Plzenský biskup Holub: Synodálna Cirkev nepotrebuje tradičnú omšu, potrebuje jednotnú Novus ordo missae
28. júla 2026
Cirkev
Liturgia, Synodalita
Plzenský biskup Tomáš Holub je známy svojou progresívnou a synodálnou orientáciou a v tomto smere patrí v Česku k popredným propagátorom synodality, ďaleko prekračujúcim rámec bežnej cirkevnej agendy. Pravdepodobne preto si ho vyhliadol známy liturgický progresivistický radikál Andrea Grillo, známy svojimi bizarnými úvahami a útokmi aj čitateľom portálu Christianitas.sk:
Ten oslovil biskupa Holuba, aby napísal pre portál Citta della Editrice článok s názvom Synodalita a Novus ordo missae, v ktorom sa vyjadruje o tradičnej omši spôsobom, aký zrejme príliš nepoteší zástancov tzv. umiernenej cesty a hermeneutiky kontinuity. Tradičná omša totiž podľa biskupa Holuba nemá v modernej synodálnej Cirkvi čo robiť:
zdroj: wikimedia commons
Už v úvode mu Andrea Grillo s nadšením ďakuje za jeho radikálny postoj k liturgii:
„Otázka používania Starého obradu, starostlivo preskúmaná po schizme z 1. júla, sa javí ako priorita aj pre jednotlivé diecézy. Biskup Plzenskej diecézy v Českej republike, do ktorej patrí aj komunita, ktorú na tomto blogu v predchádzajúcom príspevku predstavil Alvaro Grammatica, sa rozhodol túto otázku riešiť. Ide o dôležitú úvahu, ktorá sa vyznačuje synodálnym štýlom a môže byť cenná aj pre riešenie otázky „starého obradu“ novým spôsobom. V texte, ktorý poslal a za ktorý mu ďakujem, sa javí silné odhodlanie riešiť všetky požiadavky tradičnej liturgie v súlade s obradom, ktorý vzišiel z liturgickej reformy po Druhom vatikánskom koncile. Zdá sa mi, že tento osvietený prístup by priviedol každú takúto požiadavku k identifikovaniu sa s Novým obradom (Novus Ordo), ktorý sa môže sláviť s rôznymi nárokmi, ale ktorý zabraňuje rozdeleniam, a o ktorom by bolo dôležité otvoriť serióznu a rozumnú diskusiu aj na biskupskej úrovni.“
Text plzenského biskupa plne potvrdzuje Grillovo nadšenie a demonštruje skutočné odhodlanie, aby popri novom omšovom obrade postupne neprekĺzla ani myš. Postupovať však treba synodálne už od základov. Už pre ľudí, ktorí ešte len hľadajú transcendenciu, má biskup Holub jasné riešenie – aktualizovanúverziu Evanjelia:
„Ľudia hľadajú „transcendenciu“; je na nás, aby sme toto hľadanie naplnili tým, že navrhneme zdravú a aktuálnu verziu Evanjelia.“
– Bolo by zaujímavé zistiť, ktorá je to tá „chorá“ a „neaktuálna“ verzia Evanjelia…
Článok pokračuje nadšenou apológiou synodálneho procesu, ktorá stanovuje laické zapájanie sa do riadenia Cirkvi ako povinnosť, jej ignorovanie ako nezodpovednosť a synodalitu ako globálny nový cirkevný životný štýl:
„Tak sa zrodila synodálna vízia, ktorá sa, dúfam, premení na životný štýl, v ktorom sa budeme stretávať, počúvať jeden druhého a spoločne objavovať samých seba ako Boží ľud, ktorý vie rozlišovať cesty, ktorými má kráčať, a prevziať všetku zodpovednosť bytia a konania ako Cirkev.
Synodálna vízia teda nie je len komunikačnou technikou, ale spôsobom prežívania viery, prežívania spoločenstva tým, že sa stávame otvoreným priestorom, pripraveným prijať a zdieľať radosti a nádeje ľudí našej doby, objaviť prítomnosť zmŕtvychvstalého Krista. Nejde o usporiadanie Synody, ale o to, aby sme sa ňou stali, aby sme nasledovali Ježiša a stali sa jeho učeníkmi. Synoda, chápaná ako životný štýl, tu vštepuje veriacim pocit spolupatričnosti, kde pasivita sa vníma ako nedostatok zodpovednosti voči predovšetkým vlastnému krstu, ktorým sme sa stali kňazským, prorockým a kráľovským ľudom práve preto, že sme vtelení do Krista, kňaza, proroka a kráľa.“
K podstate článku sa dostávame v podkapitole s názvom – Vplyv Synody na liturgický život. V ňom ide podľa biskupa Holuba predovšetkým o jednotu, synodálnu spiritualitu a nový synodálny životný štýl, ktorý však vie vyjadriť len – Nový omšový obrad:
„Novus Ordo teda umožňuje uplatňovať túto synodálnosť v liturgickej oblasti. Inak by to bolo veľmi ťažké, keďže Vetus Ordo je vyjadrením tridentskej a novovekej vízie Cirkvi, ktorá už nezodpovedá dnešným potrebám. Niť, ktorá spája synodalitu a liturgickú činnosť, je práve vízia Cirkvi, ktorú propagoval Druhý vatikánsky koncil, Cirkvi založenej na zhromaždeniach a nie klerickej Cirkvi, služobnej Cirkvi, komunitnej Cirkvi, ktorá svedčí o svojej jednote a oslavuje ju.“
Tradičná omša je naopak zdrojom problémov a nejednoty:
„Mnohých veriacich, vrátane niektorých v mojej vlastnej diecéze, priťahujú tradicionalistické slávenia a ťažko prijímajú liturgickú reformu Druhého vatikánskeho koncilu. Účasťou na týchto liturgických obradoch sa chcú presvedčiť o správnej ekleziologickej vízii, ktorú tieto obrady ponúkajú. To vytvára trhliny, ktoré ľahko vedú k podozrievaniu a dokonca k možnému odmietnutiu akejkoľvek legitímnej reformy, pričom sa tradícia pletie s tradicionalizmom. Výsledkom je cirkevná nedôvera a problematická jednota.“
Ako k takýmto veriacim pristupovať? Model je známy a cieľ tiež: navonok benevolencia, v skutočnosti však „pevný postoj“, ktorý má postupne takýchto veriacich priviesť k poznaniu, že všetci sa musia zhodnúť na spoločnej teologickej platforme, ktorá vychádza z II. vatikánskeho koncilu. Pomôcť má tomu adekvátne sprevádzanie, formácia a synodálna podpora:
„Myslím si, že je múdre použiť aj voči nim synodálny prístup: stretávať sa, navzájom sa počúvať, aby sme sa stali schopnými spoločne rozlišovať. Je potrebný benevolentný, ale zároveň pevný postoj, a tým je nutnosť vychádzať z nespochybniteľnej spoločnej teologickej platformy, Druhého vatikánskeho koncilu ako vyjadrenia pravého magistéria. Znamená to nielen prijať niekoho v snahe o jeho rehabilitáciu, ale aj zaviesť proces sprevádzania, formácie a synodálnej podpory.“
No a keď všetko dobre dopadne a veriaci pochopia, podobne ako biskup Holub, že tradičná omša v synodálnej Cirkvi nemá miesto, tak možno prijmú aj takú alternatívu, akú prijali mnohí veriaci v USA, kde prebieha táto synodálna kampaň formácie tradicionalistov na plné obrátky:
No a od nej je už len krok k pochopeniu toho, že rozdeľujúca je v konečnom dôsledku aj latinčina, staré ornáty a orientácia chrbtom k veriacim, aj keď ich použijú v novom omšovom obrade. Ako vedel už súdruh Marx: Pravá sloboda je poznanie toho, čo je nevyhnutné a prispôsobenie sa tomu…
Branislav Michalka
Zdroj: Citta della Editrice, titulný obrázok, zdroj – wikimedia commons
Najnovšie články
Na konzervatívnej strane internetu
