Záhrobie (desiata časť): Blaženosť mŕtvych, 4. časť

Branislav Krasnovský
16. októbra 2025   Cirkev

Visio beatifica u sv. Tomáša Akvinského

Dnes by sme pokračovali predstavením diela sv. Tomáša Akvinského so zreteľom na stav blažených v Nebi, v ktorého učení sa zbieha celá metafyzika, antropológia aj mystika scholastického sveta. Blaženosť človeka ako visio beatifica – blažené nazeranie Boha takého, aký je (visio Dei per essentiam). Sv. Tomáš túto doktrínu formuluje v niekoľkých kľúčových častiach diela Summa theologiae, najmä v častiach De beatitudine (O blaženosti), De modo, quo Deus a beatis videtur (O spôsobe, akým blažení vidia Boha) a toto učenie dopĺňa ešte Summa contra gentiles (III, 48–63). Sv. Tomáš vidí blaženosť nielen ako cieľ človeka, ale aj ako najhlbšie spojenie rozumu, vôle človeka s Bohom.

Začína antropologicky – základom je tvrdenie, že človek túži po blaženosti a každý človek hľadá šťastie (beatitudo), teda konečný cieľ, v ktorom sa túžba úplne nasýti. Všetci ľudia konajú pre cieľ, a konečným cieľom človeka je blaženosť. Lenže všetky pozemské dobrá sú obmedzené: bohatstvo, moc, rozkoš, poznanie…, preto konečné naplnenie môže dať len nekonečné Dobro, sám Boh.

Blaženosť je pre sv. Tomáša dokonalé spojenie s Bohom. Je to stav, v ktorom rozum dokonale poznáva Boha a vôľa dokonale miluje Boha. Z týchto dvoch aktov plynie dokonalý pokoj a radosť (gaudium). „Blaženosť človeka spočíva v dokonalom akte rozumu, ktorý nazývame videním Boha; a v dokonalom akte vôle, ktorým sa z tohto videnia raduje.“ Človek teda nevidí Boha telesnými očami, ale intelektom, ktorý je osvietený Božím svetlom.

No a visio beatifica – blažené nazeranie Božej podstaty je vrcholom celého učenia sv. Tomáša Akvinského o blaženosti. To, že dokonalá blaženosť môže byť len vo vnímaní Božej podstaty – nie symbolicky, nie obrazne, nie skrze stvorenia, ale tvárou v tvár ako hovorí Prvý list Korinťanom (1Kor 13,12): 12 Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný.

Pre sv. Tomáša duša v Nebi nepoznáva Boha z diaľky, ale je vnorená do Jeho bytia ako intelekt ponorený do nekonečného svetla, ktoré ho napĺňa poznaním. Sv. Tomáš je presvedčený, že v Nebi rozum vidí princíp všetkého – tu nie je žiadne hľadanie, žiadna pochybnosť, len čisté videnie pravdy.

Dovoľte mi, aby som sa teraz zastavil pri pojme Lumen gloriae – svetlo slávy. Je zrejmé, že rozum človeka sám od seba nemôže Boha vnímať a pochopiť, že ho nemôže ani vidieť. Aby mohol nazeranie na Boha zniesť, potrebuje Boží dar v podobe lumen gloriae. Sv. Tomáš Akvinský hovorí doslovne: „Intelekt stvorený nemôže vidieť Boha vo svojej prirodzenej sile; potrebuje osobitné posilnenie od Boha – lumen gloriae, ktoré ho povznesie nad prirodzenosť.“ Lumen gloriae – toto svetlo slávy je v ponímaní sv. Tomáša mystická schopnosť, ktorou Boh pozdvihne dušu, aby mohla prijať nekonečné bez toho, aby sa rozplynula.

Sv. Tomáš Akvinský učí o rôznych stupňoch blaženosti v Nebi. Podľa jeho učenia všetci blažení v Nebi vidia Boha úplne, ale nie rovnakou mierou, pretože svetlo slávy sa udeľuje podľa zásluh a čistoty duše. Každý blažený teda vidí Boha úplne, ale niektorí ho vidia dokonalejšie než iní. Tu sa ozýva ozvena učenia sv. Izidora zo Sevilly, o ktorom sme si povedali v predchádzajúcej časti (Ako hviezdy sa líšia jasom, tak aj spravodliví sa budú líšiť mierou svojej slávy. Blaženosť v Nebi pre sv. Izidora zo Sevilly tiež nie je rovnaká pre všetkých, závisí od čistoty srdca a zásluh. Každý však dosiahne dokonalé naplnenie podľa svojej miery).

Sv. Tomáš Akvinský je presvedčený, že poznanie Boha je akt rozumu, ale blaženosť sa zavŕši vo vôli človeka. Z videnia Boha nevyhnutne plynie láska, ale z lásky plynie radosť, ktorá je plnosťou blaženosti. Učenie sv. Tomáša je jasné, rozum sa sýti pravdou a vôľa Dobrom, pričom obe sú večne spojené v dokonalom súlade.

Oslávené telo v teológii sv. Tomáša Akvinského

Samozrejme že sa sv. Tomáš Akvinský vo svojom diele venuje aj problematike tela blažených, kedy po parúzii a vzkriesení duša dostane späť oslávené telo (corpus gloriusum), s ktorým sa spojí opäť v jeden celok a takto sa bude ďalej podieľať na blaženosti. Toto oslávené telo nebude trpieť, starnúť ani zomierať, ale bude nástrojom radosti a chvály. Telo sa stane dokonale poslušné duši, ako duša Bohu.

Pri eschatologickej téme osláveného tela sa tiež na chvíľu zastavím, pretože, priznám sa, tejto téme som sa nikdy špeciálne nevenoval a mal som o nej veľmi všeobecné vedomosti. Sv. Tomáš však detailne spracoval aké vlastnosti má oslávené telo, prečo a ako súvisí s dušou a Božím svetlom.

Základnou tézou učenia sv. Tomáša ohľadom osláveného tela je informácia, že telo sa zúčastňuje na sláve duše. Vychádza z Pavlovho listu Filipanom (Flp 3,20–21): 20 Veď naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista. 21 On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu.

Tieto slová zo Svätého Písma priviedli sv. Tomáša k poznaniu, že oslávenie tela plynie zo slávy duše. To znamená, že keď vstúpi duša do visio beatifica, jej radosť a dokonalosť sa rozlejú na telo. Nemení sa telesná podstata tela, ale jeho stav a kvalita.

Oslávené telo v teológii sv. Tomáša má štyri základne vlastnosti, vyplývajúce zo spojenia tela s dušou a z účasti duše na Božej sláve.

Prvou vlastnosťou je impassibilitas – neschopnosť trpieť Telo nebude podliehať žiadnej bolesti, zraneniam ani chorobám. Impassibilita je dôsledkom dokonalej podriadenosti tela blaženej duši. Telo bude mať dokonalý poriadok – žiadny vnútorný rozklad, žiadne staroby, bolesti, únava. Sv. Tomáš pripomína, že to nie je „zánik hmoty“, ale stav dokonalého zdravia, ktorý nemožno stratiť.

Druhou vlastnosťou je claritas – žiarivosť Telo bude žiariť svetlom, ktoré vychádza zo slávy duše (podobne ako Náš Pán Ježiš Kristus žiaril na hore Tábor), o čom hovorí evanjelista Matúš (Mt 17,1–7): 1 O šesť dní vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. 2 Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. 4 Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ 5 Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ 6 Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. 7 No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“

Pre sv. Tomáša duša, ktorá vidí Boha priamo, žiari ako zrkadlo jeho svetla, a toto svetlo preniká aj telo. Každý blažený bude žiariť inak, podľa miery svojej svätosti (príklad sv. Izidora zo Sevilly o hviezdach a ich žiarení rôznej intenzity):

Treťou vlastnosťou osláveného tela bude agilitas (pohyblivosť) Oslávené telo sa bude pohybovať dokonale podľa vôle, bez námahy a bez odporu hmoty. Už nebude viazané hmotnou ťažkosťou; duša ho bude ovládať bez odporu. Pohyb nebude vyžadovať energiu ani čas, duša si ho podriadi s dokonalou ľahkosťou. Sv. Tomáš dodáva: „Tak ako Kristus po vzkriesení vošiel cez zatvorené dvere, tak aj telo oslávené nebude viazané priestorom.“

Poslednou, štvrťou vlastnosťou bude subtilitas (duchovná jemnosť a priestupnosť) Oslávené telo bude podriadené duši a nebude viazané zákonmi hmoty. Oslávené telo bude priehľadné a podobné duchu, podobne ako kryštál, ktorým prechádza svetlo. Toto telo bude síce materiálne, ale nebude ťažkopádne ako súčasné ľudské telo. Vzorom pre subtilitas osláveného tela je Kristovo zmŕtvychvstalé telo – Kristus mohol jesť, ale nepotreboval to, Kristovo Telo mohlo byť a videné od vôle, jeho miznutie a objavovanie sa nezáviselo od priestoru.

Vo svojom teologickom diele sa sv. Tomáš venuje aj témam, ako sú vzťah medzi oslávením duše a tela. Postupnosť je od duše k telu, duša je prameňom svetla, telo je odrazom tohto svetla duše. Telo sa stáva ikonou duše, vonkajším zjavom vnútornej krásy duše.

Oslávené telo si zachová všetky znaky osobnosti, bude to isté telo, ktoré mal človek na zemi, ale bude oslávené, premenené a dokonalé. Môžu ostať aj jazvy – nie ako znak poškodenia, ale ako znaky cti (mučenícke stopy). Oslávené telo sa stáva dôkazom dejín spásy každého človeka.

Sv. Tomáš Akvinský vníma oslávené telo ako prejav viditeľnej slávy Boha. Spája vo svojom učení antropológiu s teológiou, Boh sa oslavuje nielen v duši, ale aj v tele, ktoré sa stáva priehľadným médiom jeho svetla. Človek (duša a oslávené telo) je živým obrazom Boha, svedectvom o Bohu, ktorý premieňa.

Vráťme sa však od osláveného tela späť k blaženosti v Nebi. Tá je podľa sv. Tomáša večná, neodňateľná, nemenná. Duša je dokonale zjednotená s Bohom, vôľa „blažených je slobodná, ale nemôže chcieť zlo, lebo to by znamenalo stratu dobra, ktoré milujú“.

Sv. Tomáš vidí visio beatifica ako zmysel všetkej teológie. Celé učenie Cirkvi, všetky sviatosti i samotná Cirkev vedie a smeruje k tomu, aby človek raz videl Boha tak, ako On vidí seba. Videnie Boha je pre sv. Tomáša cieľom viery, nádej, naša odmena a láska je jej zavŕšenie.

Svätci, ktorí vydali svedectvo o stave blažených v Nebi

V neskorom stredoveku a v renesancii sa téma blaženosti v Nebi (beatitudo caelestis) stala jedným z ústredných motívov mystickej a scholastickej literatúry. Teológovia túto tému rozoberali systematicky (pod vplyvom sv. Tomáša Akvinského), zatiaľ čo mystici ju prežívali a opisovali v symboloch a víziách. V zozname uvedenom nižšie je výber svätcov a autorov s krátkym vysvetlením toho, ako chápali blaženosť zosnulých po smrti a v čom sa ich pohľad líši.

Sv. Bonaventúra (†1274) Vo svojom diele Putovanie duše k Bohu opisuje cestu duše, ktorá cez poznanie stvoreného sveta, seba a milosti vstupuje až do „večného svetla“. V siedmom stupni podľa predstáv sv. Bonaventúru duša stráca všetko rozumové chápanie a vstupuje do „večného pokoja v Bohu“. Ticho, ktoré prevyšuje všetko poznanie, je samo miestom blaženosti; tam sa odpočíva, nie v nečinnosti, ale v žiariacej láske. Sv. Bonaventúra chápe blaženosť ako zjednotenie lásky a poznania – nie oddelené akty, ale jediný pohyb duše smerom do Boha.

Sv. Katarína Sienská († 1380) Vo svojom diele Dialóg o Božej prozreteľnosti opisuje blaženosť zosnulých v Nebi ako more pokoja, do ktorého sa duša ponorí po smrti. V jej mystickom jazyku ide o oceán svetla a ohňa, v ktorom sa vôľa človeka „stratí v Božej vôli ako kvapka vo víne“. „Duša, ktorá dosiahla Boha sa od neho nemôže viac odtrhnúť, lebo sa spojila s Božou vôľou a to je podstata večnej blaženosti.“ Blaženosť u sv. Kataríny nie je statická – je to neustála extáza lásky, večný pohyb v Bohu, ktorý nikdy neprestáva vyžarovať.

Sv. Brigita Švédska († 1373) vo svojom diele Nebo a zjavenia opisuje vo svojich víziách stupne nebeskej radosti podľa zásluh duší: všetci sa tešia z Boha, ale každý „podľa svojej nádoby“. Jej opisy sú plné obrazov svetla, hudby, vône a pokoja. Duše sa radujú jedna v druhej, ako sa hviezdy v Nebi tešia z lesku tých druhých; a z tohto vzájomného jasu vzniká chvála Boha. Sv. Brigita Švédska teda chápe Nebo ako spoločenstvo svetla – radosti, ktorá sa zdieľa, nie izoluje.

Sv. Gertrúda Veľká († 1302) vo svojom diele Posol božskej dobroty opisuje svoje mystické vízie Neba s neobyčajnou nežnosťou: duša vníma láskavú prítomnosť Krista ako večnú hostinu a oddych. Jej jazyk je liturgický a eucharistický – blaženosť je „večné prijímanie Boha“. „V Nebi bude duša večne piť z tvojho srdca, ó Pane, ako z prameňa, ktorý nikdy nevyschne.“ Pre sv. Gertrúdu je visio beatifica premenená na intímnu lásku, v ktorej sa Kristus stáva žriedlom všetkej radosti, ktorý sa daruje bez konca.

Sv. Bernardín Sienský († 1444), renesančný kazateľ s hlbokou scholastickou erudovanosťou, vo svojich Kázňach a traktátoch o mene Ježiš hovorí, že duša v Nebi vidí Boha v Ježišovi Kristovi a tým poznáva i miluje všetko, čo miloval Kristus. Vidieť Krista, to je vidieť Boha, milovať Krista, to je spočinúť v Bohu; to je blaženosť. Pre sv. Bernardína Sienského je Nebo kristocentrické – láska k Ježišovi sa stáva formou videnia.

Majster Eckahrt a nemeckí stredovekí mystici

No a kapitolu o stredovekých predstavách ako to vyzerá s blaženými v Nebi zakončíme niekoľkými vetami o majstrovi Eckhartom a nemeckých stredovekých mystikoch, jeho duchovných žiakoch.

Majster Eckhart z Hochheimu († okolo 1328) je osobitý, hlboký a ťažko uchopiteľný hlas nemeckej mystiky. Keď hovorí o stave blažených v Nebi, nejde mu, ako u scholastikov, o opis stavu duše po smrti, ale o stav duše zjednotenej s Bohom už teraz, ktorý je predobrazom večnej blaženosti. V Eckhartovej reči sa Nebo neodohráva „tam“, ale „tu“, keď sa duša navráti do Boha, z ktorého vyšla. Informácie o stave blažených v Nebi možno čerpať s jeho kázní (Predigten) a z traktátov ako Liber benedictus.

Základnou tézou v učení majstra Eckharta z Hochheimu je tvrdenie, že Nebo nie je len miesto, ale v prvom rade stav bytia. Majster Eckhart hovorí, že Nebo nie je nič iné, než zjednotenie duše s Bohom. Pre neho blaženosť (nem. Seligkeit, lat. beatitudo) nie je odmenou po smrti, ale stavom vnútornej prítomnosti Boha v duši, keď sa človek oslobodí od všetkého stvoreného a vstúpi do Božieho Zdroja. Tento stav sa v Nebi stane dokonalým a trvalým, no jeho „zárodok“ môže duša zakúsiť už v čase.

Majster Eckhart používa často obraz pohybu duše, ktorá vychádza z Boha, žije v stvorení a potom sa k Bohu navracia. Tento návrat nie je cestou v priestore, ale návratom do prameňa, z ktorého vyšla. Pre majstra Eckharta blažená duša v Nebi nechce nič, nič nehľadá a ostáva v dokonalom spočinutí s Bohom. Majster Eckhart nehovorí v Nebi o obrazoch svetla, hudby či radosti ako sv. Brigita Švédska alebo sv. Katarína Sienská, podčiarkuje pojmy ticho a spočinutie v Bohu. Boh je pre neho tichom a v tomto tichu hovorí s dušou – toto je Nebo. Duša je podľa neho blažená nie preto, že vidí Boha ako obraz, ale preto, že sa s ním stala jedným bytím.

U sv. Tomáša Akvinského je vrcholom visio beatifica – blažené videnie Boha, u Eckharta je blaženosť definovaná ako unitas mystica – zjednotenie s Bohom bez obrazu i obrazom sprostredkovaných vnemoch.

Zaujímavá je predstava majstra Eckharta o vnútornom Nebi (Raum Gottes). Ide o miesto v duši, kde už počas života človeka prebýva Boh. Podľa majstra Eckharta sa Boh rodí v duši podobne ako sa Kristus narodil v Panne Márii. V najhlbšom základe duše je ticho, kde sa Boh objaví, tam je večné Nebo, tam sa čas mení na večnosť. Preto je Nebo stavom večného zrodu Boha v duši – perpetuus natalis Dei in anima. Blaženosť je teda aktívna, nie statická: Boh sa neustále rodí, a duša sa neustále rodí v Bohu.

Je jasné, že tieto predstavy zaujali sv. inkvizíciu, ktorá podrobila učenie majstra Eckharta podrobnému skúmaniu. Najmä Eckhartov výrok, že duša a Boh sú jedno viedol k obvineniam z panteizmu a herézy.

Majster Eckhart bol dominikán vzornej povesti, v roku 1236 bolo proti nemu začaté vyšetrovanie, pričom jeho prípad sa prejednával aj po jeho smrti v roku 1328. Nakoniec v roku 1329 z celého jeho učenia svätá inkvizícia odsúdila 28 výrokov. Z toho 15 výrokov bolo považovaných za heretické a 11 za podozrivé. Keďže krátko pred svojou smrťou majster Eckhart uviedol, že sa podriadi Svätej stolici a je pripravený odvolať všetko, čo povedal nesprávne, tak nebol nikdy odsúdený ako heretik a odsúdené boli spomenuté tézy (28 výrokov).

Majster Eckhart ovplyvnil niekoľko ďalších nemeckých a nizozemských dominikánov a augustiniánov. Vybral som trojicu teológov (Tauler, Suso Ruysbroeck), ktorých možno vnímať ako most medzi vrcholnou scholastikou sv. Tomáša Akvinského a budúcou barokovou teológiou. Ich mystika je tichá, hlboká, sústredená na vnútorné zrodenie Boha v duši. Ich spoločnou témou záujmu bolo ako sa Boh rodí v ľudskej duši a ako sa ľudská duša rodí v Bohu.

Johannes Tauler († 1361) bol dominikánsky kazateľ z Porýnia, žiak majstra Eckharta. Pôsobil v Štrasburgu a v Bazileji v čase silnej morovej nákazy. V jeho kázňach sa opakuje myšlienka, že len ten, kto sa úplne zriekne seba, v tom sa zrodí Kristus. Podľa jeho slov sa nebeský život začína už na zemi, keď duša v tichu počúva Boží hlas. Blaženosť duše v Nebi je podľa neho dokonalým pokračovaním vnútorného zjednotenia, ktoré sa začalo už na zemi.

Heinrich Seuse (Suso, † 1366), tiež dominikánsky kazateľ, ale s iným temperamentom, viac poetický. Jeho mystika je prejavom mystického rytierstva, plného lásky a utrpenia. Známa je jeho túžba nechať sa spáliť v ohni Kristovej lásky, aby mohol Krista milovať dokonalou láskou. Cieľom je pre neho zjednotiť sa s Božou Láskou skrze utrpenie a nežnosť srdca. Raj je stav čistého, láskavého spočinutia, kde sa vôľa duše stratí v Božej vôli ako kvapka vo víne. Blaženosť je „večná sladkosť“ – Božie meno vyryté do srdca duše. Suso je najpoetickejší z nemeckých stredovekých mystikov, často ho nazývajú „Boží minnesänger“.

Jan van Ruysbroeck († 1381), nie je síce Nemec, ale Flám a nie je dominikán, ale augustinián; pôsobil v oblasti Bruselu, duchovne však bol veľmi blízky nemeckým stredovekým mystikom. Jeho dielo je jedným z vrcholov stredovekej kresťanskej mystiky. Zaoberal sa najmä Božím prebývaním v duši, pre neho sa duša stáva jednotná s Bohom nie v podstate, ale v láske. Rozlišuje tri stupne duchovného života: aktívny život – skutky, cnosti, služba; vnútorný život to je radostná kontemplácia a pokoj; a zjednotený život (ghemein leven) je duša „ponorená do večného Božieho svetla“. Blaženosť duše v Nebi opisuje ako Božie objatie, v ktorom niet rozdielu medzi milujúcim a milovaným. Pre neho je Raj tichá dynamika lásky, večný pohyb duše v Bohu a Boha v duši.

Pre spomenutých nemeckých mystikov sa duša neustále obnovuje v novom a novom chápaní Boha. Dôraz sa kladie na mystiku spojenia duše s Bohom, duchovnú dynamiku a nie na statickú blaženosť.

Renesanční teológovia a ich predstava o stave blažených v Nebi

V renesancii sa teologické úvahy o stave blažených v Nebi rozdelili do dvoch smerov. Vznikol humanisticko-filozofický smer, ktorý sa začal opierať o Platóna a novoplatonizmus, determinovaný novoplatónskou duchovnou interpretáciou blaženosti a tradično-teologický smer, ktorý vychádzal zo scholastickej línie (Sv. Tomáš Akvinský, sv. Bonaventúra…), no začal ju rozvíjať systematickejšie.

Téma stavu blažených v Nebi (status beatorum) zostala centrálnou otázkou eschatológie, len sa menil jazyk a dôraz: renesančný človek začal viac vnímať duchovnú krásu, poznanie a slobodu ako súčasť blaženosti.

Krátky prehľad najdôležitejších teológov a mysliteľov renesancie, ktorí sa tejto témy dotýkali:

Mikuláš Kuzánsky (1401 – 1464), kardinál mystik a filozof, ktorého teologické názory možno vnímať ako most od stredoveku k renesancii. Vo svojom diele De visione Dei (O videní Boha) tvrdí, že videnie Boha v Nebi nie je statické, ale je nekonečným dynamickým úžasom, pretože tak ako sa duša zdokonaľuje, rozširuje svoje poznanie a lásku.

Florentský novoplatonik Marsilio Ficino (1433 – 1499) preložil Platóna a Plotína do latinčiny a snažil sa zlúčiť katolícku teológiu s Platónovým chápaním duše. Pre Ficina spočíva blaženosť v tom, že duša po smrti vystúpi k Bohu ako ku zdroju krásy, dobra a pravdy, ktoré už nevidí len symbolicky, ale priamo. Duša, ktorá sa odtrhla od hmoty, zrkadlí Boha ako slnko v čistej vode. Tam sa napĺňa jej túžba po kráse – a to je blaženosť. Jeho Nebo je platónsko-kresťanské: estetické, svetelné, plné harmónie, duše blažených sa ponárajú do večnej hudby Božej mysle.

Giovanni Pico della Mirandola (1463 – 1494) nebol systematický teológ, ale jeho myšlienka duchovnej slobody človeka nadobúda eschatologický rozmer. Mirandola tvrdí, že blaženosť v Nebi nie je len dar, ale aj naplnenie povolania človeka tvoriť seba podľa Božieho obrazu. Boh nám dal moc byť anjelmi, ak to chceme; blaženosť je dokončenie tohto stvorenia v nás samých. V Nebi teda človek nie je pasívny, je spoluúčastný na Božom diele, tvorivý, slobodný, rozumne milujúci. Je to určité antropologické rozšírenie visio beatifica sv. Tomáša: človek v blaženosti poznáva Boha i seba ako Božie dielo.

Tomasso de Vio Cajetanus (Tomáš de Vio, nazývaný aj Kajetán, 1469 – 1534), na rozdiel od Pica della Mirandolu alebo Marsilia Ficina opäť korektný hlas Cirkvi. Dominikán, kardinál, jeden z najväčších znalcov teologického diela sv. Tomáša Akvinského. Podrobne rozpracoval náuku sv. Tomáša o visio beatifica a viedol prvé systematické diskusie o spojení prirodzeného poznania s nadprirodzeným videním Boha. Cajetanus zdôrazňuje, že duša v Nebi vidí Boha skrze stvorené idey, ale v samotnom Bohu, nie cez sprostredkovanie, ale cez vnútorné osvetlenie. Jeho výklad prepojil scholastiku s renesančnou katolíckou metafyzikou.

Juan de Torquemada (1388 – 1468), slušný neskorostredoveký a ranorenesančný španielsky teológ, židovský konvertita a strýko neskoršieho milého inkvizítora Tomáša de Torquemadu. Jeho prínos spočíva v zdôraznení, že blaženosť v Nebi má aj ekleziálny rozmer – duše svätých tvoria jedno telo Kristovo, ktoré večne chváli Boha. „V Nebi duše nestrácajú osobnosť, ale spievajú v jednom hlase ako mnohé struny na jednej lutne.“ U Juana de Torquemadu sa začína rozvíjať renesančný zmysel pre spoločenstvo svätých ako harmóniu, duchovná hudba Cirkvi v Nebi.

Francisco de Vitoria (1483 – 1546), dominikánsky teológ, profesor v Salamanke; rozvíjal scholastickú tézu o blaženosti v rámci morálnej filozofie. Pre neho je morálnosť nielen cieľom všetkých ľudských činov, ale v Nebi sa stáva čistým darom milosti, ktorý presahuje prirodzené túžby človeka. Blaženosť v Nebi pre neho nie je len posledným cieľom človeka, ale aj cieľ, ktorý sa mu daruje zhora od Boha. Francisco de Vitoria teda spája scholastickú metafyziku sv. Tomáša Akvinského s renesančným dôrazom na dôstojnosť človeka. Duša je podľa neho stvorená pre blaženosť, ale sama ju nedosiahne bez pomoci Boha.

Tu by som zakončil časť o stredovekých a renesančných predstavách o stave blažených v Nebi, nasledovať budú barokové predstavy, determinované učením Tridentského koncilu, ktorý reagoval na celý ten protestantmi vytvorený chaos a neporiadok, ktorý, žiaľ, priamo zasiahol aj dianie v katolíckej Cirkvi. Na druhej strane však čo bolo nahnité samostatne odpadlo a Cirkev sa mohla sústrediť na riešenie ďalších problémov v neskoršom období.

***

predchádzajúce časti:
Záhrobie
Záhrobie (druhá časť): Sťahovanie duší
Záhrobie (tretia časť): Mlčanie mŕtvych
Záhrobie (štvrtá časť): Život mŕtvych
Záhrobie (piata časť): Miesta prebývania mŕtvych
Záhrobie (šiesta časť): Očisťovanie zosnulých
Záhrobie (siedma časť): Vedomie mŕtvych
Záhrobie (ôsma časť): Pomoc od mŕtvych, 1/2
Záhrobie (ôsma časť): Pomoc od mŕtvych, 2/2
Záhrobie (deviata časť): Pomoc mŕtvym (v Očistci) od nás živých
Záhrobie (desiata časť): Blaženosť mŕtvych, 1. časť
Záhrobie (desiata časť): Blaženosť mŕtvych, 2. časť
Záhrobie (desiata časť): Blaženosť mŕtvych, 3. časť

Titulný obrázok, Francisco Botticini a jeho predstava Neba. Súčasťou je Nanebovzatie Panny Márie a tiež hierarchia anjelov, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)