Katolíci a talmudský judaizmus alebo Prečo je talmudský judaizmus mladší ako katolícka viera, 2. časť

Branislav Krasnovský
23. októbra 2025   História

predchádzajúca časť:
Katolíci a talmudský judaizmus alebo Prečo je talmudský judaizmus mladší ako katolícka viera, 1. časť

***

Jeruzalem sme opustili v roku 70 po Kr., keď bol Jeruzalemský chrám zničený, 70 000 židov zavraždených alebo deportovaných a na troskách Jeruzalema vzniklo rímske mesto Aelia Capitolina, v ktorom legionári z Legio X. Fretensis šikanovali Židov, ktorí sa prišli pomodliť k ruinám chrámu.

Uvedené udalosti mali nesmierny náboženský a teologický dôsledok pre vývoj židovského etnika. Jeruzalemský chrám bol takmer 1000 rokov stredobodom židovského náboženstva, kde sa prinášali obety za hriechy, obety vďaky, kde sa slávili všetky sviatky a kde prebývala Božia prítomnosť – Šechina. Chrám stál na Chrámovej hore a počas svojej histórie bol dvakrát postavený a dvakrát zničený.

Šalamúnov chrám

Prvý Šalamúnov chrám vznikol okolo roku 957 pred Kr. Zakladateľom bol Šalamún, syn Dávida. Chrám bol postavený na hore Moria v Jeruzaleme, kde podľa staršej židovskej tradície chcel Abrahám obetovať Izáka. Bol to dom Hospodina (Bejt ha-Mikdaš), miesto, kde sa uchovávala archa zmluvy. Výstavba trvala podľa Prvej knihy kráľov (1Kr 6–8) 7 rokov; stavali ho fenickí remeselníci pod vedením Chírama z Týru (dôležitá postava v dejinách slobodomurárskeho hnutia). Týros je dnešné mesto Sur v Libanone, kolonisti pôvodom z Týru založili v Tunise neskôr dôležité mesto Kartágo.

Architektúra Jeruzalemského chrámu bola trojpriestorová: ulam (predsieň), hekal (svätyňa) a debir (vnútorná svätyňa). Tento trojpriestorový princíp symbolizoval trojrozmerný poriadok sveta: ulam (zemská sféra, alebo ľudská oblasť modlitby), hekal (nebeská sféra, alebo sféra kňazskej služby a obetí), Debir (Božia prítomnosť, oblasť, kde prebýva Sláva – Šekína).

Ulam Bol to vstupný portikus (asi 10 metrov široký), zdobený dvoma bronzovými stĺpmi: Jachín („On upevní“) a Boáz („V ňom je sila“). Slúžil ako prechod medzi posvätným a profánnym, veriaci sem nemohli vstúpiť, len kňazi. Pred ulamom sa rozprestieralo Nádvorie kňazov, kde stál oltár zápalných obiet (mizbeach) a medené more (obrovská nádrž na rituálne očisťovanie, podopieraná 12 volmi). Dekorácie boli tvorené rastlinnými, palmovými, granátovými a kvetinovými motívmi, ktoré symbolizovali rajskú záhradu, návrat človeka k Edenu. Ulam mal teda teologický význam ako „brána do Raja“.

Hekal Svätyňa merala približne 20 × 10 × 10 m, stropy boli obložené cédrovým drevom z Libanonu a pozlátené. Vnútri sa nachádzali tri hlavné predmety: zlatý svietnik (menora) so siedmimi ramenami ako symbol Božieho svetla a múdrosti; stôl pre predkladané chleby (lechem hapanim) ako symbol trvalej Božej prítomnosti medzi Izraelom; oltár kadidla (mizbeach haketoret) ako miesto modlitby, ktorá stúpa k nebesiam. Do hekalu mohli vstúpiť len kňazi počas dennej bohoslužby, nikdy bežní veriaci. Steny zdobili vyrezávaní cherubovia, palmy a kvety, čo odkazovalo na rajskú záhradu ako prototyp svätyne. Hekal bol chápaný ako „predsieň Nebies“, teda miesto, kde sa človek modlitbou približuje k Bohu, ale ešte ho nevidí.

Debir Najvnútornejšia svätyňa, štvorcová komnata (asi 10 × 10 × 10 m), oddelená hrubou závesnou oponou (parochet) z purpuru, šarlátu a zlatých nití. V časoch Šalamúna v nej stála archa zmluvy (Aron haBrit), ktorá obsahovala: kamenné tabule Desatora, Áronovu palicu, nádobu s mannou. Nad archou stáli dvaja cherubovia zo zlata, každý s rozpätím krídel asi 5 m, ktorí sa dotýkali nad stredom archy – symbol Božieho trónu. Do Debiru smel vstúpiť len veľkňaz, a to raz do roka na Deň zmierenia (Jom Kippur), keď prinášal krv obete. Ak vstúpil nepripravený, mohol zomrieť, preto bol podľa tradície obviazaný lanom, aby ho mohli vytiahnuť. Debir bol chápaný ako stred vesmíru, miesto, kde sa nebo a zem dotýkajú ako „mikrokozmos raja“.

Šalamúnov chrám bol vnímaný ako model stvorenia sveta. Predsieň (ulam) predstavovala zem, Svätyňa (hekal) predstavovala Nebo, najvnútornejšia svätyňa (debir) predstavovala Božiu transcendentnú sféru. Smer stavby bol východ–západ, takže vstup bol od východu, teda z opačného smeru, než bol Adam vyhnaný z raja. Symbolicky: kto vstupuje do chrámu, kráča späť do Edenu.

V roku 586 pred Kr. Šalamúnov chrám zničil babylonský panovník Nabuchodonozor II., Jeruzalem bol zrovnaný so zemou, archa zmizla a jej ďalší osud je odvtedy neznámy, Izraelčania boli odvlečení do babylonského zajatia.

Ezdrášov / Zorobábelov chrám

Druhý Jeruzalemský chrám (Ezdrášov / Zorobábelov chrám) postavili Židia po návrate z babylonského zajatia. Židov vyslobodil perzský kráľ Kýros Veľký, ktorý zničil Babylonskú ríšu v roku 538 pred Kr. a svojím ediktom povolil Židom vrátiť sa do Jeruzalema a vybudovať znova Boží chrám v Jeruzaleme (porov. Ezdráš 1,1–4).

Zorobábel bol vnukom júdskeho panovníka Jojachína, teda potomok z Dávidovho rodu. V rokoch 537 – 536 pred Kr. viedol prvú vlnu návratu Židov z Babylonu, stal sa miestodržiteľom (pecha) provincie Jehud pod perzskou nadvládou, spolu s veľkňazom Jozuem (Jehošua ben Jócadak) obnovil chrámové práce. Obnovený chrám sa na jeho počesť preto označuje aj ako Zorobábelov chrám. O niekoľko desaťročí neskôr, keď už bol chrám opäť funkčný, prišli do Jeruzalema s novou vlnou Ezdráš, kňaz a zákonník, ktorý obnovil náboženský poriadok a Tóru a Nehemiáš, v ich dobe boli okolo roku 445 opätovne obnovené jeruzalemské hradby.

Ezdrášov / Zorobábelov chrám bol oveľa skromnejší ako Šalamúnov chrám. Bol menší, nižší a menej zdobený. Chýbala v ňom najmä archa zmluvy a starci, ktorí zažili ešte Šalamúnov chrám plakali, pretože si pamätali krásu pôvodného chrámu. Prorok Aggeus však Židom prisľúbil, že sláva druhého chrámu bude väčšia ako prvého (mesiášske proroctvo), pričom sa nemýlil pretože podľa katolíckej tradície sa práve v tomto chráme objavil Ježiš Kristus.

Tento chrám existoval v rokoch 516 pred Kr. až do roku 70 po Kr. V 1. stor. pred Kr. ho Herodes Veľký (okolo roku 20 pred Kr.) zrenovoval a nechal znovu vysvätiť. Chrám získal opäť monumentálnu podobu, akú predtým nemal, jadro v podobe Zorobábelovho pôdorysu však zostalo zachované. Preto sa Herodesov chrám nechápe ako tretí chrám, ale rozšírený druhý Zorobábelov chrám.

Herodesov chrám

Keď Herodes Veľký okolo roku 20 pred Kr. prestaval druhý chrám, rozšíril pôvodnú štruktúru, pričom zachoval trojpriestorovú koncepciu. Chrám mal už rozsiahle nádvorie pre pohanov, ženy a kňazov, ale jadro – ulam, hekal a debir – zostalo v duchu šalamúnovskej architektúry. Debir bol však už prázdny, archa zmluvy sa po babylonskom zajatí stratila, no záves a cherubovia zostali ako symbol Božej neprítomnej prítomnosti. Herodes ho vyzdobil mramorom, zlatom, a obrovským nádvorím pre 100 000 veriacich. To bol chrám, ktorý poznal Ježiš Kristus, keď ho ako dieťa priniesli Mária s Jozefom, a keď neskôr vyháňal kupcov zo svätyne.

Ako už bolo povedané v prvej časti, po židovskom povstaní (66 – 70 po Kr.) cisár Vespasianus poslal do Palestíny svojho syna Tita. Pod jeho vedením rímske légie X Fretensis, V Macedonica, XII Fulminata a XV Apollinaris obkľúčili Jeruzalem. Po päťmesačnom obliehaní bol chrám zničený ohňom 9. dňa mesiaca Av – rovnakého dňa, ako bol kedysi zničený Šalamúnov chrám. Titus sa pokúsil zachrániť časť stavby, ale oheň zachvátil celý areál. Chrámová hora bola zrovnaná so zemou, a na jej mieste neskôr (roku 135 po Kr.) cisár Hadrián postavil chrám Jupitera Kapitolského, čím zakázal židovský kult.

Po zničení chrámu sa židovský kult presunul do synagóg a modlitební, namiesto obetí sa stala hlavnou formou náboženstva Tóra a modlitba. Tento posun viedol ku vzniku rabínskeho (talmudiského) judaizmu. Miesto chrámu sa stalo najposvätnejším miestom židovstva, tzv. Ha-Kotel ha-Ma’araví (Západný múr, alebo „Múr nárekov“). Pre kresťanov sa stal chrám predobrazom Krista: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím“ (Jn 2,19). Pre moslimov bol na rovnakom mieste neskôr (v 7. stor.) postavený Skalný dóm a mešita al-Aksá.

Počiatky vývoja talmudského židovstva

Zničenie Jeruzalemského chrámu znamenalo koniec židovského chrámového kultu. Jeruzalemský chrám, ktorý bol stredobodom židovského náboženstva, miesto, kde boli prinášané obety za hriechy, vďaky, slávené sviatky, kde prebývala Božia prítomnosť prestal existovať a spolu s ním skončili kňazské obety (korbanot) a levitská služba.

Bez chrámu židovská teológia stratila svoj ústredný bod, zmenila sa na náboženstvo modlitby, štúdia a zákona, nie obety a postupne začal vznikať rabínsky judaizmus, základom ktorého bol talmud. Židovská kňazská a duchovná elita, farizeji (učitelia Zákona), prevzali vedenie národa. Kňazská kasta (saduceji) zanikla, pretože bola viazaná na chrám.

Rabbi Jochanan ben Zakkai, ktorý unikol z Jeruzalema, založil akadémiu v Javne (Jamnia). Tam sa začal proces kodifikácie ústneho zákona (Mišna). Po roku 70 sa začína rabínska éra judaizmu, pričom ústrednou autoritou už nie je chrám, ale Tóra a učenie rabínov. Chrámová liturgia bola nahradená synagógou, obety boli nahradené modlitbou, a kňazi boli nahradení učencami (rabbi).

Talmud začali Židia vnímať ako „nový chrám“. V nasledujúcich storočiach (2. – 6. stor.) sa vyvinuli Mišna a Gemara, spolu tvoriace Talmud (palestínsky a babylonský). Rabíni sami hovorili, že Talmud je duchovným chrámom: každý, kto študuje Tóru, „obnovuje oltár“; každá modlitba nahrádza obetu; každé pokánie je kadidlom pred Bohom. Zničenie chrámu sa tak transformovalo na mystickú ideu duchovnej prítomnosti Boha v slove.

Pre Židov sa stal deň zničenia chrámu (9. Av) dňom národného smútku, Tisha B’Av, kedy sa postia a čítajú Náreky Jeremiášove. Tento deň symbolizuje stratu Božej prítomnosti, ale aj nádej na Mesiáša, ktorý ho má obnoviť.

Pre katolíkov zničenie Jeruzalemského chrámu bolo interpretované ako potvrdenie Kristových slov, že Starý Zákon bol naplnený a Nový Zákon je sústredený okolo Krista (Eucharistie). Chrám z kameňa sa zmenil na chrám Ducha, katolícku Cirkev.

Po roku 70 sa židovstvo reorganizovalo okolo rabínskej akadémie v Javne, ktorá stanovila jasné hranice medzi „synagógou“ a „katolíckou cestou“. Prví kresťania boli považovaní za heretikov (minim) a vylúčení z modlitby Izraela. V židovskej liturgii pribudla „Birkat ha-Minim“ („Nech budú zatratení odpadlíci (minim) a nazarejci“), súčasťou židovského rabínskeho sveta sa stala nenávisť voči katolíkom a Kristovi. Od tohto momentu sa katolícka Cirkev definitívne oddelilo od judaizmu a začala sa šíriť v rámci grécko-rímskeho sveta.

Cirkevní Otcovia (Tertullianus, sv. Augustín) vnímali toto prenasledovanie ako naplnenie Kristových slov: „Prídu dni, keď vás budú vyháňať zo synagóg; ba príde hodina, keď každý, kto vás zabije, bude si myslieť, že tým slúži Bohu.“ (Jn 16,2). Moji obľúbení barokoví kazatelia (napr. Bossuet, Santa Clara) v tom videli mysterium crucis: Cirkev sa rodí z krvi Mesiáša a z prenasledovania tých, ktorí sa nechceli otvoriť milosti.

Katolícky a hebrejský kánon Starého Zákona

Bolo by potrebné uviesť niekoľko faktov týkajúcich sa rozdielov medzi katolíckym a talmudským kánonom Starého Zákona. Tento rozdiel nespočíva len v odlišnom počte kníh, je aj v kritériu prijatia týchto kníh, ich jazyku, štruktúre a teologickom dôraze.

Čo sa týka katolíckeho kánonu Starého Zákona, obsahuje 46 kníh, základom je grécka verzia Sv. Písma, Septuaginta, ktorá sa používala v 1. stor. aj Židmi aj prvými katolíkmi, vrátane Apoštolov. Katolícka Cirkev prijala aj knihy, ktoré sa v hebrejskej Biblii nenachádzali – deuterokánonické knihy.

Naopak židovský kánon Tanach obsahuje 24 kníh (čo zodpovedá 39 knihám protestantského prekladu, lebo tie rozdeľujú niektoré knihy na viac častí). Židia striktne do svojho kánonu zahrnuli len knihy v hebrejčine a čiastočne v aramejčine. Tanach bol sformovaný okolo roku 90 po Kr. na stretnutí rabínov v Jamnii, pretože Židia po zničení Jeruzalemského chrámu v roku 70 po Kr. potrebovali načrtnúť víziu ďalšieho vývoja pre židovské etnikum, ktoré neprijalo kresťanstvo.

Aj štruktúra oboch kánonov je rozdielna. Pokiaľ katolíci radia knihy Sv. Písma chronologicky (dejiny, múdrosť, proroctvo), Židia vo svojom kánone uprednostňujú liturgické členenie (tóra, proroci, spisy).

Čo sa týka deuterokánonických kníh, ktoré Tanach po roku 90 odmietol, ide o tieto knihy: Tobiáš, Judit, Múdrosť Šalamúnova, Sirachovec, Baruch a list Jeremiášov, Prvá a Druhá kniha Machabejcov, dodatky k Danielovi a dodatky k Ester.

Prečo tieto knihy Židia neprijali? Pretože po zničení chrámu boli zmätení, zranení a sklamaní. Odmietali všetky knihy, ktoré sa nezachovali v hebrejčine a aramejčine, ktoré neboli súčasťou pôvodného chrámového kánonu. Po zničení chrámu chceli stanoviť „čistý hebrejský kánon, odlišný od katolíckej Septuaginty. Dnešný katolícky Kánon Sv. Písma potvrdil Tridentský koncil (1545 – 1563), ktorý reagoval na protestantské herézy.

Čo sa týka teologických rozdielov medzi katolíckym kánonom Sv. Písma a židovským Tanachom, je ich niekoľko:

Židovský kánon (Tanach) končí Kronikami, kde sa hovorí o návrate z exilu, tzn. „nádej na obnovu Izraela“. Katolícky kánon končí prorokmi (Malachiáš), ktorí predpovedajú príchod Mesiáša, teda priamo smeruje ku Kristovi. Inými slovami židovský kánon uzatvára dejiny, katolícky kánon otvára proroctvo.

Katolícky Starý Zákon je univerzálna verzia Sv. Písma, používaná aj prvotnými kresťanmi, s gréckou múdrosťou a eschatologickou hĺbkou. Židovský Tanach je národný, jazykovo čistý korpus, zameraný na Zákon, identitu a nádej v Mesiáša, ktorý ešte len príde. Oba kánony majú spoločný koreň, ale odlišnú eschatológiu: Tanach čaká na príchod Mesiáša, Starý Zákon Cirkvi smeruje ku Kristovi, ktorý už prišiel.

Už sme si uviedli, že talmudský kánon je odlišný od židovského kánonu Tanach do Ukrižovania Krista. Je rozdiel medzi saducejmi, farizejmi a talmudskými rabínmi. Rozdiel medzi židovstvom do čias Krista a rabínskym judaizmom Talmudu je kľúčový, pretože práve na tomto zlome sa kresťanstvo oddelilo od starozákonného Izraela a až v Javne vznikol úplne nový model židovskej talmudskej viery, ktorá je však chronologicky mladšia ako kresťanstvo.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)