Katolíci a talmudský judaizmus alebo Prečo je talmudský judaizmus mladší ako katolícka viera, 6. časť

Branislav Krasnovský
4. novembra 2025   História

Prechod Židov od obety k modlitbe

V predchádzajúcej časti sme si vysvetlili pojmy Talmud, Mišna, Gemara, dnes si vysvetlíme prechod Židov od obety k modlitbe – jeden z najzásadnejších zlomov v dejinách židovského náboženstva.

Zničením Druhého chrámu Rimanmi (Titus, syn Vespasiána) sa zrútil centrálny bod židovského kultu. Chrám v Jeruzaleme bol jediným miestom, kde sa mohli prinášať obety (zvieracie, obilné, kadidlové). Kňazstvo (leviti, kohanim) tým stratilo svoj funkčný rámec. Zanikol denný rytmus obetí (tamíd), sviatkové obety i zmierne rituály. Pre Židov to prinieslo do popredia otázku ako uctievať Boha bez chrámu?

Po roku 70 po Kr. sa vedenia židovskej komunity ujali rabíni – učitelia Tóry. Najznámejší z nich bol rabi Jochanan ben Zakkai, ktorý podľa tradície dohodol s Rimanmi možnosť založiť akadémiu v Javne (Yavne). Tu vznikla myšlienka, ktorá sa stane jadrom rabínskeho judaizmu: Ak niet chrámu, obeta sa môže konať „na perách“ – modlitbou. Rabíni dospeli k názoru, že modlitba a pokánie môžu nahradiť obetný kult. Tým sa kult z chrámu presunul do srdca a do spoločenstva, konkrétne do synagógy.

Synagóga (gr. synagōgē – zhromaždenie) existovala už predtým ako miesto čítania Tóry, ale po zničení chrámu sa stala hlavným priestorom náboženského života. V nej sa čítala Tóra a proroci, modlilo sa a neskôr sa vyučovalo učenie rabínov (Mišna, Gemara). Rabíni preto hovorili, že každá synagóga je „malý chrám“.

Rabínska tradícia (Talmud, Berachot 26b) vysvetľuje, že tri modlitby – Šacharit, Mincha, Ma’ariv – nahrádzajú tri chrámové obety. Šacharit je ranná obeta/modlitba. Mincha popoludňajšia obeta/ modlitba a Ma’ariv sa stala obetou/modlitbou po zotmení. Modlitba sa teda nestala len prosbou, ale rituálnym aktom, duchovnou obetou Bohu – korban tefiláh.

Zaujímavá je liturgická štruktúra modlitieb. Najdôležitejšia časť modlitby je „Amida“ (Šemone Esre – osemnásť požehnaní), ktorá má pevný poriadok: Chvála Boha, prosba o odpustenie a milosť, vďaka a požehnanie. Tento poriadok odráža starú štruktúru obety: chvála – očistenie – darovanie – vďaka.

Halacha a jej etika

Halacha (doslova „cesta“) určuje každodenný život: jedlo, sobotu, čistotu, správanie. Viera sa meria praktickým konaním, nie dogmatickým vyznaním. „Rob a budeš veriť“ nahrádza „ver a budeš konať“. Halacha je teda súbor židovských náboženských zákonov, ktoré určujú, ako má veriaci Žid žiť v súlade s Božou vôľou. Ide o praktickú časť Tóry, na rozdiel od agadah (morálne, teologické a príbehové texty). Halacha zahŕňa všetky aspekty života: modlitbu, sabat, stravu, rodinu, obchod, súdnictvo aj etiku.

Pramene halachy sú nasledovné: písaná Tóra (základné prikázania, 613 micvot); ústna Tóra (výklady a aplikácie Tóry zachytené v Mišne); Talmud (rozšírené diskusie a rozhodnutia rabínov o právnych otázkach); kódexy, napr. Mišne Tóra (Maimonides), Šulchan Aruch (Jozef Karo). Halacha nie je len právnym systémom, ale spôsobom svätého života, premenenie každodennosti na službu Bohu. Rabíni hovoria: „Nie je dôležité len veriť správne, ale konať správne.“

Rast napätia medzi Židmi a kresťanmi, vznik dvoch náboženstiev

Keď rímske légie zničili Jeruzalemský chrám, židovské kňazstvo aj obetný kult (stred židovského náboženského života), zostali Židia, ktorí neprijali kresťanstvo značne zaskočení. Kresťania to interpretovali ako Boží súd nad neverou Izraela, zaskočení rabíni zničenie Jeruzalemského chrámu vnímali ako výzvu k vnútornému obráteniu a posilneniu Tóry. Tým vznikli dve teologické interpretácie pochádzajúce z hebrejského náboženského a kultúrneho priestoru: kresťanstvo a talmudské židovstvo.

Ako už bolo niekoľkokrát povedané v tejto sérii článkov, po roku 70 po Kr. sa začalo formovať rabínske centrum v Javneh (Jamnia), vedené rabínom Jochananom ben Zakkai. Tam sa začína kodifikovať ústna tradícia, základ Mišny (cca 200 po Kr.). Rabíni definovali, čo znamená byť „pravým Židom“, oddeleným od Nazarejcov (židovských kresťanov).

Objavili sa nám v židovskom nekatolíckom prostredí modlitby proti heretikom: Birkat ha Minim. Do modlitby Šmone Esre (18 požehnaní) bola pridaná kliatba proti „minim“ (heretikom), medzi ktorých patrili aj kresťania. Kresťania tak nemohli viac zotrvávať v synagóge, začalo sa fyzické oddelenie oboch spoločenstiev. Rástlo teologické napätie medzi kresťanmi a talmudskými Židmi, základné rozdiely si čitateľ môže pozrieť v tabuľke nižšie.

Niečo bližšie o Birkat ha Minim. Birkat ha Minim doslova znamená „Prekliatie proti heretikom (minim)“. Toto prekliatie vzniklo po roku 85 po Kr., pravdepodobne v Javni (Jamnia), teda v období, keď rabín Jochanan ben Zakkai a jeho nástupcovia reorganizovali judaizmus po zničení chrámu. Jej autorstvo tradícia pripisuje rabínovi Šmuelovi ha-Katanovi, jednému zo žiakov školy v Javni.

Po páde Jeruzalema sa židovské spoločenstvá snažili zachovať jednotu viery a vymedziť sa voči samaritánom, gnostikom, esénom, židovským sektám, ale najmä nazarejcom (notzrim), teda židovským nasledovníkom Ježiša Krista, ktorí sa stále zúčastňovali na liturgii v synagóge.

Rabíni preto zaviedli modlitbu, ktorá mala praktickú funkciu – ak kresťan v synagóge odmietol recitovať túto modlitbu, prezradil sa a bol vylúčený zo spoločenstva. Zachoval sa aj text modlitby v rôznych formách, najstaršia forma je z Genizy v Káhire (9. stor.) a má túto podobu: „Nech sú prekliati odpadlíci; nech bude kráľovstvo pýchy rýchlo zničené v našich dňoch; nech sú kresťania (notzrim) a heretici (minim) vyhladení v okamihu; nech sú vymazaní z Knihy života a nech nie sú zapísaní medzi spravodlivých.“

Birkat ha Minim sa stala trvalou súčasťou židovskej modlitby Šmone Esre (Osemnásť požehnaní), centrálnej modlitby synagógy, ktorú sa veriaci modlia trikrát denne: ráno, popoludní a večer. V liturgickom slede to znamenalo, že každý veriaci musel vysloviť kliatbu proti „minim“, inak sa odhalil ako jeden z nich.

Slovo minim znamená doslova sekty, heretici, ale v 1. – 2. stor. sa ním v praxi označovali najmä židovskí kresťania (nazarejci), neskôr aj gnostici, elchasaiti, sadukaji a vo všeobecnosti každý, kto spochybňoval rabínsku autoritu alebo zbožšťoval človeka. Teda najskoršia fáza modlitby bola zameraná priamo proti kresťanom v synagóge.

Po zavedení Birkat ha Minim už židovskí kresťania nemohli zostať v synagoge – odmietli by totiž preklínať meno Krista. Tento krok mal za následok definitívne liturgické a sociálne oddelenie kresťanstva od rabínskeho judaizmu.

Cirkevní Otcovia (napr. sv. Hieronym, sv. Augustín) vedeli o tomto židovskom preklínaní a označovali ho za priamy prejav odmietnutia Evanjelia. Birkat ha Minim je historicky symbolom vylúčenia kresťanov zo synagógy. Začiatkom rabínskej identity, ktorá odmietla mesiášsku interpretáciu dejín. Ako sa menil pohľad židovstva a kresťanstva na Mesiáša, zákon či náhradu za zničený Jeruzalemský chrám u Židov a kresťanov hovorí nasledujúca tabuľka:

O politických faktoroch rozvoja talmudského židovstva sme si už hovorili v predchádzajúcich častiach, tak teraz len krátke zhrnutie. Pri povstaní Bar Kochbu podporili Židia vodcu, ktorý sa vyhlasoval za Mesiáša a ktorého podporoval rabbi Akiba. Kresťania ho ako Mesiáša odmietli, pretože verili, že Mesiáš už prišiel, Židia sa kresťanom veľmi kruto mstili. No a po potlačení povstania rímske represie dopadli v plnej miere na Židov, od ktorých sa začali kresťania dištancovať. Rímski úradníci v tomto období už vnímali kresťanov ako samostatné teologické a duchovné hnutie zo židovstva.

Frustrácia rabínov postupom času rástla, začali formulovať čoraz ostrejšie protievanjeliové výklady (z pohľadu katolíka blasfemický a urážlivý Toledot Ješu). Kresťanskí apologéti (Justín, Tertullianus) odpovedali obrannou teológiou: Kristus je naplnením Zákona a Prorokov. Kresťania boli však vylúčení zo synagóg a stratili ochranu rímskeho práva, ktoré Židom priznávalo výnimky z pohanského kultu. Začali byť Rimanmi prenasledovaní ako nové, podozrivé náboženstvo; kresťanov v mnohých prípadoch udávali Rimanom práve talmudskí Židia.

V 2. stor. už je nespochybniteľným faktom, že kresťania slávia Veľkú noc (Paschu) ako Kristovo Zmŕtvychvstanie, nielen ako spomienku na exodus. Židovské a kresťanské kalendáre sa rozchádzajú, toto možno vnímať ako ďalší symbol duchovného rozdelenia. Vo vzájomnej polemike rabíni obviňovali kresťanov z „modloslužby“ (uctievanie človeka ako Boha). Kresťania považovali rabínsky odpor za zatvrdnutosť, „nevidenie svetla Kristovho“.

Po roku 70 po Kr. tu teda máme judaizmus, ktorý hlása spásu skrze vernosť Zákonu a kresťanstvo, ktoré hlása spásu skrze vieru v Krista. Obdobie (70 – 135 po Kr.) bolo rozhodujúce pre definitívny rozchod synagógy a Cirkvi. Kresťanské osobnosti z tohto obdobia pozná každý katolík, ktorý sa zaujíma o dejiny katolíckej Cirkvi a nielen o synodálne vanutie, načúvanie, sprevádzanie, otváranie dverí a budovanie mostov, takže ich uvádzať nemusím. Uvediem však najznámejších rabínov tohto obdobia, ktorí pomáhali formovať talmudský judaizmus.

Rabbi Jochanan ben Zakkai († okolo 80 po Kr.)Kľúčová osobnosť po zničení chrámu (70 po Kr.). Učiteľ, ktorý podľa tradície nechal vyniesť svoje telo z obliehaného Jeruzalema v truhle, aby mohol uniknúť a rokovať s Rimanmi. Založil akadémiu v Javni (Jamnia), nové centrum učenosti namiesto chrámu. Práve tam začalo formovanie Mišny a ústnej tradície. Teologicky predstavuje symbol prechodu od obety k modlitbe a štúdiu Tóry.

Rabbi Akiva ben Josef († okolo 135 po Kr.)Najväčší židovský teológ 2. stor., mučeník rímskeho prenasledovania po povstaní Bar Kochbu, ktorého podporoval a ktorého považoval za Mesiáša. Po porážke Rimanmi bol Akiva umučený v Cézarei (za živa roztrhaný), pričom recitoval Šema Jisrael. Systematizoval ústnu Tóru. Vysvetlil aj najmenšie detaily Písma ako teologicky významné („Ani jedno písmenko nie je zbytočné“). Jeho žiakmi boli Rabbi Meir a Rabbi Šim’on bar Jochaj (autor Zoharu podľa tradície).

Rabbi Meir (2. stor.) Jeden z najvplyvnejších tannaitov (učiteľov Mišny). Žiak rabbiho Akivu, ale aj kompromisný mysliteľ, spájal mystiku s etikou. Bol známy svojím výrokovým štýlom: „Každý má iskru Božieho obrazu, preto sa máme usilovať o dobro aj v hriešnikovi.“ Považovaný za vzor chasidim ha-rišonim („prvých zbožných“). Mnohé jeho učenia o spravodlivosti, manželstve a pokání sú základom Talmudu Eruvin a Berachot.

Rabbi Judah ha-Nasi („Knieža“, cca 135 – 217 po Kr.) Pochádzal z mesiášskeho rodu Dávida, bol aj politicky uznávaný rímskymi úradmi. Zostavil a kanonizoval Mišnu okolo roku 200, prvý kodifikovaný súbor ústneho zákona. Symbol zjednotenia tradície po prenasledovaniach. Podľa Talmudu žil asketicky, ale v priateľstve s Rimanmi. Jeho dielo umožnilo neskorší vznik Talmudu (Mišna plus Gemara).

Hillel ha-Zaken („Starý“, 1. stor. pred Kr. – 10 po Kr.)Predchodca rabínskeho ducha, zakladateľ školy Bejt Hillel, ktorá interpretovala Zákon v duchu tolerancie. Jeho najznámejšie výroky: „Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im.“, „Tam, kde nie sú ľudia, snaž sa byť človekom.“ Bol pravdepodobne učiteľom Gamaliela, ktorý bol členom Sanhedrinu v čase sv. Pavla (Sk 5,34).

Šammaj (1. stor. pred Kr.) Súčasník Hillela, zakladateľ školy Bejt Šammaj, známej svojou prísnosťou a dôrazom na literu Zákona. Symbolizuje „tvrdú“ interpretáciu Tóry oproti „milosrdnej“ škole Hillelovej. Ich spory sa stali vzorom rabínskeho dialógu, podľa tradície: „spor pre nebo nikdy nezaniká“.

Po zániku Jeruzalemského chrámu sa plne sa etablovala rabínska synagógová komunita, synagóga sa stala centrom kultu, vzdelania a správy obce. V každom meste existoval beit midraš (dom štúdia), analóg chrámu rozumu. Platilo, že rabín je nový kňaz, sudca a učiteľ. Rabínsky judaizmus nepozná Vyznanie viery v kresťanskom zmysle. Najdôležitejšie je konať podľa Zákona, nie špekulovať o podstate Boha. Náboženstvo sa stalo praktickou filozofiou života.

Po zničení Jeruzalema sa ťažisko presúva do Babylonu, Egypta a Ríma. V diaspóre vzniká rabínska sieť škôl a akadémií, ktoré zabezpečujú jednotu viery bez centrálneho chrámu. Talmud, Mišna, Midraš, toto trojité dedičstvo vytvorilo židovstvo, ktoré prežilo tisícročia. Judaizmus sa stal spoločenstvom učenia, nie krvi a ani územia. Viera sa prenáša štúdiom a pamäťou.

(Pokračovanie)

***

predchádzajúce časti:
Katolíci a talmudský judaizmus alebo Prečo je talmudský judaizmus mladší ako katolícka viera, 1. časť
Katolíci a talmudský judaizmus alebo Prečo je talmudský judaizmus mladší ako katolícka viera, 2. časť
Katolíci a talmudský judaizmus alebo Prečo je talmudský judaizmus mladší ako katolícka viera, 3. časť
Katolíci a talmudský judaizmus alebo Prečo je talmudský judaizmus mladší ako katolícka viera, 4. časť
Katolíci a talmudský judaizmus alebo Prečo je talmudský judaizmus mladší ako katolícka viera, 5. časť

PDF (formát pre tlač)