Záhrobie (piata časť): Miesta prebývania mŕtvych

Branislav Krasnovský
29. mája 2025   Cirkev

V piatej časti svojej knihy „Za hrobem“ sa dominikán E. Soukup venuje „miestam, kde prebývajú mŕtvi“. Začína kritikou posmeškárov, zabávajúcich sa na tom, že nikto nevie, kde je Nebo, Očistec a ani Peklo, pretože „ani ďalekohľad hvezdárov Nebo neobjavil a ani baníci nenarazili na Peklo v hlbinách zeme“. (Očistec podľa E. Soukupa posmeškári ani len nespomenuli, čo možno vnímať ako dôkaz, že neboli vychovávaní v katolíckom prostredí. Nekatolícka duchovná formácia týchto nešťastníkov bola určite slabá a nesprávna, preto niet divu, že nemali alebo stratili vieru).

Katolícka viera hovorí, že duše sa po smrti nachádzajú na miestach, ktorým sa hovorí Nebo, Peklo a Očistec. Viac možností neexistuje. Svätý Tomáš Akvinský vo svojej knihe Sentencie uvádza, že Očistec sa nachádza nad Peklom a oheň, ktorý týra zatratených v Pekle, v oveľa slabšej intenzite zasahuje Očistec a očisťuje tak duše hriešnikov v ňom.

Očistec je vo svojej podstate pochmúrne miesto, temná púšť plná smútku a priepastí (Podľa Zachariášovho spevu) a duše na tomto mieste trpia. Kniha proroka Zachariáša vo svojej tretej kapitole (Zach 3,1–4) hovorí jasne:

1 Potom mi ukázal veľkňaza Jozueho, ako stojí pred Pánovým anjelom; po jeho pravici stál satan, ktorý chcel naňho žalovať. 2 Pán povedal satanovi: „Nech ťa, satan, zavráti Pán, nech ťa zavráti Pán, ktorý si vyvolil Jeruzalem! Či nie je on hlaveň, vytrhnutá z ohňa?“ 3 Jozue bol oblečený v špinavom odeve a stál pred anjelom. 4 Tu sa ozval (anjel) a riekol tým, čo stáli pred ním: „Odnímte mu špinavý odev! A jemu riekol: „Hľa, odnímem tvoju vinu a oblečiem ťa do skvostného rúcha!“

Zachariáš ako starozákonný prorok neopisuje Očistec priamo, pretože náuka o Očistci nebola v čase Starého zákona ešte plne zjavená. Avšak niektoré obrazy a symbolické pasáže v Starom zákone, vrátane knihy proroka Zachariáša, narážajú na skutočnosti, ktoré katolícka tradícia neskôr spojila s Očistcom.

Katolícka interpretácia a súvis s Očistcom má niekoľko kľúčových bodov:

1. Jozue je obraz duše pred Bohom. Duša stojí pred Božím súdom, špinavé šaty symbolizujú hriechy a nedokonalosti, vďaka ktorým nemôže duša vstúpiť do Neba.

2. Satan ako žalobca – starozákonný obraz Satana ako žalobcu duší chápe Cirkev ako pripomienku Posledného súdu a Božej spravodlivosti.

3. Zloženie špinavých šiat a oblečenie do skvostného rúcha. Tento úkon pripomína očistenie duše, čo je podstatou Očistca. Duša sa následne stáva schopnou vstúpiť do Božej slávy.

Zachariášov text starovekí a stredovekí teológovia chápali typologicky ako obraz Božej milosti a očistenia po smrti. Sv. Tomáš Akvinský aj sv. Robert Bellarmin používali tento obraz v súvislosti so svojím učením o Očistci ako očisťujúcom ohni, ktorý pripravuje dušu na Nebo. Aj keď Zachariáš nehovorí o Očistci priamo, pretože Židom ešte vízia očistca nebola zjavená, jeho slová (Zach 3,1–5) sú v katolíckej tradícii chápané ako symbolický predobraz tohto stavu – miesta alebo spôsobu očistenia duše po smrti. Výkladom a interpretácii Zachariášovho videnia sa venovalo viacero významných teológov.

Sv. Hieronym vo svojom komentári k prorokom hovorí, že veľkňaz Jozue „v špinavých šatách“ symbolizuje ľudskú prirodzenosť poznačenú hriechom, ktorá pred vstupom do Božej prítomnosti potrebuje očistenie. Hieronym zdôrazňuje Božiu milosť, ktorá „oblečie dušu do slávnostného rúcha“ – to chápal ako duchovné obnovenie duše.

Sv. Gregor Veľký tvrdí, že Boh očisťuje vyvolených ohňom nie z hnevu, ale aby boli schopní hľadieť na Jeho tvár. Aj on cielene spomína Zachariáša a chápe „odloženie špinavých šiat“ ako symbol Očistca – miesta, kde sa duša očisťuje od všedných hriechov a následkov hriechu.

Sv. Tomáša Akvinského sme už spomenuli v úvode, v častiach svojej Summy theologiae, kde sa venuje Očistcu, vysvetľuje, že „očistný oheň“ má reálny účinok: duša trpí bolestne, ale s nádejou, keď sa zbavuje pripútanosti. V komentári k Zachariášovi (Zach 3) tvrdí, že špinavé šaty „symbolizujú dušu poznačenú časnými následkami odpustených hriechov“ – ktoré musia byť „spálené“, teda očistené, než bude duša oblečená do slávy.

Môj obľúbený barokový teológ sv. Robert Bellarmin vo svojom diele De Purgatorio považuje Zachariášovo videnie za jeden z najjasnejších prorockých obrazov Očistca v Starom zákone. Satan ako žalobca je podľa neho „hlas svedomia alebo spravodlivosti“, ktorý požaduje odčinenie, zatiaľ čo anjel predstavuje Božiu milosť. Očista šiat je podľa Bellarmina „jasný predobraz Očistca“.

Sv. Katarína Sienská píše, že „duša, ktorá nie je úplne očistená, sa nemôže tešiť pohľadu na Boha“ a preto „sama sa vrhá do Očistca, akoby sa sama hádzala do ohňa z túžby po svetle“. V Zachariášovom texte vidí „dušu čakajúcu na svadobné rúcho“, ktoré si môže obliecť až po úplnom očistení.

Teraz trochu odbočím, symbolika očistenia duše podľa Zachariáša (Zach 3,1–4) sa hlboko odrazila v barokovej spiritualite, teológii, literatúre a umení. Barokové umenie sústredilo svoju pozornosť na dramatickú premenu duše, posmrtné stavy a očakávanie nebeskej slávy.

Baroková zbožnosť sa niesla v znamení zdôrazňovania kontrastov (hriech a milosť, smrť a vzkriesenie, Peklo a Nebo). Preto sa Zachariášova vízia – duša oblečená späť do čistoty stala obľúbeným obrazom duše v stave očistenia po smrti (purgatorium), súdu nad dušou po smrti (Particularis iudicium) a najmä milostivé a láskavé pôsobenie Panny Márie a orodovníkov.

K barokovým teológom, ktorí túto symboliku rozvíjali patrili napríklad jezuita Luis de la Palma, ktorý tvrdil, že „každý skutok kajúcnosti mení tmavý plášť duše na slávnostné rúcho milosti“. Sv. Alfonz Mária de Liguori často hovorí o smrti ako o momente, keď bude človeku vyzlečený odev sveta a oblečený odev večnosti. Sv. František Saleský prirovnáva dušu k neveste, ktorá pred vstupom na nebeskú hostinu musí byť čistá, „bez poškvrny na odeve“.

Dominikán E. Soukup sa následne venuje otázke umiestnenia Neba a Pekla. Reč Svätého Písma, podľa ktorej sa uvádza, že Nebo je hore a Peklo dole netreba vnímať ako zemepisnú polohu, podľa jeho slov ich treba vnímať aj cez prizmu vznešenosti a dobroty a hĺbky zatratenia a nešťastia.

Božia múdrosť nekladie dôraz na presne určenie miesta príbytkov mŕtvych. Táto otázka nemá základný význam pre ľudský život, základný význam pre ľudský život má spása ľudskej duše. Ale Nebo, Očistec i Peklo sa postupne plnia, pretože duša po smrti musí niekde byť, keďže nemôže byť všade.

Takže umiestnenie Neba, Pekla a Očistca podľa učenia katolíckej Cirkvi nie je chápané výlučne ako geografické miesto, ale aj ako stav duše. V dejinách Cirkvi sa však niektorí teológovia, najmä v stredoveku a baroku, pokúšali tieto stavy aj lokalizovať. Tu je výklad podľa Katechizmu katolíckej Cirkvi, doplnený o tradičné predstavy z dejín Cirkvi.

Nebo (lat. caelum)

Katechizmus katolíckej Cirkvi (KKC 1023) hovorí: 1023 Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom a sú dokonale očistení, žijú naveky s Kristom. (954) Sú navždy podobní Bohu, lebo ho vidia „takého, aký je“ (1Jn 3,2) , „z tváre do tváre“ (1Kor 13,12): „Apoštolskou autoritou definujeme, že podľa všeobecného Božieho rozhodnutia duše všetkých svätých, ktorí zomreli pred umučením nášho Pána Ježiša Krista… a ostatných veriacich, ktorí zomreli po prijatí Kristovho svätého krstu, v ktorých nebolo nič, čo by bolo treba očistiť, keď zomreli… alebo v ktorých, ak vtedy bolo alebo bude treba niečo očistiť, keď (raz) boli (alebo budú) po svojej smrti očistené…, a to aj pred vzkriesením svojho tela a pred všeobecným súdom, po nanebovstúpení Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista, boli, sú a budú v nebi, v nebeskom kráľovstve a v nebeskom raji s Kristom, pridružení k spoločenstvu svätých anjelov, a že po utrpení a smrti Pána Ježiša Krista uvideli a vidia Božiu podstatu intuitívnym videním a aj z tváre do tváre bez sprostredkovania akéhokoľvek stvorenia.“

Očistec (lat. purgatorium)

Katechizmus katolíckej Cirkvi (KKC 1030) hovorí: „ Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.

Umiestnenie v symbolickom zmysle – nie je oficiálne lokalizované, ale často sa v stredovekej mystike a umení znázorňoval medzi Nebom a Peklom – ako prechodný stav. Sv. Katarína z Janova povedala: „Očistec je ako oheň Božej lásky, ktorý očisťuje dušu.“ Sv. Tomáš Akvinský veril, že Očistec je duchovné miesto, kde sa duše pripravujú na videnie Boha.

Peklo (lat. infernum)

Katechizmus katolíckej Cirkvi (KKC 1035) hovorí: Učenie Cirkvi potvrdzuje, že jestvuje peklo (393) a že je večné. Duše tých, čo zomierajú v stave smrteľného hriechu, zostupujú hneď po smrti do pekla, kde trpia pekelné muky, „večný oheň“. Hlavný trest pekla spočíva vo večnej odlúčenosti od Boha, lebo jedine v ňom môže mať človek život a blaženosť, pre ktoré bol stvorený a po ktorých túži. Umiestnenie v tradičnom zmysle dole“, v podsvetí (lat. „inferi“ = dolní). V stredovekej teológii bolo často predstavované ako v hlbinách zeme (Danteho Inferno rozvíja túto predstavu). Sv. Augustín a iní otcovia však zdôrazňovali, že peklo je skôr stav odlúčenia od Boha než konkrétne miesto.

Takisto náš svet, svet žijúcich ľudí je z hľadiska poriadku spásy (ordo salutis) nemožno lokalizovať niekde „pod Nebom, mimo Očistca a nad Peklom“. Ale z hľadiska poriadku spásy (ordo salutis) možno povedať, že život na zemi je čas skúšky a rozhodovania. Končí sa smrťou a následne duša vstupuje do Očistca (dočasne), Neba (trvale), alebo do Pekla (trvale – ak človek zomrie v smrteľnom hriechu. Nezanedbávať spoveď!!!)

Sv. Augustín hovoril, že svet žijúcich je civitas peregrinans – spoločenstvo putujúcich, ktoré kráča do večnosti. Diela milosrdenstva a modlitba žijúcich môžu pomáhať dušiam v Očistci (porov. 2Mach 12,45), čím vytvárajú duchovné spojenie medzi Cirkvou putujúcou (na zemi), trpiacou (v Očistci) a oslávenou (v Nebi). Svet žijúcich nie je „umiestnený medzi“ Očistcom a Nebom, ale je pred nimi, ako prípravné štádium: je to čas skúšky, konania lásky a obrátenia, ktorý rozhoduje o tom, kam duša pôjde po smrti – do Neba (niekedy cez Očistec) alebo do Pekla.

Časť venovanú miestam pobytu mŕtvych zakončil dominikán E. Soukup nasledujúcimi slovami:

„Všetko, čo som napísal som napísal preto, aby si nikto nerobil zbytočné starosti, alebo aby nemal pochybnosti vo viere, keď počúva rôzne poznámky o mieste príbytkov duší po smrti. Lebo katolícka náuka hovorí, že tieto príbytky existujú, pre človeka však nie je dôležitá ich poloha, ale to, kam sa po svojej smrti podľa svojich zásluh nakoniec dostane.“

***

predchádzajúce časti:
Záhrobie
Záhrobie (druhá časť): Sťahovanie duší
Záhrobie (tretia časť): Mlčanie mŕtvych
Záhrobie (štvrtá časť): Život mŕtvych

PDF (formát pre tlač)