Záhrobie (šiesta časť): Očisťovanie zosnulých

Branislav Krasnovský
10. júna 2025   Cirkev

V šiestej časti svojej knihy „Za hrobem“ sa dominikán E. Soukup venuje očisťovaniu duší zosnulých a ide ozaj o náročný text. Podľa jeho slov vo Svätom Písme máme dostatok informácii o pekelnom ohni, ktorým sú trestaní hriešnici, ktorí nezomreli v stave posväcujúcej milosti. Ako to ale vyzerá s mukami v Očistci?

Svätý Tomáš Akvinský tvrdil, že Očistec sa nachádza v bezprostrednom susedstve Pekla a oheň, ktorý týra zatratených, týra aj duše v Očistci, nie je však tak silný ako oheň v Pekle. Na základe učenia sv. Tomáša Akvinského potom niektorí katolíci nesprávne dospeli k názoru, že diabli majú možnosť mučiť aj duše v Očistci, čo však nie je pravda. Utrpenie duší v Očistci má úplne iný charakter, ako utrpenie zatratených v Pekle, okrem toho diabli sú už odsúdení a nemajú možnosť dostať sa z Pekla do Očistca a tam týrať duše zosnulých.

Očistec nie je miesto duchovného boja so zlom. Duše v Očistci sú spasené, už nemôžu zhrešiť, nepodliehajú pokušeniam, ani tyranii diabla. Ako povedala sv. Katarína z Janova: „Aj keby boli v Očistci tisíce brán do Pekla, duša by ich bez zaváhania obišla, lebo je úplne ponorená do Božej vôle a prijíma očisťovanie ako prejav Jeho lásky.“ Kto by si chcel pripomenúť sv. Katarínu z Janova, písal som o nej na našom portáli tu: https://christianitas.sk/svata-katarina-z-janova-som-tu-z-bozej-vole-pre-tych-co-ma-potrebuju/

Dominikán E. Soukup vo svojej knihe niekoľkokrát zdôraznil, že Očistec je stav dočasného očisťovania pre tých, ktorí zomreli v Božej milosti, ale ešte nie sú úplne pripravení na nebeskú blaženosť, pretože ich duša potrebuje očistiť od následkov hriechov, najmä nelásky, nezaplateného časného trestu, alebo prílišnej pripútanosti k stvoreniam.

1030 Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.

1031 Toto konečné očisťovanie vyvolených, (954, 1472) ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom. Učenie viery o očistci formulovala Cirkev najmä na Florentskom a Tridentskom koncile. Tradícia Cirkvi, odvolávajúc sa na niektoré texty Svätého písma, hovorí o očistnom ohni: „Treba veriť, že pred (posledným) súdom je za niektoré ľahké viny očistný oheň, pretože (ten, ktorý je) Pravda hovorí, že ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom (Mt 12,31). Z tohto výroku sa dá pochopiť že niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým niektoré v budúcom.“

1032 Toto učenie sa opiera aj o prax modliť sa za zosnulých, (958) o ktorej hovorí už Sväté písmo: „Preto (Júda Machabejský) nariadil… zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu“ (2Mach 12,46). Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých (1371) a obetovala za nich prosby (suffragia), najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha. Cirkev odporúča za zosnulých aj almužny, (1479) odpustky a kajúcne skutky. „Pomáhajme im teda a slávme ich pamiatku. Veď ak Jóbových synov očisťovala otcova obeta, prečo pochybuješ, že naše obety za tých, čo zomreli, im prinesú nejakú útechu? … Nezdráhajme sa pomáhať tým, čo zomreli, a obetovať za nich modlitby.

V niektorých barokových alebo ľudových náboženských textoch sa však objavujú obrazy, ako diabol poukazuje na chyby duší, alebo ako plamene zo samotného Pekla očisťujú duše. Tieto obrazy majú však viac pedagogický ako teologický charakter a netreba ich vnímať doslovne. Cieľom bolo u veriacich prebudiť ľútosť nad hriechom, motivovať k modlitbe za duše zosnulých a zdôrazniť vážnosť ľudského života v Božej milosti.

Zhrnutie dominikána E. Soukupa je jasné. V Očistci nepôsobí diabol, ale Boh ako spravodlivý a milosrdný sudca, Panna Mária, Naša orodovnica, anjeli ako utešitelia a sprostredkovatelia Božej lásky, svätí katolíckej Cirkvi modliaci sa za duše, duše samotné, ktoré sa s vďakou a radosťou podriaďujú Božiemu očisteniu a takisto v Očistci pôsobia aj modlitby žijúcich katolíkov, ktorí sa za duše v Očistci modlia.

Ikonografické rozdiely medzi Peklom a Očistcom sú takisto viac ako zrejmé. Aj keď obe scény môžu obsahovať oheň či trpiace postavy, ich význam, kompozícia a emócie sú zásadne odlišné.

V Pekle zatratené duše vyjadrujú zúfalstvo, nenávisť a zúrivosť. Diabli a démoni aktívne mučia duše a Lucifer/Satan ako vládca týra duše nepredstaviteľným spôsobom. Plamene obklopujú duše zo všetkých strán a sú večné, tma, smrad, jaskyne, láva, hroty skál, démoni evokujú neznesiteľné trápenie. Dominuje tma a beznádej. Kompozícia umeleckých diel sa sústreďuje na chaos a zúfalosť s vertikálnym pádom. Symbolika je takisto jasná – konečný ortieľ, spravodlivý trest a večné vzdialenie sa od Boha.

Naopak, v Očistci duše síce trpia, ale cítiť ich nádej, pokoru a odovzdanosť. Nie sú mučené démonmi, často pozdvihujú ruky k Nebu alebo anjelom. Môžu sa nachádzať v plameňoch, ide však o plamene očistné a nie trestajúce, čo sa zobrazuje v barokovom umení aj tým, že siahajú po pás jednotlivcov. Očistec býva zobrazovaný aj ako očistné ohnisko. Nad dušami v plameňoch možno vidieť oblohu, anjelov, svätých, ktorí často duše v Očistci utešujú a očistené duše vyťahujú z Očistca. Panna Mária sa takisto môže na barokových maľbách v súvislosti s Očistcom objavovať, aby orodovala za duše v Očistci. Obrazy sú koncipované s vertikálnou kompozíciou smerom k Nebu, smerom k Nebu sa objavujú často jasnejšie farby, symbolika kladie dôraz na nádej, dočasnosť očistcových múk a Božie milosrdenstvo. Očistec je fázou očisťovania pred vstupom do Neba.

Očistec je však stále strašným miestom, ako hovorí svätý Tomáš Akvinský, aj najmenšia bolesť Očistca je väčšia než najväčšia bolesť pozemského života. Španielski barokoví teológovia pri opisovaní hlavných múk duší v Očistci kládli dôraz na deväť výkrikov duše v Očistci. Duše boli vystavené ostrému svetla svedomia, chápali svoje časné vyhnanstvo i zajatie samoty. Neustále bdeli, nedokázali sa rozptýliť, boli neustále mučené láskou. Takisto duše v Očistci majú dokonalú istotu o svojej spáse, velebia Božiu lásku a ľútosť nad spáchanými hriechmi dušami v Očistci preniká ako ten najostrejší meč.

Duša túži vzniesť sa k Bohu už počas ľudského života, no žiaľ, pozemskosť ľudského života ju činí často necitlivou k vzletu a takisto v ľudskom tele duša nedokáže precítiť nízkosť a hrôzu hriechu. Okamžikom smrti však mizne necitlivosť, oddelením duše od tela získava duša svoju najvyššiu citlivosť. Zrazu vidí celú krásu dobra, celú krásu Boha a cíti jeho lásku. Ale nemôže vzletieť k Bohu a ani sa nedokáže naraz zbaviť toho nánosu špiny hriechu a to ju nesmierne ťaží. Duša je spútaná vedomím, že nie je hodna blízkosti Boha vlastnou vinou. Hriech sa začne takto precitnutej duši hnusiť a cíti bolesť za všetky hriechy svojho života, pričom nič nerozptýli jej muky a bolesť a duša vie, že fázu očisťovania musí pretrpieť až do konca.

Ako dlho trvá fáza očisťovania duše? Apoštol sv. Matúš hovorí jasne (Mt 5,26): 26 Veru hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera.

Ako dlho teda trvá táto fáza očisťovania duší – minúty, hodiny, roky, desaťročia, storočia, tisícročia? Aká je intenzita múk očisťovania? Na tieto otázky neexistuje jasná odpoveď, isté však je že Pachamama určite dušiam v Očistci nepomôže a rovnako je isté, že po Poslednom súde prestane Očistec existovať. Takisto je isté, že duša v Očistci už nemôže hrešiť, nič nemôže jej očisťujúcu bolesť prerušiť.

Moja obľúbená baroková podoba Očistca predstavuje dramatický, teologický precízny a emocionálne intenzívny obraz stavu duší v Očistci. V baroku sa Očistec stal jedným z centrálnych námetov v teológii, umení, homiletike i v prejavoch ľudovej zbožnosti. Vynikajúci barokoví teológovia Robert Bellarmin, Luis de la Puente či Jean Joseph Surin vždy zdôrazňovali, že Očistec je miesto dočasného, ale nesmierne bolestivého očisťovania duše, pri ktorom sa duša pripravuje na blažené spočinutie v Božom náručí.

Utrpenie duše pochádza z túžby po Bohu, ktorého v Očistci nemôže cítiť a vnímať, pričom táto bolesť prevyšuje akékoľvek telesné muky na zemi. Očistec je dôkazom Božej milosrdnej spravodlivosti, duše v Očistci ďakujú Bohu, že nie sú zatratené, chápu však, že nie sú hodné a schopné vstúpiť do Božej slávy. Panna Mária, svätci, anjeli (veľmi dôležitý je anjel strážny, ktorý dušu sprevádzal počas jej celého života) sú pre duše v Očistci veľkým posilnením rovnako ako modlitba, omša a almužna veriacich na zemi za duše v Očistci.

Barok vždy zdôrazňoval spojenie medzi duchovným životom a Očistcom. Každý hriech sa musí zaplatiť a pokánie musí trvať dovtedy, pokiaľ duša nebude schopná prebývať v Božej blízkosti. V období baroka sa veľký dôraz vždy kládol na sviatosti, omše za zosnulých, modlitby za zosnulých či odpustky. Známy kontemplatívny teológ a svätec František Saleský uviedol, že „Očistec je vrcholnou školou Božej lásky“.

Dušičky (2. november) boli v období baroka veľmi obľúbeným sviatkom v Španielsku či Taliansku a barokoví kazatelia neustále veriacim opakovali: Duše v Očistci k vám kričia a vy ich nepočujete? Horúci plameň ich čistí, ale vaše modlitby sú ako chladná rosa, ktorá im uľavuje.“ Dôraz sa kládol na známe „memento mori“, obety za hriešnikov v Očistci a hlboké pokánie a odpustky, ktoré mohli Očistec skrátiť.

Nedá mi nespomenúť niektoré barokové španielske a talianske očistcové bratstvá, ktoré sa modlili za duše v Očistci (tzv. Confraternitas pro animabus in Purgatorio). V Ríme v roku 1592 vzniklo bratstvo Arciconfraternita del Suffragio (Rím), zakladateľom bol Mons. Giovanni Battista Vitelleschi. Hlavným chrámom bratstva bol chrám „Chiesa del Sacro Cuore del Suffragio“, ktorý som žiaľ počas svojich potuliek v Ríme nikdy nenavštívil, pretože o existencii tohto bratstva som sa dozvedel až po mojej poslednej návšteve Ríma. Bratstvo sa modlilo špeciálne za duše v Očistci.

Žiaľ, z rovnakého dôvodu som počas svojich potuliek po Neapole nenavštívil ani kaplnku „Santa Maria delle Anime del Purgatorio ad Arco“, venovanú výlučne dušiam v Očistci s mimoriadne výraznou výzdobou z lebiek, anjelov a očistcových plameňov. Členovia bratstva v Neapole adoptovali neznáme duše, za ktoré sa vytrvalo modlili.

Santa Maria delle Anime del Purgatorio ad Arco:

V Palerme pôsobilo „Arciconfraternita delle Anime del Purgatorio in San Biagio“ (bratstvo založil kňaz Francesco Gallasso v roku 1643), na Sicílii existovala nesmierne rozsiahla baroková sieť očistcových bratstiev, ktorá sa zamerala na modlitby, omše a odpustky za duše v Očistci, pričom samozrejmosťou boli skutky duchovného a telesného milosrdenstva najmä k sirotám a starým opusteným ľuďom. Už sa teším na ruženec v Palerme, kostoly, ossária a nádhernú barokovú výzdobu.

V Španielsku dodnes existuje „Hermandad de las Ánimas del Purgatorio“ v Seville, ktoré pôsobí pri kostole El Salvador a organizuje procesie za zosnulých. Pri sprievodoch často znázorňujú duše obklopené plameňmi a anjelmi, ktorí ich zachraňujú. Kastílske bratstvo „Hermandad del Santisimo Cristo de las Ánimas“ v Madride fungovalo najmä v 17. až 19. stor. Obe bratstvá kládli dôraz na omše za zosnulých, zástupné modlitby a procesie so sochami Krista a Panny Márie, ktoré pomáhajú dušiam v Očistci.

Hermandad de las Ánimas del Purgatorio v Seville:

Na záver dnešného článku ešte niekoľko informácií o motetách a rekviem za duše v Očistci, ktorým kraľuje Marc-Antoine Charpentier – Messe des morts (H.10) – používaná pri pohreboch, obsahuje nádherné „Dies irae“ a „In Paradisum“ so zreteľnou nádejou pre duše v Očistci. Heinrich Ignaz Franz Biber – Requiem in F minor (1687) – skladba určená na pohrebné obrady s mystickými a kontemplatívnymi úsekmi. Tomás Luis de Victoria – Officium Defunctorum (1605) – štýl často používaný v barokových liturgiách v Španielsku, veľmi duchovne hlboký. Domenico Scarlatti – Stabat Mater (1715) – síce nie priamo rekviem, ale často spievané pri modlitbách za duše – opis bolesti Panny Márie pri kríži, orodujúcej za trpiacich.

Podľa mňa najkrajšou skladbou je práve skladba Tomas Luis de Victoria – Officium Defuncturum:

„Ó, aké strašné je byť zavretý v plameňoch, v ktorých nezhorí telo, ale spaľujú dušu! A predsa, niet v Očistci väčšej bolesti ako táto: túžiť po Bohu – a nemať ho. Preto duše v Očistci plačú, prosia nás a žiadajú: Nezabúdajte na nás! Ó, môj Ježišu, z nekonečného milosrdenstva ťa prosím, vysloboď duše, ktoré trpia v Očistci, osobitne tie najopustenejšie. Prijmi moje bolesti a modlitby ako zmiernu obetu za ich oslobodenie.“ Sv. Alfonz z Liguori

***

predchádzajúce časti:
Záhrobie
Záhrobie (druhá časť): Sťahovanie duší
Záhrobie (tretia časť): Mlčanie mŕtvych
Záhrobie (štvrtá časť): Život mŕtvych
Záhrobie (piata časť): Miesta prebývania mŕtvych

PDF (formát pre tlač)