Pár slov o krucifixe, nádhernom symbole živej katolíckej viery

Branislav Krasnovský
14. marca 2023   Cirkev

Krucifix – kríž s telom ukrižovaného Krista je symbol, ktorý používajú najčastejšie katolíci, ale aj pravoslávni a pomerne často tiež anglikáni. Na rozdiel od väčšiny protestantských siekt, ktoré používajú holý kríž, alebo symbol ryby. Pojem krucifix pochádza z latinského „cruci fixus – upevnený ku krížu“.

Rôzne podoby krucifixov

Práve krucifix zdôrazňuje Kristovu obetu na kríži, jeho následné vzkriesenie a znovuzrodenie, ktoré ponúka veriacim. História krucifixu siaha k počiatkom kresťanstva, prvé kresťanské spoločenstvá sa však vyobrazeniu trpiaceho Krista na kríži radšej vyhýbali. Až o niekoľko storočí neskôr získal krucifix pre katolíkov ten význam, ktorý si udržal dodnes. Krucifix je dnes vnímaný ako úzke prepojenie umenia a viery, ktoré je konzistentným symbolom katolicizmu viac ako 1500 rokov.

V prípade krucifixu sú Kristovo telo a kríž sú približne v takom proporcionálnom pomere, aký používali Rimania pri ukrižovaní. Krucifixy sa objavujú približne od 6. storočia v maľbe, sochárstve, ale aj v kovotepectve. Krucifix je často hlavnou ozdobou na oltári, alebo obetnom stole v katolíckych chrámoch. Veľmi často zdobí ružence a je zdrojom inšpirácie pre katolíckych kresťanov. Jeho súčasťou je často aj známy nápis INRI (Ježiš Nazaretský, Kráľ Židov).

Krucifix slúži často nielen ako symbol a pripomienka Kristovej smrti na zemi, ale aj ako symbol jeho víťazstva nad smrťou. Takisto existuje množstvo podôb v kresťanskom umení, ako správne zobraziť krucifix. Na niektorých bývala pod korpusom, alebo v spodnej časti kríža zobrazená lebka so skríženými hnátmi, ktoré odkazujú na Golgotu, pričom sa zohľadňovala aj legenda o tom, že miesto Kristovho ukrižovania bolo aj miestom Adamovej smrti.

Tiež je rozdiel medzi ortodoxným východným krucifixom a katolíckym krucifixom. Ortodoxný východný krucifix a najmä pravoslávny ruský krucifix obsahuje ešte dve ďalšie priečky. Nad Kristovou hlavou sa nachádza priečka s názvom ICXC a priečka je aj v spodnej časti kríža, v mieste, kde sú pribité Kristove nohy. Spodná priečka ja šikmá, smeruje nahor ku kajúcnemu lotrovi Dismasovi, ktorý bol ukrižovaný po Kristovej pravici a nadol k nekajúcemu lotrovi Gestasovi, ktorý bol ukrižovaný po Kristovej ľavici.

Prvotná Cirkev nerada zobrazovala utrpenie Krista

Východní ortodoxní kresťania, podobne ako prvotní kresťania, neradi zobrazovali na kríži trpiaceho Krista (ako keby Kristovo utrpenie znižovalo jeho Božskosť), dávali prednosť zobrazovaniu mŕtveho Krista na kríži. Na rozdiel od latinských krucifixov, na východných ortodoxných krucifixoch má Ježiš Kristus obe nohy pribité vedľa seba a nie jednu na druhej. Pomerne často na ortodoxných východných krucifixoch tiež chýba tŕňová koruna. Východní ortodoxní kresťania oveľa radšej zobrazovali víťazného vzkrieseného Krista, oblečeného do rúcha, ktorý akoby vstával z kríža, sprevádzaný „lúčmi svetla“.

Ako už bolo naznačené vyššie, kresťania v prvotnej Cirkvi sa pomerne dlho vyhýbali stvárneniu Ježišovho Ukrižovania. V širšej miere začali zobrazenie ukrižovaného Krista používať až v 5. storočí. Dovtedy uprednostňovali rôzne alegorické obrazy Kristovej obety na kríži, napríklad zobrazovali Ježiša ako baránka. Kresťania mali v počiatočnom období skôr tendenciu zameriavať sa na Ježišove božské vlastnosti ako na jeho pozemskú prítomnosť. Až v roku 629 Konštantínopolský koncil nariadil, „aby sa namiesto Baránka začal zobrazovať náš Pán Ježiš Kristus v ľudskej podobe, aby si kresťania mohli pripomenúť jeho smrteľný život, umučenie a smrť, ktorú zaplatil ako výkupné za ľudstvo.“

Samotný krucifix si však musel na svoju širokú popularitu počkať až do stredoveku. Aj na prvých stredovekých krucifixoch bol Ježiš zobrazovaný s otvorenými očami a pokojnou tvárou, bez stôp po bolesti. Dôraz sa kládol na Vzkriesenie Krista, a teda už Ježišovu imunitu voči utrpeniu a v smrti. Až od 13. storočia sa začali ukazovať naturalistické podoby Ukrižovania, pretože v teológii rástla dôležitosť Vtelenia a Obety Ježiša ako Bohočloveka. Nový krucifix sa stal stredobodom mnohých katolíckych stredovekých chrámov a katedrál a stal sa takisto obľúbeným symbolom kontemplácie. Stredoveká katolícka Cirkev postavila utrpenie Krista do centra svojho učenia o spáse a od katolíkov sa očakávalo, že „ukrižujú svoju vlastnú hriešnu ľudskú prirodzenosť“.

Počas renesancie maliari a sochári pokračovali v zušľachťovaní Krista na kríži. Ukrižovaný Kristus s roztiahnutými rukami, sklonenou hlavou a zatvorenými očami už nemal trpiace telo, ale celá kompozícia vyjadrovala pokoj a milosť. Ježiš na kríži získal optimistický a oslavný rozmer, ktorý bol v ostrom kontraste so stredovekými predstavami. Bol prejavom pozemskej dokonalosti nového Adama, klasickým príkladom je napríklad predstava Ukrižovaného Krista od Ambrogia Bergognoneho, alebo Ukrižovaný Kristus od Lucasa Cranacha.

Negatívny postoj protestantov ku krucifixu

Protestanti a kalvíni majú na krucifix skôr negatívny pohľad. V počiatočnom štádiu Martin Luther odporúčal zobrazovanie krucifixu, neskôr však pod vplyvom kalvínov sa aj u luteránov začal krucifix vnímať paradoxne len ako prejav katolíckeho tmárstva. Väčšina reformovaných teológov začala vnímať krucifix ako prejav modlárstva a dávala prednosť jednoduchému zobrazovaniu kríža. To v lepšom prípade, lebo v poslednej dobe protestanti dávajú často pred krížom prednosť nábožensky indiferentnému zobrazovaniu ryby, ktoré neuráža iné kresťanské denominácie a nekresťanské náboženstvá. Netreba asi ani nikomu z katolíkov pripomínať, že to, čo protestantský pomýlenec považuje za prejav modlárstva alebo netolerancie, je vždy nádherným prejavom skutočnej katolíckej zbožnosti, hodným nasledovania.

Ešte trápnejšie argumenty dnes používajú mnohí pseudokresťanskí liberáli najmä v USA, ktorí tvrdia, že kríž sa vďaka kolonializmu skompromitoval a keďže horiace kríže používal aj Ku Klux Klan, tak je kríž už úplne nevhodným symbolom. Ak prijmeme takúto argumentáciu, tak musia byť za nevhodný symbol považované aj súčasná britská a americká zástava, pretože Briti boli najväčší kolonizátori v histórii ľudstva a Američania, chváliaci sa svojou demokraciou, zrušili otroctvo až po roku 1865 (v Európe otroctvo skončilo po zániku Západorímskej ríše na sklonku 5. storočia) a takmer až do 60. rokov 20. storočia existovali v USA autobusy s vyhradenými miestami pre belochov a černochov, čo je jeden z prejavov neprijateľnej, rasovej segregácie, ktorá úplne sprofanovala súčasnú americkú zástavu.

Podľa už zosnulého známeho exorcistu Gabrielleho Amortha je krucifix jeden z najúčinnejších prostriedkov na odvracanie rôznych démonov, succubov, inccubov a všetkého existujúceho nečistého zla.

Z doteraz uvedeného v článku je zrejmé, že kríž a krucifix spolu súvisia, nie je to však to isté. Kríž možno vnímať ako chrbticu pre Kristovo telo. Sú aj takí kresťania, ktorí tvrdia, že prázdny kríž je silnejší symbol ako krucifix, pretože zdôrazňuje skutočnosť, že Kristus sa na ňom nenachádza, a to vraj znamená, že už zvíťazil nad smrťou. Na rozdiel od protestantov, ktorí dávali a dávajú prednosť prázdnemu krížu, skutočná katolícka tradícia kladie dôraz na Kristovu smrť na kríži. Dôraz sa kladie na Kristovu smrť za hriechy ľudstva, pretože k Zmŕtvychvstaniu by nedošlo, ak by Kristus najprv neumrel na kríži. Krucifix teda teologicky zdôrazňuje práve túto skutočnosť.

Keď sa pozeráme na krucifix (nezáleží na tom, či na ruženci alebo na oltári, alebo na krucifix pri procesii), mali by sme si uvedomiť, že nielen my sa pozeráme na Pána Ježiša, ale aj on sa pozerá na nás. A hľadí na nás s veľkou láskou.

Pápež Benedikt XVI. bol veľkým ctiteľom krucifixu

Pápež Benedikt XVI. zdôraznil túto realitu v posolstve Angelus ešte v roku 2007, keď doslovne povedal: „Pri pohľade na Ukrižovaného Krista môžeme do hĺbky pochopiť podstatu hriechu. Aká tragická je jeho závažnosť a zároveň aká nesmierna je Pánová sila odpustenia a milosrdenstva. Najmä počas pôstnych dní by sme nemali vzďaľovať svoje srdcia od tajomstva Kristovej ľudskosti a vznešenej spirituality. Pri pohľade na Krista by sme nemali zabúdať, že Ten, ktorý umrel za naše hriechy, sa nikdy neunaví vylievať na svet nevyčerpateľný prúd milosrdnej lásky.“

Niekedy kvôli zhonu môžeme zabudnúť, že Ukrižovaný Kristus je prítomný neustále vo svete vôkol nás a tým pádom aj v našom osobnom živote. Stojí po našom boku v čase, keď my sa tešíme, modlíme, ale aj keď práve zlyhávame. Náš Pán Ježiš Kristus sa z krucifixu na nás pozerá s láskou bez ohľadu na to, koľkokrát sme zlyhali.

Svätý Otec Benedikt XVI. vždy kládol krucifix na oltár a takisto na obetný stôl. Vyžaduje to liturgický rímsky obrad katolíckej Cirkvi, hoci dnes nie je určená špecifická požiadavka na presné umiestnenie krucifixu. Môže byť umiestnený na stene alebo naplocho cez obetný stôl. Pápež Benedikt XVI. však bol silným zástancom umiestnenia veľkého viditeľného krucifixu na oltárnom stole, čo vysvetlil podrobnejšie aj vo svojej knihe Spirit of the Liturgy (Duch liturgie).

V dnešnej dobe sa často stretávame s trendom, že sa krucifix na oltárnom stole posúva až na jeho okraj, aby „neprekážal“ vo výhľade ľuďom na kňaza počas Svätej omše. Pápež Benedikt XVI. však dôrazne odmietal vnímať krucifix ako prekážku. Naopak, nabádal, aby všetci vnímali krucifix ako pozvanie, ako spoločný orientačný bod, na ktorý sa sústreďuje zrak ľudí aj kňaza. Podľa Svätého Otca kríž na obetnom stole nie je prekážkou, ale základnou podmienkou slávenia „versus populum“.

Odsúvanie krucifixu na oltárnom stole nabok vnímal ako absurdný prejav posledných desaťročí vo vývoji katolíckej Cirkvi, pretože krucifix nemôže byť v pravej katolíckej Cirkvi rušivým momentom.

PDF (formát pre tlač)