá je však sprístupnená v krátkej trase do tvaru písmena L. Ostatné chodby sú uzavreté. Vstup do krypty je v „stĺpe“ so sochou sv. Ondreja s krížom v tvare X, vľavo od pápežského oltára. Návšteva Nekropoly so starokresťanským pohrebiskom stála v čase mojej návštevy 13 €, navyše s nutnosťou rezervácie. Preto som ju ani nevidel.

Kupola je prístupná cca od ôsmej, zvonku, z pravej strany baziliky. Cena vstupu bola v roku 2019 v hotovosti 8 € bez výťahu a 10 € s výťahom, ktorý vás vyvezie na strechu baziliky pod kupolu. Žiadne zľavy neakceptujú, jedine ak ste v klerickom stave. Osobne som výťah využil, čím som svoje kolená ušetril od 231 schodov, no zvyšných 320 schodov v úzkych chodbičkách ma už neminulo. Stúpanie po nich bolo však celkom zaujímavé, hlavne vo vyšších častiach, kde už steny chodieb kopírovali sklon kupoly. Pre lepšiu predstavu, ako vyzerá zostup z kupoly Baziliky sv. Petra, si môžete pozrieť moje krátke video. Výhľad z kupoly je samozrejme úchvatný.

S Bazilikou sv. Petra susedia Vatikánske múzeá (Musei Vaticani). Komplex sa nachádza vo viacerých vatikánskych palácoch stavaných od 13. storočia. Základ múzea ako inštitúcie tvorí zbierka klasických diel, ktorú od roku 1503 vo Vatikáne vystavil pápež Július II. Nachádza sa tu množstvo obrazov, kníh, fresiek, gréckych, etruských, rímskych a iných sôch. Na prvý pohľad sa múzeum prezentuje ako bludisko, ale popravde som mal väčší problém s orientáciou v parížskom Louvri, nie tu. Je to vlastne akási jednosmerka do Sixtínskej kaplnky, kde už na každom kroku čakáte, kedy sa objaví jej vchod. Úchvatné tu boli Rafaelove siene, Kaplnka pápeža Mikuláša V., Borgiovské apartmány vyzdobené freskami od Pinturicchia, Sála Nepoškvrneného počatia, Sála Sobieski s obrazom porážky Osmanov pri Viedni v roku 1683, či Galleria delle Carte Geografiche s mapami a obrazmi svätých. Pre bližší záujem ponúkam i tu moje video venované práve Vatikánskym múzeám.

Úchvatným miestom Vatikánskych múzeí je nepochybne Sixtínska kaplnka, ktorú dal postaviť pápež Sixtus IV. v rokoch 1473 až 1484. Z Vatikánskych múzeí do kaplnky vstúpite zo strany oltára. Strážnici vás hneď nabádajú, aby ste sa na tom mieste nezastavovali a postupovali ďalej. Toto miesto ma skutočne ohúrilo a moje epistheme aisthesis (zmyslové poznanie) naplnil úžas, ktorý sa prejavil zatajeným dychom a zimomriavkami. Zážitok z tohto miesta však kazí obrovská masa ľudí a hluk. Strážnici sú ostražití a okrikujú vás, aby ste nefotili aj v prípade, keď len pozriete do mobilu na hodiny. Keď si všimnete jeden z ikonických motívov Michelangelovej fresky Zrodenie Adama, tak drapéria a celková kompozícia okolo Boha Stvoriteľa až nápadne pripomína ľudský mozog.

Poslednú nedeľu v mesiaci je vstup do múzeí zadarmo, avšak ja som aj napriek tomu navštívil múzeá v roku 2019 deň predtým a to na základe online zakúpenej vstupenky. Bolo tam vtedy citeľne menej ľudí, než by človek očakával aj podľa recenzií.

Tento rok som v nedeľu 7. augusta navštívil Vatikán s cieľom vidieť už vyššie načrtnuté špeciálne miesto, o ktorom bežný turista veľa nevie. Po tridentskej sv. omši a neskorších raňajkách som sa vybral k Bazilike sv. Petra, kde som náhodou vystihol čas modlitby Angelus Domini s pápežom Františkom. Po modlitbe som prijal na kolenách Jeho pápežské požehnanie a hoci mal ešte ďalšie príhovory, išiel som sa pozrieť na dané miesto. Týmto miestom bolo Campo Santo Teutonico, teda Teutónsky cintorín. Pohreb na tomto mieste je vyhradený pre členov Konfederácie Panny Márie Nemeckej, ktorá cintorín vlastní. Je to pútnické miesto pre mnohých nemecky hovoriacich pútnikov. Na tento cintorín som sa v roku 2019 nedostal, nakoľko ma tam nevpustila Švajčiarska garda, ktorú v roku 1506 založil pápež Július II. Tentokrát som však mal šťastie. Prešiel som cez dve kontrolné stanovištia a vstúpil do tohto raja pokoja a piety.

A prečo som tam vôbec išiel? Na mieste dnešného cintorína, ktorý sa v ranom stredoveku rozšíril viac na sever, sa v období Rímskej ríše nachádzal tzv. Circus Caligula a Nero, kde podľa Tacitových spisov zahynuli stovky kresťanov ako mučeníci a to najhlavnejšie, mal tu byť ukrižovaný aj apoštol Peter.

Pred odchodom zo štátu Vatikán som sa pri kolonáde baziliky občerstvil studenou vodou z Fontány troch tiár (La fontanella con tre tiara) a lemujúc Passetto di Borgo – vyvýšená pasáž pripomínajúca hradbu, ktorá spája Vatikán s Anjelským hradom – som sa vybral do mesta. Hľadiac na tento 800 metrov dlhý koridor (s troma štvrtinami vo vlastníctve Talianskeho štátu) som si spomenul na neslávne známe Sacco di Roma z roku 1527, kedy bol Rím vyplienený a znesvätený žoldnierskou armádou cisára Karola V. Práve počas tejto udalosti využil Pasetto pápež Klement VII., ktorý po ňom ušiel do Anjelského hradu, z ktorého už len s hrôzou sledoval plienenie „Večného mesta“. Jeho únik umožnilo nasadenie Švajčiarskej gardy, ktorá bola až k smrti verná svojej prísahe.

Ostatné rímske baziliky a kostoly

Návštevami kostolov a iných než pápežských bazilík v Ríme som dokopy (za oba roky) strávil 3 plné dni. Navštívil som ich dovedna 20, čo je podľa mňa na Rím stále nedostatočný počet. Snažil som sa však vidieť tie najvýznamnejšie a najkrajšie, o ktorých som vedel dopredu. Stanovil som si plán trasy rozdelený na dané štvrte. Cestou za jednotlivými kostolmi vám samozrejme do cesty prišli aj také, o ktorých ste nevedeli. To je vlastne to čaro katolíckeho Ríma. Jedinou prekážkou mi bola siesta, ktorá sa (pre mňa z nepochopiteľných dôvodov) týka aj sakrálnych objektov. Tie sú počas týchto „prestávok uprostred dňa“ jednoducho zatvorené.

Medzi prvými navštívenými rímskymi kostolmi bol Pantheon (Panteón), ktorý je jednou z najlepšie zachovaných a najfantastickejších stavebných pamiatok Ríma. V roku 609 sa stáva kresťanským kostolom s patrocíniom Panne Márii, patrónke mučeníkov. Je vyrobený z kvalitného rímskeho betónu, ktorý vekom tvrdne, zatiaľ čo moderný betón časom zvetráva. Tajomstvom tohto kvalitného betónu je morská voda. Okrem nej ešte obsahuje vulkanický popol, vápenec a drviny z vyvretých hornín. Morská voda reaguje v cemente s vulkanickou horninou a vytvára nové minerály, ktoré betón spevňujú, čo spôsobuje, že praskliny v jeho štruktúrach sa samovoľne zapĺňajú. Ešte stále sa máme od Rimanov čo učiť!

Na tomto kostole je významná jeho kupola s kruhovým otvorom zvaným okulus. Je pokladaná za najdokonalejšiu kupolu antiky, ktorá sa stala vzorom pre neskorších staviteľov. Po kupole sú zaujímavé i bronzové dvere tohto kostola – najstaršie funkčné dvere v Ríme. Napriek svojim ohromným rozmerom a hmotnosti sú tak dobre vyvážené, že ich môže poľahky otvoriť jedna osoba. Na dverách je nainštalovaný stále funkčný 2000-ročný zámok. V neposlednom rade musím ešte dodať, že v Pantheone sú pochované aj niektoré významné osobnosti, napríklad dvaja talianski králi – Viktor Emanuel II. a Umberto I.; a samozrejme aj veľký renesančný umelec Raffaello Santi.

Ďalším významným kostolíkom, ktorý som v Ríme vyhľadal, je Tempietto di San Pietro in Montorio. Ide o malý chrámik zo 16. storočia, ktorý oslavuje mučenícku smrť sv. Petra. Nachádza sa na nádvorí kostola San Pietro in Montorio v mestskej časti Trastevere. Ide teda o kostol v kostole. Známy je aj pod názvom Tempietto del Bramante, čo napovedá, že je dielom talianskeho architekta a maliara Donata Bramanteho. Je to významný príklad renesančnej architektúry, ktorý sa určite oplatí vidieť.

Nádherný kostolík Chiesa di Santa Maria della Vittoria zo 17. storočia vás neohromí len pompéznou barokovou prepracovanosťou interiéru. Tento kostolík, pôvodne zasvätený sv. Pavlovi a postavený pre bosých karmelitánov v rokoch 1608 až 1620, je domovom Berniniho úchvatného sochárskeho diela Extáza svätej Terézie z Avily. Nachádza sa v malej kaplnke Cornaro. Divák tu vníma iluzívny účinok diela, vzrušený stav slastnej a súčasne bolestnej závrate, ktorý svätica sama opísala vo svojom životopise. To všetko je osvetlené prirodzeným svetlom zo svetlíka nad sochou, čo dodáva inak statickej soche dynamický charakter v podobe meniaceho sa svetla a tieňa. V tomto smere je barok skrátka unikátny.

Podobnú sochu s námetom svätej extázy a s autorstvom taktiež od Berniniho nájdeme aj v kostole San Francesco a Ripa v štvrti Trastevere. Socha tu stvárňuje blahoslavenú klarisku tretieho rádu Ludovicu Albertoni, ktorá po smrti svojho manžela zasvätila svoj život čistote a chudobe. Ludovica už počas manželstva inklinovala k spiritualite sv. Františka a preto veľmi často navštevovala tento rímsky kostol San Francesco a Ripa, ktorý sa nachádzal v blízkosti jej domova. Zadná stena za sochou sv. Ludovicy bola na návrh Berniniho scénograficky odsadená, aby umožnila svetlu prenikať do prostredia z dvoch skrytých bočných okien a vytvorila takmer nadprirodzený efekt, podobne ako pri spomínanej soche Extáza svätej Terézie. Takže opäť to „barokové svetlo“.

Medzi kostoly s najunikátnejšou freskovou výzdobou patria Chiesa del Gesù a Chiesa di Sant’Ignazio di Loyola in Campo Marzio. Spoločné, okrem úžasnej výzdoby, majú aj to, že sú to jezuitské kostoly. Prvý menovaný, zasvätený Najsvätejšiemu menu Ježiš, je materským kostolom Spoločnosti Ježišovej. Bol postavený v duchu dekrétov Tridentského koncilu, teda ako jednoloďový chrám s cieľom sústrediť pozornosť veriacich na oltár. Ústrednou freskou klenby lode, obdarenou mimoriadnym efektom perspektívy, je Triumf mena Ježiš od Giovaniho Battistu Gaulliho. Okrem samotného výjavu je maľbou aj okolitá štuková výzdoba, na ktorú vrhajú tiene vystupujúce oblaky s príslušnými postavami. Nádheru tohto kostola akurát zohyzďuje nový oltár, nad ktorým visí železná obruč s krížom. Pripomína to všetko možné – „Sauronov prsteň“ či „Železnú korunu Lombardska“ nad akousi kockou, ktorá zas môže evokovať Kábu v Mekke –, ale určite nie katolícky oltár.

Druhý spomínaný kostol zasvätený sv. Ignácovi z Loyoly mal slúžiť študentom rímskeho kolégia a nie verejnému kultu. Kvôli tomu nemohla byť výzdoba bočných kaplniek zverená rímskym patricijským rodinám, takže sa tejto úlohy ujali samotní jezuiti. Kostol je známy maľbami od Pozza. Andrea Pozzo bol členom jezuitského rádu a taliansky barokový maliar. Preslávil sa ako majster iluzívnej maľby a perspektívy, čo môžeme v tomto kostole aj naplno obdivovať. Nádherná je napríklad perspektívna simulácia druhého chrámu, ktorý prekrýva prvý, skutočný chrám. Táto simulovaná architektúra je v perspektíve „zdola“ členená v dvoch radoch, jednom dolnom a jednom hornom, a kľukatým pohybom stĺpov, oblúkov a trámov sa rozprestiera nahor, kde sa vo svetlej aureole nachádza oslávený sv. Ignác.

Zaujímavou iluzívnou freskou od Pozza je aj falošná kupola namaľovaná v dokonalej perspektíve. Majestátna murovaná kupola, možno z ekonomických dôvodov, nebola nikdy postavená. Tak to jezuiti vyriešili po svojom. Mimochodom, podobná iluzívna kupola od Andreu Pozza sa nachádza aj vo viedenskom jezuitskom kostole, ktorý som už dávnejšie kvôli nej cielene navštívil. Dotyčné iluzívne fresky si môžete v kostole osvetliť tak, že do postranne stojaceho automatu hodíte 2 €, ktoré na cca 2 minúty zapália svetlo. V kostole sú okrem iného pochovaní kardinál sv. Robert Bellarmin a sv. Alojz Gonzága.

V Ríme som vyhľadal tiež Kostol svätého Ľudovíta Francúzov (Chiesa di San Luigi dei Francesi), nakoľko je francúzsky kráľ sv. Ľudovít IX. môj birmovný patrón. Tento francúzsky národný kostol navrhol Giacomo della Porta a v rokoch 1518 až 1589 postavil Domenico Fontana. Najvzácnejšie diela, ktoré tu vieme nájsť, sú tri oltárne maľby Caravaggia v Contarelliho kaplnke naľavo od hlavného oltára. Znázorňujú život apoštola Matúša.

Z menších bazilík sa oplatí navštíviť Baziliku svätého Klementa a dve baziliky v štvrti Trastevere – Baziliku sv. Cecílie a Baziliku Panny Márie. Bazilika sv. Klementa (Basilica di San Clemente al Laterano), miesto odpočinku sv. Cyrila, je unikátny kostol pôvodne zo 4. storočia s freskami a mozaikami, postavený na mieste pohanského chrámu mithraeum a rímskeho domu. Práve do tohto chrámu priniesli svätí Cyril a Metod ostatky svätého Klementa, tretieho nástupcu sv. Petra. Súčasný kostol však pochádza z 12. storočia. V rokoch 1715 až 1719 kostol ešte upravil Carlo Stefano Fontana v barokovom slohu, vrátane dreveného pozláteného stropu.

Trojloďová Bazilika sv. Cecílie v Trastevere (Santa Cecilia in Trastevere) je neskoro renesančná stavba z roku 1599, ktorú dal vybudovať tunajší titulárny kardinál Paolo Emilio Sfondrati, a upravená v polovici 18. storočia. Je však postavená na stredovekých základoch s využitím stredovekej chrámovej apsidy, gotického cibóriového baldachýnu a 20 antických stĺpov, ktoré sú obstavané pilastrami z rímskeho cementu. Do oltárnej menzy je vložená neskoro renesančná socha umučenej sv. Cecílie v životnej veľkosti, z bieleho cararrského mramoru. Vytesal ju v roku 1600 dvadsaťtriročný Stefano Maderno. Sochár sa mal údajne inšpirovať neporušeným telom svätice, ktoré v kostole videl pri otvorení jej hrobu roku 1599. Vskutku famózna je kaplnka v krypte baziliky, ktorá bola upravená v 19. storočí s využitím dekoratívnej kamennej intarzie v štýle cosmatesque. Kaplnka tiež uchováva relikvie sv. Cecílie a jej manžela sv. Valeriána.

Sv. Cecília bola rímska aristokratka a kresťanka, umučená spolu so svojím manželom Valeriánom, švagrom Tiburtiom a rímskym vojakom Maxinom niekedy okolo roku 230, počas vlády rímskeho cisára Alexandra Severa. Podľa kresťanských legiend sa pápežovi Paschalovi I. v 9. storočí objavila vo sne samotná svätá Cecília, ktorá mu aj ukázala miesto svojho hrobu v katakombách sv. Kalixta.

Bazilika Panny Márie v Trastevere (Basilica di Santa Maria in Trastevere) patrí k najstarším kresťanským kostolom na svete, nakoľko jej „predok“ bol postavený okolo roku 222. Ozajstná bazilika však vznikla až v 4. storočí a súčasný chrám pochádza z 12. storočia. Nápis na biskupskom stolci uvádza, že ide o prvý kostol v Ríme zasvätený Márii, Ježišovej matke, hoci niektorí tvrdia, že privilégium patrí Bazilike di Santa Maria Maggiore. Interiér baziliky je zdobený mozaikami z 12. a konca 13. storočia. 22 žulových stĺpov s iónskymi a korintskými hlavicami, ktoré oddeľujú loď od postranných uličiek, pochádza z ruín Caracallových kúpeľov.

Tridentské sv. omše (usus antiquior), ktorých som sa počas nedieľ zúčastnil, sa slávia v kostoloch Chiesa della Santissima Trinità dei Pellegrini (v správe FSSP) a v Chiesa dei Santi Celso e Giuliano (v správe ICRSS). Prvý spomenutý som navštívil v roku 2019. Oproti jeho ošarpanej fasáde sa nachádza veliteľská stanica karabinierov, ktorá bola v tom čase obložená kvetmi a vencami. V roku 2019 totiž dvaja americkí turisti zabili službukonajúceho karabiniera, snažiaceho sa zabrániť im v kúpe drog. Mal asi dva týždne po svadbe. Kvôli tomu sa v Ríme rozbehla lavína náhodných kontrol turistov, pričom jedna neminula ani mňa.

Hoci mal kostol Santissima Trinità dei Pellegrini ošarpanú vonkajšiu fasádu, jeho krásny interiér bol hodný Božieho domu. Mal som tu aj možnosť vidieť, ako asistencia zapaľuje vysoké oltárne sviece. Miništrant s dlhým „zhášadlom“, ktoré malo aj knôt na zapaľovanie, vyšiel po schodoch akejsi plošiny, ktorá bola za oltárom a tak sa dostal na úroveň samotného Bohostánku, kde už so spomenutým „zhášadlom“ na dlhej tyči poľahky na vysoké sviece dočiahol.

Tento rok som bol na tridentskej sv. omši v kostole Santi Celso e Giuliano, ktorý je cez rieku Tiber situovaný oproti Anjelskému hradu s jeho mostom. Návštevou týchto sv. omší v zahraničí si vždy viac uvedomím tú krásnu univerzálnosť Cirkvi zjednotenú v latinčine. Cudzia mi bola iba kázeň, ostatné mi bolo jasné. Nemusíte vôbec riešiť jazykové bariéry. Táto svätá omša je všade rovnaká.

Sepulkrálne a pietne pamiatky

Pri svojich poznávacích cestách vyhľadávam okrem kostolov, palácov, zámkov či múzeí aj cintoríny, hrobky a pietne miesta. Bolo tomu tak aj v Ríme. Spomeniem tu však len dva objekty tohto druhu. Prvým je Kapucínska krypta nachádzajúca sa pod kostolom Santa Maria della Concezione dei Cappuccini. Kardinál Antonio Barberini, ktorý bol členom kapucínskeho rádu, nariadil v roku 1631 exhumovať pozostatky tisícov kapucínskych bratov a presunúť ich z kláštora Via dei Lucchesi do tejto krypty. Kosti boli usporiadané pozdĺž stien a bratia tam začali pochovávať svojich mŕtvych, ako aj telá chudobných Rimanov. Kapucíni sa sem následne chodili modliť, rozjímať a meditovať nad smrťou skôr, než odišli spať.

V krypte alebo v kostnici sú momentálne pozostatky 4 000 mníchov pochovaných v rokoch 1500 až 1870. Steny krypty sú zdobené pozostatkami komplikovaným spôsobom, vďaka čomu je táto krypta umeleckým dielom, poukazujúcim práve na pominuteľnosť sveta. Niektoré kostry sú neporušené a zahalené do habitu, dokonca s fragmentami tkanív, no z väčšej časti sa jednotlivé kosti použili na vytvorenie komplikovaných ozdobných vzorov. Bola by to skutočne vhodná realistická ilustrácia do diela Ars moriendi (Umenie umierať).

Druhým objektom sú rímske katakomby, čo je spoločné pomenovanie viacerých prastarých podzemných pohrebísk rozprestierajúcich sa v dĺžke mnoho desiatok kilometrov pod mestom Rím. Vyhĺbené boli v tufe, mäkkej hornine vulkanického pôvodu, na ktorej stojí prakticky celý Rím. Predstavujú pozoruhodný dôkaz o formovaní kresťanstva i vývinu ranokresťanského umenia v období neskorého rímskeho cisárstva. Názov „katakomby“ priniesol stredovek. Kresťania totiž označovali miesta pochovávania zosnulých ako miesta spánku – z gréckeho koimáio, teda spať, kým nekresťania výrazom nekropolis, čo je miesto mŕtvych. Vidím v tom pekný dôkaz o viere kresťanov vo večný život.

Veľmi rozšírený je názor, že sa kresťania počas prenasledovania v katakombách ukrývali a že tam dokonca slávili bohoslužby. Nič také však nie je pravdou. „Omša v katakombách“ je historicky nepodložený produkt starokresťanskej romantiky, ktorému som pravdupovediac dlho veril i ja. Katakomby boli jednoducho podzemnými pohrebiskami, kde bolo tak málo miesta a vzduchu, že tam dole nik nemohol vydržať dlhší čas.

Ja som v Ríme navštívil Domitiline katakomby (Catacombe di Domitilla), ktoré sú najväčšie a patria i medzi najstaršie z rímskych katakomb. Nesú meno po svätej Domitile, neteri cisára Domiciána. Najstaršie hroby sú tu tie, ktoré sú položené najvyššie. Keď potrebovali vytvoriť nové miesta na pochovávanie, kopali hlbšie a nižšie. Najbežnejšie hroby možno vidieť pozdĺž stien galérií. Ide o obdĺžnikové lokuli vytesané na dĺžku jednej osoby. Zosnulí bývali zabalení do plachty a vložení do hrobu, ktorý zvykol byť zapečatený hlinenými tehličkami alebo mramorovou platňou uchytenou o stenu vápnom. Meno zosnulého bolo vyryté do mramoru či do vápna spolu s vekom, dátumom smrti, niektorým obľúbeným citátom a často i symbolom. Domitiline katakomby boli aj zneužité, keď v roku 1965 bol v ich útrobách vypracovaný nechválne známy Pakt z katakomb, ľavičiarsky dokument o Cirkvi chudobných.

Paláce, vily a múzeá

Rím je okrem kostolov aj miestom mnohých múzeí, víl a palácov. Oba roky som síce nemal šťastie na známu Villa Borghese či Vilu Farnesina, no veľmi príjemným prekvapením bola náhodne vystihnutá (otvorená len v sobotu) Galleria Colonna Museo e Pinacoteca. Ide o súkromný mestský palác prestavaný v barokovom slohu a patriaci významnému rodu Colonna. Tento rod sa radil aj medzi pápežskú šľachtu a zároveň medzi najvýznamnejšie rody európskej vysokej šľachty. V paláci, pôvodne pochádzajúcom zo 14. storočia, nájdete obrovskú opulentnú sálu zdobenú freskami a zbierkami diel starých majstrov, nehovoriac aj o ďalších grandióznych komnatách. Samé zlato, štuky, fresky, krištáľ, hodvábne tapety, gobelíny, sochy či obrazy. Musíte vidieť na vlastné oči.

Ďalší rímsky palác – Palazzo Altemps – prezentuje, okrem pár zachovaných komnát s bohatými freskami, rôzne renesančné umelecké diela či starožitnosti, ale aj grécke a rímske sochy a iné úžitkové predmety z antického obdobia. Palác sám o sebe pochádza z 15. storočia a dnes v ňom sídli Museo Nazionale Romano.

Veľký turistický ruch je aj okolo Palazzo Poli, hoci návštevníci o ňom ani nevedia. Tento palác bol upravený tak, aby tvoril pozadie najslávnejšej rímskej fontány – Fontány di Trevi. Tú postavil Niccoló Salvi v 18. storočí, inšpirovaný skoršími návrhmi Giana Lorenza Berniniho. Palazzo d’Aragona bol najstaršou časťou tejto budovy, ktorú vlastnil Balduino Del Monte, brat pápeža Júlia III. V roku 1678 kúpil palác vojvoda z Poli a zväčšil ho ďalšími akvizíciami. Ďalšie neskoršie práce zahŕňali aj asimiláciu časti akvaduktu Aqua Virgo (ktorý dal postaviť Marcus Agrippa v roku 19 pred Kristom) do budovy. Ten vlastne napája fontánu vodou. V roku 1729 dostal Stefano Conti povolenie na zjednotenie fasády na Piazza di Trevi, čím vznikli dve samostatné budovy s tromi radmi okien uzavretých stenou spojenou s fontánou. Oficiálnu zákazku na dnešnú fontánu dal Salvimu pápež Klement XII.

Hlavnou témou fontány je more. V centrálnej časti fontány je titán Ókeanos (lat. Oceanus), ktorý zosobňuje silu všetkých druhov vôd: morí, riek, jazier a oceánov. Keby mal trojzubec, mohli by sme hovoriť o Neptúnovi. Ókeana ťahajú na škrupinovom voze s lastúrou morské kone držané tritónmi (napoly človek, napoly ryba). Tritón naľavo sa snaží vysporiadať s nepokojným koňom, čo odkazuje na silu a nepredvídateľnosť vôd. Tritón napravo je jeho opakom a symbolizuje pokojné more. Po stranách Ókeana sú dve vysoké sochy. Ľavá symbolizuje Hojnosť (roh hojnosti) a pravá Zdravie (had). Nad sochami sú dva basreliéfy. Ten vpravo predstavuje scénu, v ktorej mladá dievčina ukazuje Rimanom prameň vody. Basreliéf vľavo zobrazuje Marca Agrippu, ktorý dáva svojim podriadeným príkaz postaviť nový akvadukt.

Za návštevu stoja aj Palazzo dei conservatori, Palazzo Nuovo, Palazzo Senatorio a Palazzo Caffarelli-Clementino, ktoré sú súčasťou Kapitolských múzeí. Tu som sa upriamil na dve významné pamiatky. Prvou je známa Lupa Capitolina, teda Kapitolská vlčica, ku ktorej sa viaže tradícia o dvojčatách Romulovi a Removi, ktoré stáli za vznikom Ríma. Dlho sa usudzovalo, že socha vlčice vznikla pravdepodobne na prelome 6. a 5. storočia pred Kristom. Etruský bronz je totiž datovaný do rokov 500 – 480 pred Kristom. Bronz, z ktorého sú vyrobené dvojčatá, bol vyrobený až koncom 15. storočia. No rádiokarbónová metóda datovania preukázala, že socha vlčice je mladšieho dáta – 11. až 12. storočie nášho letopočtu. Vlčicu v roku 1471 daroval pápež Sixtus IV. mestu Rím, čo bolo v dobe, kedy bola socha doplnená plastikami chlapcov.

Druhou pamiatkou sú časti kolosálnej sochy rímskeho cisára Konštantína I. Veľkého. Pre kresťanov je tento cisár významný vďaka Milánskemu ediktu z roku 313. Edikt zaručoval slobodu vyznania pre všetky náboženstvá v Rímskej ríši. Kresťanstvo už tak nebolo vnímané ako ilegálne superstitio (povera) a stalo sa rovnocenné dovtedajšiemu rímskemu kultu. Kresťania začali byť preferovaní, a to ako prevodmi majetku, tak úradníckym postupom. Konštantín sám sa však prejavil ako kresťan až na samom konci života, lebo až takmer do svojej smrti zostal katechumenom.

Ak nadobudnete pocit, že ste už v Ríme videli všetko, určite sa vyberte na celodenný výlet do mesta Tivoli, ktoré je od Ríma vzdialené asi 30 km. Toto mesto je totiž domovom dvoch víl – Hadriánovej antickej vily (antické vily = komplex viacerých budov a záhrad) a novovekej Vily d’Este. Neskutočná Villa d’Este (mnou navštívená v roku 2019), je silnou konkurenciou paláca Versailles s jej veľkým množstvom fontán a bohatou manieristickou výzdobou interiéru. Park Villy d’Este patrí k najkrajším a najväčším vodným parkom v Európe. Napočítate tu 250 vodotryskov, 60 žriedel, 255 kaskád, 100 nádrží, 50 fontán, 20 terás, 300 brán, 3 000 rôznych sezónnych rastlín a stovky stromov. Všetka voda v parku pochádza z rieky Aniene a je privádzaná do záhrad 600 metrov dlhým podzemným tunelom. Vila bola postavená architektom Pirrom Ligoriom pre kardinála Ippolita II. d’Este, syna Lucrezie Borgiovej.

Antické pamiatky

Rím je pochopiteľne vďaka svojej histórii aj domovom rôznych antických starovekých pamiatok. V jednom článku na stránke Vatican News ich celkom zaujímavo kategorizovali do troch skupín: „Do prvej skupiny patria pohanské chrámy a paláce antického Ríma, z ktorých sú dnes už len ruiny. Takými sú napríklad Caracallove kúpele či rímske fóra, ktoré už len nemo svedčia o niekdajšej sláve a veľkosti Rímskej ríše. Druhú skupinu tvoria kresťanské staroveké stavby ako napr. katakomby alebo rímske baziliky, ktoré svojmu účelu slúžia dodnes. Treťou skupinou starovekých pamiatok sú stavby, ktoré boli pôvodne postavené ako pohanské, no keď neskôr pohanský kult upadol, boli pretvorené na kresťanské chrámy a tak sa zachovali až po dnešný deň.“ Najznámejšou stavbou tohto typu v Ríme je už spomínaný Pantheon.

Menej známou stavbou „tretieho typu“ je môjmu oku lahodiaci chrám Tempio di Portuno. Portunov chrám, známy aj ako Chrám mužného šťastia, je jedným z najzachovalejších rímskych chrámov. Za svoj stav zachovania vďačí tomu, že bol v roku 872 prestavaný na kresťanský kostol zasvätený pustovníčke a svätici Márii Egyptskej (Santa Maria Egiziaca), ktorej pamiatku si gréckokatolíci pripomínajú vždy na piatu pôstnu nedeľu. V roku 1916 bol kostol „odsvätený“ a chrám bol obnovený do svojej pôvodnej podoby.

V susedstve Portunovho chrámu stojí ešte kruhový rímsky chrám Tempio di Ercole Vincitore, najstaršia mramorová budova v Ríme. Oba tieto chrámy sú v tesnej blízkosti kostola Santa Maria in Cosmedin, ktorý vo svojom portiku hostí vyhľadávanú rímsku atrakciu – Ústa pravdy (Bocca della Verità). Túto 1300 kg masku (pravdepodobne kryt odtoku zo spomínaného Tempio di Ercole Vincitore) som si zakaždým pozrel len cez mrežu a nestrácal som čas čakaním v dlhom rade, aby som do ústia tohto „kanála“ pchal ruku veriac stredovekej legende, že ide o akýsi detektor lži.

Najznámejšou starovekou rímskou pamiatkou je Amphitheatrum Flavium, ktorý skôr poznáme pod názvom Koloseum. Jeho meno je pravdepodobne odvodené od kolosálnej (obrovskej) sochy Nera, ktorá v jeho blízkosti stála, nakoľko tento amfiteáter postavili na mieste vodnej nádrže s obrovskou loďou uprostred, ktorá bola súčasťou Nerovho komplexu Domus aurea. Treba si teda uvedomiť, že Koloseum je len jedno a preto nie je správne nazývať ostatné rímske amfiteátre týmto názvom. Koloseum slúžilo v duchu rímskeho „chlieb a hry“ na súboje gladiátorov, rekonštrukcie slávnych bitiek, popravy a dramatické predstavenia. Od 15. storočia slúžila jeho budova ako kameňolom – kamene z Kolosea sa použili i na výstavbu Baziliky Sv. Petra. Pápež Benedikt XIV. v 18. storočí ťažbu kameňa ukončil tak, že budovu zasvätil kresťanským mučeníkom, ktorí tu zahynuli. Vo vnútri Kolosea aj plánovali postaviť kostol, no vidiac model kostola v Koloseu ma priviedol k názoru, že by to bolo pre túto stavbu z hľadiska histórie skôr devastačné.

Antických pamiatok je v Ríme ďaleko viac. Zaujímavé je napríklad Forum Romanum v blízkosti Kolosea (cez toto fórum sa ku Koloseu dostanete rýchlejšie a nečakáte v dlhých radoch ako pri ňom), Titov víťazný oblúk, Konštantínov víťazný oblúk, Circus Maximus, Caracallove kúpele,Trajánovo fórum a Trajánov stĺp, Marcellovo divadlo, pozostatky rímskej insuly (činžového nájomného domu) vedľa Oltáru vlasti, Augustovo mauzóleum ba samotný Anjelsky hrad, ktorý bol pôvodne mauzóleom cisára Hadriána. Odkaz na antický Rím je skrátka všade, od nápisov SPQR po námestie Piazza Navona s Fontánou štyroch riek, ktoré rešpektuje pôdorys Circus Agonalis, respektíve známejšieho Domitianovho štadióna, ktorý tu prv stálo.

Rozlúčka s Rímom

Posledné dni v Ríme som vždy využil na panoramatický výhľad na mesto, sledujúc i západ slnka. K tomuto cieľu vám ideálne poslúži Terrazza del Pincio z 19. storočia, z ktorej je nádherný výhľad na námestie Piazza del Popolo i Baziliku svätého Petra, či Terrazza Caffarelli pri Kapitolských múzeách.

V roku 2019 som v rámci rozlúčky s Rímom navštívil vzmáhajúcu sa atrakciu na najvyššej časti kopca Aventín, medzi Giardino degli Aranci a vilou Priory of Malta. Touto atrakciou je pohľad cez kľúčovú dierku brány Priorstva maltézskych rytierov. Pozriete sa cez ňu a uvidíte živým plotom orámovanú kupolu Baziliky sv. Petra. Pre mňa to bola taká vznešená bodka za pobytom v Ríme, ktorá umocnila moju rozlúčku s „Večným mestom“.

Titulný obrázok – pohľad na Baziliku sv. Petra z mosta Ponte Umberto I, zdroj: archív autora, K. Gazdíka (FOTO autor)

PDF (formát pre tlač)