Katolíci a talmudský judaizmus alebo Prečo je talmudský judaizmus mladší ako katolícka viera, 3. časť

Branislav Krasnovský
24. októbra 2025   História

predchádzajúce časti:
Katolíci a talmudský judaizmus alebo Prečo je talmudský judaizmus mladší ako katolícka viera, 1. časť
Katolíci a talmudský judaizmus alebo Prečo je talmudský judaizmus mladší ako katolícka viera, 2. časť

***

Dnes by sme pokračovali treťou časťou nášho seriálu o talmudskom judaizme a načrtneme si (v zjednodušenej podobe) vývoj vzťahov medzi katolicizmom a talmudským judaizmom. Už sme si definovali základné rozdiely medzi židovstvom do roku 70 po Kr. a židovstvom po zničení Jeruzalema v roku 70 po Kr., takže tieto rozdiely len pre lepšiu orientáciu v krátkosti zhrniem.

Židovstvo do roku 70 po Kr. Hlavným centrom je Jeruzalemský chrám. Kľúčovou postavou náboženstva je kňaz (kohén) a veľkňaz. Boh bol uctievaný predovšetkým prostredníctvom obiet (krv, kadidlo, chlieb, zvieratá), autorita je definovaná v Tóre (5 kníh Mojžišových), ktoré sú písaným zákonom. Existujú viaceré spoločenské skupiny: saduceji, farizeji, eséni, zelóti, pričom každá mala vlastný výklad Zákona. Nádej sa upierala na očakávanie Mesiáša – príchod kráľa z Dávidovho rodu, ktorý mal priniesť obnovu Izraela.

Židovstvo po roku 70 alebo rabínsky judaizmus Zničením Jeruzalemského chrámu zanikol chrám a obety s ním spojené. Kňazstvo stratilo funkciu. Náboženské vedenie prebrali rabíni – učitelia Zákona. Vzniká synagóga ako nový stred kultu. Boh je uctievaný modlitbou, pôstom a štúdiom Zákona, nie obetami. Tradícia sa presúva z oltára do knihy – „od krvi k pergamenu“, tieto zmeny súvisia so stretnutím v Javnii, ktoré položilo základy rabínskeho judaizmu.

Teologický rámec

Duchovná podstata rozdielov V chrámovom judaizme všetko smerovalo k Mesiášovi, ktorý mal byť naplnením Zákona. Celý kult pred Kristom je prípravou na vtelenie a vykúpenie. Viera v Mesiáša má eschatologický, nadprirodzený charakter. Po Jamnii Talmud nahrádza zničený Jeruzalemský chrám, slová nahrádzajú krv. Život viery sa mení na neustály výklad: ak chrám zmizol, treba ho znovu „vybudovať v slove“. Rabíni veria, že Boží hlas stále hovorí cez diskusiu, preto má Talmud formu dialógov, otázok a sporov. Spása sa chápe ako morálna a kolektívna, nie osobná a mystická ako v katolicizme.

My katolíci rozumieme tomu, čo Židia odmietajú priznať. Podľa Cirkvi sa v okamihu Kristovej smrti na kríži „Chrámová opona roztrhla“ (Mt 27,51), čo symbolizuje, že starý kult sa naplnil a skončil. Kňazstvo, obety, Zákon, to všetko sa zjednocuje v Kristovi (Hebr 9–10). Preto katolícka tradícia chápe Talmud ako reakciu na stratu zjavenia, snahu zachovať vieru bez chrámu, ale samozrejme už mimo milosti. Katolícka tradícia chápe talmudistické židovstvo ako herézu svedčiacu o hľadaní Boha mimo plnosti Zákona.

Otec Talmudu, rabín Jochanan ben Zakkaj a jeho príbeh pripomínajúci pasáže zo Svätého Písma

Pri vzniku talmudského judaizmu zohral veľmi dôležitú úlohu rabín Jochanan ben Zakkaj; pod jeho vedením sa začalo formovať rabínske židovstvo bez chrámu, ale so silným dôrazom na Zákon (Tóru), ústne tradície a rabínsku autoritu. Joachanan ben Zakkaj sa dostal z obliehaného Jeruzalema dramatickým spôsobom, ktorý zachytil aj Talmud.

Obkľúčený Jeruzalem bol miestom chaosu, bojovali medzi sebou mnohé židovské frakcie, v meste zúril hladomor a náboženskí židovskí fanatici nútili ľudí bojovať. Rabín Jochanan ben Zakkaj, žiak Hillela staršieho veril, že odpor voči Rimanom je márny a treba zachrániť židovský národ nie zbraňami, ale múdrosťou. Rozhodol sa z obkľúčeného Jeruzalema uniknúť, pričom sa vydával za mŕtveho. Jeho prívržencom sa podarilo „mŕtvolu“ rabína vyniesť z mesta, dokázali prejsť aj cez rímsky tábor, pretože zlato je kľúčom, ktorý otvára mnohé dvere.

Podľa talmudistickej tradície Joachann ben Zakkaj Vespasianovi predpovedal, že sa stane cisárom, čo mu zachránilo život. Problémom však zostáva, že ide o prebratý príbeh zo života Jozefa Flavia, ktorý napísal dielo Židovská vojna a ktorý sa v roku 66 dostal do rímskeho tábora a ktorý naozaj predpovedal Vespasianovi, že sa stane rímskym cisárom. Keď sa tak po Nerovej smrti stalo, Jozef Flavius si zachránil život a dlhšie obdobie pracoval vo Vespasianovej tesnej blízkosti.

1 Na brehu babylonských riek, tam sme sedávali a plakali, keď sme si spomínali na Sion. 2 Na vŕby tejto krajiny vešali sme svoje citary. 3 Lebo tí, čo nás zajali, žiadali od nás spevy a tí, čo nás trápili, žiadali veselosť: „Zaspievajte nám nejaké piesne sionské!“ 4 Akože môžeme spievať pieseň Pánovu v cudzej krajine? 5 Keby som, Jeruzalem, zabudol na teba, nech mi odumrie pravica. 6 Nech sa mi prilepí jazyk na podnebie, keby som nepamätal na teba, keby som Jeruzalem nepovýšil za vrchol svojej radosti. 7 Nezabudni, Pane, synom Edomu deň Jeruzalema, keď volali: „Zbúrajte ho, zbúrajte až po základy.“ 8 Babylonská dcéra, ty ničiteľka, blahoslavený, kto ti odplatí zlo, čo si nám spôsobila; 9 blahoslavený, kto chytí tvoje deti a hodí o skalu.

Pre mňa je zaujímavý symbolický význam úteku rabína Joachananna ben Zakkaja. Talmud neváhal prebrať príbeh Jozefa Flavia a vydávať ho za príbeh Joachanna ben Zakkaja, pričom útek tohto rabína a jeho zmŕtvychvstanie ako keby malo reagovať na Kristove Zmŕtvychvstanie, ktoré Židia označili za podvod (žiadali stráže, aby kresťania neukradli „Kristovu mŕtvolu z hrobu“ – porovnaj text z Evanjelia sv. Matúša (Mt 27,46–66):

46 Okolo tretej hodiny zvolal Ježiš mocným hlasom: „Eli, Eli, lema sabakthani?“, čo znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“47 Keď to počuli niektorí z tých, čo tam stáli, vraveli: „Volá Eliáša.“ 48 Jeden z nich hneď odbehol, vzal špongiu, naplnil ju octom, nastokol na trstinu a dával mu piť.49 Ale ostatní hovorili: „Počkaj, nech uvidíme, či ho Eliáš príde vyslobodiť.“ 50 Ježiš však znova zvolal mocným hlasom a vydýchol dušu. 51 A hľa, chrámová Opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Zem sa triasla a skaly sa pukali. 52 Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych. 53 Vyšli z hrobov a po jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým. 54 Keď stotník a tí, čo s ním strážili Ježiša, videli zemetrasenie a všetko čo sa deje, veľmi sa naľakali a hovorili: „On bol naozaj Boží Syn.“ 55 Boli tam a zobďaleč sa pozerali mnohé ženy, ktoré sprevádzali Ježiša z Galiley a posluhovali mu. 56 Medzi nimi bola Mária Magdaléna, Mária, Jakubova a Jozefova matka, a matka Zebedejových synov.

57 Keď sa zvečerilo, prišiel zámožný človek z Arimatey, menom Jozef, ktorý bol tiež Ježišovým učeníkom. 58 Zašiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. Pilát rozkázal, aby mu ho dali. 59 Jozef vzal telo zavinul ho do čistého plátna 60 a uložil do svojho nového hrobu, ktorý si vytesal do skaly. Ku vchodu do hrobu privalil veľký kameň a odišiel. 61 Bola tam Mária Magdaléna a iná Mária a sedeli oproti hrobu. 62 Na druhý deň, ktorý bol po Prípravnom dni, zhromaždili sa veľkňazi a farizeji k Pilátovi 63 a hovorili: „Pane, spomenuli sme si, že ten zvodca, ešte kým žil, povedal: „Po troch dňoch vstanem z mŕtvych.“ 64 Rozkáž teda strážiť hrob až do tretieho dňa, aby azda neprišli jeho učeníci a neukradli ho a nepovedali ľudu: „Vstal z mŕtvych,“ a ostatné klamstvo by bolo horšie ako prvé.“ 65 Pilát im povedal: „Máte stráž; choďte a strážte, ako viete!“ 66 Oni šli a hrob zabezpečili: zapečatili kameň a postavili stráž.

Text Evanjelia je typický pre Matúšovo evanjelium, ktoré sa často zameriava na polemiku so židovskými oponentmi kresťanskej komunity, ktorí tvrdili, že Zmŕtvychvstanie Krista je podvod (pritom ide o naplnenie Svätého Písma). Zaujímavé je aj to, že evanjelista Matúš pokračoval aj za touto apologetickou líniou (Mt 28,11–15), kde opisuje ako veľkňazi podplácali strážnikov, aby šírili lož, že učeníci Krista ukradli Kristovo telo. Toto je jediný novozákonný text, ktorý priamo reaguje na vyfabulované židovské obvinenia, že Kristovo Zmŕtvychvstanie bolo fingované, text z Matúšovho evanjelia uvádzame nižšie.

11 Keď odišli, prišli do mesta niektorí zo stráže a oznámili veľkňazom všetko, čo sa stalo. 12 Tí sa zišli so staršími, poradili sa a dali vojakom veľa peňazí 13 so slovami: „Tak vravte: „V noci prišli jeho učeníci a kým sme my spali, oni ho ukradli. 14 A keby sa to dopočul vladár, my ho uchlácholíme a postaráme sa, aby sa vám nič nestalo.“ 15 Oni vzali peniaze a urobili tak, ako ich poučili. A toto sa hovorí medzi Židmi až do dnešného dňa.

Ďalší vzor určitej inšpirácie zázračného úteku rabína z obkľúčeného Jeruzalema z textov katolíckeho Svätého Písma možno badať aj pri zázračnom úteku Apoštola sv. Petra z väzenia zo Skutkov apoštolov (Sk 12,1–11), kde Pánov anjel vyslobodil sv. Petra z väzenia kráľa Herodesa Agrippu I., text nasleduje:

1 V tom čase kráľ Herodes položil ruky na niektorých príslušníkov Cirkvi a mučil ich. 2 Jánovho brata Jakuba zabil mečom. 3 A keď videl, že sa to Židom páči, rozkázal chytiť aj Petra. Boli práve dni Nekvasených chlebov. 4 Keď sa ho zmocnil, uvrhol ho do väzenia a dal ho strážiť štyrom strážam po štyroch vojakoch: po Veľkej noci ho chcel predviesť ľudu. 5 Petra teda strážili vo väzení. Ale cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho. 6 V poslednú noc, ako ho mal Herodes predviesť, Peter spal medzi dvoma vojakmi spútaný dvoma reťazami a strážnici predo dvermi strážili väzenie. 7 Tu zastal pri ňom Pánov anjel a v miestnosti zažiarilo svetlo. Udrel Petra do boku, zobudil ho a povedal: „Vstaň rýchlo!“ A reťaze mu spadli z rúk. 8 Anjel mu povedal: „Opáš sa a obuj si sandále!“ Keď to urobil, povedal mu: „Prehoď si plášť a poď za mnou!“ 9 Vyšiel von a šiel za ním; ani nevedel, že je to skutočnosť, čo sa dialo skrze anjela. Myslel si, že má videnie. 10 Prešli cez prvú i druhú stráž a došli k železnej bráne, čo vedie do mesta. Tá sa im sama otvorila. Vyšli ňou, a keď prešli jednou ulicou, anjel mu zmizol. 11 Tu Peter prišiel k sebe a povedal si: „Teraz naozaj viem, že Pán poslal svojho anjela a vyslobodil ma z Herodesovej ruky a zo všetkého, čo očakával židovský ľud.“

Symbolický obraz zázračného úteku rabína Joachananna ben Zakkaja, inšpirovaný príbehom Jozefa Flavia a pravdepodobne aj spomenutými príbehmi z Evanjelia prináša aj ďalší paradox: Spása z hrobu – čo vnímam ako skarikovaný príbeh Kristovho Zmŕtvychvstania. Jochanan sa zachránil ako mŕtvy z Jeruzalema, následne sa „prebral k životu“ a v talmudskom svete má toto všetko hlboký symbolický rozmer. Starý židovský kult chrámu zomrel, ale v rakve vychádza nový život – rabínska tradícia. Ako hovorí Talmud, Jochanan po príchode do Javnie povedal: „Synovia moji, nezachránil som chrám, ale zachránil som Izrael.“

Talmudistické židovstvo v období 70 až 313 po Kr.

Po páde Jeruzalema do rímskych rúk sa centrum židovského náboženského života teda presunulo do Jamnie (Javne), kde farizejský rabín Jochanan ben Zakkaj založil akadémiu. Tu vznikol základ budúceho Talmudu a začalo sa formovať tzv. rabínske židovstvo – bez chrámu, ale so silným dôrazom na Zákon (Tóru), ústne tradície a rabínsku autoritu.

Jedným z prvých rozhodnutí tejto akadémie bolo vylúčenie „nazorejcov“ (kresťanov) zo synagóg. Približne v roku 85 po Kr. sa do osemnásteho požehnania židovskej dennej modlitby Šemone esre pridalo tzv. Birkat ha-Minim – „Požehnanie proti kacírom“, ktoré v skutočnosti bolo prekliatím kresťanov (nazývaným minim, tzn. sektári, heretici).

Text znie v jednej z foriem takto: „Za odpadlíkov nech niet nádeje a nech je zničená vláda bezbožníkov. A nech kresťania (minim) a odpadlíci hynú okamžite; nech sú vymazaní z knihy života.“

Tým sa kresťania oficiálne stali exkomunikovanými z judaizmu, čo malo pre kresťanov aj dramatický spoločenský dopad v oblastiach, kde v židovskom prostredí tvorili menšinu.

Katolícki mučeníci prenasledovaní Židmi

V predchádzajúcich dvoch častiach som písal o tom, ako Židia prenasledovali kresťanov od Ukrižovania Krista (cca 30 – 33 po Kr.) až do zničenia Jeruzalemského chrámu. Takisto vieme, že od dobytia Jeruzalema rímskymi légiami prenasledovali v Rímskej ríši kresťanov najmä Rimania. Nie každý katolík však pozná fakt, že veľakrát Rimanov proti kresťanom huckali práve Židia. Informácie o týchto židovských nenávistných aktivitách boli zachytené v mnohých historických spisoch a prameňoch (nielen rímske, ale aj kresťanské a židovské pramene).

V katolíckej hagiografii máme dostatok príkladov svätcov – jedincov, ktorí boli zabití alebo prenasledovaní Židmi v období 33 až 313 po Kr. (Milánsky edikt, kresťanstvo bolo zrovnoprávnené s ostatnými náboženstvami v Rímskej ríši, prenasledovanie prestalo). Títo jednotliví svätci samozrejme môžu evokovať predstavu, že ich vraždy sú prejavom nekultúrnosti a nenávisti len niektorých málo radikálov, ktorí sa na vraždách podieľali, čo však úplne nezodpovedá historickej pravde.

Najprv si pripomenieme len tých najznámejších jednotlivcov, z ktorých mnohí prijali palmu mučeníctva.

Sv. Štefan († okolo 35–36 po Kr.) Prvý mučeník. Aj keď zomrel pred rokom 70, patrí k základným príkladom. Bol ukameňovaný na príkaz židovskej rady za rúhanie (Sk 7,54–60). Jeho smrť sa stala takmer typickým obrazom všetkých neskorších mučeníkov, ktorých zabili ich židovskí spolubratia odmietajúci Krista. Sv. Štefan symbolicky otvára líniu prenasledovania kresťanov samotnými Židmi.

Sv. Jakub Starší apoštol († okolo 44 po Kr.) Brat sv. Jána Evanjelistu. Podľa Skutkov apoštolov (Sk 12,1–2) ho dal sťať Herodes Agrippa I., ale pod tlakom židovskej veľrady, ktorá ho obvinila z rúhania.

Svätý Jakub Spravodlivý († 62 po Kr.) Biskup Jeruzalema. Podľa Jozefa Flavia a Hegesippa bol Jakub, „brat Pána“, zhodený z múru chrámu a dobitý palicami na smrť židovským davom. Dôvodom bolo jeho verejné vyznanie, že Ježiš je Kristus – Syn Boží. Jeho smrť bola jedným z dôvodov napätia medzi kresťanmi a Židmi tesne pred zničením Jeruzalema.

Sv. Peter Apoštol († okolo roku 64 po Kr.) Prvý pápež. Podľa tradície bol ukrižovaný v Ríme, ale prenasledovanie začalo už v Jeruzaleme, kde ho Sanhedrin väznil (Sk 4–5). Jeho prvé väznenie iniciovali farizeji a saduceji, ktorí ho považovali za „vodcu sekty“.

Sv. Pavol apoštol († okolo 67 po Kr.) Jeden z najvýznamnejších apoštolov a katolíckych teológov. Najprv prenasledovateľ kresťanov, potom obrátený. Opakovane bol napádaný židovskými radikálmi v synagógach (Sk 13–14; 17). V Damasku a Lystre sa ho Židia pokúsili zabiť; nakoniec zomrel v Ríme rukou Rimanov, ale jeho prenasledovanie začalo v prostredí synagóg.

Svätý Ignác Antiochijský († okolo 110 po Kr.) Bol odsúdený Rimanmi, ale podľa niektorých tradícií bol udávaný židovskými náboženskými oponentmi, ktorí v Antiochii viedli proti kresťanom kampane.

Svätý Šimon, syn Klopov († okolo 107 po Kr.) Druhý biskup Jeruzalema. Bol príbuzným Pána Ježiša (syn Kleopasa, brata sv. Jozefa). Viedol židokresťanskú komunitu po Jakubovi. Podľa Eusébia z Cézarey ho udali Židia rímskemu prokurátorovi Attikovi ako „potomka Dávidovho rodu“ a Rimania ho v starobe ukrižovali. Hoci vykonali rozsudok Rimania, udanie a obvinenie pochádzalo od Židov.

Iný obraz sa nám však načrtáva po zániku Jeruzalemského chrámu v roku 70 po Kr. Práve v tomto období, po vzniku talmudského židovstva sa začína násilie zo strany Židov voči kresťanom pretavovať do masovej podoby, spočiatku sú to prekliatia, neskôr však aj fyzické útoky v masovej podobe. Pritom ide o často prehliadanú tému, ktorá stojí na priesečníku dejín židovstva po roku 70 po Kr. a formovania rabínskeho judaizmu v ranom období dejín kresťanstva.

Po zničení Jeruzalemského chrámu sa väčšina kresťanov presunula do mesta Pella, keď však vypuklo protirímske povstanie Bar Kochbu, odmietli kresťania podporiť mesiášskeho židovského samozvanca Šimona Bar Kochbu a takisto ho odmietli prijať ako Mesiáša. Povstanie Šimona bar Kochbu (132 – 135 po Kr.) je definitívnym rozchodom medzi kresťanstvom a talmudským židovstvom, pričom kresťania sa stali terčom systematického prenasledovania zo strany talmudistov.

Povstanie Šimona Bar Kochbu (132 – 135 po Kr.), ktorý sa vydával za Mesiáša

Toto povstanie vypuklo proti rímskemu cisárovi Hadriánovi, ktorý zakázal obriezku a chcel Jeruzalem premeniť na pohanské mesto Aelia Capitolina. Vodcom povstania sa stal Šimon bar Koziba, ktorému rabín Akiba (najvýznamnejší talmudistický učiteľ po Jochananovi ben Zakkajovi) pridelil aj mesiášsky titul: „Toto je Kráľ Mesiáš, Syn hviezdy (Bar Kochba)!“ Tým sa židovský mesianizmus opäť aktivoval, ale v čisto nacionalistickej, antirímskej podobe.

Kresťania žijúci vo Svätej zemi však odmietli prijať Bar Kochbu ako Mesiáša. Odmietali považovať za bohov aj rímskych cisárov a dobrovoľne obetovali svoje životy, tak prečo by mali považovať za Boha nejakého židovského násilníka a primitíva, ktorého obdivovali talmudistickí rabíni, keď vedeli, že pravý Mesiáš, Kristus, už prišiel?

Rabíni považovali ich odmietnutie za zradu národa a rabín Akiba nariadil prenasledovanie a vyhladzovanie kresťanov. Eusébius z Cézarey vo svojom diele jasne píše, že Bar Kochba „prenasledoval kresťanov ako nepriateľov Izraela“. Niektorí boli zabití, iní utiekli do Pelly a Dekapolisu (v dnešnom Jordánsku).

Povstanie Šimona Bar Kochbu sa skončilo, samozrejme, židovskou porážkou, Židia však stihli vyhladiť veľkú časť kresťanskej populácie, výdatne im pri tom pomohli aj Rimania, ktorí nerobili rozdiel medzi kresťanmi a talmudskými Židmi.

Rabínske opatrenia po potlačení povstania

Po krvavom potlačení povstania (135 po Kr.) Hadrián zrušil Judeu ako provinciu a premenoval ju na Sýriu Palestínu. Rabínske autority z Javnie a neskôr z Tiberiady sa pustili do systematického budovania židovskej identity, v ktorej kresťania boli označení za odpadlíkov (meshumadim).

V tomto období vznikajú v Talmude výpady proti „Ješuovi ha-Notzri“ (Ježišovi Nazaretskému) a jeho učeníkom. V Tosefte a Sanhedrine 43a sa spomína, že „Ješua bol obesený (ukrižovaný) v predvečer Paschy, pretože zviedol Izrael na blud“.V Gittin 57a sa opisuje, ako „Ješua trpí v pekle vo vriacich výkaloch“. Tieto texty, hoci neskoršie redakčne dotvorené (3. – 5. stor.), majú korene práve v antagonizme, ktorý vznikol po Bar Kochbovom povstaní.

Po roku 135 po Kr. sa kresťania a Židia definitívne oddelili. Židia sa zoskupili okolo rabínskeho, talmudského spoločenstva orientovaného na Tóru a tradíciu, katolíci v Cirkvi, ktorá sa čoraz viac a úspešnejšie šírila medzi pohanmi. Po roku 135 sa v talmudskom judaizme zakorenila nenávisť voči Kristovi a jeho nasledovníkom, ktorá sa šírila v talmudistických komentároch a stredovekom „Toledot Ješu“.

V nasledujúcom zozname uvádzam zoznam niektorých najznámejších kresťanských mučeníkov, zabitých v súvislosti s povstaním Bar Kochbu. Eusébius z Cézeray ich priamo označuje ako martýrov, zavraždených Židmi.

Svätý Jakub († okolo 132–135 po Kr.) Biskup v Jeruzaleme. Podľa niektorých tradícií (Pseudo-Doroteus) bol zabitý počas Bar Kochbovho povstania. Jeho úloha ako posledného židokresťanského biskupa Jeruzalema symbolicky uzatvára éru Cirkvi, ktorá ešte žila v tieni chrámu.

Sv. Polykarp zo Smyrny († okolo 155 po Kr.) Židovské komunity v Malej Ázii podľa svedectva Martyrium Polycarpi podnecovali jeho zatknutie; v spise sa hovorí, že „Židia prinášali drevo, aby bol spálený“.

Svätý Justín Mučeník († 165 po Kr.) Filozof a apologéta, autor „Dialógu so Židom Tryfónom“, kde svedčí o tom, že židovskí vodcovia po Kristovej smrti „vyberali ľudí, ktorí mali v Ríme a v provinciách ohovárať kresťanov“ a „podnecovali k ich prenasledovaniu“. Jeho svedectvo je dôležité, lebo opisuje prenasledovanie na pozadí propagandy, teda duchovný a spoločenský útok na Cirkev, nielen fyzický.

Sv. Apolinár z Ravenny († v 2. stor. po Kr.) Podľa legendy bol poslaný apoštolom sv. Petrom, pôsobil medzi Židmi a Grékmi v Itálii. Tradične sa uvádza, že jeho prenasledovanie vyprovokovali „Židia z Ravenny“, ktorí sa postavili proti jeho kazateľskej činnosti.

Okrem povstania Bar Kochbu k masovým útokom voči kresťanom zo strany Židov prichádzalo aj v iných oblastiach (Egypt, Cyprus, Sýria). Podľa prameňov Eusébia z Cézarey, Diona Kasia a Rufina z Aquileiy počas židovských vzbúr v rokoch 115 – 117 po Kr. (tzv. židovské diasporálne povstania) došlo k masakrom kresťanov v oblastiach Kyrenaika, Alexandria, Cyprus a Mezopotámia.

Židovskí povstalci bojujúci proti Rimanom zabíjali nielen rímskych občanov, ale aj kresťanov, ktorých považovali za „zradcov Mojžiša“. V Kyrenaike (dnešná Líbya) bolo podľa Diona Kasia až 200 000 mŕtvych; na Cypre bolo zničené mesto Salamis, kresťania tam boli upaľovaní; v Alexandrii chrámoví Židia vyhnali kresťanov z mesta, zabíjali ich pri úteku z prístavu. Tieto udalosti Eusébius z Cézeray opisuje ako: „Neľútostné vraždenie, pri ktorom kresťania hynuli rukami Židov, ktorí sa v návale slepej horlivosti pre Zákon dopustili barbarstva.“

Počas vlády cisára Trajána (98 – 117 po Kr.) prepuklo rozsiahle židovské povstanie v provinciách Kyrenaika (severná Afrika, dnešná Líbya), Egypt, Cyprus a časti Malej Ázie. Nazýva sa aj Quintosova vojna (podľa rímskeho generála Lucia Quinta), ktorý povstanie potlačil. Toto povstanie nebolo len proti Rímu, ale nieslo výrazne náboženský charakter. Židovské skupiny z diaspóry útočili na pohanských Grékov a kresťanov, ktorí v tej dobe žili často spolu v mestách ako Alexandria, Kyrene, Salamis, Rhodos.

Rímsky historik Cassius Dio (Dejiny Ríma) píše: „Židia v Kyrene povstali a pod vedením Lukuasa (alebo Andreasa) zabili mnohých Grékov a Rimanov; pojedli ich mäso, obliekli sa do ich kože a ich vnútornosti natierali ako obete (toto zrejme nebude pravda, Rimania často obviňovali aj katolíkov z kanibalizmu). Rovnaké veci sa podľa Cassia Dia stali v Egypte. Na Cypre Židia pod vedením Artemiona zabili 240 000 ľudí. Preto bolo nariadené, že Žid nemá nikdy viac vstúpiť na Cyprus, ak by sa tam náhodou ocitol, mal byť okamžite usmrtený.“

Cassius Dio nepoužíva pojem „kresťania“, ale v tom období kresťania a Gréci boli v tých mestách nerozlíšení obyvatelia „grécko-rímskej“ civilizácie, a teda kresťania boli medzi obeťami, najmä tí, ktorí odmietli uctievať Jahveho ako národného boha Židov. Eusébius vo svojich Cirkevných dejinách (IV, 2, 1–5) potvrdzuje, že počas Trajánovej vlády došlo k veľkým pohromám pre kresťanov v týchto oblastiach, a spomína, že mnoho z nich bolo zabitých počas týchto nepokojov. Nepíše výslovne, že útočníkmi boli „talmudskí Židia“, ale podľa súvislostí ide o povstalecké židovské komunity z diaspóry.

Na Cypre bolo zabitých podľa Cassia Dia okolo 240 000 obyvateľov (číslo je pravdepodobne prehnané, ale naznačuje úplné zničenie). Po potlačení povstania cisár nariadil, že Žid nesmie nikdy viac vstúpiť na ostrov, za vstup bol trest smrti. Na Rhodose bolo menšie povstanie, ktoré Rimania rýchlo potlačili; kresťanské a grécke obyvateľstvo tam však utrpelo veľké straty. V Kyrene a Egypte boli zničené celé mestá, došlo k masakrám rímskych a kresťanských civilistov zo strany Židov. Teror ukončili až rímske légie.

Podľa Rimanov sa talmudskí Židia mstili všetkým, ktorí odmietli prijať ich predstavu židovského mesiášstva a kto prijal Krista. Katolícka Cirkev nikdy netvrdila, že by všetci Židia ako národ niesli vinu. Už Katechizmus (čl. 597) hovorí: „Zodpovednosť za Ježišovu smrť nemožno klásť všetkým Židom bez rozdielu…“ Ale historicky platí, že niektoré skupiny židovských horlivcov v 1. – 2. stor. pokladali kresťanov za odpadlíkov, a preto sa ich snažili umlčať, rovnako ako neskôr pohania či heretici.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)