Katolíci a talmudský judaizmus alebo Prečo je talmudský judaizmus mladší ako katolícka viera, 7., záverečná časť

Branislav Krasnovský
6. novembra 2025   História

Najznámejší rabínski učenci, známi svojím odporom voči, katolíckej Cirkvi

V židovskej tradícii od stredoveku až po moderné časy nájdeme rabínov alebo židovských intelektuálov, ktorí sa vyjadrovali veľmi kriticky až nepriateľsky voči kresťanom, najmä katolíkom. Výroky rabínov boli značne ostré, mali posilniť identitu židovskej komunity voči vonkajšiemu tlaku. Katolíci po roku 1000 Talmud už takisto vnímali s odporom, vo viacerých prípadoch bol dokonca verejne pálený (napr. v Paríži roku 1242).

K najznámejším kritikom katolicizmu v rabínskej Talmudom formovanej obci patrili:

Rabbi Šlomo ben Jicchak – Raši (1040–1105, Troyes, Francúzsko) je najznámejší biblický komentátor stredovekého židovstva. Jeho komentáre k Tóre a Talmudu sa stali základným kameňom rabínskej exegézy. Pre kresťanskú Európu bol významný tým, že jeho spisy sa dostali aj k teológom a slúžili ako zdroj poznania židovskej viery. V jeho komentároch nájdeme ostré poznámky proti kresťanskému kultu, ktorý označuje za modloslužbu, najmä v súvislosti s úctou ku Kristovi a ikonám. Jeho texty odzrkadľujú napätie doby: žil v prostredí križiackych výprav, keď Židia čelili násiliu a obmedzeniam. Pre židovskú komunitu bol Raši „učiteľ Izraela“, pre kresťanov bol hlasným oponentom, ktorý ich vieru považoval za odklon od Božej jednoty.

Rabbi Moše ben Maimon – Maimonides (1138–1204, Káhira) známy aj ako Rambam, patrí k najväčším filozofom židovstva. Pôsobil v islamskom svete, ale jeho spisy mali obrovský dosah aj v Európe. V Mishneh Tóra označil kresťanov za modloslužobníkov, pretože veria v Trojicu a uctievajú Krista. Napriek tomu však priznal, že kresťanstvo a islam pripravujú pôdu pre príchod Mesiáša, lebo šíria poznanie Boha medzi pohanmi. Tento paradox ukazuje jeho komplexný pohľad: odmietal teológiu kresťanstva, ale videl historickú úlohu kresťanskej civilizácie. Katolícka Cirkev jeho diela považovala za útok, hoci jeho filozofia (najmä aristotelizmus) ovplyvnila aj kresťanských scholastikov.

Rabbi Moše ben Nachman – Nachmanides (1194–1270, Girona, Barcelona) bol významný rabín, kabalista a lekár. Preslávil sa účasťou na Barcelonskej dišputácii v roku 1263, kde verejne obhajoval judaizmus pred kresťanskými teológmi. Tvrdil, že viera v Trojicu je heretická a proti zdravému rozumu. Krista neuznával ako Mesiáša, keďže podľa neho mesiášske proroctvá (napr. univerzálny mier) neboli naplnené. Za svoje odvážne vystúpenie bol neskôr donútený odísť do exilu v Jeruzaleme. Jeho spisy mali veľký vplyv na neskorších rabínov a predstavujú systematickú židovskú apologetiku proti kresťanskej dogmatike.

Rabbi Meir ben Baruch z Rothenburgu (1215–1293, Nemecko) bol posledný veľký „tosafista“, tzn. pokračovateľ talmudskej školy po Rašim. Pôsobil v čase, keď sa proti Židom šírili kruté obmedzenia. Jeho responsy (právne odpovede) obsahujú prísne zákazy kontaktov s kresťanmi. Označoval ich za gójim uctievajúcich modly, pretože prijímali Trojicu a kríže. Varoval pred miešaním s kresťanským svetom a zdôrazňoval potrebu uzavretosti komunity. Hoci jeho prísnosť bola obranná, v katolíckych kruhoch posilnila obraz Židov ako nepriateľov Cirkvi.

Rabbi Šlomo ben Aderet – Rašba (1235–1310, Barcelona) bol žiakom Nachmanida a veľký autor halachických respons. Vo svojich dielach pokračoval v kritike kresťanskej filozofie a varoval pred štúdiom kresťanských autorov. Osobitne odmietal Tomáša Akvinského a scholastiku, ktorú považoval za hrozbu pre židovskú mládež. Jeho spisy zakazovali čítanie cudzích filozofov mladším než 25 rokov. Systematicky udržiaval deliacu čiaru medzi judaizmom a kresťanstvom a formoval ostrý tón neskoršej židovskej polemiky.

Rabbi Yom Tov ben Abraham z Sevilly (1250–1330) bol žiakom Rašbu a pokračovateľom jeho školy. V halachických komentároch zdôrazňoval, že kresťanské sviatky sú „nečisté“ a že Židia sa majú striktne vyhýbať ich sláveniu. Podľa neho účasť na kresťanských sviatkoch alebo ich napodobňovanie ohrozuje židovskú identitu. Bol dôležitý pre uchovanie prísnej hranice medzi komunitami. V katolíckom prostredí boli jeho postoje vnímané ako nepriateľstvo voči kresťanskému kultu.

Rabbi Isaac ben Sheshet – Rivash (1326–1408, Španielsko) bol veľký halachista v Španielsku, kde žil v období rastúceho napätia medzi Židmi a kresťanmi. Jeho responsy ostro kritizovali kresťanské autority a zakazovali kontakt so sviatosťami, ktoré označoval za modloslužbu. Po pogromoch v roku 1391 utiekol do Alžírska, kde pokračoval v písaní. Jeho právne spisy posilnili židovskú obranu proti asimilácii, ale zároveň zanechali tvrdé výroky proti katolíckemu kultu.

Rabbi Yosef Albo (1380–1444, Španielsko) je známy ako autor Sefer ha-Ikkarim („Kniha princípov“). V diele sa usiloval definovať základné princípy židovskej viery a zároveň kritizoval kresťanskú dogmatiku. Sporné boli najmä jeho kapitoly o Trojici a Vtelení považujúc ich za nelogické a nezlučiteľné s Božou jednotou. Albo vystúpil aj na dišputácii v Tortose (1413–1414), kde otvorene spochybňoval katolícke učenie. Jeho kniha sa stala jedným z klasických židovských apologetických diel proti kresťanstvu.

Rabbi Hasdai Crescas (1340–1410, Zaragoza) bol filozof a rabín, autor diela Refutatio Christianorum, v ktorom systematicky vyvracal kresťanskú dogmatiku. Kritizoval učenie o dedičnom hriechu, o vykúpení v Kristovi a o sviatostiach. Pre židovskú komunitu v Španielsku, ktorá čelila tlaku nútených konverzií, bol jeho spis oporou. Pre katolíkov bol však otvoreným útokom. Jeho filozofia ukázala, že židovské myslenie dokáže vytvoriť komplexnú obranu proti kresťanskej teológii.

Rabbi Jacob Emden (1697–1776, Hamburg) patril k významným rabínom v nemeckom prostredí 18. stor. Vo svojich spisoch kresťanov otvorene nazýval modloslužobníkmi, ale zároveň paradoxne uznal, že kresťanstvo má istú hodnotu, že vedie pohanov k viere v jedného Boha, hoci pomýlene. Tento ambivalentný postoj ukazuje posun do novoveku: nenávisť už nebola len defenzívna, ale bola kombinovaná s realistickým uznaním historickej úlohy kresťanstva.

Ako vidieť, stredovekí rabíni ostro kritizovali Trojicu, Vtelenie a Eucharistiu, teda podstatu katolíckej viery. Ich texty boli súčasťou tzv. dišpút (Paríž 1240, Barcelona 1263, Tortosa 1413–1414). Neskoršie kritiky (Crescas, Albo, Emden) už boli systematické filozofické a teologické traktáty proti kresťanstvu.

Títo rabíni tvorili polemickú tradíciu, ktorá sa vinie od Rašiho cez Maimonida až po Emdema. Ich texty boli reakciou na tlak kresťanského prostredia, ale pre katolícku Cirkev znamenali ostrú a systematickú kritiku jej dogmatiky.

Kritické citáty rabínov voči katolicizmu a odpoveď katolíkov

Nachmanides (1194–1270), Barcelonská dišputa, 1263 Citát: „Vaša viera v Trojicu je v rozpore so zdravým rozumom. Nikto nemôže byť presvedčený, že traja sú jeden a že jeden je traja.“ Nachmanides tu priamo odmieta kresťanskú dogmu ako nelogickú.

Maimonides (1138–1204), Mishneh Tóra, Hilchot Avodat Kochavim Citát: „Kresťania sú modloslužobníci, pretože uctievajú stvorenie človeka, ktorý sa narodil zo ženy a pripisujú mu božstvo. Tu vidíme jednoznačnú klasifikáciu kresťanov ako modloslužobníkov, aj keď inde pripustil, že šíria poznanie Boha medzi pohanmi.

Raši (1040–1105), Komentár k Deuteronómiu (Dt 7,26) Citát: „Nevezmi si nič z ich ohavností do svojho domu – to sú predmety modloslužby pohanov, aj kríže a ich znamenia.“ (Raši konkrétne spája „ohavnosť“ s kresťanskými symbolmi.

Meir z Rothenburgu (1215–1293) Citát: „Je zakázané vstupovať do ich sviatkov, lebo sú to dni zasvätené modlám. Každý, kto by s nimi slávil, konal by ťažký hriech.“ Odmietal účasť na kresťanských sviatkoch, dokonca aj v priateľskom zmysle.

Rašba (1235–1310) Citát: „Mladí ľudia nesmú čítať ich filozofov, aby ich nezviedla falošná múdrosť, ktorá je zvodnejšia než modla.“ Priama kritika štúdia kresťanských autorov (vrátane sv. Tomáša Akvinského).

Rivash – Isaac ben Sheshet (1326–1408) Citát: „Ich sviatosti nie sú ničím iným než ohavnosťou, a kto by sa ich dotkol, poškvrní sa.“ Varovanie pred Eucharistiou, ktorú považoval za modloslužbu a rúhanie.

Yosef Albo (1380–1444), Sefer ha-Ikkarim Citát: „Nie je možné, aby Boh, ktorý je nekonečný, prijal telo a stal sa človekom. Kresťanská viera v inkarnáciu je rúhanie voči Božej jednote.“ Popiera Vtelenie ako absurdné.

Hasdai Crescas (1340–1410) Citát: „Učenie o dedičnom hriechu je klamstvo a vymyslený dôvod, aby kresťania zdôvodnili smrť svojho Mesiáša.“ Útočí na základnú dogmu Vykúpenia.

Jacob Emden (1697–1776) Citát: „Kresťania sú modloslužobníci, no predsa v ich náboženstve je skrytá Božia prozreteľnosť, lebo učia pohanov aspoň úctu k Stvoriteľovi.“ Ambivalentný pohľad: modloslužba, ale s istou pozitívnou úlohou.

Tieto citáty jasne ukazujú, že rabíni systematicky spochybňovali: Trojicu (Nachmanides, Albo), Vtelenie (Albo, Crescas), Eucharistiu a sviatosti (Rivash), kresťanské sviatky a symboly (Raši, Meir, Yom Tov). Všetky tieto texty boli motivované ochranou židovskej identity, ale v očiach Cirkvi predstavovali otvorenú polemiku a odmietnutie kresťanskej dogmatiky.

Katolícka odpoveď na rabínsku kritiku, konkrétne na najostrejšie témy Najsvätejšia Trojica, Vtelenie, Eucharistia, dedičný hriech, kresťanské sviatky a štúdium kresťanskej filozofie bola teologicky a dogmaticky dokonalá.

Najsvätejšia Trojica (Nachmanides, Albo, Raši) Rabínska námietka: Trojica je proti zdravému rozumu: „Tri nemôžu byť jeden a jeden nemôže byť traja.“ Katolícka odpoveď: sv. Tomáš Akvinský (Summa Theologiae): Božia jednota nie je číselná, ale ontologická. Boh je jedna podstata, ktorá sa prejavuje v troch osobách (Otec, Syn, Duch Svätý). Analógia: Rozum a vôľa v jednej ľudskej duši – dve „fakulty“, ale jedna prirodzenosť. Podobne v Bohu – tri osoby, ale jedna božská esencia. „Tri“ teda neznamená rozdelenie Boha, ale plnosť vzťahov vo vnútri Božej lásky.

Vtelenie (Albo, Crescas) Rabínska námietka: Nekonečný Boh nemôže prijať ľudské telo. Je to rúhanie. Katolícka odpoveď: Sv. Atanáz hovorí že Vtelenie nie je obmedzenie Boha, ale prejav jeho lásky. Boh neprijíma telo preto, že by bol slabý, ale aby spasil človeka „zvnútra“. Sv. Tomáš Akvinský hovorí, že: „Vtelenie nie je degradáciou Boha, ale vyvýšením ľudskej prirodzenosti. Nekonečný Boh je schopný konať nad rámec rozumu, no nikdy proti rozumu. Ak Boh stvoril svet z ničoho, prečo by nemohol vstúpiť do svojho stvorenia?“

Eucharistia a sviatosti (Rivash, Raši) Rabínska námietka: Eucharistia a kríž sú modly, predmety uctievania. Katolícka odpoveď: Raymond z Penyafortu hovorí, že Eucharistia nie je uctievanie chleba, ale Krista, ktorý je reálne prítomný. „Hoc est corpus meum“ – ak sú Písma autoritou, potom Ježišove slová sú jasné. Eucharistia je pokračovaním Vtelenia v čase. Kríž nie je modla, ale znak obety Krista, podobne ako Mojžišov medený had na púšti bol prostriedkom uzdravenia.

Dedičný hriech a vykúpenie (Crescas) Rabínska námietka: Dedičný hriech je výmysel, aby kresťania zdôvodnili smrť Ježiša. Katolícka odpoveď: Sv. Augustín hovorí, že Adamov hriech poškodil ľudskú prirodzenosť, preto sa všetci rodíme s narušenou vôľou. To nie je „výmysel“, ale skúsenosť: každý človek je od narodenia náchylný na zlo. Kristus ako nový Adam (Rim 5,12–21) – smrť jedného priniesla pád, poslušnosť druhého prináša spásu. Pre Cirkev je smrť Krista naplnením starozákonnej obety (Iz 53: „On vzal na seba naše bolesti“).

Kresťanské sviatky (Meir z Rothenburgu, Yom Tov z Sevilly) Rabínska námietka: Sviatky kresťanov sú nečisté, spojené s modloslužbou. Katolícka odpoveď: Kresťanské sviatky sú naplnením starozákonných sviatkov. Veľká noc (Pascha) – Kristova Pascha, jeho smrť a Zmŕtvychvstanie. Turíce (Šavuot) – zoslanie Ducha Svätého. Cirkevní Otcovia (Origenes, sv. Augustín) hovoria: „Nový zákon je skrytý v Starom, a Starý je zjavený v Novom.“ Kresťanské sviatky teda nie sú „modloslužbou“, ale pokračovaním Božích dejín spásy.

Filozofia a kresťanskí autori (Rašba) Rabínska námietka: Židovská mládež nesmie čítať kresťanských filozofov, aby nebola zvádzaná. Katolícka odpoveď: Sv. Tomáš Akvinský čítal Aristotela aj arabských mysliteľov (Averroes, Avicenna) a dokázal, že pravda sa nemusí báť dialógu. Cirkev uznáva: pravda je jedna, a kdekoľvek sa nájde, pochádza od Boha. Odmietanie dialógu je strach, ktorý nie je z Ducha Pravdy (Jn 16,13).

Rabíni odmietali kresťanstvo ako nelogické a modloslužobné. Katolícka teológia odpovedala tým, že: Najsvätejšia Trojica a Vtelenie sú tajomstvá viery, ktoré sú nad rozumom, ale nie proti rozumu. Eucharistia a kríž sú naplnením starozákonných symbolov. Dedičný hriech je realita ľudskej slabosti, Kristovo Vykúpenie jej odpoveďou. Kresťanské sviatky sú pokračovaním Paschy a Šavuotu, nie cudzie modly. Filozofia sa nemá báť dialógu, pretože pravda je univerzálna.

Vieme, že mnohí Židia sa v priebehu dejín stali katolíkmi, pretože ich židovská viera nenapĺňala. Všetci poznajú katolíckych svätcov, konvertitov zo židovstva, ktorých je veľké množstvo, uvediem preto len niektorých: sv. Pavol apoštol († cca 67), narodil sa ako Saul z Tarzu, farizej, prenasledoval kresťanov, až kým ho Kristus nezastavil na ceste do Damasku. Najznámejší konvertita zo židovstva, ktorý sa stal „apoštolom národov“. Sv. Štefan, prvý mučeník († cca 36), hoci bol židovského pôvodu, stal sa diakonom v Cirkvi a prvým mučeníkom, ktorého ukameňovali jeho súverci. Sv. Justín Mučeník († 165), filozof zo židovskej rodiny (pravdepodobne v Palestíne), ktorý prijal kresťanstvo a napísal prvé apologetické spisy proti židovstvu a pohanstvu. Sv. Terézia Benedikta od Kríža (Edith Steinová, 1891–1942), filozofka, narodená v židovskej rodine v Nemecku. Konvertovala na katolicizmus po štúdiu sv. Tomáša Akvinského. Vstúpila do karmelitánskeho rádu, zomrela v Osvienčime. Pápež sv. Ján Pavol II. ju v roku 1998 kanonizoval a v roku 1999 vyhlásil za patrónku Európy. Sv. Terézia z Avily (1515–1582), rehoľníčka a reformátorka karmelitánov. Pochádzala z rodiny tzv. conversos (Židov, ktorí prijali kresťanstvo pod tlakom v 15. stor.). Jej starý otec bol pokrstený po páde moslimskej Granady. Sv. Ján z Kríža (1542–1591), spolupracovník sv. Terézie z Avily pri reforme karmelitánov, pochádzal tiež zo židovského prostredia, stal sa jedným z najväčších mystikov katolíckej Cirkvi. Blahoslavená Mária Restituta Kafka (1894–1943), rehoľníčka, popravená nacistami. Pochádzala z rodiny so židovskými koreňmi z otcovej strany.

Okrem toho existovalo ešte množstvo katolíckych konvertitov zo židovstva, ktorí vstupovali do polemiky so židovskými rabínmi a obraňovali katolícku vieru pred židovskými útokmi. Opäť je ich obrovské množstvo, uvediem preto len tých najvýznamnejších. Pablo Christiani († po 1274), pôvodne Žid z Montpellieru, konvertoval okolo roku 1236. Vstúpil k dominikánom a stal sa horlivým kazateľom proti judaizmu. Zohral hlavnú úlohu v Barcelonskej dišputácii (1263) proti Nachmanidovi. Nebol formálne „inkvizítorom“, ale pôsobil ako dominikán poverený Cirkvou k obracaniu Židov, čo je blízke inkvizičnej praxi. Solomon Halevi (1350–1435), známy ako Pablo de Santa María, židovský rabín a učenec v Burgose, konvertoval v roku 1391 po pogromoch. Stal sa biskupom v Cartagene, neskôr arcibiskupom v Burgose a kancelárom Kastílie. Podporoval prísnejšie opatrenia proti judaizujúcim konvertitom. Blízko spolupracoval s inkvizičnými kruhmi a pripravoval pôdu pre vznik španielskej inkvizície. Juan de Torquemada (1388–1468), syn židovských konvertitov (conversos), dominikán, teológ, kardinál a obranca pápežskej moci proti koncilom. Strýko slávneho inkvizítora Tomáša de Torquemadu. Zasadzoval sa za obranu práv Cirkvi proti židovským aj husitským polemikám. Sám nevykonával inkvizíciu priamo, ale pripravil teologický základ pre jej argumentáciu. Tomáš de Torquemada (1420–1498), často spomínaný dominikán, prvý veľký inkvizítor Španielska. Hoci jeho pôvod bol zmiešaný (pochádzal z rodiny konvertitov), stal sa najznámejším predstaviteľom španielskej inkvizície. Tvrdý voči judaizujúcim konvertitom, bol presvedčený, že len tvrdosť ochráni čistotu viery.

Petrus Alfonsi (1062 – po 1130), židovský lekár a učenec z Huescy (Španielsko). Po konverzii prijal meno „Alfonsi“ (na počesť kráľa Alfonza I.). Napísal Dialogi contra Judaeos, apologetické dielo proti judaizmu. Je jedným z prvých známych konvertitov, ktorí systematicky písali proti vlastnému náboženstvu. Abner z Burgosu († po 1347), známy ako Alfonso de Valladolid. Rabín a filozof, konvertoval okolo roku 1320. Napísal dielo Mostrador de justicia (Ukazovateľ spravodlivosti), kde tvrdil, že Talmud sám svedčí o Kristovi. Stal sa horlivým apologétom Cirkvi proti židovským polemikám. Juan Andrés († okolo 1430), rabín z Murcie, ktorý konvertoval na kresťanstvo. Napísal dielo Confusión o confutación de la secta judía, polemiku proti judaizmu, svoje znalosti Talmudu využíval na dokazovanie pravdivosti kresťanstva. Gerónimo de Santa Fe (pôvodne Yehoshua ben Yosef ha-Lorquí, 1350–1430), lekár, pôvodne židovský učenec. Po konverzii sa stal hlavným kresťanským účastníkom Dišputácie v Tortose (1413–1414). Tvrdil, že Talmud obsahuje mesiášske proroctvá, ktoré sa vzťahujú na Krista. Victoria Eugenia Santa Clara (17. stor., Španielsko), menej známa, ale významná konvertitka zo židovskej rodiny. Stala sa rehoľníčkou a v kláštoroch pôsobila ako katechétka konvertitov. Mária Nunez († 16. stor., Portugalsko), pochádzala z rodiny židovských konvertitov, prijala kresťanstvo, aktívne svedčila o svojej viere a podporovala katechézu ďalších konvertitov.

Kresťanskí teológovia a Svätci, ktorí sa usilovali o konverziu Židov

Na úplný záver seriálu si uvedieme najznámejších katolíckych teológov, ktorí svoje sily, um a srdce vložili do projektu konverzie Židov na katolícku vieru.

Raná Cirkev (1.–4. stor.) Ako prvého by sme spomenuli sv. Pavla apoštola († cca 67 po Kr.). Sám bol Žid a farizej, „apoštol národov“, ale nikdy sa nevzdal túžby, aby jeho bratov podľa tela spasil Kristus (Rim 9–11). Učil, že Izrael zostáva vyvolený, ale jeho plnosť nastane až pri obrátení ku Kristovi. V Pavlovi sa zrkadlí celý kresťanský postoj: nie nenávisť, ale túžba po naplnení. Sv. Justín Mučeník († okolo 165) napísal Dialóg s Tryfónom Židom, prvé systematické dielo o kresťanskej viere. Cieľom nebola polemika, ale logická obrana tvrdenia, že Kristus je naplnením Tóry a prorokov. Origenes († cca 254) vo svojom diele Contra Celsum bráni kresťanstvo proti židovským a pohanským útokom. Považoval obrátenie Židov za eschatologický cieľ dejín.

Patristické obdobie (4.–6. stor.) Začali by sme ikonou patristického obdobia sv. Augustínom (354–430), ktorý nechcel násilné konverzie. Tvrdil, že Židia musia zostať medzi nami ako svedkovia Písma, pretože zachovávajú Zákon, ktorý Cirkev naplnila. V liste k Žalmom hovorí: „Židia sú knihovníci Cirkvi, ktorí nosia knihy, ktorých obsah nevidia.“ Napriek tomu veril, že ich obrátenie príde „na konci časov“. Sv. Hieronym (†420) v Betleheme študoval hebrejčinu s rabínmi, aby lepšie pochopil Písmo. Uznával židovskú učenosť, ale napomínal ich, že odmietli Krista. Sv. Ján Zlatoústy (†407), ktorého kázne Adversus Judaeos dnes pôsobia tvrdým tónom, no ich cieľom bolo odradiť kresťanov od židovských obradov, nie podnecovať nenávisť. Chcel, aby kresťania zostali pevní vo viere a Židia sa k nim pridali skrze Krista.

Vrcholný stredovek (11.–14. stor.) Známy teológ sv. Bernard z Clairvaux (1090–1153) počas krížových výprav bránil Židov pred pogromami, varoval, že „kresťan nesmie prenasledovať tých, ktorých Boh nezavrhol“. Veril, že obrátenie Židov príde z lásky, nie z meča. Sv. Tomáš Akvinský (1225–1274) v Summa contra Gentiles a Summa Theologiae vysvetľuje, prečo Zákon bol predobrazom Krista. Odmieta nútené krsty, zdôrazňuje rozumovú cestu k viere. Podľa neho konverzia musí vychádzať z pochopenia Písma a milosti, nie z donútenia. Sv. Vincent Ferrer (1350–1419), dominikánsky kazateľ a misionár v Španielsku. Horlivo kázal Židom a moslimom, vyzýval ich ku krstu, ale zároveň pomáhal obráteným (conversos). Legenda hovorí, že počas jeho kázní konvertovali celé komunity, aj keď miestami za prítomnosti svetskej moci.

Neskorý stredovek a renesancia (15.–16. storočie) Židovský konvertita Pablo de Santa María (1350–1435), pôvodne rabín Šelomoh ha-Levi z Burgosu; po obrátení sa stal biskupom v Burgose a autorom apologetických spisov. Vo svojich dielach Scrutinium Scripturarum vysvetľuje, ako Starý zákon svedčí o Kristovi. Sv. Torquemada OP (1388–1468), kardinál, teológ, nie Torquemada inkvizítor, ale jeho strýko, významný dominikánsky mysliteľ. Písal proti židovským a husitským námietkam, s cieľom viesť k rozumovému obráteniu. Sv. Ignác z Loyoly (1491–1556), zakladateľ jezuitov, ktorí neskôr v 16.–17. storočí viedli rozsiahle misie medzi Židmi (napr. v Portugalsku a Taliansku). Jezuiti videli v obrátení Židov súčasť „univerzálnej misie Cirkvi“.

Barok a protireformácia (17.–18. storočie) Zoznam by sme začali sv. Petrom Canisiom SJ (1521–1597), reformátorom katolíckej katechézy. Písal proti racionalistickým a protestantským výkladom Starého zákona, pričom zdôrazňoval, že pravý výklad je len v Kristovi. Sv. František Xaverský SJ (1506–1552) síce nepracoval priamo medzi Židmi, ale v jeho misijnom ideále bolo priniesť Evanjelium všetkým, vrátane „detí Izraela“. Bossuet, Louis de Bonald, Cornelius a Lapide (17. st.), katolícki komentátori Písma zdôrazňovali jednotu Starého a Nového zákona; ich exegéza bola určená aj na dialóg so Židmi a konvertitmi.

Od Pavla po barokových jezuitov teda Cirkev verila, že obrátenie Židov je súčasťou spásneho plánu, ale len skrze lásku, rozum a modlitbu, nie nátlak. Tí, ktorí skutočne milovali Židov, ako sv. Bernard či sv. Tomáš, ich chceli získať presvedčením a pravdou a nie prenasledovaním.

***

predchádzajúce časti:
Katolíci a talmudský judaizmus alebo Prečo je talmudský judaizmus mladší ako katolícka viera, 1. časť
Katolíci a talmudský judaizmus alebo Prečo je talmudský judaizmus mladší ako katolícka viera, 2. časť
Katolíci a talmudský judaizmus alebo Prečo je talmudský judaizmus mladší ako katolícka viera, 3. časť
Katolíci a talmudský judaizmus alebo Prečo je talmudský judaizmus mladší ako katolícka viera, 4. časť
Katolíci a talmudský judaizmus alebo Prečo je talmudský judaizmus mladší ako katolícka viera, 5. časť
Katolíci a talmudský judaizmus alebo Prečo je talmudský judaizmus mladší ako katolícka viera, 6. časť

PDF (formát pre tlač)